Víchor 15

Prepáčte, že táto kapitola je taká o ničom, za to môže tá škola, ktorá ma kompletne vyšťavuje a nízky tlak :D Napriek všetkému mám túto poviedku rada, na jej základoch som sa dosť natrápila, ale keď to beriete inak, pokojne sa priznajte *_* 

Kapitola pätnásta -Cesta akadémiou- 

Pekný urastený chlapec s mahagónovo červenými vlasmi.

Tvár mal posiatu pehami.

„Nechcete ísť s nami? Vidím, že Raven znovu zdrhol,“ usmial sa.

„Ach, to je pravda. On je stelesnená nezdvorilosť. Ale to je jedno. Ako sa vlastne voláš?“ opätovala som mu úsmev.

„Lance. Ty si tu nová, nemýlim sa?“

„Uhm. Volám sa Heidi.“

„Och, rád ťa spoznávam,“ potriasol mi rukou. Jeho dlaň bola veľká a široká, zároveň hrejivá. „Tak poďte s nami.“

Pomohol mi nastúpiť do vidieckej dodávky s červeným náterom a Marise nemala na výber, nasledovala ma. 

–––––––

Celý komplex akadémie tvorilo pár desiatok širokých rozsiahlych stavieb, pospájaných dlhými chodbami. Ak ste už niekedy videli pekný snehobiely bungalov s čiernou strechou a na modro natretými okenicami ako z osemdesiatych rokoch, budete si vedieť akadémiu predstaviť. Lenže tých bungalovov bolo najmenej dvadsať.

Spájali ich dlhé presklené chodby s hladkou béžovou podlahou a naplnené najrôznejšími druhmi rastlín.

Tento čudesný a zároveň čarovný komplex sa rozprestieral na priestore veľkom asi desať míľ a to som ešte nebrala do úvahy záhradky rysujúce sa za stavbami.

„Síce som do školy vďaka samo štúdiu chodiť nemusela, no dobre viem ako vyzerá normálna škola. Je... presný opak tohto výjavu predo mnou,“ šepla som Lanceovi.

Zachechtal sa.

„Aha. Takže tu máme dievčinku vychovávanú v rodine bezvýznamných?“

„Eh, asi áno. Teda určite áno,“ zajachtala som.

Lance na mňa vyčítavo pozrel. Bola som mu vďačná, že sa nepripojil ku svojim priateľom a rozhodol sa robiť mne a Marise spoločnosť.

„Uvoľni sa. Všetko bude prebiehať tak ako má.“

Tým si nie som istá.

Spoločne sme vstúpili do dvojkrídlových dverí, ktoré boli pravdepodobne vstupné.

Zhlboka som sa nadýchla.

Všade bolo priveľa ľudí a zvukov, takže som stihla zaregistrovať len nejasné šmuhy.

Perleľové steny, masívny pult uprostred, preplnené sedačky.

„Aký je počet študentov akadémie?“

„Asi päťsto.“

„Wau.“

„Nie je to až také vysoké číslo, ty vidiečanka.“ Lance do mňa so smiechom štuchol.

Vydali sme sa za hlúčikom mladších dievčat smerujúcich cez jednu z tých presklených chodieb.

„V každom bungalove sa vyučuje určitý predmet. Predmetov je dvadsaťpať a aj najhorší lajdák si vyberie aspoň šesť, takže buď príkladom, vidiečanka.“

„Nevolaj ma tak,“ odfrkla som.

***

Fajn.

 Môj zoznam bol kompletný. Lance a Marise mi pomohli s výberom predmetov, ktorých konečné číslo spočinulo na trinástke.

Zatiaľ som si len prevzala knihy a istá pani za pultom poverila jednu Lanceovu kamarátku, ktorá bola zodpovedná za neskutočných päťdesiat ľudí, aby ma povodila po akadémii a oboznámila s jej pravidlami.

V skutočnosti boli úplne bežné, typu nepiť, nefajčiť, nekliať a tak ďalej.

Jej slovám som nevenovala priveľkú pozornosť, interiér bol pekný, luxusný, no nezazrela som nič dych vyrážajúce.

Po mysli mi stále behali tie tajomné názvy predmetov. Maskovanie, boj, slovná náuka, učba hlasov strún, dejiny sveta, život v lesoch, poznávanie vôd, hviezdy a planéty, náuka písma a literatúry, dokumenty, tanec, empatia, reflektory.

