13 decembra, 2013

Kaleidoskop 6

Zobudila som sa o deviatej a potom som už len písala a písala...
Obklopená studeným vzduchom vanúcim z otvoreného okna a pariacou sa šálkou zeleného čaju (ďakujem za tip, Mimuš :*)
Viem, čistý masochista :D
A áno, skoro celý týždeň som doma, keďže rodičia si myslia, že so svojím odpudzujúcim kašľom by som nemala strašiť spolužiakov -_- :P
Inak sa mám fajn, nič nové, len hŕba nepochopiteľného učiva -.- Čo ja viem, ako si žijete Vy? :)
Pri písaní tejto kapitoly som znovu počúvala lovely Fire Within od Birdy- neodporúčam, ak nemáte radi uspávajúcu hudbu :DD
Noa keď je vonku tak úplne monotónne, musela byť monotónna aj táto kapitola :3
Prvá polovička nanič (nebola múza), druhá ujde (ako tak som ju nabrala).
Sooou teším sa na vaše komentáre, vopred Vám za ne veľmi pekne ďakujem :) xoxoo





Otec sa rozhodol, že jeho dcéra už viac nebude malé ružovolíce dievčatko.
Poslal ma k Anastázii. Mala som rada Anastáziu.
Bola to drobná osôbka s večným hniezdom vo vlasoch a klopkajúcimi topánkami.
Keď mi brala miery a ja som mala ruky rozpažené ako vták, rada som zavierala oči a počúvala jej ihličkové opätky vrtko sa pohybujúce po dlážke.
Ale tentoraz mala na nohách papuče a v očiach cit, ktorý som zo všetkého najviac nenávidela.
Ľútosť.
Anastázia vzdychala a ochkala, ale aj tak ma navliekla do najodpornejších šiat, aké som kedy videla.
Boli tenké ako pavučina, krvavo červené a- nie odvážne, skôr by som použila výraz zúfalé.
Keď som vyšla z obchodu, vyberúc sa k baru, kde ma už otec čakal, mala som po celý čas zatvorené oči. Ľudia ma obchádzali.
Vkročila som do baru a do úst roztrasenými prstami vložila cigaretu.
Ešte nikdy som ju naozaj nezapálila, až v ten deň.
Gerald O´ Nee ma so širokým úsmevom predstavoval svojím slizkým priateľom.
Akoby bol na mňa naozaj hrdý.
Bol to však rozdielny druh hrdosti ako ten, ktorý je všeobecne známy.


Chlapec sa zobudil krátko po východe slnka a začal vrieskať ako by ho drali z kože.
Tristan bol okamžite na nohách, zatiaľ čo ja som sa spamätávala z prvotného šoku, on už ho stihol utíšiť.
Opatrne som sa zdvihla z nepríjemnej polohy, v ktorej som zotrvala celú noc a pohla sa k mojej niekdajšej spálni.
Z miestnosti sa ozýval len chlapcov zrýchlený dych, sprevádzaný Tristanovými tichými slovami.
„Ostaneme tu len niekoľko dní, Nigel.“
„Definuj niekoľko. Je to hrozne desivý dom, mám pocit, akoby- akoby som tu už niekedy bol.“
„Nemožné,“ odsekol Tristan. „Dalo sa čakať, že budeš blúzniš.“
„Ja neblúznim! Prisahal by som, že... Aj tak mi nebudeš veriť, škoda námahy. Chcem ísť odtiaľto preč.“
Oprela som sa o studenú stenu a jemne priblížila k dverám.
„Nemáš kam ísť a dobre to vieš.“
„Ukryjem sa u teba!“
„Žiadne u mňa už nejestvuje, Nigel! Tú trosku, ten hlúpy starobinec včera podpálili a ja som im za to vďačný.“
Počula som ako chlapec, teda Nigel nahlas preglgol.
„Takže sme bezdomovci...“
„Nevyberaj slová tak unáhlene, chlapče,“ oprela som sa o zárubňu dverí a pozorne sa nich zadívala.
Nigel sedel na rohu postele, napriek teplote sa jedovato mračil. Tristan stál blízko neho, dívajúc sa von oknom.
Keď ma zbadali, obidvaja ustrnuli.
„Počula si-“ šepol Tristan.
„Áno.“ Nemalo zmysel tajiť to. „Mali by sme sa porozprávať.“
Nigel na mňa posmešne zagánil. „Debata je u konca, drahá pani.“
Zaškerila som sa. „Až taká stará nie som, miláčik.“
Chlapec mohol mať najviac pätnásť a bol vo vysokej fáze puberty, ktorej neprispievala jeho prirodzená stránka rebélie.
Spomenula som si na bezvedomého raného zo včerajšej noci a nemohla uveriť tomu, že tento tvrdohlavý blondiak je tá istá osoba.
„Wendy,“ usmial sa Tristan. Na svoje fiktívne meno som takmer zabudla.
„Prejdeme sa?“


