Viem, že som Vám sľúbila nejaký článok a už na ňom začínam pracovať.
Musím sa priznať, že sa mi veľmi nechce rozprávať, lebo... lebo sa proste hanbím.
Och, škoda reči.
Ďakujem Vám za komentáre k predošlej časti, ja proste... Ani si dostatočne nevážim aké mám úžasné, milé, verné a dokonalé čitateľky. Ste tu pre mňa. Ako málo ľudí.
Ak my sem dole napíšete adresu, pošlem Vám každej zvlášť čokoládu podľa vlastného výberu.
Nežartujem. -.-
With endless infinite love...
Keď som Líšku prvý raz
stretla, bola hlboká noc.
Otec ma vyhodil
z domu. Porušila som svoj sľub a na Štedrý večer utiekla
k Tristanovi. K teplému náručiu jeho rodiny, po ktorom som celkom
túžila.
Ale keď čas odbil
desať hodín, vyhovorila som sa na to, že ma doma čaká otec.
A utiekla bez
pozdravu.
Vonku bola tma. Typ
temnoty, ktorý sa vás dotýka, aj keď práve nič necítite.
Čo nasáva vaše
tajomstvá, váš najhlbší strach a vychrstne vám ho do tváre.
Bola som dieťa, ktoré
aj v najnevinnejšom tieni videlo chápadlo príšery.
Sadla som si na
lavičku v samom srdci parku a spievala svoju obľúbenú veselú pesničku,
ktorú ma naučila mama.
„Bol raz jeden
králik..... Veselý a nebogavý....... Šikovný on nebol.... V tangu sa
on potkol....“
Keď ma niekto schmatol
za ruku.
Od hrôzy som vykríkla.
No bolo to len malé
bacuľaté dievčatko v mojom veku. Držalo moju ruku a pevne ju
stískalo.
Videla som jej pekné
ryšavé vlasy, jej guľaté očká, ktoré boli v noci celkom čierne a jej
vlnitú žiarivo červenú bundičku.
Počula som svoj detský,
ustráchaný hlások, ako vraví: „Líška...“
A dievčatko sa
veselo rozosmialo. „Líška. Mami, ja som líška!“
Vtom do svetla
pouličnej lampy vstúpila matka dievčatka.
Mala prekrásne
gaštanové vlasy dlhé až po pás. Pamätala som si jej láskyplný úsmev, to ako
dcérku chytila za ruku a pobozkala ju na červený nos.
Potom sa otočila ku
mne.
„Je neskoro, dievča.
Čo ty tu strašíš?“
Pokrútila som hlavou. Nemám
kam ísť.
A ona to
vytušila. Objala ma okolo pliec.
V tú noc som
u nich prespala. Vtedy ešte žil aj dobrosrdečný tmavovlasý muž, ktorý sa
hrdo ohlásil ako Líškin otec.
Pristihla som sa pri
silnom nutkaní hlbšie spoznať túto anjelskú rodinu. Byť jej súčasťou.
Ráno si ma prišiel
vyzdvihnúť otec. Neviem, ako ma našiel.
A Líšku som znovu
uvidela až o dlhých desať rokov.
Na moju tvár dopadla prvá vločka. Taká jemná... Taká
malinká, studená a krehká.
Nasledovali ju ďalšie.
Ďalšie nevedomé nedýchajúce bytosti, stvorené pre neznámy účel
a predsa spôsobujúce radosť. Napriek tomu, že boli stvorené z vody
a chladu.
Snehové vločky som nechala padnúť na moje blčiace líca,
pozorujúc ich topiacu sa premenu.
Napokon ma celkom opustili, padnúc na štrkovú cestičku
v podobe kvapôčok ani prírodou počatých sĺz.
„Mína! Dušička, je príliš chladno, ešte chytíš nádchu a to
hneď na prahu Nového roka.“
Počula som Barbrin karhavý tón hlasu a predsa ho
nevnímala.
Sadla som si na smutnú ošúchanú lavičku učupenú pod korunou
mohutného stromu, hneď pri jazierku poblíž domu Líškinej rodiny.
Videla som dvojicu vrabcov naháňajúcich sa po zamrznutej
hladine jazera. A bol to prekrásny pohľad.
Videla som salvy snehu ťažiace škridle okolitých domov,
ktoré im dodávali vzhľad chalúpky ani z nejakej rozprávkovej knižky.
