12 apríla, 2014

Kaleidoskop 15

Viem, že som Vám sľúbila nejaký článok a už na ňom začínam pracovať.
Musím sa priznať, že sa mi veľmi nechce rozprávať, lebo... lebo sa proste hanbím.
Och, škoda reči.
Ďakujem Vám za komentáre k predošlej časti, ja proste... Ani si dostatočne nevážim aké mám úžasné, milé, verné a dokonalé čitateľky. Ste tu pre mňa. Ako málo ľudí.
Ak my sem dole napíšete adresu, pošlem Vám každej zvlášť čokoládu podľa vlastného výberu. 
Nežartujem. -.-
With endless infinite love... 





Keď som Líšku prvý raz stretla, bola hlboká noc.
Otec ma vyhodil z domu. Porušila som svoj sľub a na Štedrý večer utiekla k Tristanovi. K teplému náručiu jeho rodiny, po ktorom som celkom túžila.
Ale keď čas odbil desať hodín, vyhovorila som sa na to, že ma doma čaká otec.
A utiekla bez pozdravu.
Vonku bola tma. Typ temnoty, ktorý sa vás dotýka, aj keď práve nič necítite.
Čo nasáva vaše tajomstvá, váš najhlbší strach a vychrstne vám ho do tváre.
Bola som dieťa, ktoré aj v najnevinnejšom tieni videlo chápadlo príšery.
Sadla som si na lavičku v samom srdci parku a spievala svoju obľúbenú veselú pesničku, ktorú ma naučila mama.
„Bol raz jeden králik..... Veselý a nebogavý....... Šikovný on nebol.... V tangu sa on potkol....“
Keď ma niekto schmatol za ruku.
Od hrôzy som vykríkla.
No bolo to len malé bacuľaté dievčatko v mojom veku. Držalo moju ruku a pevne ju stískalo.
Videla som jej pekné ryšavé vlasy, jej guľaté očká, ktoré boli v noci celkom čierne a jej vlnitú žiarivo červenú bundičku.
Počula som svoj detský, ustráchaný hlások, ako vraví: „Líška...“
A dievčatko sa veselo rozosmialo. „Líška. Mami, ja som líška!“
Vtom do svetla pouličnej lampy vstúpila matka dievčatka.
Mala prekrásne gaštanové vlasy dlhé až po pás. Pamätala som si jej láskyplný úsmev, to ako dcérku chytila za ruku a pobozkala ju na červený nos.
Potom sa otočila ku mne.
„Je neskoro, dievča. Čo ty tu strašíš?“
Pokrútila som hlavou. Nemám kam ísť.
A ona to vytušila. Objala ma okolo pliec.
V tú noc som u nich prespala. Vtedy ešte žil aj dobrosrdečný tmavovlasý muž, ktorý sa hrdo ohlásil ako Líškin otec.
Pristihla som sa pri silnom nutkaní hlbšie spoznať túto anjelskú rodinu. Byť jej súčasťou.
Ráno si ma prišiel vyzdvihnúť otec. Neviem, ako ma našiel.
A Líšku som znovu uvidela až o dlhých desať rokov.