Vonku fúkal prudký vietor, ktorý mi z hlavy strhol kapucňu už keď sme opustili brány domu.
O malú chvíľu sa ozvala rána z pušky, presne smerovaná do debny s odpadkami, čo ma vôbec neprekvapovalo.
Guľka prestrelila hŕbu odpadkov a spôsobila ešte väčší neporiadok.
Vtom som si uvedomila prítomnosť Tristana.
Lapal po dychu, striedavo hľadiac na protiľahlého suseda s jedovatým úsmevom a na mňa, s rozšírenými zreničkami a pootvorenými ústami.
Očakávala som jeho reakciu, jemne vydesená.
Tristan ma zdrapil za lakeť, až som mu narazila do boku a pevne objal okolo pliec.
V očiach mu sršali blesky. Nekompromisne ma ťahal k zdroju jeho zlosti.
„Ospravedlňte sa.“
„Ani ma nehne,“ zrúkol naňho, no hľadel na mňa. Hmlistými nenávistnými očami.
„Ihneď, starec.“
„Čo si to povedal, holobriadok?“
Zbadala som susedove napnuté svaly pevne zvierajúce poľovnícku pušku a rozhodla sa nepodceňovať jeho vek.
Chytila som Tristana za ruku, postaviac sa medzi nich.
„My už pôjdeme.“
Tristan mal veľký temperament a o nič menšiu silu, takže som ho len s vypätím nadľudských možností dotiahla do rázcestia ulice.
Zabočili sme, ledva uhnúc rútiacej sa električke. uličke.
uhnúc uen s vypätím  medrajúce poľovnícku pušku a rozhodla lízko neho, dívajúc sa von oknom.
Zošuchol sa na zem a stiahol ma so sebou.
„Stále tomu nedokážem uveriť,“ vydýchol.
„Je mi to ľúto,“ zašeptala som.
„Blázniš? Celé je to totálne šialené, o to viac, že za to ani nemôžeš...“
„Ale môžem.“ Nemohla som ho nechať v takej klamlivej ilúzii. „Som stratenec, to sa proste stáva. Vieš, ako keď sa raz v živote potkneš a potom už nemôžeš nájsť rovnovážnu polohu. Celý tvoj dennodenný stereotyp tvorí spamätávanie sa a zotrvávanie v nepeknej minulosti...“
Náhly sentimentálny prúd, ktorý som sama nedokázala vysvetliť prerušila dlaň pevne stisnúca moje koleno.
„Nerozumiem ti a nechcem rozumieť. Už dávno som sa prestal obzerať.“
Tristan sa zrazu naklonil. Tak blízko, až som mala možnosť vidieť hru svetla odohrávajúcu sa na jeho tmavých mihalniciach.
Priblížil sa ešte viac a vdýchol mi do pootvorených úst. V najnevhodnejšiu chvíľu som sa nahlas rozkašľala.
Skôr než som stihla protestovať, načiahol sa a rýchlim pohybom mi zložil okuliare.
„Čo to-“
„Rozmýšľala si už nad kontaktnými šošovkami? Máš príliš pekné oči na to, aby si ich skrývala za hrubým rámom nemoderných okuliarov.“
Zalapala som po dychu. „Nie si tak trochu drzý?“
Zaklonil hlavu a zasmial sa. Zase tie jamky. Mala som pocit, že ich uňho vídať len pri škodoradostných chvíľkach.
„Moja drzosť sa vyrovná vašej žiadostivosti, madam.“
Potom sa rozbehol krížom cez cestu, ledva uhnúc preplnenej dodávke, sprevádzaný len hlasným smiechom a mojimi pohoršenými výkrikmi.
Keď som ho so zvrašteným čelom nasledovala, poháňal ma hnev a túžba vyvrátiť jeho oprávnené slová. Asi som naňho príliš okato zízala.
„Tristan!“ Zmizol mi z dohľadu. „Ale no tak!“
Prešla som niekoľko metrov, keď sa predo mnou naskytlo holé priestranstvo.
Polia bez známok života, červená pôda úrodná každým svojím zrniečkom a môjmu srdcu kedysi tak blízka...
Za polím sa vynímal hustý les prerušovaný len nepravidelnými korytami zelenkastých jazierok, hučiacich a šepkajúcich dôverne známe slová. acich a šepkajúcich rok...mých jazierok... A nad jím zrniečkom a môjmu ný len e sa a myslenie  A nad tým všetkým Owneesijský hrad, do posledného kameňa obrastený snehobielym jazmínom
Nebola som tu... Veky.
Ktosi ma zdrapil za ľadovú ruku a pritiahol k sebe, až som mu narazila do hrude.
„Tak fajn, očakával som, že na mňa zavoláš aspoň trikrát.“
Tristanove nadvihnuté obočie a na očko sklamaný výraz ma pobavili.
„Na niečo také si zvyknutý, však?“ vykrútila som sa mu zo zovretia.
Zvláštne sa na mňa zadíval. „Ty si v tejto časti mesta ešte nebola?“
„Mýliš sa. Táto časť Owneesie je moja najmilšia.“
„Och, áno. Vieš, že občas rozprávaš ako zo starého filmu?“ Nadvihol jeden kútik úst.
„Spojenie Búrlivých výšin a Shakespeara. Bravúrne.“
Rozosmiala som sa. „Sklamem ťa, Tristan. Ani jedno mi nie je bohvieako blízke.“
Prekvapene žmurkol. „Nečítaš poéziu?“
Pokrútila som hlavou.
Zaklonil sa a chrbtom zľahka oprel o blízku budovu.
„Vyber si. Typ stratenej duše, ktorá sa vyžíva v poézií a márne čaká na svoju pravú lásku, pripravená každou svojou bunkou vyjadriť svoje city prostredníctvom nabifľovaných veršov.“
Prevrátil očami a zhnusene sa zaškeril.
„Neverím v pravú lásku,“ usmiala som sa.
„Ani ja. Tak typ dva. Píšeš nezmyselné básne, ktorým rozumieš len ty sama a zároveň si v nich stratená. Raz ich vydajú a ďalšie generácie študentov ich budú čítať a uchovávať v mysliach...“
Zamračila som sa. „Ale Tristan. To by som musela mať talent a byť istým spôsobom výnimočná.“
„A nie si?“ Položil mi rečnícku otázku.
Hlúpo som otvorila ústa, pripravená už už niečo povedať, no nevyšlo zo mňa ani slovo.
Prešla dlhá chvíľa. Nakoniec ma len chytil za ruku a odviedol preč od polí, preč od scenérie, ktorá mi už neskôr pripadala len ako mrchavá spomienka.


