Zobudila som sa o deviatej a potom som už len písala a písala...
Obklopená studeným vzduchom vanúcim z otvoreného okna a pariacou sa šálkou zeleného čaju (ďakujem za tip, Mimuš :*)
Viem, čistý masochista :D
A áno, skoro celý týždeň som doma, keďže rodičia si myslia, že so svojím odpudzujúcim kašľom by som nemala strašiť spolužiakov -_- :P
Inak sa mám fajn, nič nové, len hŕba nepochopiteľného učiva -.- Čo ja viem, ako si žijete Vy? :)
Pri písaní tejto kapitoly som znovu počúvala lovely Fire Within od Birdy- neodporúčam, ak nemáte radi uspávajúcu hudbu :DD
Noa keď je vonku tak úplne monotónne, musela byť monotónna aj táto kapitola :3
Prvá polovička nanič (nebola múza), druhá ujde (ako tak som ju nabrala).
Sooou teším sa na vaše komentáre, vopred Vám za ne veľmi pekne ďakujem :) xoxoo
Otec sa rozhodol, že jeho dcéra už viac nebude malé
ružovolíce dievčatko.
Poslal ma k Anastázii. Mala som rada Anastáziu.
Bola to drobná osôbka s večným hniezdom vo vlasoch a klopkajúcimi
topánkami.
Keď mi brala miery a ja som mala ruky rozpažené ako
vták, rada som zavierala oči a počúvala jej ihličkové opätky vrtko sa
pohybujúce po dlážke.
Ale tentoraz mala na nohách papuče a v očiach cit,
ktorý som zo všetkého najviac nenávidela.
Ľútosť.
Anastázia vzdychala a ochkala, ale aj tak ma navliekla do
najodpornejších šiat, aké som kedy videla.
Boli tenké ako pavučina, krvavo červené a- nie odvážne, skôr
by som použila výraz zúfalé.
Keď som vyšla z obchodu, vyberúc sa k baru, kde ma
už otec čakal, mala som po celý čas zatvorené oči. Ľudia ma obchádzali.
Vkročila som do baru a do úst roztrasenými prstami
vložila cigaretu.
Ešte nikdy som ju naozaj nezapálila, až v ten deň.
Gerald O´ Nee ma so širokým úsmevom predstavoval svojím
slizkým priateľom.
Akoby bol na mňa naozaj hrdý.
Bol to však rozdielny druh hrdosti ako ten, ktorý je
všeobecne známy.
Chlapec sa zobudil krátko po východe slnka a začal
vrieskať ako by ho drali z kože.
Tristan bol okamžite na nohách, zatiaľ čo ja som sa
spamätávala z prvotného šoku, on už ho stihol utíšiť.
Opatrne som sa zdvihla z nepríjemnej polohy,
v ktorej som zotrvala celú noc a pohla sa k mojej niekdajšej
spálni.
Z miestnosti sa ozýval len chlapcov zrýchlený dych,
sprevádzaný Tristanovými tichými slovami.
„Ostaneme tu len niekoľko dní, Nigel.“
„Definuj niekoľko. Je to hrozne desivý dom, mám pocit, akoby- akoby som tu už niekedy bol.“
„Nemožné,“ odsekol Tristan. „Dalo sa čakať, že budeš
blúzniš.“
„Ja neblúznim! Prisahal by
som, že... Aj tak mi nebudeš veriť, škoda námahy. Chcem ísť odtiaľto preč.“
Oprela som sa o studenú
stenu a jemne priblížila k dverám.
„Nemáš kam ísť a dobre to
vieš.“
„Ukryjem sa u teba!“
„Žiadne u mňa už nejestvuje, Nigel! Tú trosku, ten hlúpy starobinec
včera podpálili a ja som im za to vďačný.“
Počula som ako chlapec, teda
Nigel nahlas preglgol.
„Takže sme bezdomovci...“
„Nevyberaj slová tak unáhlene,
chlapče,“ oprela som sa o zárubňu dverí a pozorne sa nich zadívala.
Nigel sedel na rohu postele,
napriek teplote sa jedovato mračil. Tristan stál blízko neho, dívajúc sa von
oknom.
Keď ma zbadali, obidvaja
ustrnuli.
„Počula si-“ šepol Tristan.
„Áno.“ Nemalo zmysel tajiť
to. „Mali by sme sa porozprávať.“
Nigel na mňa posmešne
zagánil. „Debata je u konca, drahá pani.“
Zaškerila som sa. „Až taká
stará nie som, miláčik.“
Chlapec mohol mať najviac
pätnásť a bol vo vysokej fáze puberty, ktorej neprispievala jeho
prirodzená stránka rebélie.
