Po dlhom čase. Veľa sa toho udialo, no nejako mi nie je do reči.
Prosím Vás len o to, aby ste zanechali komentár a odpustili mi túto kapitolu ako ďalší čudný úkaz na tomto čudnom blogu.
With endless love...
„Vianoce sú veľmi nevďačný
sviatok, Mína. Dajú ti toho priveľa.“
„Ale otec! Len na
jeden jediný deň!“
„Neprajem si, aby moja
jediná dcéra slávila tento pochybný sviatok v dome ešte pochybnejšieho
chlapca.“
„Tristan je priateľ.“
„Pouvažuj nad tým, čo
si práve teraz povedala. Zopakuj to.“
„On je môj...“
Akoby mi jazyk
zviazali nejaké podvedomé sily.
„Presne tak. Si len
dieťa, no... Musíme sa strániť ľudí, ktorých milujeme. Láska je potrebná, no
len ak je pod kontrolou. A tvoje city k tomu chlapcovi, hoci
nevinné... Podľahneš im.“
Prudko mnou trhlo, až
som odstúpila.
„Presne tak. Sadni si,
dušička. Dobré dievča. Stráviš tento deň so mnou a ako každý iný.“
––
Zobudila som sa za svetla vychádzajúceho slnka. Lúče teplých
farieb prenikali cez starostlivo zatiahnuté závesy a na protiľahlých
stenách pripomínali hru topiaceho sa zlata.
Zatienila som si zrak, príliš vyčerpaná akoby som prespala
tisícky rokov ani nejaký nepriamy pozorovateľ sveta a života samého.
V rohu miestnosti vedľa snehobieleho koša na bielizeň
stálo zrkadlo. A v ňom ani v stránke knihy odraz mojej bledej
tváre.
Pomrvila som sa, vymaniac sa z náručia prikrývok a pomaly,
pomaličky našla cestu priamo k zrkadlu.
Vnímala som svoju srdcovitú tvár. Oči. Ústa. Cestičku vo
vlasoch. Akoby ani neboli moje.
Útle chodidlá mapovali škaredé modriny. Na sánke sa vynímala
rezná rana.
Keď som si nadvihla lem svetra, videla som škaredo vystúpené
rebrá.
Čo je to s tebou?
Spomienky prichádzali pomaly, postupne.
Cesta do luxusného podniku La Garce. Čierna látka elegantných
šiat obtierajúcich sa mi o boky. Napätie. Muž odetý v snehobielom smokingu.
A potom do mňa vpálila sila prastarej, či nedávnej
minulosti ako náhle sa pohnúce mlynské koleso.
V mysli som mala jeden veľký blok a v ňom vyryté
odrážky.
Fingované meno Wendy Straussiová, ktorému som chvíľami sama
verila.
Jonathan Kinley, hráč pevne zvierajúci kocky osudu. Ako sa
ukázalo, pripevne.
Baltazárova prehliadla Owneesijskej väznice. A útok bez
šance.
Nigel.
Ja, ocitnúca sa v náručí Tristana.
Ozvalo sa ľahké zaklopanie na dvere.
O malú chvíľu vstúpilo drobné žieňa s nezábudkovými
očami a šálkou čaju v rukách.
Jane? Moje pery sa
slabo zavlnili, nevydajúc však nijaký zvuk.
„Áno, dieťa moje. Hŕba týchto starých kostí ťa prišla
skontrolovať. Má obavy.“
Nesmelo po mne prebehla očami.
„Už sú to dva dni, čo si bola v hlbokom spánku. Báli
sme sa o teba.“
Neviem, čo ma prekvapilo viac. Či to, že Tristanova stará
mama na mňa po celý ten čas dozerala, alebo skôr to, že v slove báť
použila množné číslo.
Len som sa usmiala a starenku pevne objala.
Zhíkla, jemne mi ofŕkajúc sveter teplou tekutinou.
„Som rada, že si tu,“ zachrapčala som jej do ucha.
Mína O´Neeová by sa na podobné gesto nikdy neznížila, no v tento
moment som chcela byť niekým iným.
Dievčaťom, ktoré môže objímať ľudí, ktorých má rado a necítiť
pri tom nič iné, len lásku.
Možno Wendy Straussiovou, možno niekým iným.
„Ja tiež, dušička. Sú predsa Vianoce.“
„Vianoce?“
Vtom sa ozvala ozvena prešľapujúcich krokov od prahu dverí.