Usmiala som sa.
A videla som aj opustené sánky v rohu ulice. Bola
to temer metafora. Bodaj by som sa k ním i rozbehla, no zastavili ma
dlane odeté v rukaviciach, patriace Barbre.
„Mína!“
Posmutnela som.
„Ja vlastne nemám rada svoje meno. Pripomína mi vojny.
A jednu z najhorších zbraní, aké kedy to hlúpe ľudstvo vyvinulo.“
„Dušička, to predsa nemá žiaden súvis-“
„Barbra je úchvatné meno. Rovnako Olívia. Možno tak raz
pomenujem nejaké svoje dieťa v podobe domáceho miláčika. Chcela by som
psa.“
Zmätené žieňa si ku mne pomaly prisadlo. Celá bola
zababušená v teplej prešívanej deke a už aj ma do nej vtiahla.
„To predsa nie je potrebné. Teda, zožeň si nejaké šteňa ak
chceš, najlepšie skromné a priateľské, aby k nám zapadlo,“ usmiala
sa. „Ale ty predsa budeš mať deti, Mína. Raz svet obdaríš prekrásnym dievčatkom
alebo chlapčekom, ktoré bude... tvoje.
A len tvoje.“
Stisla som jej ruku. Myslela to dobre.
„Vďaka. Ale nie, Babra, nie,“ vzdychla som. „Ja nebudem mať
deti.“
Jemne vypúlila oči a otvorila ústa. Chystala sa mi
niečo múdre povedať, no prerušila nás Olívia.
„Sestra je späť.“ Jej rozžiarené očká mali na mňa neopísateľný
efekt. Ako balzam na dušu.
Možno kvôli tomu, že to bolo dieťa, dobré dieťa. Dieťa, po
akom som vždycky túžila.
Usmiala som sa, dotknúc sa jej štíhleho zápästia.
Keď som sa ťažko postavila, uvedomila som si, že to dieťa
o ktorom som hovorila, ma už temer podrástlo.
„Tak nás za ňou zaveď.“
Na Líške sa nezmenila jediná črta. Stále to bolo pekné útle
dievča s dlhými hrdzavými vlasmi, večne spletenými do strapatého vrkoča.
Od tej dlhej doby, čo sa poznáme, som ju ešte nevidela
v ničom inom ako čiernych podkolienkach a menčestrovej sukni. Tak
tomu bolo aj teraz.
Až na výnimku kvalitnej džínsovej bundy, zrejme
z Barbrinho šatníka.
Tvár mala posiatu novými pehami, líca nabrali červeň
a ústa farbu v podobe marhuľového lesku na pery.
„Mína,“ usmiala sa, keď ma tam zočila stáť, učupenú
a celkom stratenú.
Takmer som zakopla o prah dverí.
„Ach, Mína,“ kútiky úst jej poklesli. Pevne ma objala.
„Prepáč mi to, priateľka moja. Nezachovala som sa
k tebe pekne. Niektoré moje vyrieknuté slová ma doteraz ničia. Ale to už
je život plný chybných krokov.“
Zvedavo som na ňu hľadela. To nebola ona. Niečo také veľkodušné a láskyplné by mi
v skutočnosti nikdy nepovedala. Napriek tomu, že som bola jej najlepšou
priateľkou.
Chvíľu sa na mňa ešte usmievala tými svojimi zlatistými
dúhovkami, zrejme očakávajúc nejakú reakciu, ktorej som však nebola schopná.
Potom jej do náruče znovu padla Olívia. Sestry si navzájom
strapatili vlasy.
„Bola si preč celé veky!“
„V skutočnosti to bol necelý mesiac. Len deň pred Mínou, nemám
pravdu?“ zažmurkala.
„Bola si v práci?“
„Dá sa to tak povedať...“
„Priniesla si mi nejakú knihu?“
„Knihy nepotrebuješ. Máš ich tony. Zohnala som pre teba
niečo celkom iné.“
„Čo je to?“
„Pamätáš sa, ako si kedysi žobronila o tú platňu od The Beatles?“
„Tú, o ktorej sa ocko vyjadril, že presahuje štandardy
kráľovskej hudby?“
„Úplne správne.“
A potom už bolo počuť len radostný krik a Barbrin
hlasný smiech.
Vrátila som sa do útrob svojej malinkej podkrovnej izbičky.
