01 decembra, 2013

Kaleidoskop 4

Takže po dlhej dobe pridávam novú kapitolu... :) Dopredu vás upozorňujem, je rovnako zvláštna ako všetky ostatné, ja asi fakt neviem písať normálne :D
Ale veď budúca, hneď po tejto, by mala byť akčnejšia a pútavejšia, soo... uvidíme, no ;)
Znovu by som sa vám chcela poďakovať za neskutočné komentáre pri predchádzajúcom článku... som hrozná citlivka (a túto vlastnosť na sebe často neznášam), takže ma to veľmi dojalo :D
Veľa vecí vo svojom živote ľutujem, ale to, že som vás spoznala (teda aspoň cez internet), rozhodne nie :))) 
Inak, aký ste mali deň? Keď si odmyslím bifľovačky na techniku (lebo inak sa tie káble a iné sprostosti naučiť nedajú -_-)  a veterné počasie, pre mňa to bol fajn víkend, zvlášť dnešný :)
Na obed sme mali fakt hody (poznáte ten pocit, keď sa po päťdňovej sparťanskej strave v školskej jedálni naobedujete doma? :D) a poobede sme sa šli s našimi miláčikmi prejsť na Sigord.
Mamka potrebovala ihličie, ani neviem na čo, hľadali sme dlho a dosť márne :D 
No a čo sa týka hudby, zapáčil sa mi najnovší album 30SecondsToMars :33
Kľudne mi napíšte aj polhodinový komentár, vždycky si ich hrozne rada prečítam :)) 
X Enjoy Reading X





Dni sa vliekli ukrutne pomalým, ničivým tempom. Stala som sa takou vydesenou a zraniteľnou, že som sa cez deň ľakala vlastného tieňa a v noci šumu lístia.
Otec si to uvedomoval a dosť ho to štvalo, ale neurobil žiadne veľké kroky.
Len sa celé dni sťažoval. Na zamestnancov, na úbohé deti, ktoré on nazýval „tovar“ a hlavne na mňa. Raz ma v tej desivej veži nechal úplne samu, učupenú v kúte medzi schúlenými bledými deťmi. Vôbec som nemohla zaspať, preto som pobehovala po všetkých kútoch veže, snažiac sa nájsť akékoľvek východisko, hoci by som musela skočiť z osem metrovej výšky.
Nič som nenašla. Okná boli priklincované ťažkými latami a oceľové dvere pozamykané.
Nenašla som žiadne skryté dvierka, ani uvoľnenú knihu v starej knižnici, aj keď som pohla všetkými. Bola som taká šialená z vlastnej bezmocnosti, až ma napĺňalo bláznovstvo.
Vo vrecku som mala poloprázdny balíček cukríkov a s radosťou ich všetky rozdala tým, čo ešte boli schopní vnímať. Ale cukríkov nebolo dosť a neskôr som si búchala hlavu o stenu z rozhorčenia, že som ich ešte pred pár chvíľami v aute všetky pohltala.
Schúlila som sa vo svojom kúte a nechty si dohrýzla až do krvi.
Nebola som schopná zaspať. Aj teraz si pamätám stony a kričanie detí, neustále prebúdzajúcich sa z jednej imaginárnej nočnej mory do tej skutočnej.
Keď po mňa otec ráno poslal pár svojich ľudí, vybehla som von, ďaleko do lesa, medzi skupinky stromov, do mäkkej iskrivo zelenej trávy...
Ani som si neuvedomovala, aká som bola šťastná, že mi život umožňuje toľko zvukov a farieb, keď... iným nie.
Moje vzlyky tlmilo zurčanie potoku a ozveny hlasu vtákov...


