Prepáčte, že táto kapitola je taká o ničom, za to môže tá škola, ktorá ma kompletne vyšťavuje a nízky tlak :D Napriek všetkému mám túto poviedku rada, na jej základoch som sa dosť natrápila, ale keď to beriete inak, pokojne sa priznajte *_*
Kapitola pätnásta -Cesta akadémiou-
Pekný urastený chlapec s mahagónovo červenými vlasmi.
Tvár mal posiatu pehami.
„Nechcete ísť s nami? Vidím, že Raven znovu zdrhol,“
usmial sa.
„Ach, to je pravda. On je stelesnená nezdvorilosť. Ale to je
jedno. Ako sa vlastne voláš?“ opätovala som mu úsmev.
„Lance. Ty si tu nová, nemýlim sa?“
„Uhm. Volám sa Heidi.“
„Och, rád ťa spoznávam,“ potriasol mi rukou. Jeho dlaň bola
veľká a široká, zároveň hrejivá. „Tak poďte s nami.“
Pomohol mi nastúpiť do vidieckej dodávky s červeným
náterom a Marise nemala na výber, nasledovala ma.
–––––––
Celý komplex akadémie tvorilo pár desiatok širokých
rozsiahlych stavieb, pospájaných dlhými chodbami. Ak ste už niekedy videli
pekný snehobiely bungalov s čiernou strechou a na modro natretými
okenicami ako z osemdesiatych rokoch, budete si vedieť akadémiu
predstaviť. Lenže tých bungalovov bolo najmenej dvadsať.
Spájali ich dlhé presklené chodby s hladkou béžovou
podlahou a naplnené najrôznejšími druhmi rastlín.
Tento čudesný a zároveň čarovný komplex sa
rozprestieral na priestore veľkom asi desať míľ a to som ešte nebrala do
úvahy záhradky rysujúce sa za stavbami.
„Síce som do školy vďaka samo štúdiu chodiť nemusela, no
dobre viem ako vyzerá normálna škola. Je... presný opak tohto výjavu predo
mnou,“ šepla som Lanceovi.
Zachechtal sa.
„Aha. Takže tu máme dievčinku vychovávanú v rodine bezvýznamných?“
„Eh, asi áno. Teda určite áno,“ zajachtala som.
Lance na mňa vyčítavo pozrel. Bola som mu vďačná, že sa
nepripojil ku svojim priateľom a rozhodol sa robiť mne a Marise spoločnosť.
„Uvoľni sa. Všetko bude prebiehať tak ako má.“
Tým si nie som istá.
Spoločne sme vstúpili do dvojkrídlových dverí, ktoré boli
pravdepodobne vstupné.
Zhlboka som sa nadýchla.
Všade bolo priveľa ľudí a zvukov, takže som stihla
zaregistrovať len nejasné šmuhy.
Perleľové steny, masívny pult uprostred, preplnené sedačky.
„Aký je počet študentov akadémie?“
„Asi päťsto.“
„Wau.“
„Nie je to až také vysoké číslo, ty vidiečanka.“ Lance do mňa
so smiechom štuchol.
Vydali sme sa za hlúčikom mladších dievčat smerujúcich cez jednu
z tých presklených chodieb.
„V každom bungalove sa vyučuje určitý predmet. Predmetov je
dvadsaťpať a aj najhorší lajdák si vyberie aspoň šesť, takže buď
príkladom, vidiečanka.“
„Nevolaj ma tak,“ odfrkla som.
***
Fajn.
Môj zoznam
bol kompletný. Lance a Marise mi pomohli s výberom predmetov, ktorých
konečné číslo spočinulo na trinástke.
Zatiaľ som si len prevzala knihy a istá pani za pultom
poverila jednu Lanceovu kamarátku, ktorá bola zodpovedná za neskutočných
päťdesiat ľudí, aby ma povodila po akadémii a oboznámila s jej pravidlami.
V skutočnosti boli úplne bežné, typu nepiť, nefajčiť,
nekliať a tak ďalej.
Jej slovám som nevenovala priveľkú pozornosť, interiér bol
pekný, luxusný, no nezazrela som nič dych vyrážajúce.
Po mysli mi stále behali tie tajomné názvy predmetov. Maskovanie,
boj, slovná náuka, učba hlasov strún, dejiny sveta, život v lesoch,
poznávanie vôd, hviezdy a planéty, náuka písma a literatúry, dokumenty,
tanec, empatia, reflektory.
Vybrala som si dobre.
No keď máte možnosť čo len prečítať si to slovíčko a tušiť,
že je uskutočniteľné, že ho máte na dosah ruky, môžete ho cítiť aj vysloviť...
...lietanie.
***
„Netras ňou tak!“ Do uší mi vnikol Marisin hebký hlas. V skutočnosti
mnou vážne niekto triasol. Niekto s poriadne dlhými a pružnými prstami.
Zamrvila som sa a pootvorila oči.
Okrem Marise sa nado mnou skláňal ešte niekto iný.
„Kto- Kto si?“
Predo mnou stála najkrajšia aziatka akú som v živote videla.
Mala dlhé rovné vlasy, ktoré jej kaskádovito padali na
plecia. A ktoré boli ešte tmavšie než Ravenovi, čiernočierne s nepopierateľným
leskom.
