Takže po dlhej dobe pridávam novú kapitolu... :) Dopredu vás upozorňujem, je rovnako zvláštna ako všetky ostatné, ja asi fakt neviem písať normálne :D
Ale veď budúca, hneď po tejto, by mala byť akčnejšia a pútavejšia, soo... uvidíme, no ;)
Znovu by som sa vám chcela poďakovať za neskutočné komentáre pri predchádzajúcom článku... som hrozná citlivka (a túto vlastnosť na sebe často neznášam), takže ma to veľmi dojalo :D
Veľa vecí vo svojom živote ľutujem, ale to, že som vás spoznala (teda aspoň cez internet), rozhodne nie :)))
Inak, aký ste mali deň? Keď si odmyslím bifľovačky na techniku (lebo inak sa tie káble a iné sprostosti naučiť nedajú -_-) a veterné počasie, pre mňa to bol fajn víkend, zvlášť dnešný :)
Na obed sme mali fakt hody (poznáte ten pocit, keď sa po päťdňovej sparťanskej strave v školskej jedálni naobedujete doma? :D) a poobede sme sa šli s našimi miláčikmi prejsť na Sigord.
Mamka potrebovala ihličie, ani neviem na čo, hľadali sme dlho a dosť márne :D
No a čo sa týka hudby, zapáčil sa mi najnovší album 30SecondsToMars :33
Kľudne mi napíšte aj polhodinový komentár, vždycky si ich hrozne rada prečítam :))
X Enjoy Reading X
Dni sa vliekli ukrutne
pomalým, ničivým tempom. Stala som sa takou vydesenou a zraniteľnou, že
som sa cez deň ľakala vlastného tieňa a v noci šumu lístia.
Otec si to uvedomoval
a dosť ho to štvalo, ale neurobil žiadne veľké kroky.
Len sa celé dni
sťažoval. Na zamestnancov, na úbohé deti, ktoré on nazýval „tovar“ a hlavne
na mňa. Raz ma v tej desivej veži nechal úplne samu, učupenú v kúte medzi
schúlenými bledými deťmi. Vôbec som nemohla zaspať, preto som pobehovala po
všetkých kútoch veže, snažiac sa nájsť akékoľvek východisko, hoci by som musela
skočiť z osem metrovej výšky.
Nič som nenašla. Okná
boli priklincované ťažkými latami a oceľové dvere pozamykané.
Nenašla som žiadne
skryté dvierka, ani uvoľnenú knihu v starej knižnici, aj keď som pohla
všetkými. Bola som taká šialená z vlastnej bezmocnosti, až ma napĺňalo
bláznovstvo.
Vo vrecku som mala
poloprázdny balíček cukríkov a s radosťou ich všetky rozdala tým, čo
ešte boli schopní vnímať. Ale cukríkov nebolo dosť a neskôr som si búchala
hlavu o stenu z rozhorčenia, že som ich ešte pred pár chvíľami v aute
všetky pohltala.
Schúlila som sa vo
svojom kúte a nechty si dohrýzla až do krvi.
Nebola som schopná
zaspať. Aj teraz si pamätám stony a kričanie detí, neustále prebúdzajúcich
sa z jednej imaginárnej nočnej mory do tej skutočnej.
Keď po mňa otec ráno
poslal pár svojich ľudí, vybehla som von, ďaleko do lesa, medzi skupinky
stromov, do mäkkej iskrivo zelenej trávy...
Ani som si
neuvedomovala, aká som bola šťastná, že mi život umožňuje toľko zvukov a farieb,
keď... iným nie.
Moje vzlyky tlmilo
zurčanie potoku a ozveny hlasu vtákov...
Stála som pred ťažkou mosadznou bránou a nervózne sa
obzerala.
Moje hánky už boli temer opuchnuté z toľkého kmásania,
hlava sa mi kvôli nedostatku spánku nepríjemne krútila a keď zavial
novembrový vietor, pod tenkou tunikou mi naskákali zimomriavky.