Na moju tvár dopadla prvá vločka. Taká jemná... Taká malinká, studená a krehká.
Nasledovali ju ďalšie.  Ďalšie nevedomé nedýchajúce bytosti, stvorené pre neznámy účel a predsa spôsobujúce radosť. Napriek tomu, že boli stvorené z vody a chladu.
Snehové vločky som nechala padnúť na moje blčiace líca, pozorujúc ich topiacu sa premenu.
Napokon ma celkom opustili, padnúc na štrkovú cestičku v podobe kvapôčok ani prírodou počatých sĺz.
„Mína! Dušička, je príliš chladno, ešte chytíš nádchu a to hneď na prahu Nového roka.“
Počula som Barbrin karhavý tón hlasu a predsa ho nevnímala.
Sadla som si na smutnú ošúchanú lavičku učupenú pod korunou mohutného stromu, hneď pri jazierku poblíž domu Líškinej rodiny.
Videla som dvojicu vrabcov naháňajúcich sa po zamrznutej hladine jazera. A bol to prekrásny pohľad.
Videla som salvy snehu ťažiace škridle okolitých domov, ktoré im dodávali vzhľad chalúpky ani z nejakej rozprávkovej knižky. Usmiala som sa.
A videla som aj opustené sánky v rohu ulice. Bola to temer metafora. Bodaj by som sa k ním i rozbehla, no zastavili ma dlane odeté v rukaviciach, patriace Barbre.
„Mína!“
Posmutnela som.
„Ja vlastne nemám rada svoje meno. Pripomína mi vojny. A jednu z najhorších zbraní, aké kedy to hlúpe ľudstvo vyvinulo.“
„Dušička, to predsa nemá žiaden súvis-“
„Barbra je úchvatné meno. Rovnako Olívia. Možno tak raz pomenujem nejaké svoje dieťa v podobe domáceho miláčika. Chcela by som psa.“
Zmätené žieňa si ku mne pomaly prisadlo. Celá bola zababušená v teplej prešívanej deke a už aj ma do nej vtiahla.
„To predsa nie je potrebné. Teda, zožeň si nejaké šteňa ak chceš, najlepšie skromné a priateľské, aby k nám zapadlo,“ usmiala sa. „Ale ty predsa budeš mať deti, Mína. Raz svet obdaríš prekrásnym dievčatkom alebo chlapčekom, ktoré bude... tvoje. A len tvoje.“
Stisla som jej ruku. Myslela to dobre.
„Vďaka. Ale nie, Babra, nie,“ vzdychla som. „Ja nebudem mať deti.“
Jemne vypúlila oči a otvorila ústa. Chystala sa mi niečo múdre povedať, no prerušila nás Olívia.
„Sestra je späť.“ Jej rozžiarené očká mali na mňa neopísateľný efekt. Ako balzam na dušu.
Možno kvôli tomu, že to bolo dieťa, dobré dieťa. Dieťa, po akom som vždycky túžila.
Usmiala som sa, dotknúc sa jej štíhleho zápästia.
Keď som sa ťažko postavila, uvedomila som si, že to dieťa o ktorom som hovorila, ma už temer podrástlo.
„Tak nás za ňou zaveď.“


Na Líške sa nezmenila jediná črta. Stále to bolo pekné útle dievča s dlhými hrdzavými vlasmi, večne spletenými do strapatého vrkoča.
Od tej dlhej doby, čo sa poznáme, som ju ešte nevidela v ničom inom ako čiernych podkolienkach a menčestrovej sukni. Tak tomu bolo aj teraz.
Až na výnimku kvalitnej džínsovej bundy, zrejme z Barbrinho šatníka.
Tvár mala posiatu novými pehami, líca nabrali červeň a ústa farbu v podobe marhuľového lesku na pery.
„Mína,“ usmiala sa, keď ma tam zočila stáť, učupenú a celkom stratenú.
Takmer som zakopla o prah dverí.
„Ach, Mína,“ kútiky úst jej poklesli. Pevne ma objala.
„Prepáč mi to, priateľka moja. Nezachovala som sa k tebe pekne. Niektoré moje vyrieknuté slová ma doteraz ničia. Ale to už je život plný chybných krokov.“
Zvedavo som na ňu hľadela. To nebola ona. Niečo také veľkodušné a láskyplné by mi v skutočnosti nikdy nepovedala. Napriek tomu, že som bola jej najlepšou priateľkou.
Chvíľu sa na mňa ešte usmievala tými svojimi zlatistými dúhovkami, zrejme očakávajúc nejakú reakciu, ktorej som však nebola schopná.
Potom jej do náruče znovu padla Olívia. Sestry si navzájom strapatili vlasy.
„Bola si preč celé veky!“
„V skutočnosti to bol necelý mesiac. Len deň pred Mínou, nemám pravdu?“ zažmurkala.
„Bola si v práci?“
„Dá sa to tak povedať...“
„Priniesla si mi nejakú knihu?“
„Knihy nepotrebuješ. Máš ich tony. Zohnala som pre teba niečo celkom iné.“
„Čo je to?“
„Pamätáš sa, ako si kedysi žobronila o tú platňu od The Beatles?“
„Tú, o ktorej sa ocko vyjadril, že presahuje štandardy kráľovskej hudby?“
„Úplne správne.“
A potom už bolo počuť len radostný krik a Barbrin hlasný smiech.
Vrátila som sa do útrob svojej malinkej podkrovnej izbičky.
Po prvýkrát po dlhom čase, som si priala návrat do svojho starého a zároveň pravého domova.
Nie toho, v ktorom som vyrastala. Nie otcovho.
Toho svojho. Na Levanduľovej ulici.
Ten už bol však dávno preč.


