Kaleidoskop 5

Po náročnom týždni som sa rozhodla napísať vám novú časť :) Napriek tomu, že som chorá a vyčerpaná z toho, že som chorá :D Ale poznáte to, keď ste tak hrozne zahĺbení do písania, že nepočujte ani vlastnú mamku, keď na vás kričí, aby ste ihneď išli do postele? U mňa sa to teda stáva často :3

Teda na chorého človeka som toho dnes porobila dosť. Najprv práca na vianočných darčekoch (hoci nie veľká), potom písanie si s kamarátkami cez hangout (dlhé hodiny :D). Tiež sa musím ako tak naučiť na olympiádu z angličtiny, ktorá je už v pondelok a ja na ňu musím doraziť.

Áno, už ďalšia olympiáda, ale ja za to fakt nemôžem :D Keď vás proste učiteľka vyberie z celej triedy (aj ďalších samozrejme, nie som žiaden narcis :P), nemôžete povedať nie.

Aj keď tentoraz to nedám a nebudem na treťom mieste ako minule. Určite nie... :D

So... Ukončila som dotazníček ohľadom Víchru a skončilo sa to dosť nevyrovnane...

3:7:1 (K, V a K, K a n.p.) Ale prikloním sa k vám a s tou mojom problémovou poviedkou sa nejako popasujem ;)

Pesnička na záver (nie k poviedke- iba tak okrajovo- aktuálny playlist :))

Enjoy darlings ♥♥♥

...Flashback nabudúce...

Dostala som sa až ku bráne svojho domu, šmátrajúc v kabelke po zväzku kľúčov, keď ma náhly zvrat udalostí hodil na kolená. 

–––

Levanduľová ulica bola zväčša pokojným miestom, s nulovým výskytom kriminality, keďže jej pevný základ tvorila staršia generácia.

Bola to prechodná zóna a obľúbená skratka do centra. Tiež povestné bezplatné parkovisko, ktoré tvorili popraskané štrkové chodníčky kľukatiace sa okolo hlavnej betónovej cesty a priľahlých domov.

Naša ulica bola jedna z mála miest, kde ešte jestvovala mĺkva clona týčiaca sa nad obyvateľmi ako nepreniknuteľný štít.

Ale aj nevídane silný riečny tok raz vybočí z rovnováhy.

Začula som prudký zvuk sirén, ktorý ma okamžite vrátil z ľahkých driemot do bdelého stavu.

Obzrela som sa za zdrojom ruchu a zbadala terénne policajné auto rútiace sa spiacou ulicou.

Netrvalo dlho a zmizlo v zákrute.

Ešte dlho potom som tam stála neschopná akejkoľvek reakcie, pripomínajúc dokonalú voskovú figurínu.

Ale ohromujúce divadlo neplánovalo tak rýchlo zhodiť oponu, práve naopak.

„Hej!“ zvrieskol.

Jeho hlas som začula skôr, než som zazrela jeho utekajúcu zadychčanú postavu.

Bol to Tristan. A mal spoločnosť.

Druhý chlapec silno krvácal a na hlbokú ranu v ramene si pritláčal iba zašpinenú vreckovku.

Napriek tomu, že ho Tristan pevne podopieral, nohy sa mu potkýnali ani stratenému teliatku.

Ustúpila som o krok dozadu a kľúče mi vypadli z rúk.

„Slečna, prosím vás, pomôžte mu. Celým srdcom vás prosím.“

Nie.

Boli už temer pri mne. Mohla som ľahko preskočiť bránu svojho domu a ukryť za mohutný dub rastúci na záhrade.

Ale zúfalá stránka bola rovnako silná ako tá zbabelá.

Dobehli ma. Tristan ma zdrapil za lakeť, náhle sa mu v očiach zablyslo poznanie.

„Ty ma nezradíš, však?“ Celou jeho tvárou trhala ostražitosť, no najmä neistota.

Keď ulicu opäť preťali sirény, nerozmýšľala som.

Kľúče som zodvihla zo zeme a preskočila nízky plot. Prsty sa mi triasli príliš silno na to, aby som bola schopná otvoriť bránku.

Bezduchého chlapca som chytila okolo pása, spolu s Tristanom sme ho bezpečne pretiahli do bezpečia.

O pár chvíľ nás temer ožiarilo neónovo červené svetlo, no niečia pevná ruka ma stiahla na zem. Tvárou som narazila do tvrdej zeminy a zalapala po dychu.

Ležali sme tam ešte aj potom, čo sirény vystriedal šepot hviezdnej noci.

On naberal dych, ja som sa pokúšala spomaliť zbesilý tlkot svojho srdca.

„Bývaš tu?“ šepol po niekoľkých dejstvách ticha.

Prikývla som, hoci to nemohol vidieť.

„To je dobre,“ zamrmlal. „Mohli by sme- Nie, to žiadať nemôžem.“

Opatrne som sa postavila a sklonila nad mŕtvolne bieleho chlapca.

„Pomôž mi s ním dovnútra.“

Ignorovala som údiv v Tristanových očiach, až kým ranený neležal v teple mojej postele.