Idem len navštíviť
starú priateľku, neustále som si opakovala. Nič zlé sa nedeje.
Moja pevne zaťatá päsť sa priblížila k plastovému zvončeku,
ktorého menovka bola temer nečitateľná a jemne doňho buchla.
Vchodové dvere od brány vzdialené len na pár krokov sa
okamžite otvorili.
Stála v nich pekná mladá žena z mojich dávnych
spomienok. Rozstrapatené gaštanové vlasy popretkávané striebristými sa jej
vlnili okolo tváre a v prižmúrených iskrivo hnedých očiach bol badať údiv.
Keď ma zbadala, zaplavilo ju náhle poznanie, až sa musela chytiť ošarpanej
zárubne. Ale nevyzerala vystrašene. Prekvapenie sa striedalo s radosťou a nádejou.
„Mína,“ vydýchla.
Sklopila som pohľad a prešla cez bránu.
Líškina matka ku mne nesmelo pristúpila, vystierajúc bledé
dlane.
Pevne som sa ich chytila.
Obe sme sa hodnú chvíľu porovnávali, až mi to prišlo
detinské.
„Pôjdeme dnu?“ Vyšli zo mňa prvé slová, za ktoré samy
rozhodli moje roztrasené ramená.
Usmiala sa. „Iste, drahá. Musíš byť hladná, jedla si niečo?
A mala by som ti priniesť deku, si príliš na ľahko oblečená. To vyčíňanie
vonku netreba podceňovať.“
Ako ma viedla známymi priestormi plnými tej jemnej pižmovej
vône, moju tvár preťala séria úsmevov.
Tak rada som sem chodievala! Líška bola pre mňa dobrou
priateľkou a jej matka pre mňa už od počiatku predstavovala nevypovedanú
útechu.
Napokon nad všetkými proti stojnými pocitmi vyhrala náhla
radosť, že som sem prišla.
„Och, Mína, sadni si. Donesiem niečo teplé.“
Keď som sa vďačne uvelebila na rozkladacej pohovke
zaberajúcej polovicu neveľkej obývačky, pred sebou som už aj mala tanier
teplých lievancov a šálku pariaceho sa kakaa.
Po dlhej dobe som sa do jedla pustila s hladom býka.
„Ďakujem vám... Barbra.“
„Neďakuj, drahá. Povedz mi niečo o sebe a donesiem
ti dvakrát toľko,“ žmurkla na mňa.
„Ale to je predsa vydieranie,“ zasmiala som sa.
Len sa usmiala, zvedavo vyčkávajúc.
„Nemám nič nové, vážne. Všetko je po starom.“ Pokúsila som
sa o bezstarostný smiech.
„Presťahovala som sa na Levanduľovú ulicu, do starého
bydliska starkej a zároveň môjho rodiska. Je tam krásne, mám milých
susedov,“ zahryzla som si do pery, neprestávajúc sa usmievať. Snažila som sa
neklamať tak okato, svoje šeredné klamstvá som miešala s pravdou.
Všetko som to robila pre Barbru, aby som jej zbytočne
nepridávala cudzie starosti.
„Stále si hľadám prácu, ale mám už pár dobrých tipov... Sú
to zväčša kaviarne a rôzne bufety, tam majú vždy voľné miesta,“ zazubila
som sa. Barbru to rozosmialo.
Obe sme mysleli na rovnakú udalosť, spomienku na hašterivé
časy, keď Líška končila strednú a už o pár dní po maturite som
sedávala u nej doma a pomáhala jej s výberom vhodnej práce.
Našli sme flek v mestskom archíve spojenom s knižnicou.
Vo svojom oddelení poézie bola moja priateľka šťastná
dodnes.
„Je to už veľké dieťa,“ Barbrine jemné oči naplnil sklený
vzhľad.