Spomenula som si na
bezvedomého raného zo včerajšej noci a nemohla uveriť tomu, že tento
tvrdohlavý blondiak je tá istá osoba.
„Wendy,“ usmial sa Tristan.
Na svoje fiktívne meno som takmer zabudla.
„Prejdeme sa?“
Vonku fúkal prudký vietor, ktorý
mi z hlavy strhol kapucňu už keď sme opustili brány domu.
O malú chvíľu sa ozvala
rána z pušky, presne smerovaná do debny s odpadkami, čo ma vôbec
neprekvapovalo.
Guľka prestrelila hŕbu
odpadkov a spôsobila ešte väčší neporiadok.
Vtom som si uvedomila
prítomnosť Tristana.
Lapal po dychu, striedavo
hľadiac na protiľahlého suseda s jedovatým úsmevom a na mňa,
s rozšírenými zreničkami a pootvorenými ústami.
Očakávala som jeho reakciu,
jemne vydesená.
Tristan ma zdrapil za lakeť,
až som mu narazila do boku a pevne objal okolo pliec.
V očiach mu sršali
blesky. Nekompromisne ma ťahal k zdroju jeho zlosti.
„Ospravedlňte sa.“
„Ani ma nehne,“ zrúkol naňho,
no hľadel na mňa. Hmlistými nenávistnými očami.
„Ihneď, starec.“
„Čo si to povedal,
holobriadok?“
Zbadala som susedove napnuté
svaly pevne zvierajúce poľovnícku pušku a rozhodla sa nepodceňovať jeho
vek.
Chytila som Tristana za ruku,
postaviac sa medzi nich.
„My už pôjdeme.“
Tristan mal veľký temperament
a o nič menšiu silu, takže som ho len s vypätím nadľudských
možností dotiahla do rázcestia ulice.
Zabočili sme, ledva uhnúc rútiacej
sa električke.
Zošuchol sa na zem
a stiahol ma so sebou.
„Stále tomu nedokážem uveriť,“
vydýchol.
„Je mi to ľúto,“ zašeptala
som.
„Blázniš? Celé je to totálne
šialené, o to viac, že za to ani nemôžeš...“
„Ale môžem.“ Nemohla som ho
nechať v takej klamlivej ilúzii. „Som stratenec, to sa proste stáva. Vieš,
ako keď sa raz v živote potkneš a potom už nemôžeš nájsť rovnovážnu
polohu. Celý tvoj dennodenný stereotyp tvorí spamätávanie sa a zotrvávanie
v nepeknej minulosti...“
Náhly sentimentálny prúd,
ktorý som sama nedokázala vysvetliť prerušila dlaň pevne stisnúca moje koleno.
„Nerozumiem ti a nechcem
rozumieť. Už dávno som sa prestal obzerať.“
Tristan sa zrazu naklonil.
Tak blízko, až som mala možnosť vidieť hru svetla odohrávajúcu sa na jeho
tmavých mihalniciach.
Priblížil sa ešte viac
a vdýchol mi do pootvorených úst. V najnevhodnejšiu chvíľu som sa nahlas
rozkašľala.
Skôr než som stihla
protestovať, načiahol sa a rýchlim pohybom mi zložil okuliare.
„Čo to-“
„Rozmýšľala si už nad
kontaktnými šošovkami? Máš príliš pekné oči na to, aby si ich skrývala za hrubým
rámom nemoderných okuliarov.“
Zalapala som po dychu. „Nie
si tak trochu drzý?“
Zaklonil hlavu a zasmial
sa. Zase tie jamky. Mala som pocit, že ich uňho vídať len pri škodoradostných
chvíľkach.
„Moja drzosť sa vyrovná vašej
žiadostivosti, madam.“
Potom sa rozbehol krížom cez
cestu, ledva uhnúc preplnenej dodávke, sprevádzaný len hlasným smiechom
a mojimi pohoršenými výkrikmi.
Keď som ho so zvrašteným
čelom nasledovala, poháňal ma hnev a túžba vyvrátiť jeho oprávnené slová.
Asi som naňho príliš okato zízala.
„Tristan!“ Zmizol mi
z dohľadu. „Ale no tak!“
Prešla som niekoľko metrov,
keď sa predo mnou naskytlo holé priestranstvo.
Polia bez známok života,
červená pôda úrodná každým svojím zrniečkom a môjmu srdcu kedysi tak
blízka...
Za polím sa vynímal hustý les
prerušovaný len nepravidelnými korytami zelenkastých jazierok, hučiacich
a šepkajúcich dôverne známe slová.