Ležala som v kúte svojho mĺkveho brlohu, zahrabaná v perinách ani trucujúce dieťa.
Dívala som sa na ľadovú mozaiku lemujúcu trojuholníkové okno. Pripomínala sniehobiele hlávky kvetov ani ľadových ruží. Bol to pekný pohľad.
Ozvalo sa slabé, priam nesmelé zaklopanie na dvere mojej izbičky.
Daná osoba nečakala na vyzvanie, ktoré by som jej aj tak neposkytla, vošla.
Líška si sadla k peľasti postele, nespustiac zo mňa zrak.
„Si nahnevaná...“
„Tak to nie je. Nemám dôvod.“
Usmiala sa, dotknúc sa môjho lýtka. Odtiahla som nohu.
„My nie sme priateľky. Nie také, aké majú byť. Naposledy som ťa videla, keď si ma posielala do epicentra Tristanovho gangu, odčiniť skutky, za ktoré som nemohla.“
Líška sa zamračila. „A ľutujem to. No uvedom si, Mína, že by si tak učinila aj bez môjho postrčenia. Vrav si čo chceš, máš v sebe zlo. Ale aj dobro.“
„Toto nechcem počúvať.“
Prsty sa mi triasli. Každý mi len dával kázne o tom, aká som, no pritom ma nikto z nich vôbec nepoznal. Možnože až naňho.
„Tak fajn. Ale teraz je rad na mne. Poviem ti, kde so bola, tak ako som to nepovedala Olívii ani mame.“
Moje uši spozorneli.
„Ach, Mína, ja... niekoho som spoznala.“
„To nie.“
„Áno.“
Zrazu som sa pristihla pri tom, ako sa usmievam.
„Kedy. Kde. A ako.“
„Pár dní po mojom odchode s cieľom navštíviť známych, ktorí boli nakoniec odcestovaní do zahraničia. Pri soche Troch sestier na hlavnom námestí. Ja som len... Pamätáš si na Grétu, však? Zlá uhraničitá Gréta, moja detská rivalka. Je to jej brat.“
Vyskočila som. „Jej malý brat?“
Líška sa zamračila. „V máji bude mať sedemnásť.“
„A ty o pár týždňov osemnásť.“
Hlboko si povzdychla, hodiac sa na vŕzgajúcu posteľ celkom blízko ku mne.
„Robím nesprávnu vec, Mína?“
Neodpovedala som.
„Kúpil mi gardíniu. Pravú panensky nedotknutú gardíniu. A nesmial sa nad mojím zoznamom.“
Zvraštila som obočie. „Akým zoznamom?“
Líška sa neveselo zasmiala a z vrecka bundy vytiahla ošúchanú knižku s alabastrovou väzbou.
Bol to denník.
Keď ho otvorila, uvidela som najnevinnejšiu vec v celom svojom živote.

Sny
• Navštíviť Európu, poznať jej kultúru, zvyky, ľudí. V plnom význame slova.
• Dokázať im, že aj dievča z archívu dokáže veľké veci.
• Vydať knihu. Biografiu. Zbierku rozprávok a Owneesijských povestí.
• Zalietať si v malom súkromnom lietadle. Počas búrky. Na vlastnú päsť.
• Dotknúť sa dúhy.
• Poznať svet. Poznať odpoveď na mnoho otázok, ktoré ho trápia.
• Naučiť sa plávať.
• Upiecť najväčší jablkový koláč histórie a byť zapísaná do Guinesovej knihy rekordov.
• Kúpiť galériu. S nádhernými antickými stĺpmi, farebnými sklíčkami okeníc, aké vídať v kostole a voľným vstupom pre návštevníkov zo všetkých kútov sveta. Venovať ju jedinej osobe. Olívii.
• Kúpiť mame dom. Aby to vedela...
• Zaslúžiť sa o Mínine šťastie. Aby bola šťastná. Už naveky.
• Mať dve krásne deti s milujúcim manželom.
• Presťahovať sa do Benátok. Naučiť sa po taliansky. Žiť v Taliansku.
• Zomrieť vo vysokom veku v hlúčiku milovaných.

A ako posledný bod...