„Tak a teraz pôjdeme vykúpiť obchod.“ Tristan sa chytil škrvrkajúceho brucha, v očiach mu zasvietili detské iskričky.
„Spomaľ, hrdina, nemám zas dva mešce zlata.“
„Tak si na ne zarobíme,“ zasmial sa a objal ma okolo pliec
Keď na mňa doľahol celý význam jeho slov, neveriacky som odfrkla.
„A vôbec, nemal by si ísť do školy? Pri našom prvom ako takom stretnutí si mal na sebe rovnošatu.“
„Tá bunda bola kamošova,“ zamračil sa. Potom na mňa zlomyseľne mrkol a načiahol sa za mojou šatkou.
„A vôbec, nemala by si si z hlavy stiahnuť tú vec? Na dámu sa to nepatrí.“
Hádali sme sa ešte aj v nákupnom centre, pri čom sa Tristanovi ako tak podarilo strhnúť mi z hlavy šatku aj s kapucňou a ja som pri zúfalom boji prevrhla stojan s produktmi zdravej výživy. Ďalších desať minút som ich zbierala, pri čom mi môj spoločník pomáhal len hurónskym smiechom.
Kúpili sme tucet syrových žemlí a moje obľúbené čokoládové mlieko.
Tristan sa preriekol, že Nigel zbožňuje arašidové maslo, tak som s úsmevom zaplatila aj zaň.
Bol to zvláštny pocit starať sa aj o niekoho iného, než o seba.
Hoci som mala úbohých sedemnásť, ten pocit sa mi páčil.


Keď sme dorazili na Levanduľovú ulicu, vzduchom sa niesol ťažký pach dymu.
Všade vládlo ničivé mŕtvolné ticho.
Skôr než som ho zbadala, pocítila som ho v priedušnici.
Oheň.

Východná polovica môjho domu bola v plameňoch.