„Dospela v krásnu mladú ženu a môžem byť na ňu iba
pyšná, no... zmenil sa aj jej charakter. Je zaťatejšou a ešte skromnejšou,
ako bývala. Tá jej skrytá ambicióznosť ju neustále poháňa vpred a otvára jej
nové obzory. A pritom moja dcéra myslí len na jedno...“
„...zabezpečiť vám pohodlný život, veď ja viem, Barbra.
Nemusíte sa o ňu báť, sme si dosť podobné, takže ak by som bola na jej
mieste a sužovali ma rovnaké problémy, konala by som rovnako.“
„Áno,“ usmiala sa. „Ale aj ty si moja dcéra, nehľadiac na
DNA a viem rozpoznať, kedy luháš a kedy hovoríš pravdu, Mína.“
Takže ma znovu prekukla. Mohla som to predvídať.
„Neklamem vám, Barbra. Veď viete, že mojím neskrývaným
zlozvykom je prikrášľovanie čisto čistej pravdy, len ju trošku... zmierňujem.“
Čelo som mala zvraštené od úsilia vybrať vhodné slová.
Našťastie nás vyrušil môj druhý najobľúbenejší člen Líškinej
domácnosti.
Oliviine rozžiarené očká a následné oceľové objatie mi
vyrazili dych.
Keď som nabrala dych, len s vypätím síl som ju od seba
jemne odtisla.
Nečakane vyrástla.
Naposledy som ju videla sotva pred siedmimi mesiacmi a teraz
predo mnou stál úplne iný človek.
Dlhé tmavé vlasy, ktoré zdedila z otcovej strany jej
kaskádovito padali na plecia, srdcovitá tvár nabrala červenkastý nádych a jej dvanásťročná
postava sa vrtela ako pes, ktorý víta svojho pána po príchode domov.
„Ach, Mína, tak si mi chýbala!“ Znovu ma objala.
„Poď rýchlo so mnou, vieš kam pôjdeme.“
Chytila som ju za ruku a nechala sa viesť hore schodmi,
hoci som presne vedela kam mierime.
Bol to najčudesnejší ateliér, aký som kedy videla.
Ešte v čerstvej pamäti som mala výstup na strechu a drobnú
búdku z prírodných materiálov, ktorú si Olivia sama postavila. Mala v nej
porozvešané svoje krásne výtvory.
Lenže práve teraz som ju nikde nevidela.
„Kde je...“
Olivia na mňa vrhla smutný pohľad. „Všetko zničila letná
víchrica. Prišla príliš náhle a nečakane, nestihli sme ani reagovať.“
„Och,“ zahryzla som si do pery.
„No... Aby si si nemyslela, že si vymýšľam, tu je hmotný
dôkaz.“
Nahla sa a ukázala na úplne ohnutú a dokmásanú
odkvapovú rúru. Spolu s ňou boli odpísané aj dva tucty chýbajúcich alebo
poohýnaných škridlí.
V mojej tvári sa zračil údiv, ktorý pomaly prechádzal
do rozhorčenia.
„Ale Olivia... Nemám dôvod neveriť ti a ty to dobre
vieš, tak nevymýšľaj.“
„Dobre,“ usmiala sa. „A teraz ťa namaľujem.“
„Čože?“ v prekvapení som pootvorila ústa.
„Teda... ja viem, je to čudné, ale veľmi dôležité. Ty si dôležitá, Mína. Ak sa
znovu vytratíš bez jediného slova, už to neznesiem.“ Pomaly sa nadýchla, „preto
chcem mať niečo na pamiatku.“
Nepáčil sa mi jej zronený tón hlasu. Akoby si bola úplne
istá, že to urobím znova. Akoby som bola divá mačka, ktorá vám zakaždým zlepší
náladu, no potom sa zvrtne a odíde. A už sa nevráti. Zarmucovala ma
to, no nehodlala som vyvolať hádku. Olivia mala pravdu.
Na malú chvíľu som tuho privrela viečka.
