Hanbím sa zverejniť vám tu takúto o ničom kapitolu, ale čo už s tým narobím. Plusom je však to, že nad tou novou poviedkou vážne rozmýšľam, už mám vymyslený aj názov, zbežný námet a výzor postáv. Snáď sa vám zapáči príbeh iného typu ako je ff-ka alebo sci-fi. Hope so.
No škola sa pomaly vlečie ďalej, ubehol už skoro mesiac a mňa z toho chytajú mdloby. Naša nová učiteľka chémie je totiž prehnane odborná a mňa tie prvy až tak do detailov nezaujímajú.
Ako raz povedala Hanna Marinová "Koho zaujíma, ako sa delia bunky. Proste sa delia." :D
So... Enjoy it. Possibly?
Kapitola štrnásta -Marise-
„Raven... Nie,“
zaprosila som.
„Páči sa mi, keď vyslovuješ moje meno. Z úst iných znie
ako odpad,“ na čele sa mu vytvorila vráska.
„Raven,“ pousmiala som sa.
„Heidi, prosím ťa.“
Pustil mi zápästia a namiesto nich sa mi zakvačil o boky. „Odíď.“
„Neodídem,“ prehlásila som rozhodne. „Po tom všetkom, čo som
tu prežila nie.“
Dvere miestnosti sa s hukotom rozleteli. Nie otvorili. Rozleteli.
–––––––––––
„Haló?“ Všade bola tma. Hustá zadúšajúca tma.
Čo sa stalo?
„Je tu niekto?“
Trochu som sa nadvihla na lakťoch, na čo lôžko podo mnou
zaškrípalo.
Niečo, alebo skôr niekto
vedľa mňa sa otriasol.
„Už sa prebrala.“
„Áno, to ti mohlo
dôjsť vtedy, keď začala na celú ubytovňu ziapať haló ako v nejakom nepodarenom horore. Akoby nestačilo, že tu
musíme sedieť v tme-“
„Evangeline!“ zvolala som.
Prítomnosť známej osoby ma zvláštne potešila.
Vo chvíli, keď som vyhŕkla jej meno, oslepil ma náhly lúč
svetla. Žiarivky nado mnou sa neónovo zaleskli.
„Ne- Nemáme dovolené počas noci rozsvecovať,“ pípla
blondínka krčiaca sa v kúte miestnosti. Niekde som ju už videla.
„Ach, Marise.
Nemusíš mi tu recitovať pravidlá ubytovne, poznám ich sama aj odzadu. Toto je núdzový prípad.“
„Ale keď nás odhalí niektorý z profesorov-“
Evangeline sa začala prechádzať a masírovať si spánky.
Taký podráždený výraz som ešte u nikoho nevidela.
„Také sväté buchtičky tu nemajú čo robiť. Mali by ich všetky
presťahovať do nejakého kláštora alebo do najbližšieho kostola, nedbám. Štveš
ma, Marise, štveš ma,“ mrmlala, hoci
ju dievča počulo.
Tomu roztrasenému stvoreniu som sa prizrela bližšie. Bola to
tá blondínka z odpočívadla pre Pegasov,
ktorá ma ubezpečila, že Ametyst bude v poriadku. Ten nepodarok totiž v okamihu
zdrhol.
„Eh, ty si Marise?“ nesmelo som sa jej spýtala.
Vyzerala vydesená už z toho, že som v rovnakej miestnosti
ako ona.
Jemne, takmer nebadane prikývla.
„Nič si z toho nerob. Naša bábika je trošku vystrašená
z bezvýznamných.“ Evangeline sa zvonivo zasmiala.
Priam som cítila ako mi trhlo sánkou.
„Ona o tom vie? Evangeline, ty si jej to povedala?!“
Prevrátila očami. „Nerob scény, potrebuješ predsa nejakú
pomocnú ruku. Marise je tá najvhodnejšia osoba, bude mlčať ako hrob a naostatok,
je to predsa tvoju spolubývajúca.“
„Spolubývajúca?“
mechanicky som zopakovala.
„Netvár sa, že si ma nepočula, Heidi. Čo si si myslela, že
budeš mať celú izbu pre seba? Spoločnosť ti budú robiť dve dievčatá, jednou z nich
je Marise. Tá druhá, hentá, neviem si zapamätať jej nezmyselné meno, sa niekde
fláka. Ale jej o svojom úbohom ľudskom živote radšej nehovor. Vôbec.“
„Uhm.“
Evangeline sa celá rozžiarila. „Aha, takže tomu už rozumieš?