Po prvýkrát po dlhom čase, som si priala návrat do svojho
starého a zároveň pravého domova.
Nie toho, v ktorom som vyrastala. Nie otcovho.
Toho svojho. Na
Levanduľovej ulici.
Ten už bol však dávno preč.
Ležala som v kúte svojho mĺkveho brlohu, zahrabaná
v perinách ani trucujúce dieťa.
Dívala som sa na ľadovú mozaiku lemujúcu trojuholníkové
okno. Pripomínala sniehobiele hlávky kvetov ani ľadových ruží. Bol to pekný
pohľad.
Ozvalo sa slabé, priam nesmelé zaklopanie na dvere
mojej izbičky.
Daná osoba nečakala na vyzvanie, ktoré by som jej aj tak
neposkytla, vošla.
Líška si sadla k peľasti postele, nespustiac zo mňa
zrak.
„Si nahnevaná...“
„Tak to nie je. Nemám dôvod.“
Usmiala sa, dotknúc sa môjho lýtka. Odtiahla som nohu.
„My nie sme priateľky. Nie také, aké majú byť. Naposledy som
ťa videla, keď si ma posielala do epicentra Tristanovho gangu, odčiniť skutky,
za ktoré som nemohla.“
Líška sa zamračila. „A ľutujem to. No uvedom si, Mína, že by
si tak učinila aj bez môjho postrčenia. Vrav si čo chceš, máš v sebe zlo.
Ale aj dobro.“
„Toto nechcem počúvať.“
Prsty sa mi triasli. Každý mi len dával kázne o tom,
aká som, no pritom ma nikto z nich vôbec nepoznal. Možnože až naňho.
„Tak fajn. Ale teraz je rad na mne. Poviem ti, kde so bola,
tak ako som to nepovedala Olívii ani mame.“
Moje uši spozorneli.
„Ach, Mína, ja... niekoho som spoznala.“
„To nie.“
„To nie.“
„Áno.“
Zrazu som sa pristihla pri tom, ako sa usmievam.
„Kedy. Kde. A ako.“
„Pár dní po mojom odchode s cieľom navštíviť známych,
ktorí boli nakoniec odcestovaní do zahraničia. Pri soche Troch sestier na
hlavnom námestí. Ja som len... Pamätáš si na Grétu, však? Zlá uhraničitá Gréta,
moja detská rivalka. Je to jej brat.“
Vyskočila som. „Jej malý
brat?“
Líška sa zamračila. „V máji bude mať sedemnásť.“
„A ty o pár týždňov osemnásť.“
Hlboko si povzdychla, hodiac sa na vŕzgajúcu posteľ celkom
blízko ku mne.
„Robím nesprávnu vec, Mína?“
Neodpovedala som.
„Kúpil mi gardíniu. Pravú panensky nedotknutú gardíniu. A nesmial sa nad mojím
zoznamom.“
Zvraštila som obočie. „Akým zoznamom?“
Líška sa neveselo zasmiala a z vrecka bundy vytiahla
ošúchanú knižku s alabastrovou väzbou.
Bol to denník.
Keď ho otvorila, uvidela som najnevinnejšiu vec v celom
svojom živote.
Sny
• Navštíviť Európu, poznať jej kultúru, zvyky, ľudí.
V plnom význame slova.
• Dokázať im, že
aj dievča z archívu dokáže veľké veci.
• Vydať knihu. Biografiu. Zbierku rozprávok
a Owneesijských povestí.
• Zalietať si v malom súkromnom lietadle. Počas búrky.
Na vlastnú päsť.
• Dotknúť sa dúhy.
• Poznať svet. Poznať odpoveď na mnoho otázok, ktoré ho
trápia.
• Naučiť sa plávať.
• Upiecť najväčší jablkový koláč histórie a byť
zapísaná do Guinesovej knihy rekordov.
• Kúpiť galériu. S nádhernými antickými stĺpmi,
farebnými sklíčkami okeníc, aké vídať v kostole a voľným vstupom pre
návštevníkov zo všetkých kútov sveta. Venovať ju jedinej osobe. Olívii.
• Kúpiť mame dom. Aby to
vedela...
• Zaslúžiť sa o Mínine šťastie. Aby bola šťastná. Už
naveky.
• Mať dve krásne deti s milujúcim manželom.
• Presťahovať sa do Benátok. Naučiť sa po taliansky. Žiť
v Taliansku.