Vybrala som si dobre.

No keď máte možnosť čo len prečítať si to slovíčko a tušiť, že je uskutočniteľné, že ho máte na dosah ruky, môžete ho cítiť aj vysloviť...

...lietanie.

***

„Netras ňou tak!“ Do uší mi vnikol Marisin hebký hlas. V skutočnosti mnou vážne niekto triasol. Niekto s poriadne dlhými a pružnými prstami.

Zamrvila som sa a pootvorila oči.

Okrem Marise sa nado mnou skláňal ešte niekto iný.

„Kto- Kto si?“

Predo mnou stála najkrajšia aziatka akú som v živote videla.

Mala dlhé rovné vlasy, ktoré jej kaskádovito padali na plecia. A ktoré boli ešte tmavšie než Ravenovi, čiernočierne s nepopierateľným leskom.

Jej úzke oči s čokoládovými dúhovkami sa na mňa milo usmievali.

„Och, už je hore!“ zvýskla a natiahla ku mne ruku. Pomaly som jej ňou potriasla. Mala slonovinovo bielu pokožku.

„Som Sanyu Shun Sada, ale pokojne ma volaj 3S. Veď vieš... Three Sí,“ celkom nepotrebne vyhláskovala.

„Budem tvoja spolubývajúca, mám posteľ tuto na pravo. Nemusíš sa ostýchať, pokojne sa ma pýtaj čo ti príde na jazyk. Och, dúfam, že nie som príliš otravná,“ zasmiala sa.

Šklblo mi kútikom úst. „V skutočnosti ma nenapadá žiadna otázka.“

„To je zlé, veľmi zlé.“

„Každý sa pýta, musíš aj ty.“

„Neviem na čo,“ usmiala som sa širšie.

„Ale no tak, na môj pôvod! Som z Japonska, krajiny vychádzajúceho slnka.“ Priam som videla, ako sa jej nad hlavou rozsvietila žiarovka.

Škodoradostná nálada ma však neprechádzala.

„Odpovedala si si už sama.“

„Dámy!“ prerušila nás Marise. „Tichšie. Je len šesť hodín, 3S upokoj sa.“

„Okej, mami.“ Žmurkla.

***

„Je čas.“

„Tanec?! To nemyslíš vážne?“

„Ty si si ho vybrala.“ Lance pokrčil plecami. Dostala som náhlu chuť vykrútiť mu ich o stošesťdesiat stupňov.

„Ty jeden malý-“

„Slečna, hodina začala. Vyjadrite svoje slová telom nie ústami.“

Zachichotala som sa.

Zrejme trošku nevhodne, pretože všetci na mňa upreli vražedný pohľad.

Ktosi pustil hudbu.

Bože.

Každá bunka v mojom tele protestovala.

„Ja hip hop tancovať nebudem.“

„Ale budeš.“

„Nie, proste nebudem.“

Lance ma zdrapil za ruku a začal vrtieť do neprirodzených uhlov. Musela som sa smiať.

„Hip hop má ďaleko od spoločenských tancov, tak nebuďte vystretá ako pravítko, slečna.“

Ten profesor mi začínal liezť krkom.

Hneď keď sa to divadielko skončilo, dostala som šancu na únik.

Dav študentov mieril na obed, číže presne opačným smerom ako ja. Moju pomätenú myseľ však naplnila myšlienka, že sa tu porozhliadnem. Nestačilo mi vidieť len tie základné veci, bungalovy, ihrisko a podobne. Ach, spomenula som, že táto akadémie vlastní šesťsto metrov dlhý bazén? Bohužiaľ som nikdy nebola bohvieaká plavkyňa.

Začala som blúdiť spleťou záhrad, vnímajúc aj tie najnepodstatnejšie maličkosti, až kým ma to dokonale neunavilo. Našla som si malý fliačik zeme, ktorý nebol nijak hospodársky obrábaný ani neslúžil záhradníckym účelom a vlasy som si zaborila do mäkkej trávy. Bolo príjemné len tak tam ležať, po dúškoch vdychovať to ticho a hľadieť na oblohu.

Vtom som spod prižmúrených viečok zacítila niečí pohľad. Hladil ma po tvári.

Stačil mi len záblesk jeho čiernych vlasov, rozbehla som sa.

No on zmizol. Akoby ho vpila zem. Raven bol preč.