To je skvelé miláčik, môžem už konečne odísť.“
Práve, keď sa chystala vystúpiť z dverí, vyskočila som
z postele a zdrapila ju za lakeť.
„Počkaj. Čo sa tam stalo?“ zašepkala som, práve tak ticho,
aby ma Marise nezačula.
Vyzerala však, že je zamestnaná zlatistým vzorom na tapete.
„To nestojí za reč. Išla som ťa pohľadať, vieš prehľadala
som celú ubytovňu a teba nikde. Žiaden okoloidúci si ťa samozrejme nepamätal,
tak ma napadlo, že tvoju zvrátenú ľudskú dušičku napadlo vybrať sa do chlapčenských
ubytovní. Zastihla som bandu troch vyklepaných chlapcov, ktorí vyzerali, akoby
ich týždeň mučili. Tvrdili mi, že si s Ravenom. S Ravenom, chápeš to? Celá som stŕpla, vyrazila som prvé dvere,
ktoré mi prišli do cesty. Bingo.
Našla som ťa muckať sa s tým kriminálnikom. No, tie
vyrazené dvere doňho bohužiaľ celou silou vpálili a on sa nestihol
spamätať z nárazu. Trošku do teba ťukol a ty si už mala pred očami
hviezdičky.“
Zatvárila som sa pohoršene. „V živote sme sa nepobozkali,
Evangeline. Prestaň tu tárať hlúposti, prosím. A... je Raven v poriadku?“
Prevrátila očami. „Samozrejme že je. Len bol trocha vydesený
z tvojho bezvedomia. Asi by tam zavolal najlepších lekárov ošetrovne, keby
som nezasiahla. Ubezpečila som ho, že budeš v poriadku, tak sa vyparil.
Zmizol ako vždy.“
Vzdychla som si.
„Prepáč, ale na jazyku ma svrbí ešte jedna otázka. Prečo si
ma hľadala?“
Krátko sa zamyslela, čo bolo na Evangeline veľmi nezvyčajné.
„Trochu... trochu ma trápila predstava, že skonáš už v prvý
deň a ako by som to potom vysvetľovala majstrovi? Ja si ho veľmi vážim,
vieš, nechcem aby si o mne a mojich schopnostiach myslel haky baky.“
„Hmm.“
„Už môžem ísť?“ zavrčala.
„Jasné,“ odstúpila som od otvorených dverí. V jeden mizivý
moment sa mi zazdalo, že istá mohutná postava sa opiera o protiľahlú stenu,
tvár má skrytú v tieňoch a zaujato nás pozoruje. Muselo sa mi to len
zdať, pretože Evangeline so všetkými svojimi Alatiovskými zmyslami- nech sú, aké sú- nič nezaregistrovala.
„Takže, Marise.“
Moja drobná spolubývajúca ležala na svojej posteli, s prikrývkou
pritiahnutou až po bradu a očami lesknúcimi sa v žiare mesiaca.
Trvala na tom, že musíme
zhasnúť a musíme ísť spať, tak
som jej vyhovela.
Tiež ma bolela predstava, že som bola mimo celý deň a vôbec
nič nerobila.
Kde je asi teraz
Raven?
„Nechcem, aby si sa ma bála, už aj tak tu mám len minimum
priateľov. Tento nevinný podvod nemá žiadne skryté úmysly, snažím sa len pomôcť
mne a svojím blízkym.“
Tiež zabrániť útoku na
Švajčiarsko, prešlo mi mysľou.
„V skutočnosti na mne nie je nič nezvyčajné, len nemám, no, krídla.“
„Nemám,“ pípla.
„Prosím?“
„Tie nemám ani ja. Zatiaľ. Objavia sa až v určitom štádiu
života. U každého je to individuálne,“ zašepkala. Hovorila ticho a rýchlo,
jej slová však boli detailne vybraté a premyslené. Nie ako neuvážlivá
Evangeline, bláznivý Jordan alebo hormónmi ovládaná Teddy.
Tichý nevinný človiečik s dušou čistou ako sneh. Marise
mi bola napriek svojím rozpakom sympatická.