14 komentárov:

  1. Som očarená. Tá dokonalosť a tvoj talent nemá konca. Som unesená z toho aké to je . Ako môže niekto niečo také napísať? Na tvári mám priblblí úsmev a v očiach nedočkavé iskričky :) Nemôžem sa dočkať dalšej časti pretože tento príbeh je ako droga na ktorej som závisla :) Každý riadok hltam očami a stále viac a viac ma prekvapuješ.
    Zuzka :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ó môj bože, hrozne ďakujem! :O
      Vieš si predstaviť ako si mi zlepšila náladu?! :D Niečo také som podvedome potrebovala, proste... :)
      Ďakujem, Zuzka, už len to, že tu vidím komentár od novej čitateľky ma veľmi teší :)) Vážne :D
      Už len kvôli tomuto krásnemu komentáru sa budem snažiť ďalej ♥♥♥

      Odstrániť
  2. Odpovede
    1. viac k tomu nemám čo dodať.

      chcem ďalšiu dávku drogy!

      Odstrániť
    2. Ach, Ivuš :D Od Teba mi stačia aj dve slová, čo určite vieš a splnia svoj zámer ;) Čítanie myšlienok cez komentáre bude asi môj skrytý talent, ale chápem všetko, čo chceš povedať... Ďakujem ♥♥♥

      Odstrániť
  3. Páni je to úchvatné :)) Strašně moc se těším, jak to dopadne :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne :)) Veľmi si to cením ♥♥

      Odstrániť
  4. Opäť neskutočné. Normálne krútim hlavou nad tým! :) Píšeš rýchlo a pomaly ma doháňaš vieš tom? :)
    Opäť cliff na konci toto je inak výborná vlastnosť :) Vôbec si nemysím, že je to monotónne. Také je to prirodzené :) Ale to je asi u každého človeka s veľkou fantáziou :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ó áno, ešte štyri kapitoly, muhehé :D A čo sa týka cliffov, asi som si ich príliš obľúbila, začínam sa v nich hrozne vyžívať- Takže už budú v jednom kuse :3 :D
      Ďakujem pekne, Faint, od takej bezchybnej autorky (môžem ťa tak nazvať? o.O) si to veeľmi vážim :))

      Odstrániť
    2. Bezchybná? Oo to rozhodne nie :D Moje príbehy majú veľa chýb logické diery...je to iba zlomok toho ako chcem aby to vyzeralo. :) Ale si zlatá

      Odstrániť
  5. Ach dokelu. Posledná veta, fúúú. Vieš, ako to ukončiť a nechať ma vo vytržení čakať na ďalšiu časť. Čo tak dnes? :)
    Krásne ♥ Zbožňujem to, zbožňujem Teba ♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Juuj tak dneska to ešte nebude, ale pokúsim sa čoskoro, sľubujem :D
      Veľmi pekne ďakujem, Julka ♥ Tvoje komentáre vždy dokážu človeka tak povzbudiť ^^

      Odstrániť
  6. Pardon za nadávku ale.... Kurevsky to tu milujem!!!! ♥
    Zelený čajík sa páči? :3 Ja musím každý deň aspoň jeden, inak som nervózna.
    S tým kašľom ťa chápem. Ja by som mala byť doma celý tento týždeň, ale už sa nudím, tak zajtra plánujem ísť do školy. Chýba mi spoločenský život :D
    Birdy je fajn. Moja sestra a jej priateľ milujú jednu pesničku od nej. Vraj je to "ich song". Prehnane sladké -_- Soooo... ale tak romantika je romantika :D

    Na časť vlastne ani nemám slov. Asi by som sa len znova opakovala. Proste je to niečo úžasné a tebe tento žáner sedí.
    Ľúbim ťa tak, ako Mr.Bean svojho macka (dúfam, že to poznáš) :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mimuška moja, veľmi krásne ďakujem!!! ♥
      Aj za tip na čajík, ktorý je mimochodom vážne neprekonateľný :D
      To s tou Birdy ma pobavilo, hoci ja sladké veci a hlavne tie mackovské prezývky veľmi nemusím o.O Ale veď keď sú zamilovaní, neber im to za zlé :D
      Tak fajn, ešte raz sa ti poďakujem za nádherný komentár, lebo inak ani nemôžem aand...
      Mr. Bean o.O Ty ho poznáš?? Teda vlastne ho pozná každý, ale ja som na ňom vyrastala a stále vlastne vyrastám, aj keď asi už viac netočí :D
      Zbožňujem to ♥ A Teba, ako by som nemohla, keď si práve spomenula najhlbšiu lásku na svete, teda medzi macíkom a Mr. Beanom :33
      To, že na konci zomrie krutou plyšovou smrťou, prekuknime -_- :D

      Odstrániť