„Ehm?“
Pootvorila som viečka, zahľadiac sa cez Janino plece.
Krvné bunky sa mi ako na povel pozrážali i som v lícach
zacítila rumenec.
Otec raz povedal: Pre
ľudí je nekonečno nestály pojem. Tí zasnívaní si predstavia súhvezdia, tí
milujúci rodinu, tí nešťastní stĺp dymu vedúcu k oblakom. Čo napadne teba,
Mína?
Videla som to. V jamkách jeho úsmevu, v nebeskej farbe
jeho očí.
Jane asi zacítila zimomriavky na mojich ramenách, či strnulú
polohu.
Pustila ma. Predtým než odišla, pohladila ma po strapatých
vlasoch.
Tristan si ma chvíľu premeriaval, potom sa len drzo usmial.
„Plánuješ tam ešte dlho stáť?“
A tak som sa pohla, primknúc tesne k nemu. Prešla
som mu po obrysoch jednotlivých čŕt tváre, snažiac sa vyhnúc pootvoreným perám.
„Mohla by si s tým prestať?“
Skôr než som stihla namietnuť, jeho mäkké ústa sa pritisli
na moje horiace líce.
„Dnes sú Vianoce,“ zhlboka vydýchol.
„Ozaj?“ V mojom hlase neboli nijaké emócie, v tvári
sa nezračila radosť či prirodzená iskra.
„Ja tento sviatok neoslavujem už nejakých osem rokov.“
Zamyslene sa na mňa zahľadel. Napokon sa rozhodol, okolo
krku mi uviazal pestrofarebný šál končiaci sa bláznivými strapcami.
Potom si ma prehodil cez plece.
Dole schodmi bežal akoby nemohol lapiť dych, vybehol so mnou
do bieleho dňa.
„Tristan!“ Nezastal.
„Tristan!“
Napokon sa šmykol na ľade a spoločne sme spadli do kopy
čerstvo odhrnutého snehu.
Smiali sme sa. Z čela som mu odhrnula pospletané
pramene vlasov.
„Milujem dni ako sú tieto. Keď len pomyslenie naň v tebe
vyvolá široký úsmev a svet vnímaš inými očami. Očami šťastného slobodného
človeka.“
„Si ty ale dieťa,“ placho som sa usmiala.
„Dáme si vianočný punč. A kúpim ti lístok na kolotoče.
Poznám jedno neuveriteľné miesto, kde sa dá vidieť padajúca hviezda aj keď
práve žiadna nepadá.“
V jeho hlase bolo neskonalé šťastie s ktorým kontrastovali
smutné slzy v očiach.
Chytila som ho za ruku.
„Vyber mapu.“
Poslúchol ma.
Pousmiala som sa.
„A zatvor oči.“
Zovrela som jeho dlaň, položiac ju na roztvorenú mapu.
„Vyber si.“
Tristanov palec padol na neďaleké mestečko Medford.
Zbalili sme jediné, čo sme mali. Seba samých.
A nastúpili sme na vlak vedúci do nekonečna. Do sveta
kolied a polnočných bozkov a kolotočov bez konca a snehu, až
mätúceho snehu.
Bol to svet našich myslí, jestvujúci aj v najnešťastnejšej
spomienke.
V Medforde bolo rušno, húfy detí sa pretekali na
zasneženom námestí a hádzali do seba snehové gule, pričom občas trafili
podurdených okoloidúcich.
V hlavnej budove mesta boli rozostavené stánky s vianočnými
dobrotami, textilom, hračkami i lacnými výrobkami ako z blšieho trhu.
Všetko bolo jednoduché a zároveň dokonalé. Smutná harmónia
sa stratila.
Keď odbila polnoc, nasadli sme na polnočný vlak vedúci do
nekonečna a zároveň určitého bodu.
Tristan sa nahol, aby ma pobozkal. Pritúlila som sa bližšie
k nemu, čakajúc, kedy sa naše mihalnice znova prepletú...
Zmätene som otvorila oči, stále sa nachádzajúc v Janinom
náručí. No nebola tam ani známka po Tristanovej prítomnosti.
Och Evi ani si nevieš predstaviť ako si mi chýbala, ako mi chýbal tento úžasný príveh a blog. Nebolo by dňa, keby som sem neprišla a nepozrela sa či sa niečo nezmenilo.