Stála som pred ťažkou mosadznou bránou a nervózne sa obzerala.
Moje hánky už boli temer opuchnuté z toľkého kmásania, hlava sa mi kvôli nedostatku spánku nepríjemne krútila a keď zavial novembrový vietor, pod tenkou tunikou mi naskákali zimomriavky.
Idem len navštíviť starú priateľku, neustále som si opakovala. Nič zlé sa nedeje.
Moja pevne zaťatá päsť sa priblížila k plastovému zvončeku, ktorého menovka bola temer nečitateľná a jemne doňho buchla.
Vchodové dvere od brány vzdialené len na pár krokov sa okamžite otvorili.
Stála v nich pekná mladá žena z mojich dávnych spomienok. Rozstrapatené gaštanové vlasy popretkávané striebristými sa jej vlnili okolo tváre a v prižmúrených iskrivo hnedých očiach bol badať údiv. Keď ma zbadala, zaplavilo ju náhle poznanie, až sa musela chytiť ošarpanej zárubne. Ale nevyzerala vystrašene. Prekvapenie sa striedalo s radosťou a nádejou.
„Mína,“ vydýchla.
Sklopila som pohľad a prešla cez bránu.
Líškina matka ku mne nesmelo pristúpila, vystierajúc bledé dlane.
Pevne som sa ich chytila.
Obe sme sa hodnú chvíľu porovnávali, až mi to prišlo detinské.
„Pôjdeme dnu?“ Vyšli zo mňa prvé slová, za ktoré samy rozhodli moje roztrasené ramená.
Usmiala sa. „Iste, drahá. Musíš byť hladná, jedla si niečo? A mala by som ti priniesť deku, si príliš na ľahko oblečená. To vyčíňanie vonku netreba podceňovať.“
Ako ma viedla známymi priestormi plnými tej jemnej pižmovej vône, moju tvár preťala séria úsmevov.
Tak rada som sem chodievala! Líška bola pre mňa dobrou priateľkou a jej matka pre mňa už od počiatku predstavovala nevypovedanú útechu.
Napokon nad všetkými proti stojnými pocitmi vyhrala náhla radosť, že som sem prišla.
„Och, Mína, sadni si. Donesiem niečo teplé.“
Keď som sa vďačne uvelebila na rozkladacej pohovke zaberajúcej polovicu neveľkej obývačky, pred sebou som už aj mala tanier teplých lievancov a šálku pariaceho sa kakaa.
Po dlhej dobe som sa do jedla pustila s hladom býka.
„Ďakujem vám... Barbra.“
„Neďakuj, drahá. Povedz mi niečo o sebe a donesiem ti dvakrát toľko,“ žmurkla na mňa.
„Ale to je predsa vydieranie,“ zasmiala som sa.
Len sa usmiala, zvedavo vyčkávajúc.
„Nemám nič nové, vážne. Všetko je po starom.“ Pokúsila som sa o bezstarostný smiech.
„Presťahovala som sa na Levanduľovú ulicu, do starého bydliska starkej a zároveň môjho rodiska. Je tam krásne, mám milých susedov,“ zahryzla som si do pery, neprestávajúc sa usmievať. Snažila som sa neklamať tak okato, svoje šeredné klamstvá som miešala s pravdou.
Všetko som to robila pre Barbru, aby som jej zbytočne nepridávala cudzie starosti.
„Stále si hľadám prácu, ale mám už pár dobrých tipov... Sú to zväčša kaviarne a rôzne bufety, tam majú vždy voľné miesta,“ zazubila som sa. Barbru to rozosmialo.
Obe sme mysleli na rovnakú udalosť, spomienku na hašterivé časy, keď Líška končila strednú a už o pár dní po maturite som sedávala u nej doma a pomáhala jej s výberom vhodnej práce.
Našli sme flek v mestskom archíve spojenom s knižnicou.
Vo svojom oddelení poézie bola moja priateľka šťastná dodnes.
„Je to už veľké dieťa,“ Barbrine jemné oči naplnil sklený vzhľad.
„Dospela v krásnu mladú ženu a môžem byť na ňu iba pyšná, no... zmenil sa aj jej charakter. Je zaťatejšou a ešte skromnejšou, ako bývala. Tá jej skrytá ambicióznosť ju neustále poháňa vpred a otvára jej nové obzory. A pritom moja dcéra myslí len na jedno...“
„...zabezpečiť vám pohodlný život, veď ja viem, Barbra. Nemusíte sa o ňu báť, sme si dosť podobné, takže ak by som bola na jej mieste a sužovali ma rovnaké problémy, konala by som rovnako.“
„Áno,“ usmiala sa. „Ale aj ty si moja dcéra, nehľadiac na DNA a viem rozpoznať, kedy luháš a kedy hovoríš pravdu, Mína.“
Takže ma znovu prekukla. Mohla som to predvídať.
„Neklamem vám, Barbra. Veď viete, že mojím neskrývaným zlozvykom je prikrášľovanie čisto čistej pravdy, len ju trošku... zmierňujem.“
Čelo som mala zvraštené od úsilia vybrať vhodné slová.