A nad tým
všetkým Owneesijský hrad, do posledného kameňa obrastený snehobielym jazmínom
Nebola som tu... Veky.
Ktosi ma zdrapil za ľadovú
ruku a pritiahol k sebe, až som mu narazila do hrude.
„Tak fajn, očakával som, že
na mňa zavoláš aspoň trikrát.“
Tristanove nadvihnuté obočie
a na očko sklamaný výraz ma pobavili.
„Na niečo také si zvyknutý,
však?“ vykrútila som sa mu zo zovretia.
Zvláštne sa na mňa zadíval. „Ty
si v tejto časti mesta ešte nebola?“
„Mýliš sa. Táto časť Owneesie
je moja najmilšia.“
„Och, áno. Vieš, že občas
rozprávaš ako zo starého filmu?“ Nadvihol jeden kútik úst.
„Spojenie Búrlivých výšin a Shakespeara.
Bravúrne.“
Rozosmiala som sa. „Sklamem
ťa, Tristan. Ani jedno mi nie je bohvieako blízke.“
Prekvapene žmurkol. „Nečítaš
poéziu?“
Pokrútila som hlavou.
Zaklonil sa a chrbtom zľahka
oprel o blízku budovu.
„Vyber si. Typ stratenej
duše, ktorá sa vyžíva v poézií a márne čaká na svoju pravú lásku, pripravená každou svojou
bunkou vyjadriť svoje city prostredníctvom nabifľovaných veršov.“
Prevrátil očami a zhnusene
sa zaškeril.
„Neverím v pravú lásku,“
usmiala som sa.
„Ani ja. Tak typ dva. Píšeš
nezmyselné básne, ktorým rozumieš len ty sama a zároveň si v nich stratená.
Raz ich vydajú a ďalšie generácie študentov ich budú čítať a uchovávať
v mysliach...“
Zamračila som sa. „Ale
Tristan. To by som musela mať talent a byť istým spôsobom výnimočná.“
„A nie si?“ Položil mi
rečnícku otázku.
Hlúpo som otvorila ústa, pripravená
už už niečo povedať, no nevyšlo zo mňa ani slovo.
Prešla dlhá chvíľa. Nakoniec
ma len chytil za ruku a odviedol preč od polí, preč od scenérie, ktorá mi
už neskôr pripadala len ako mrchavá spomienka.
„Tak a teraz pôjdeme
vykúpiť obchod.“ Tristan sa chytil škrvrkajúceho brucha, v očiach mu
zasvietili detské iskričky.
„Spomaľ, hrdina, nemám zas
dva mešce zlata.“
„Tak si na ne zarobíme,“
zasmial sa a objal ma okolo pliec
Keď na mňa doľahol celý
význam jeho slov, neveriacky som odfrkla.
„A vôbec, nemal by si ísť do
školy? Pri našom prvom ako takom stretnutí si mal na sebe rovnošatu.“
„Tá bunda bola kamošova,“
zamračil sa. Potom na mňa zlomyseľne mrkol a načiahol sa za mojou šatkou.
„A vôbec, nemala by si si z hlavy
stiahnuť tú vec? Na dámu sa to nepatrí.“
Hádali sme sa ešte aj v nákupnom
centre, pri čom sa Tristanovi ako tak podarilo strhnúť mi z hlavy šatku aj
s kapucňou a ja som pri zúfalom boji prevrhla stojan s produktmi
zdravej výživy. Ďalších desať minút som ich zbierala, pri čom mi môj spoločník pomáhal
len hurónskym smiechom.
Kúpili sme tucet syrových
žemlí a moje obľúbené čokoládové mlieko.
Tristan sa preriekol, že
Nigel zbožňuje arašidové maslo, tak som s úsmevom zaplatila aj zaň.
Bol to zvláštny pocit starať
sa aj o niekoho iného, než o seba.
Hoci som mala úbohých
sedemnásť, ten pocit sa mi páčil.
Keď sme dorazili na
Levanduľovú ulicu, vzduchom sa niesol ťažký pach dymu.
Všade vládlo ničivé mŕtvolné
ticho.
Skôr než som ho zbadala, pocítila
som ho v priedušnici.
Oheň.
Východná polovica môjho domu
bola v plameňoch.
Som očarená. Tá dokonalosť a tvoj talent nemá konca. Som unesená z toho aké to je . Ako môže niekto niečo také napísať? Na tvári mám priblblí úsmev a v očiach nedočkavé iskričky :) Nemôžem sa dočkať dalšej časti pretože tento príbeh je ako droga na ktorej som závisla :) Každý riadok hltam očami a stále viac a viac ma prekvapuješ.