OdpovedaťOdstrániťKaždopádne na nič sa nepýtam. Pevne verím, že nám povieš sama :)
Ku kapitole: Opäť čosi neskutočné až mám chuť stiahnuž chvost a zaliezť do budy...
A ten koniec mi vyrazil dych. To nebola skutočnosť? Flasback? Forenshadowing? Och ja nemám slov.
:3
absolútne to nie je čudné ani tento blog.
Juuj tak určite som Ti nechýbala viac ako ty mne, vy všetky. :)
OdstrániťStrašne potrebujem takúto podporu, teraz mám dosť ťažké dni, za ktoré môže na 98% škola aaa... No veď ja pre Vás prichystám nejaký článok, aj keď mi práve nie je do reči. :P
Ale no, nikam nám nezaliezaj, to by boli bez Teba a tvojho talentu veľmi temné dni. :D
Flashback, Forenshadowing... Áno, ja na tú tvoju slovnú zásobu nemám slov. :D Ale vieš čo, celé som to pôvodne písala ako normálne, ale potom pri posledných riadkoch mi zrazu napadlo: "Nie je to nejaké sladké? Mína a Tristan takýto? Vážne? Spravme z toho len ilúziu!"
:D Treba aj takéto prekvapenia raz za čas...
Ale je to čudné, lebo vlastne JA som väčšinu času hyper čudná, takže nemôžem napísať nič normálne, prirodzené. :) :D
Evi je vážně nádherný. Žádný divný ;) Prostě dokonalé jako vždy :)) Chyběla si mi tu :)
OdpovedaťOdstrániťP.S: Taky jsem se u těch foťáků rozhodovala asi mezi třemi modely, ale hlavní jsou ty peníze no :D
Ďakujem veľmi veľmi pekne. Ale aj tak je to divné a vy to viete. :D
OdstrániťNo hej, foťáky sú proste drahé a ja som si svoj obzor namierila práve na ten najdrahší. ;D
O baby.....
OdpovedaťOdstrániťVšetci a všetko okolo nás je divné :) a byť divný znamaná byť výnimočný. V niečom dokonalý.
ˇHovorí sa že čakať sa oplatí.
Že sa oplatí čakať na lásku,slobodu.
No oplatí sa čakať aj na tento príbeh.
"Vnímala som svoju srdcovitú tvár. Oči. Ústa. Cestičku vo vlasoch. Akoby ani neboli moje."
Tento kúsok textu ma očaril. Ani neviem prečo, no možno preto že je v tom niečo podobné mne.
Chýbali mi tvoje zmysluplne vety. Chýbal mi ten pocit keď som uvidel iba tan názov. Tie motýle a nebadané mravčanie v bruchu.
Musím sa ťa opýtať ako dopadli prímačky. Tak ako?
PS: To som ja Boo len to chcelo zmenu :)
Darling, na tvoje komentáre by som čakala aj vonku vo víchrici, keby to bolo nutné...
OdstrániťSi strašne milý človiečik, tieto tvoje kúzelné slovíčka ma ešte utvrdzujú v tomto názore. :)
Ďakujem za veľa, aj za to ako dokážeš vnímať tento príbeh a nájsť v ňom čo i len drobné znamienka krásy v mori chýb... <3
Prijímačky... Poviem Ti, že ešte v podstate stále čakám na konečný verdikt. :D
Krásne :)
OdpovedaťOdstrániťTen koniec ma mierne zmiatol :)
A tak to má byť :)
Máš tam úžasné myšlienky, páčilo sa mi to s tým nekonečnom, krásne fakticky :)
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
P.S.: Dizajn blogu je nádherný :3
Love Xxx
Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.
OdstrániťEvulienka moja najdrahšia.
OdpovedaťOdstrániťten koniec.
mala som zimomriavky, uvedomuješ si to?
nič nie je divné.
možno podivuhodné. to s akým zápalom tento príbeh rada čítam. to ako dokážem farebne, emocionálne opísať scény, dobrodružstvá.
zlatíčko, neviem čo sa stalo, že ti nie je do reči..ale ja som tu, pre teba.. čokoľvek budeš potrebovať..vyrozprávať sa, vyplakať, nakričať..
prosím, evulienka, usmej sa.. nepáči sa mi aká ponurosť vyžaruje z tejto časti dychberúceho príbehu
dokážeš *
OdstrániťJa proste ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
OdstrániťĎakujem Ivuška...
čokoľvek budeš potrebovať, som tu..
Odstrániťneďakuj, je minimum čo môžem pre teba urobiť..
♥♥