Našťastie nás vyrušil môj druhý najobľúbenejší člen Líškinej domácnosti.
Oliviine rozžiarené očká a následné oceľové objatie mi vyrazili dych.
Keď som nabrala dych, len s vypätím síl som ju od seba jemne odtisla.
Nečakane vyrástla.
Naposledy som ju videla sotva pred siedmimi mesiacmi a teraz predo mnou stál úplne iný človek.
Dlhé tmavé vlasy, ktoré zdedila z otcovej strany jej kaskádovito padali na plecia, srdcovitá tvár nabrala červenkastý nádych a jej dvanásťročná postava sa vrtela ako pes, ktorý víta svojho pána po príchode domov.
„Ach, Mína, tak si mi chýbala!“ Znovu ma objala.
„Poď rýchlo so mnou, vieš kam pôjdeme.“
Chytila som ju za ruku a nechala sa viesť hore schodmi, hoci som presne vedela kam mierime.
Bol to najčudesnejší ateliér, aký som kedy videla.
Ešte v čerstvej pamäti som mala výstup na strechu a drobnú búdku z prírodných materiálov, ktorú si Olivia sama postavila. Mala v nej porozvešané svoje krásne výtvory.
Lenže práve teraz som ju nikde nevidela.
„Kde je...“
Olivia na mňa vrhla smutný pohľad. „Všetko zničila letná víchrica. Prišla príliš náhle a nečakane, nestihli sme ani reagovať.“
„Och,“ zahryzla som si do pery.
„No... Aby si si nemyslela, že si vymýšľam, tu je hmotný dôkaz.“
Nahla sa a ukázala na úplne ohnutú a dokmásanú odkvapovú rúru. Spolu s ňou boli odpísané aj dva tucty chýbajúcich alebo poohýnaných škridlí.
V mojej tvári sa zračil údiv, ktorý pomaly prechádzal do rozhorčenia.
„Ale Olivia... Nemám dôvod neveriť ti a ty to dobre vieš, tak nevymýšľaj.“
„Dobre,“ usmiala sa. „A teraz ťa namaľujem.“
„Čože?“ v prekvapení som pootvorila ústa.
„Teda... ja viem, je to čudné, ale veľmi dôležité. Ty si dôležitá, Mína. Ak sa znovu vytratíš bez jediného slova, už to neznesiem.“ Pomaly sa nadýchla, „preto chcem mať niečo na pamiatku.“
Nepáčil sa mi jej zronený tón hlasu. Akoby si bola úplne istá, že to urobím znova. Akoby som bola divá mačka, ktorá vám zakaždým zlepší náladu, no potom sa zvrtne a odíde. A už sa nevráti. Zarmucovala ma to, no nehodlala som vyvolať hádku. Olivia mala pravdu.
Na malú chvíľu som tuho privrela viečka.
„Tak dobre, zlatíčko. Mám ti nejako zapózovať?“
Zasmiala sa. „Nie, nie, stačí ak sa na chvíľu prestaneš hýbať. Urobím si základné rysy a...“
„Dobre.“ Vymenili sme si úsmevy. Veľmi dobre vedela, že jej umeleckým rečiam vôbec nerozumiem. No jej talentu som verila nadovšetko.
„Ale Olivia... nakresli ma tak, ako v skutočnosti vyzerám. Žiadne tieňovanie a pridávanie červene do tváre. Chcem... Aspoň na chvíľu sa chcem vnímať taká, aká naozaj som.“
Olivia mi doniesla károvanú deku, ktorú som mala pred chvíľou v obývačke pri kakau s jej matkou a poriadne ma do nej zababušila.
Smiala som sa na jej sústredenom výraze tváre.
Keď kreslila, pričom sa sústredila iba na svoju ceruzu a na nič iné, vyzerala ako dieťa, ktoré dostane novú hračku a nezaujíma ho nič iné, iba s rozdielom, že sa tvárila smrteľne vážne.
Na chvíľu prestala.
„Nie je ti zima?“
„Nie.“ Vietor do mňa dul ako šialený.
Olivia sa usmiala. „Už len chvíľku, sľubujem.“
Svoj sľub splnila a jej dielo stálo za to. Bol to najrealistickejší portrét aký... aký jestvuje.
Moja tvár bola vychudnutá a kedysi plné líca boli neodvratne preč. Lícne kosti boli príliš výrazné a pokožka tenká a bledá.
Mojim očiam chýbala iskra a kruhy spôsobené nedostatkom spánku pôsobili nezdravo.
Ten prázdny pohľad, ktorý som upierala kdesi na oblohu...
A moje ľahko pootvorené pery, akoby práve niečo hovorili...
Olivia posmutnela.
„Som rada, že aspoň tvoje vlasy sa nezmenili,“ šepla.
Pohladila ma po nespútanej hrive výrazných vlasov a vzdychla.
„Som veľmi rada, že si prišla, Mína.“
Usmiala som sa.
„Radšej poďakuj svojej sestre, to ona je príčinou mojej náhlej návštevy. Keby to nenavrhla, pravdepodobne by som ani nenabrala odvahu...“
„Tu si vždy vítaná,“ zasmiala sa. „A ségra je v práci, poviem jej to potom.“
„Áno ja viem,“ zašeptala som, narážajúc na jej prvé slová. „Teraz to už viem.“


