Kaleidoskop 14.5

Po dlhom čase. Veľa sa toho udialo, no nejako mi nie je do reči.

Prosím Vás len o to, aby ste zanechali komentár a odpustili mi túto kapitolu ako ďalší čudný úkaz na tomto čudnom blogu. 

With endless love... 

„Vianoce sú veľmi nevďačný sviatok, Mína. Dajú ti toho priveľa.“

„Ale otec! Len na jeden jediný deň!“

„Neprajem si, aby moja jediná dcéra slávila tento pochybný sviatok v dome ešte pochybnejšieho chlapca.“

„Tristan je priateľ.“

„Pouvažuj nad tým, čo si práve teraz povedala. Zopakuj to.“

„On je môj...“

Akoby mi jazyk zviazali nejaké podvedomé sily.

„Presne tak. Si len dieťa, no... Musíme sa strániť ľudí, ktorých milujeme. Láska je potrebná, no len ak je pod kontrolou. A tvoje city k tomu chlapcovi, hoci nevinné... Podľahneš im.“

Prudko mnou trhlo, až som odstúpila.

„Presne tak. Sadni si, dušička. Dobré dievča. Stráviš tento deň so mnou a ako každý iný.“

––

Zobudila som sa za svetla vychádzajúceho slnka. Lúče teplých farieb prenikali cez starostlivo zatiahnuté závesy a na protiľahlých stenách pripomínali hru topiaceho sa zlata.

Zatienila som si zrak, príliš vyčerpaná akoby som prespala tisícky rokov ani nejaký nepriamy pozorovateľ sveta a života samého.

V rohu miestnosti vedľa snehobieleho koša na bielizeň stálo zrkadlo. A v ňom ani v stránke knihy odraz mojej bledej tváre.

Pomrvila som sa, vymaniac sa z náručia prikrývok a pomaly, pomaličky našla cestu priamo k zrkadlu.

Vnímala som svoju srdcovitú tvár. Oči. Ústa. Cestičku vo vlasoch. Akoby ani neboli moje.

Útle chodidlá mapovali škaredé modriny. Na sánke sa vynímala rezná rana.

Keď som si nadvihla lem svetra, videla som škaredo vystúpené rebrá.

Čo je to s tebou?

Spomienky prichádzali pomaly, postupne.

Cesta do luxusného podniku La Garce. Čierna látka elegantných šiat obtierajúcich sa mi o boky. Napätie. Muž odetý v snehobielom smokingu.

A potom do mňa vpálila sila prastarej, či nedávnej minulosti ako náhle sa pohnúce mlynské koleso.

V mysli som mala jeden veľký blok a v ňom vyryté odrážky.

Fingované meno Wendy Straussiová, ktorému som chvíľami sama verila.

Jonathan Kinley, hráč pevne zvierajúci kocky osudu. Ako sa ukázalo, pripevne.

Baltazárova prehliadla Owneesijskej väznice. A útok bez šance.

Nigel.

Ja, ocitnúca sa v náručí Tristana.

Ozvalo sa ľahké zaklopanie na dvere.

O malú chvíľu vstúpilo drobné žieňa s nezábudkovými očami a šálkou čaju v rukách.

Jane? Moje pery sa slabo zavlnili, nevydajúc však nijaký zvuk.

„Áno, dieťa moje. Hŕba týchto starých kostí ťa prišla skontrolovať. Má obavy.“

Nesmelo po mne prebehla očami.

„Už sú to dva dni, čo si bola v hlbokom spánku. Báli sme sa o teba.“

Neviem, čo ma prekvapilo viac. Či to, že Tristanova stará mama na mňa po celý ten čas dozerala, alebo skôr to, že v slove báť použila množné číslo.

Len som sa usmiala a starenku pevne objala.

Zhíkla, jemne mi ofŕkajúc sveter teplou tekutinou.

„Som rada, že si tu,“ zachrapčala som jej do ucha.

Mína O´Neeová by sa na podobné gesto nikdy neznížila, no v tento moment som chcela byť niekým iným.

Dievčaťom, ktoré môže objímať ľudí, ktorých má rado a necítiť pri tom nič iné, len lásku.

Možno Wendy Straussiovou, možno niekým iným.