Jej úzke oči s čokoládovými dúhovkami sa na mňa milo
usmievali.
„Och, už je hore!“ zvýskla a natiahla ku mne ruku.
Pomaly som jej ňou potriasla. Mala slonovinovo bielu pokožku.
„Som Sanyu Shun Sada, ale pokojne ma volaj 3S. Veď vieš...
Three Sí,“ celkom nepotrebne vyhláskovala.
„Budem tvoja spolubývajúca, mám posteľ tuto na pravo. Nemusíš
sa ostýchať, pokojne sa ma pýtaj čo ti príde na jazyk. Och, dúfam, že nie som
príliš otravná,“ zasmiala sa.
Šklblo mi kútikom úst. „V skutočnosti ma nenapadá žiadna
otázka.“
„To je zlé, veľmi zlé.“
„Každý sa pýta, musíš aj ty.“
„Neviem na čo,“ usmiala som sa širšie.
„Ale no tak, na môj pôvod! Som z Japonska, krajiny
vychádzajúceho slnka.“ Priam som videla, ako sa jej nad hlavou rozsvietila
žiarovka.
Škodoradostná nálada ma však neprechádzala.
„Odpovedala si si už sama.“
„Dámy!“ prerušila nás Marise. „Tichšie. Je len šesť hodín,
3S upokoj sa.“
„Okej, mami.“ Žmurkla.
***
„Je čas.“
„Tanec?! To
nemyslíš vážne?“
„Ty si si ho vybrala.“ Lance pokrčil plecami. Dostala som
náhlu chuť vykrútiť mu ich o stošesťdesiat stupňov.
„Ty jeden malý-“
„Slečna, hodina začala. Vyjadrite svoje slová telom nie
ústami.“
Zachichotala som sa.
Zrejme trošku nevhodne, pretože všetci na mňa upreli
vražedný pohľad.
Ktosi pustil hudbu.
Bože.
Každá bunka v mojom tele protestovala.
„Ja hip hop tancovať nebudem.“
„Ale budeš.“
„Nie, proste nebudem.“
Lance ma zdrapil za ruku a začal vrtieť do
neprirodzených uhlov. Musela som sa smiať.
„Hip hop má ďaleko od spoločenských tancov, tak nebuďte
vystretá ako pravítko, slečna.“
Ten profesor mi začínal liezť krkom.
Hneď keď sa to divadielko skončilo, dostala som šancu na
únik.
Dav študentov mieril na obed, číže presne opačným smerom ako
ja. Moju pomätenú myseľ však naplnila myšlienka, že sa tu porozhliadnem.
Nestačilo mi vidieť len tie základné veci, bungalovy, ihrisko a podobne.
Ach, spomenula som, že táto akadémie vlastní šesťsto metrov dlhý bazén?
Bohužiaľ som nikdy nebola bohvieaká plavkyňa.
Začala som blúdiť spleťou záhrad, vnímajúc aj tie
najnepodstatnejšie maličkosti, až kým ma to dokonale neunavilo. Našla som si
malý fliačik zeme, ktorý nebol nijak hospodársky obrábaný ani neslúžil
záhradníckym účelom a vlasy som si zaborila do mäkkej trávy. Bolo príjemné
len tak tam ležať, po dúškoch vdychovať to ticho a hľadieť na oblohu.
Vtom som spod prižmúrených viečok zacítila niečí pohľad.
Hladil ma po tvári.
Stačil mi len záblesk jeho čiernych vlasov, rozbehla som sa.
Ono je to úplne božské! Vážne!!! ♥ Ja už ani neviem, čo ti mám na to iné povedať, musím si rozšíriť slovnú zásobu :) Famózne ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
OdpovedaťOdstrániťAle nepreháňaj :D Ďakujem, že si to so mnou ešte celkom nevzdala, Juli :* ♥♥♥♥
OdstrániťMyslím, že k tejto časti nie je čo dodať a kritika sa sem absolútne nehodí :)
OdpovedaťOdstrániťNaozaj suprové :33
Ale no :) Ty ma len nechceš uraziť, že? :DD Napriek tomu ďakujem, Mimuš, som rada ^_^
OdstrániťTrošku mi vadili tieto veľko skoky v čase. Inak 3S sa mi páči :D Vážne. A je z Japonska :3
OdpovedaťOdstrániťJa cez školu totálne nedokážem nič napísať. Proste som ako vymetená. Preto sa o to na silu ani nepokúšam. A aj preto je niekedy kapitola raz za 3 mesiace.
Máš pravdu, veď som hovorila, že teraz nemám múzu a hlavne na dlhé pasáže :/ :D
OdstrániťSom veľmi rada, že ťa moja 3S oslovila, ja tiež absolútne zbožňujem Japonsko a jeho kultúru :33 Čítaš nejakú mangu? :DDD
Ak vieš, čo to je, tak sa ozvi, lebo veľa ľudí nechápe :P
Viem čo to je, ale nejako som sa k tomu ešte nedostala :) Akurát včera som ale pozerala anime film - Princezná Mononoke. Krása :) Takéto filmy milujem.
Odstrániť