• Zomrieť vo vysokom veku v hlúčiku milovaných.
A ako posledný bod...
• Nedovoliť nikomu, aby sa tomuto zoznamu smial.
Ja som sa smiala. A plakala zároveň. Od hlbokej lásky,
ktorá ma k priateľke viazala.
A ona na mňa vrhla podráždený pohľad.
„Práve si mi celkom zruinovala posledný bod.“
Čo ma rozosmialo ešte viac.
Navzájom sme sa objali a ľahli si do mojej úzkej
postele. Ako za starých čias.
„Ako sa volá?“
Líška sa spokojne zaškľabila. „Noe.“
Prečo by si sa mala hanbiť zlatko? Ak to nevyšlo...tak to proste nevyšlo. život ide ďalej a výjde to o rok a budeš šťastná. Teda. Nepochybujem, že to nevyšlo. Lebo ty si úžasná, múdra :) Hlavu hore :)
OdpovedaťOdstrániťMilujem to, keď sem prídem a uvidím novú časť. Už je to taká tradícia, rituál neviem nájsť vhodné synonymum :D že sem prídem po dlhom týždni a prečítam si ďalšiu kapitolu tohto úžasného príbehu.
Niekedy je proste super, keď zmeníš zrazu dejovú líniu a postava sa ocitne na inom mieste ako v predchádzajúcej kapitole :) Trošku mi tam chýba vysvetlenie, ale ako viem ty ho určite ponúkneš. No myslím, že to ani netreba. Máš naozaj skvelý štýl písania ako by som to povedala ....tajomný :) Zvykla som si na to a je to naozaj príjemná zmena :) Len tak ďalej. Vždy sa nakopneš aby som sa konečne dofackala ku dopísaniu ďalšej kapitoly :) A myslím, že teraz by to už malo ísť.
A zabudla som dodať :) Mala som k tomu pustený album Meteora od Linkin Park a nenormálne sa to k tomu hodila :)
OdstrániťInu tá čokoláda by sa mi vážne zišla, ale povedala som si, že odolám pokušeniu a začnem na sebe makať aj fyzicky nie len v písaní :)
Och, moja, ty ma vždycky tak dokonale povzbudíš! ♥
OdstrániťJa úžasná a múdra? Ani nehovor, červenám sa ^^ :D
Ďakujem!
Och, čo sa týka tých pričastých zmenách prostredia, uvedomujem si to viac ako vy, možno že až bolestne, lebo sa to pomaly stáva mojim zlozvykom.
Ale snažím sa to vynahrádzať možno trošku zaujímavejším a napínavejším dejom.. :)
Môj odkaz pre Teba: Píš, píš, píš! :D :3
P.S. Na tú Meteoru sa mrknem. ;) A nezmeníš názor na čokoládu? O:)
Najprv: nehanbi sa. proste sa vypíš. všetko čo ťa napadne, všetko čo ťa ťaží ale zároveň aj teší. uvidíš, uľaví sa ti.
OdpovedaťOdstrániťa teraz: zase raz som mala zimomriavky. ako to robíš?...
Máš pravdu, stále je tu denník a ľudia, ktorí sú ochotní počúvať, Vás, moje skvelé čitateľky ani nerátam. ;-))
OdstrániťTak bude v najbližších dňoch článok...
Veľká radosť na mojej strane spôsobiť Ti zimomriavky, Ivi. ;-) ♥
keby som mohla, prídem k tebe, dám ti veľkého hudlana kopu kopu kopu pusiniek na líčko, len aby si sa usmiala..
Odstrániť♥♥♥♥♥♥
OdpovedaťOdstrániťVieš, že som počas celého čítania plakala?
Vieš, že Tvoje poviedky sú pre mňa dokonalým únikom z reality?
Balzam na dušu.
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
Love Xxx
P.S. :Anjelik, nič nedrž v sebe, dostaň to písaním von. Lebo dusiť problémy nerobí dobrotu.
:-((
OdstrániťJulka, a to už prečo? Nechcem aby ste pri týchto mojich impulzívnych výlevoch plakali, hoci mi to na jednej strane spôsobuje radosť...
Ďakujem!!! ♥♥♥
Opäť raz máš pravdu a ja to viem, uvedomujem si to, ďakujem znovu, honey. :-*
je to nádherné. Nemáš se za co stydět a a své čtenáře si zasloužíš :)
OdpovedaťOdstrániť