Keď som sa neskôr viezla električkou priamo domov, nemohla som sa prestať usmievať.
Brucho ma z výdatnej večere, ktorú som strávila s Barbrou a Oliviou tak bolelo, ako už dlho nie.
Barbra mi dokonca zabalila na cestu, no silno som sa obávala, že si buchty budem musieť nechať na neskôr...
V električke vládlo pološero a tlmené ticho, ktoré ma úplne opájalo.
Predtým než som vykĺzla do tieňmi zahalenej Levanduľovej ulice, neskryte som driemala.

Dostala som sa až ku bráne svojho domu, šmátrajúc v kabelke po zväzku kľúčov, keď ma náhly zvrat udalostí hodil na kolená. 

                                                                                                                       
 
Na tomto výroku je tak veľa pravdy, že si to ani nikto neuvedomuje ;)



9 komentárov:

  1. Wow... Mne to príde, akoby som nebola v tomto svete, keď to čítam, potom prídem na koniec a BUM - musím precitnúť. :)
    Je to také úžasné! Milujem túto poviedku, vedela by som si celý príbeh predstaviť v knižnej podobe, bol by z toho bestseller, naozaj! Dokonalosť ♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem Julkaaa ♥♥♥ Hrozne sa vždy teším na tvoje komentáre, pre takého nesebavedomého človeka ako som ja- čo sa týka písania, sú ako balzam na dušu :)) Ale tým bestsellerom si nie som istá :D
      No fakt ďakujem, love you ♥