„Ja tiež, dušička. Sú predsa Vianoce.“

„Vianoce?“

Vtom sa ozvala ozvena prešľapujúcich krokov od prahu dverí.

„Ehm?“

Pootvorila som viečka, zahľadiac sa cez Janino plece.

Krvné bunky sa mi ako na povel pozrážali i som v lícach zacítila rumenec.

Otec raz povedal: Pre ľudí je nekonečno nestály pojem. Tí zasnívaní si predstavia súhvezdia, tí milujúci rodinu, tí nešťastní stĺp dymu vedúcu k oblakom. Čo napadne teba, Mína?

Videla som to. V jamkách jeho úsmevu, v nebeskej farbe jeho očí.

Jane asi zacítila zimomriavky na mojich ramenách, či strnulú polohu.

Pustila ma. Predtým než odišla, pohladila ma po strapatých vlasoch.

Tristan si ma chvíľu premeriaval, potom sa len drzo usmial.

„Plánuješ tam ešte dlho stáť?“

A tak som sa pohla, primknúc tesne k nemu. Prešla som mu po obrysoch jednotlivých čŕt tváre, snažiac sa vyhnúc pootvoreným perám.

„Mohla by si s tým prestať?“

Skôr než som stihla namietnuť, jeho mäkké ústa sa pritisli na moje horiace líce.

„Dnes sú Vianoce,“ zhlboka vydýchol.

„Ozaj?“ V mojom hlase neboli nijaké emócie, v tvári sa nezračila radosť či prirodzená iskra.

„Ja tento sviatok neoslavujem už nejakých osem rokov.“

Zamyslene sa na mňa zahľadel. Napokon sa rozhodol, okolo krku mi uviazal pestrofarebný šál končiaci sa bláznivými strapcami.

Potom si ma prehodil cez plece.

Dole schodmi bežal akoby nemohol lapiť dych, vybehol so mnou do bieleho dňa.

„Tristan!“ Nezastal.

„Tristan!“

Napokon sa šmykol na ľade a spoločne sme spadli do kopy čerstvo odhrnutého snehu.

Smiali sme sa. Z čela som mu odhrnula pospletané pramene vlasov.

„Milujem dni ako sú tieto. Keď len pomyslenie naň v tebe vyvolá široký úsmev a svet vnímaš inými očami. Očami šťastného slobodného človeka.“

„Si ty ale dieťa,“ placho som sa usmiala.

„Dáme si vianočný punč. A kúpim ti lístok na kolotoče. Poznám jedno neuveriteľné miesto, kde sa dá vidieť padajúca hviezda aj keď práve žiadna nepadá.“

V jeho hlase bolo neskonalé šťastie s ktorým kontrastovali smutné slzy v očiach.

Chytila som ho za ruku.

„Vyber mapu.“

Poslúchol ma.

Pousmiala som sa.

„A zatvor oči.“

Zovrela som jeho dlaň, položiac ju na roztvorenú mapu.

„Vyber si.“

Tristanov palec padol na neďaleké mestečko Medford.

Zbalili sme jediné, čo sme mali. Seba samých.

A nastúpili sme na vlak vedúci do nekonečna. Do sveta kolied a polnočných bozkov a kolotočov bez konca a snehu, až mätúceho snehu.

Bol to svet našich myslí, jestvujúci aj v najnešťastnejšej spomienke.

V Medforde bolo rušno, húfy detí sa pretekali na zasneženom námestí a hádzali do seba snehové gule, pričom občas trafili podurdených okoloidúcich.

V hlavnej budove mesta boli rozostavené stánky s vianočnými dobrotami, textilom, hračkami i lacnými výrobkami ako z blšieho trhu.

Všetko bolo jednoduché a zároveň dokonalé. Smutná harmónia sa stratila.

Keď odbila polnoc, nasadli sme na polnočný vlak vedúci do nekonečna a zároveň určitého bodu.

Tristan sa nahol, aby ma pobozkal. Pritúlila som sa bližšie k nemu, čakajúc, kedy sa naše mihalnice znova prepletú...

Zmätene som otvorila oči, stále sa nachádzajúc v Janinom náručí. No nebola tam ani známka po Tristanovej prítomnosti.