„Tak dobre, zlatíčko. Mám ti nejako zapózovať?“
Zasmiala sa. „Nie, nie, stačí ak sa na chvíľu prestaneš
hýbať. Urobím si základné rysy a...“
„Dobre.“ Vymenili sme si úsmevy. Veľmi dobre vedela, že jej
umeleckým rečiam vôbec nerozumiem. No jej talentu som verila nadovšetko.
„Ale Olivia... nakresli ma tak, ako v skutočnosti vyzerám.
Žiadne tieňovanie a pridávanie červene do tváre. Chcem... Aspoň na chvíľu
sa chcem vnímať taká, aká naozaj som.“
Olivia mi doniesla károvanú deku, ktorú som mala pred
chvíľou v obývačke pri kakau s jej matkou a poriadne ma do nej
zababušila.
Smiala som sa na jej sústredenom výraze tváre.
Keď kreslila, pričom sa sústredila iba na svoju ceruzu a na
nič iné, vyzerala ako dieťa, ktoré dostane novú hračku a nezaujíma ho nič
iné, iba s rozdielom, že sa tvárila smrteľne vážne.
Na chvíľu prestala.
„Nie je ti zima?“
„Nie.“ Vietor do mňa dul ako šialený.
Olivia sa usmiala. „Už len chvíľku, sľubujem.“
Svoj sľub splnila a jej dielo stálo za to. Bol to
najrealistickejší portrét aký... aký jestvuje.
Moja tvár bola vychudnutá a kedysi plné líca boli
neodvratne preč. Lícne kosti boli príliš výrazné a pokožka tenká a bledá.
Mojim očiam chýbala iskra a kruhy spôsobené nedostatkom
spánku pôsobili nezdravo.
Ten prázdny pohľad, ktorý som upierala kdesi na oblohu...
A moje ľahko pootvorené pery, akoby práve niečo
hovorili...
Olivia posmutnela.
„Som rada, že aspoň tvoje vlasy sa nezmenili,“ šepla.
Pohladila ma po nespútanej hrive výrazných vlasov a vzdychla.
„Som veľmi rada, že si prišla, Mína.“
Usmiala som sa.
„Radšej poďakuj svojej sestre, to ona je príčinou mojej
náhlej návštevy. Keby to nenavrhla, pravdepodobne by som ani nenabrala
odvahu...“
„Tu si vždy vítaná,“ zasmiala sa. „A ségra je v práci,
poviem jej to potom.“
„Áno ja viem,“ zašeptala som, narážajúc na jej prvé slová. „Teraz
to už viem.“
Keď som sa neskôr viezla električkou priamo domov, nemohla
som sa prestať usmievať.
Brucho ma z výdatnej večere, ktorú som strávila s Barbrou
a Oliviou tak bolelo, ako už dlho nie.
Barbra mi dokonca zabalila na cestu, no silno som sa
obávala, že si buchty budem musieť nechať na neskôr...
V električke vládlo pološero a tlmené ticho, ktoré
ma úplne opájalo.
Predtým než som vykĺzla do tieňmi zahalenej Levanduľovej
ulice, neskryte som driemala.
Dostala som sa až ku bráne svojho domu, šmátrajúc v kabelke
po zväzku kľúčov, keď ma náhly zvrat udalostí hodil na kolená.
Na tomto výroku je tak veľa pravdy, že si to ani nikto neuvedomuje ;)
Wow... Mne to príde, akoby som nebola v tomto svete, keď to čítam, potom prídem na koniec a BUM - musím precitnúť. :)
OdpovedaťOdstrániťJe to také úžasné! Milujem túto poviedku, vedela by som si celý príbeh predstaviť v knižnej podobe, bol by z toho bestseller, naozaj! Dokonalosť ♥
Love love love Xxx
Ďakujem Julkaaa ♥♥♥ Hrozne sa vždy teším na tvoje komentáre, pre takého nesebavedomého človeka ako som ja- čo sa týka písania, sú ako balzam na dušu :)) Ale tým bestsellerom si nie som istá :D
OdstrániťNo fakt ďakujem, love you ♥
Ja.. nemám slov.