Nevnímala som ho, ani keď som bežala po gázu a dezinfekciu.

No keď som sa sklonila nad nehybnú postavu, uvedomila som si bolestivú pravdu.

„Ne- Nebude to stačiť,“ zajachtala som.

Tristan ma chytil za ruku, pevne ju stisnúc. V očiach mal tvrdé odhodlanie.

„Bude. Pomôžem ti.“

Ukázalo sa, že ak ste v krajnej núdzi, zašívať hlbokú ranu nie je o nič ťažšie ako štrikovať šál.

Nešlo o úhľadnosť, ale o základnú nutnosť.

Hoci Tristan nebol bohvieaký pomocník, pri takom ťažkom kuse práce som uvítala morálnu podporu.

Sedel tam a stískal snehovo bielu dlaň chlapca nepretržite, až do konca.

S uľahčeným výdychom som sa hodila do starej plyšovej pohovky, ktorá pod váhou môjho tela protestne zavŕzgala.

Moje prižmúrené oči bezcieľne sledovali vysokú postavu chlapca čupiaceho pri kozube.

Pred chvíľou bol vonku nazbierať aspoň trochu suchého dreva a teraz sa pohrával so zápalkami.

Spomenula som si na moment spred pár dní, keď sme boli zhruba v rovnakej situácii.

Obzrel sa, akoby vycítil môj pozorný pohľad.

Práve v tej chvíli sa drevo konečne chytilo a tmavú izbu ožiarili plamene.

Tristan nazrel do susednej miestnosti a keď sa uistil, že je chlapec v poriadku, pohol sa smerom ku mne.

„Teraz máš iste veľa otázok.“

„Viac než veľa,“ zachripela som. Moje priznanie ho nezaskočilo.

„Ten chlapec... ste v príbuzenskom vzťahu?“ začala som, hryzúc si spodnú peru.

„Nie. Ale je mi ako vlastný brat už od... už hodnú chvíľu.“

„Ako prišiel k tak vážnemu zraneniu?“

„Postrelili ho.“

„Kto?“

„Vraj chalan z partie, viac neviem.“

„A... Prečo vás sledovala polícia? Boli svedkom tej prestrelky?“

Tristan sa chrapľavo zasmial. „Dlho očakávaná zámienka dorazila, že?“

Čelo sa mi náhle zvraštilo. Od raného detstva som nenávidela hádanky.

„Nerozumiem ti.“

„Si ako malé dieťa. My nežijeme v rozprávke a dobrá strana sa hľadá ťažko. Temer nejestvuje. Ako vidím, aj v tebe je zakorenený ten klamný púčik. Polícia už dlhé roky nehrá na spravodlivosť, ale na peniaze. No, my bohatí veľmi nie sme.“

„Čo myslíš pod pojmom my?“

Vrátil mi ostrý pohľad a v očiach mu zablyšťalo. „Ber to ako gang.“

V hlave sa mi automaticky rozozvučalo výhražné svetielko. Sekta. Gang. Odlišujú ich len chabé rozdiely.

„S tvojím gangom nechcem mať nič spoločné.“

Tristanove tmavé dúhovky znovu nadobudli nezábudkovo modrú, jeho pohľad zmäkol.

„Ani som sa ti nepoďakoval.“

„V poriadku.“

„A nepoznám tvoje meno. Ja som Tristan.“

„Áno,“ šepla som. Náhle podráždenie ma prešlo.

„Takže...“

Keby som prezradila svoje skutočné meno, ihneď by ma spoznal. Spomenul by si a znenávidel by ma. Nerozumela som svojim zmäteným myšlienkam, no v jeho nezábudkových očiach som si nepriala vidieť nenávisť.

„Wendy,“ vyhŕkla som. Meno mojej detskej rivalky mi prišlo najvhodnejšie.

Od dávnej minulosti, čo sme si kradli bábiky a trhali vlasy ubehla dlhá doba. Wendy pred pár rokmi s rodičmi odcestovala do Európy. 

„Wendy,“ zopakoval. Jeho nechápavý výraz ma rozosmial. Zrejme som nevybrala meno, ktoré by vystihovalo moju osobnosť. Ale páčilo sa mi.

Wendy bolo všedné a zároveň tajomné. Niečo také som potrebovala.

„Mohli by sme tu ostať... pár dní?“

„Áno,“ usmiala som sa. „Ale zajtra budem musieť ísť na nákupy, v chladničke nemám ani kus skazeného syra.“

„Vidno,“ šepol. Kriticky si prehliadol moju nepeknú postavu, ale nie z hľadiska nafúkaného sukničkára. Vyzeral pri tom ako otec, ktorý nebol spokojný so stratou váhy svojej dcéry.

Tristan mohol byť dobrý človek a hlavne spoľahlivý priateľ.

Okrem Líšky som nikoho takého nemala.

Ale mal priveľa najrôznejších povahových stránok. Tušila som, že niektoré z nich ešte stále tíško čakajú a číhajú pripravené na útok.

Pravdu povediac, tá predstava ma jemne desila.