Je však pravda, že som bola nervózna, čo sa vykľuje z tej
druhej. Bude to taká bledá ustráchaná osôbka ani Marise alebo výbušnejšia
povaha? V čo vlastne dúfam?
Viečka mi po dlhých minútach ľahko oťaželi. Napriek tomu, že
som to nemala v úmysle, zaspala som.
„To si vážne musím dať červený rúž?“ nespokojne som
našpúlila pery.
Marise prikývla a zaklonila mi tvár. O chvíľu som
na jazyku pocítila sladkú chuť jej matného rúžu. Aspoňže nebol taký výrazný ako
ten Evangelin.
Vzdychla som a znovu si ešte o kúsok potiahla sukňu.
Už to viac nešlo, musela som sa uspokojiť, že snehobiela sukňa mi siaha aspoň
do polky stehien.
„Už musíme ísť,“ pípla Marise.
„Ok, chcela som ísť ešte pozrieť Ametysta, ale to môže
počkať.“
„Bude v poriadku.“
„Viem.“
Pod pazuchu som zobrala sivú aktovku, ktorú mi Marise
požičala, naplnenú knihami a nasledovala som svoju spolubývajúcu.
Chvalabohu, nikto takej úbohej dvojici nevenoval pozornosť.
Marise bola síce prekrásna, so svojimi ľadovo modrými očami a symetrickými
kučierkami pripomínala bábiku, no bola veľmi nízka a uprostred hlúčikov
dievčat na vysokých opätkoch sa strácala.
A ja, viac ako bežná, s make- upom, ktorý sa mi
vôbec nehodil a so svojím výzorom pripomínajúc zlý vtip.
Vyšli sme z hotela a peši zamierili na niekoľko
kilometrovú trasu smerom ku akadémii, ktorá bola na samom vrchole protiľahlého
kopca.
„Eh, Marise, to myslíš vážne?“ Všade okolo nás sa to hmýrilo
preplnenými autami.
Pokrčila ramenami, ani na mňa pri tom nepozrela.
„Chodím takto každé ráno.“
„Nemôžme niekoho poprosiť-“
Pohoršene na mňa pozrela, čím ma zastavila uprostred vety.
Ale nemohla zastaviť elektrinu, ktorou sa zrazu naplnil
vzduch.
Raven stál tri kroky predo mnou a tváril sa, že si ma
vôbec nevšimol.
„Počkaj tu. Vybavím to,“ zamrmlala som smerom k Marise a pobrala
sa k nemu.
Načuchrať si vlasy zrejme nebol veľmi dobrý nápad, no aj tak
som to cestou urobila. Zazdalo sa mi, že ten hlupák sa uškrnul.
Oprela som sa o kapotu Ravenovho mercedesu, nad ktorým
som sa ešte len pred pár týždňami nadchýnala. Spomienka na jemné krémové
sedadlá ma príjemne zahriala.
„Eh- Hmm. Ach, ahoj.
Ty si stále tu?“ nevhodne som sa zachichotala.
Môj nevinný flirtík pravdepodobne nevyšiel, pretože Ravenovi
po tvári prebehol tieň.
Nepáčil sa mu spôsob akým som sa s ním rozprávala.
Tak som rovno vybafla: „Nemohol by si nás odviezť?“
„Vás?“ nadvihol obočie.
„Mňa a moju spolubývajúcu,“ kývla som hlavou smerom k Marise.
Zhrozene na mňa civela.
Raven na ňu krátko pozrel.
„Nie.“
„A to už prečo?“ ruky som si prekrížila na prsiach.
„Pretože z predstavy, že budeš ku akadémii ešte
bližšie, ma chytá zimnica.“
„Máš pravdu, dnes ráno je teplota zrejme pod nulou,“ sama
som zasmiala na svojom nevhodnom vtipe. Raven samozrejme nie.
„Choď si pešo, máš predsa nohy.“
„Neštíti ťa obraz mňa v medvedej papuli?“ Ako na
dôvažok som sa rozhliadla okolo seba. Všade boli stromy. Hotel, teda ubytovňa a akadémia
sa rozprestierali v akomsi údolí, popretkávanom lesmi, čistinkami a potôčikmi.
Bolo tu krásne, ale o to teraz nešlo.