      Odstrániť
  2. Ja.. nemám slov.
    Ak ti mám povedať pravdu, z tejto poviedky som zmetená. Pretože je iná, pretože si nás od samého začiatku nezahrnula informáciami o Míne, o tom čo sa v tejto poviedke bude diať. Tieto slová,vety, kapitoly sú zahalené obrovským rúškom tajomstva, ktoré ma neustále nútia čítať to stále dokola a počúvať svoje rozvášnené srdce.
    Spomínala som ti už, že máš obrovský talent? Myslím, že áno, ale rada sa zopakujem.
    Dievča máš talent, ktorý nesmie ostať pochovaný na nejakom obyčajnom blogu. Evka, píš, píš, píš a zdokonaľuj sa, pretože TY na to máš!!!
    - veľa lásky a obdivu posielam ♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, som rada, aká si úprimná, Ivka :)) Tá zmätenosť je samozrejmá, nerob si s tým starosti, keďže v podstate som zmätená aj sama :D
      Ale budem sa snažiť tie nejasnosti postupne odkrývať a ozrejmovať, aby s toho nevyšla nejaká hatlatina :)
      A počúvaj ma, ty sama píšeš ako anjel a čo zmôžem ja? :D Ale uznávam, nemôže to byť také zlé, keď mi práve TY napíšeš takú nádhernú pochvalu... Posielam nekonečné ĎAKUJEM, už len za to, že si na túto poviedku nájdeš čas a čítaš to :´)
      Lots of love ♥♥♥

      Odstrániť
  3. V prvom rade sa chcem poďakovať za krásny komentár :) Veľmi si to vážim...
    No a v druhom: Vážne skvelá kapitola toto! Klobúk dolu. Veľmi sa mi páči ako si to vykreslila, hoci je to také tajomné :) Olivia mi prišla strašne sympatická. A clifinger na konci kapitoly? Rýchlo piš piš ďalej! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tento komentár bol odstránený autorom.

      Odstrániť
    2. Juuj nemáš vôbec za čo, veď ako sa vraví- za pravdu sa neďakuje ;)
      A som rada, že sa Olivia páči, asi to bude aj moja obľúbená postava ♥
      Inak veľmi pekne ďakujem! :)
      Čo sa týka môjho krutého odseknutého konca, som s ním asi najviac spokojná, prepáč :D Budem sa snažiť pridať čo najskôr :))
      Predtým než podpálim školu teda -_- ;D

      Odstrániť
  4. Celkovo som trochu zmetená ale táto poviedka je originálna a nádherná, vlastne ako všetko čo napíšeš ty :33
    Som neskutočne rada, že som ťa mohla takto cez internet spoznať *_*
    Sooo... ja v škole radšej nejem, pretože to sa jesť proste nedá :D Ja radšej hladujem ale doma sa potom poriadne najem :3
    Techniku ti nezávidím, pretože ja ju nemám rada doteraz. Tento rok chodíme dve hodiny týždenne do dielní a ja sa teda ako nejaký majster necítim.
    Mne to tento rok nejde ani s fyzikou, pretože žiarovky a podobné veci mi vôbec nejdú do hlavy. :)
    30SecondsToMars? Áno :33 niektoré pesničky sú naozaj úžasné :)
    Asi sa ti tu začínam rozkecávať... (aj keď viem, že to máš rada a ja ťa chápem, pretože ja mám dlhé komentáre rada tiež)
    Sooo.. proste máš skutočne neskutočný talent a si jedno úžasné dievča :3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, Mimuš, ďakujem krásne, moja! :))
      Niet nad tvoje komentáre :33
      Takže dielne dvakrát týždenne máme aj my, akurát že zatiaľ sme mali IBA teóriu, čo je fakt ako zo zlého filmu -_-
      Ale fyzika sa ako tak dá :)
      Za tento dlhý komentár máš u mňa tucet bodov, hneď mi zlepšil náladu ;))
      No a čo dodať... Ja si o tebe tiež myslím, že si jedna z najlepších blogeriek, honey :))

      Odstrániť