• Nedovoliť nikomu, aby sa tomuto zoznamu smial.

Ja som sa smiala. A plakala zároveň. Od hlbokej lásky, ktorá ma k priateľke viazala.
A ona na mňa vrhla podráždený pohľad.
„Práve si mi celkom zruinovala posledný bod.“
Čo ma rozosmialo ešte viac.
Navzájom sme sa objali a ľahli si do mojej úzkej postele. Ako za starých čias.
„Ako sa volá?“

Líška sa spokojne zaškľabila. „Noe.“




9 komentárov:

  1. Prečo by si sa mala hanbiť zlatko? Ak to nevyšlo...tak to proste nevyšlo. život ide ďalej a výjde to o rok a budeš šťastná. Teda. Nepochybujem, že to nevyšlo. Lebo ty si úžasná, múdra :) Hlavu hore :)
    Milujem to, keď sem prídem a uvidím novú časť. Už je to taká tradícia, rituál neviem nájsť vhodné synonymum :D že sem prídem po dlhom týždni a prečítam si ďalšiu kapitolu tohto úžasného príbehu.
    Niekedy je proste super, keď zmeníš zrazu dejovú líniu a postava sa ocitne na inom mieste ako v predchádzajúcej kapitole :) Trošku mi tam chýba vysvetlenie, ale ako viem ty ho určite ponúkneš. No myslím, že to ani netreba. Máš naozaj skvelý štýl písania ako by som to povedala ....tajomný :) Zvykla som si na to a je to naozaj príjemná zmena :) Len tak ďalej. Vždy sa nakopneš aby som sa konečne dofackala ku dopísaniu ďalšej kapitoly :) A myslím, že teraz by to už malo ísť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A zabudla som dodať :) Mala som k tomu pustený album Meteora od Linkin Park a nenormálne sa to k tomu hodila :)
      Inu tá čokoláda by sa mi vážne zišla, ale povedala som si, že odolám pokušeniu a začnem na sebe makať aj fyzicky nie len v písaní :)

      Odstrániť
    2. Och, moja, ty ma vždycky tak dokonale povzbudíš! ♥
      Ja úžasná a múdra? Ani nehovor, červenám sa ^^ :D
      Ďakujem!
      Och, čo sa týka tých pričastých zmenách prostredia, uvedomujem si to viac ako vy, možno že až bolestne, lebo sa to pomaly stáva mojim zlozvykom.
      Ale snažím sa to vynahrádzať možno trošku zaujímavejším a napínavejším dejom.. :)
      Môj odkaz pre Teba: Píš, píš, píš! :D :3

      P.S. Na tú Meteoru sa mrknem. ;) A nezmeníš názor na čokoládu? O:)

      Odstrániť
  2. Najprv: nehanbi sa. proste sa vypíš. všetko čo ťa napadne, všetko čo ťa ťaží ale zároveň aj teší. uvidíš, uľaví sa ti.
    a teraz: zase raz som mala zimomriavky. ako to robíš?...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Máš pravdu, stále je tu denník a ľudia, ktorí sú ochotní počúvať, Vás, moje skvelé čitateľky ani nerátam. ;-))
      Tak bude v najbližších dňoch článok...
      Veľká radosť na mojej strane spôsobiť Ti zimomriavky, Ivi. ;-) ♥

      Odstrániť
    2. keby som mohla, prídem k tebe, dám ti veľkého hudlana kopu kopu kopu pusiniek na líčko, len aby si sa usmiala..

      Odstrániť
  3. ♥♥♥♥♥♥
    Vieš, že som počas celého čítania plakala?
    Vieš, že Tvoje poviedky sú pre mňa dokonalým únikom z reality?
    Balzam na dušu.
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    Love Xxx
    P.S. :Anjelik, nič nedrž v sebe, dostaň to písaním von. Lebo dusiť problémy nerobí dobrotu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :-((
      Julka, a to už prečo? Nechcem aby ste pri týchto mojich impulzívnych výlevoch plakali, hoci mi to na jednej strane spôsobuje radosť...
      Ďakujem!!! ♥♥♥
      Opäť raz máš pravdu a ja to viem, uvedomujem si to, ďakujem znovu, honey. :-*

      Odstrániť
  4. je to nádherné. Nemáš se za co stydět a a své čtenáře si zasloužíš :)

    OdpovedaťOdstrániť