OdpovedaťOdstrániťAk ti mám povedať pravdu, z tejto poviedky som zmetená. Pretože je iná, pretože si nás od samého začiatku nezahrnula informáciami o Míne, o tom čo sa v tejto poviedke bude diať. Tieto slová,vety, kapitoly sú zahalené obrovským rúškom tajomstva, ktoré ma neustále nútia čítať to stále dokola a počúvať svoje rozvášnené srdce.
Spomínala som ti už, že máš obrovský talent? Myslím, že áno, ale rada sa zopakujem.
Dievča máš talent, ktorý nesmie ostať pochovaný na nejakom obyčajnom blogu. Evka, píš, píš, píš a zdokonaľuj sa, pretože TY na to máš!!!
- veľa lásky a obdivu posielam ♥♥
Och, som rada, aká si úprimná, Ivka :)) Tá zmätenosť je samozrejmá, nerob si s tým starosti, keďže v podstate som zmätená aj sama :D
OdstrániťAle budem sa snažiť tie nejasnosti postupne odkrývať a ozrejmovať, aby s toho nevyšla nejaká hatlatina :)
A počúvaj ma, ty sama píšeš ako anjel a čo zmôžem ja? :D Ale uznávam, nemôže to byť také zlé, keď mi práve TY napíšeš takú nádhernú pochvalu... Posielam nekonečné ĎAKUJEM, už len za to, že si na túto poviedku nájdeš čas a čítaš to :´)
Lots of love ♥♥♥
V prvom rade sa chcem poďakovať za krásny komentár :) Veľmi si to vážim...
OdpovedaťOdstrániťNo a v druhom: Vážne skvelá kapitola toto! Klobúk dolu. Veľmi sa mi páči ako si to vykreslila, hoci je to také tajomné :) Olivia mi prišla strašne sympatická. A clifinger na konci kapitoly? Rýchlo piš piš ďalej! :)
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdstrániťJuuj nemáš vôbec za čo, veď ako sa vraví- za pravdu sa neďakuje ;)
OdstrániťA som rada, že sa Olivia páči, asi to bude aj moja obľúbená postava ♥
Inak veľmi pekne ďakujem! :)
Čo sa týka môjho krutého odseknutého konca, som s ním asi najviac spokojná, prepáč :D Budem sa snažiť pridať čo najskôr :))
Predtým než podpálim školu teda -_- ;D
Celkovo som trochu zmetená ale táto poviedka je originálna a nádherná, vlastne ako všetko čo napíšeš ty :33
OdpovedaťOdstrániťSom neskutočne rada, že som ťa mohla takto cez internet spoznať *_*
Sooo... ja v škole radšej nejem, pretože to sa jesť proste nedá :D Ja radšej hladujem ale doma sa potom poriadne najem :3
Techniku ti nezávidím, pretože ja ju nemám rada doteraz. Tento rok chodíme dve hodiny týždenne do dielní a ja sa teda ako nejaký majster necítim.
Mne to tento rok nejde ani s fyzikou, pretože žiarovky a podobné veci mi vôbec nejdú do hlavy. :)
30SecondsToMars? Áno :33 niektoré pesničky sú naozaj úžasné :)
Asi sa ti tu začínam rozkecávať... (aj keď viem, že to máš rada a ja ťa chápem, pretože ja mám dlhé komentáre rada tiež)
Sooo.. proste máš skutočne neskutočný talent a si jedno úžasné dievča :3 :)
Och, Mimuš, ďakujem krásne, moja! :))
OdstrániťNiet nad tvoje komentáre :33
Takže dielne dvakrát týždenne máme aj my, akurát že zatiaľ sme mali IBA teóriu, čo je fakt ako zo zlého filmu -_-
Ale fyzika sa ako tak dá :)
Za tento dlhý komentár máš u mňa tucet bodov, hneď mi zlepšil náladu ;))
No a čo dodať... Ja si o tebe tiež myslím, že si jedna z najlepších blogeriek, honey :))