OdpovedaťOdstrániťZuzka :)
Ó môj bože, hrozne ďakujem! :O
OdstrániťVieš si predstaviť ako si mi zlepšila náladu?! :D Niečo také som podvedome potrebovala, proste... :)
Ďakujem, Zuzka, už len to, že tu vidím komentár od novej čitateľky ma veľmi teší :)) Vážne :D
Už len kvôli tomuto krásnemu komentáru sa budem snažiť ďalej ♥♥♥
Milujem ťa.
OdpovedaťOdstrániťviac k tomu nemám čo dodať.
Odstrániťchcem ďalšiu dávku drogy!
Ach, Ivuš :D Od Teba mi stačia aj dve slová, čo určite vieš a splnia svoj zámer ;) Čítanie myšlienok cez komentáre bude asi môj skrytý talent, ale chápem všetko, čo chceš povedať... Ďakujem ♥♥♥
OdstrániťPáni je to úchvatné :)) Strašně moc se těším, jak to dopadne :))
OdpovedaťOdstrániťĎakujem krásne :)) Veľmi si to cením ♥♥
OdstrániťOpäť neskutočné. Normálne krútim hlavou nad tým! :) Píšeš rýchlo a pomaly ma doháňaš vieš tom? :)
OdpovedaťOdstrániťOpäť cliff na konci toto je inak výborná vlastnosť :) Vôbec si nemysím, že je to monotónne. Také je to prirodzené :) Ale to je asi u každého človeka s veľkou fantáziou :)
Ó áno, ešte štyri kapitoly, muhehé :D A čo sa týka cliffov, asi som si ich príliš obľúbila, začínam sa v nich hrozne vyžívať- Takže už budú v jednom kuse :3 :D
OdstrániťĎakujem pekne, Faint, od takej bezchybnej autorky (môžem ťa tak nazvať? o.O) si to veeľmi vážim :))
Bezchybná? Oo to rozhodne nie :D Moje príbehy majú veľa chýb logické diery...je to iba zlomok toho ako chcem aby to vyzeralo. :) Ale si zlatá
OdstrániťAch dokelu. Posledná veta, fúúú. Vieš, ako to ukončiť a nechať ma vo vytržení čakať na ďalšiu časť. Čo tak dnes? :)
OdpovedaťOdstrániťKrásne ♥ Zbožňujem to, zbožňujem Teba ♥
Love love love Xxx
Juuj tak dneska to ešte nebude, ale pokúsim sa čoskoro, sľubujem :D
OdstrániťVeľmi pekne ďakujem, Julka ♥ Tvoje komentáre vždy dokážu človeka tak povzbudiť ^^
Pardon za nadávku ale.... Kurevsky to tu milujem!!!! ♥
OdpovedaťOdstrániťZelený čajík sa páči? :3 Ja musím každý deň aspoň jeden, inak som nervózna.
S tým kašľom ťa chápem. Ja by som mala byť doma celý tento týždeň, ale už sa nudím, tak zajtra plánujem ísť do školy. Chýba mi spoločenský život :D
Birdy je fajn. Moja sestra a jej priateľ milujú jednu pesničku od nej. Vraj je to "ich song". Prehnane sladké -_- Soooo... ale tak romantika je romantika :D
Na časť vlastne ani nemám slov. Asi by som sa len znova opakovala. Proste je to niečo úžasné a tebe tento žáner sedí.
Ľúbim ťa tak, ako Mr.Bean svojho macka (dúfam, že to poznáš) :D :)
Mimuška moja, veľmi krásne ďakujem!!! ♥
OdstrániťAj za tip na čajík, ktorý je mimochodom vážne neprekonateľný :D
To s tou Birdy ma pobavilo, hoci ja sladké veci a hlavne tie mackovské prezývky veľmi nemusím o.O Ale veď keď sú zamilovaní, neber im to za zlé :D
Tak fajn, ešte raz sa ti poďakujem za nádherný komentár, lebo inak ani nemôžem aand...
Mr. Bean o.O Ty ho poznáš?? Teda vlastne ho pozná každý, ale ja som na ňom vyrastala a stále vlastne vyrastám, aj keď asi už viac netočí :D
Zbožňujem to ♥ A Teba, ako by som nemohla, keď si práve spomenula najhlbšiu lásku na svete, teda medzi macíkom a Mr. Beanom :33
To, že na konci zomrie krutou plyšovou smrťou, prekuknime -_- :D