„Vôbec,“ odvetil. „Ak si bola taká odvážna vybrať sa v deň
hrozivej búrky na túru do stredu lesa, pár zakrpatených stromčekov ti prekážať
nebude.“
Fakt, že okolité ihličnany mali vyše piatich metrov Raven
prehliadol.
„No tak,“ zaprosila som.
Pozrel mi do očí. Tie jeho boli tvrdé a neprístupné.
Sám nastúpil do toho obrovského mercedesu a dvere mi
zabuchol pred nosom.
V momente, keď mi zmizol zo zorného poľa, ku mne
pristúpila rozhnevaná Marise.
Pred vlnou jej výčitiek ma zachránila istá osoba.
Pekný urastený chlapec s mahagónovo červenými vlasmi.
Tvár mal posiatu pehami.
„Nechcete ísť s nami? Vidím, že Raven znovu zdrhol,“
usmial sa.
„Ach, to je pravda. On je stelesnená nezdvorilosť. Ale to je
jedno. Ako sa vlastne voláš?“ opätovala som mu úsmev.
„Lance. Ty si tu nová, nemýlim sa?“
„Uhm. Volám sa Heidi.“
„Och, rád ťa spoznávam,“ potriasol mi rukou. Jeho dlaň bola
veľká a široká, zároveň hrejivá. „Tak poďte s nami.“
Pomohol mi nastúpiť do vidieckej dodávky s červeným náterom
a Marise nemala na výber, nasledovala ma.
= ) Ach povedala som si, že si túto poviedku nechám na zajtra, ale neovládla som sa...Už poznám ten pocit, keď si na niečom závislá a potom čakáš na ďalšiu časť. Už aj sa pohnem s ĽAS.
OdpovedaťOdstrániťKapitola taká oddychová :) Páčia sa mi nové postavy aj charaktery starých. Vážne dobre to vieš opísať :) A inak chémia nie je žiadna sranda. Nechcem strašiť ale v prvom polroku budete mať lepšie známky ako v druhom :D Je to fakt kruté 8 je najťažšia...A Hanna. Tak s tou súhlasím na plnej čiare! :)
Juuj, Faint, nerada ťa ponáhľam, ale na ĽAS sa už vážne neviem dočkať :33
OdstrániťČo sa týka tvojho "strašenia" cítim sa ešte horšie ako zle, už len kvôli tej zbabranej vstupnej z matiky, chémia, fyzika (!!!) Nie som stvorená na tento začarovaný trojuholník :D
Hanna je ohromne dokonalá postava, viem, že ju tiež zbožňuješ, takže ma isto chápeš ;)
Veľmi pekne ďakujem♥
Táto časť je taká krásne čarovná, dalo by sa povedať :)
OdpovedaťOdstrániťJa tento blog úplne žeriem! :3
Všetko vieš tak pekne napísať..... na tvoj vek je to úchvatné :)
8. ročník? :D
Je taký zlomový a pre všetkých veľmi ťažký. Chémia a fyzika... to bolo pre mňa drastické :D
Ale radšej by som sa vrátila do 8 než byť v 9... naozaj sa mi nechce učiť na tie prijímačky a neviem čo všetko, keď ešte ani nemám vybratú školu... Inak držím palce, verím že ty to zvládneš :3 :)
Och, thanks a lot :))
OdstrániťNo obávam, že ja som na tom opačne :D Najradšej by som už mala celú ZŠ- ku za sebou, keď si predstavím posledný rok a monitor, geez! :D
Potom stredná, vysoká... Ach, ťažký to život :D Inak, ja už mám vybratú školu, konkrétne gymko, kde chodila skoro celá moja rodina, soo... neviem, čo budem robiť, keď ma neprijmú :/
By the way, ďakujem za podporu, ja zas držím palce tebe s tými prijímačkami ;)
Uvidíš, zvládneme to obe :33
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťJe to super, super, super!!! :3 ♥ Teším sa na ďalšiu. :)
OdpovedaťOdstrániťHanna Marin ♥ Milujem juu, ona je skvelá ♥ Takže ďalšia PLL fanynka, PER - FECT! ♥ :)
Love you lots & lots ♥ x
Och, som rada, že aj ty máš našu Hanču rada :D Ale veď sa to aj dalo čakať, keď v Don´t let me go stvárňuje Ashley ^^ :D
OdstrániťThank you so much, sweetie, love you too♥♥