14 septembra, 2013

Víchor 12

Kapitola pre moje tri najvernejšie čitateľky- Faint, Juli a Mimu  Čo by som bez vás robila, ženy? :D
A Samozrejme nezabudnem na Emku... Baví ma provokovať ťa, moja najdrahšia spolusediaca :P



Kapitola dvanásta -Pegas-



„Prechádzal som spisy mojich predkov. Som z pokolenia staršimov, ktorí majú za úlohu chrániť záznamy svojich pánov, Alatiovcov. Som niečo ako knihovník, no na pleciach mi leží ťarcha tisícok ľudí. Pomáham chrániť ich tajomstvo, niečo ako spojka medzi dvoma svetmi.“
„Ale veď vlastníte hotel,“ zapojila som sa do konverzácie.
„Vlastním. Hotel ukrýva vstup do najprestížnejšej akadémie mojich pánov.“


––––––


„Čo- čože?“ V hrdle mi náhle vyschlo a celú moju myseľ zaplnila tá náhla správa.
Takže je po všetkom? Stačili dva dni cesty a naša misia je splnená? Nebodaj na svete existuje také obrovské šťastie?
Začala som pochodovať po miestnosti, neschopná akokoľvek reagovať.
Dany na tom bol podobne, akurát že prekyproval nadšením.
„Ukážete nám ho, majster? Mohli by ste nás k nemu zaviesť a o zvyšok sa už postaráme sami.“
Majster Falco vystrel svoje dlhé kostnaté prsty, nervózne si ich prepletajúc.
„Viete, pán Jordan... Teda, ako som vravel, veľmi rád by som vám a vašej priateľke pomohol, no je to príliš zložitá požiadavka. Nechcem však sklamať svoju dávnu priateľku, vašu adoptívnu mamu, preto sa budem usilovať.“
Zastala som. „Takže...“
Zvedavo na mňa pozrel. „Na čo narážate, drahá?“
„Čo máme urobiť, majster?“ rozhodila som rukami.
„Vy nič,“ vyhŕkol. „Ste pre nás príliš dôležitá. Príliš dôležitá,“ hundral.
Jeho slová skryté v hádankách ma dokonale iritovali. Pokúsila som sa niečo vyčítať z Jordanovej tváre, bohužiaľ bola celkom ako vytesaná z kameňa. Nesnažil sa, nie nechcel mi to vysvetliť.
„Úbohé dievča,“ zasmial sa povedomý hlas. Evangeline stála opretá o rám dverí vedúcich na jednu z dlhých chodieb, s postojom, akoby tam stála odjakživa.
„Nemôžte pred ňu proste predostrieť karty? Samé skryté myšlienky plné ilúzií... Odpusťte majster, jej nechápavá tvár mi však už lezie krkom.“
V jednom prchavom okamihu som s ňou súhlasila.
A potom si majster Falco rezignovane povzdychol.
„Dobre, deti. Vysvetlím jej to. Ale zatiaľ nás nechajte osamote.“
Dany sa na mňa neisto usmial a spolu s Evangeline zmizli za ťažkými mahagónovými dverami.
Znovu ma zaplavila prázdnota.
„Čo mám očakávať?“
„Odpovede. Vydáme sa na krátky výlet.“
Strhla som sa. „Bez Jordana?“
„Iste,“ zamrmlal majster. Jeho postoj jasne naznačoval, že neprijíma protesty.
Otočil sa mi chrbtom, stratiac sa v tmavej chodbe vo východnej časti sídla.
So splašeným tlkotom srdca som ho nasledovala.


Čo je to?!“
Pred nami sa rozprestierali dlhé rady políc plné zaprášených titulov kníh, pár kusov zatuchnutého nábytku a niečo, čo mi vyrážalo dych.
Najčudnejší tvor, akého som kedy videla. Veľkosťou pripomínal plyšového medvedíka, bol však štíhly a neuveriteľne rýchly. Mal dlhé postriebrené krídla, ktorými kmital rýchlo ako najšikovnejší kolibrík. Kvôli rýchlosti, ktorou krúžil po miestnosti som si ho nemohla detailne prezrieť.
Majster Falco zacítil môj záujem, preto luskol prstami. Tvor sa ihneď zastavil.
Zreničky sa mi rozšírili od úžasu. Kôň farby nočnej luny, mesiaca v splne. Okrídlený kôň.
„Nie čo, ale kto. Ani mi nevravte, slečna Heidi, že ste ešte nepočuli o Pegasoch,“ zatváril sa na oko pohoršene.
Stále som zotrvávala v tej istej polohe, úplne sparalyzovaná.
„Mhm... áno. V rozprávkach.
„Ty si na vlastné oči videla Alatiho v skutočnej podobe a snažíš sa presviedčať samú seba, že Pegas pred tebou nie je skutočný?
Ako na dôvažok jeho slov ku mne to čudesné, no zároveň neskonale nádherné stvorenie otočilo hlavu. Ešte aj oči malo prekrásne. Jagavé ako diamanty fialového odtieňa.
„Prečo je však taký drobný, majster?“
Skutočne nebol väčší ako plyšový medvedík.
Majster Falco sa potmehúdsky uškrnul.
Potom sa naklonil čo najbližšie k Pegasovi a do ucha mu hlasom tichším ako jarný vánok šepol: „A fonte puro pura defluit aqua“
„Čože?“ Premasírovala som si sluchy.
„Vidno, že s latinčinou si na tom biedne, drahé dieťa,“ stihol skonštatovať.
Nastal výbuch. Nie, znelo to skôr ako úder hromu trvajúci zlomok sekundy.
Aj tak ma však hodilo o južnú stenu za mojím chrbtom.
Nestihla som sa ani poriadne spamätať z toho náhleho šoku, už si na mňa majster prichystal ďalší.
Uprostred dvoch radov políc, kompletne dokmásaných, stál Pegas.
Ten Pegas. Akurát omnoho vyšší ( mohol sa pokojne porovnávať s divokým mustangom) a s krídlami v rozpätí dobrých osem metrov.
Zatmelo sa mi pred očami
„Takže vy ho viete zväčšovať?“ tresla som prvé, čo ma napadlo.
Majster Falco sa pousmial. „Presne naopak, slečna Heidi. Ja ho dokážem zmenšovať.“
Uf, toto je potom jeho pravá podoba. Stále mal však prekrásne fialové oči a na mierumilovnosti mu to rozhodne neubralo.
Naďalej ma nehlučne pozoroval.
So znovunadobudnutými silami som sa vyteperila na roztrasené končatiny, nesmelo sa pohnúc k tomu nádhernému stvoreniu.
Majster Falco jemne prikývol, akoby ma povzbudzoval.
Delili nás už len štyri metre. Tri, dva. A Pegas prekonal aj ten posledný, vsunúc svoju veľkú hlavu pod moje studené dlane. Začalo som ho hladiť.
Bol to vlastne kôň, až na tú striebornú srsť a hrivu plus fialkasté dúhovky a krídla.
Nikdy som nemala žiadne zviera, nemohla som. Dedko mal akúsi nemennú averziu voči zvieratám, nedokázal sa pri nich uvoľniť. Za to ja som ich neskryte zbožňovala.
Pegas zaerdžal. Bol to zvláštny zvuk, totožný s priadením mačiek.
„Ako sa vlastne volá, majster?“
„Ametyst. Každý Pegas má jagavé oči farby nejakého významného nerastu a po nich sa aj pomenúva.“
„Ametyst,“ tíško som zopakovala.
Vyzeralo to, že sa mu páči zvuk môjho hlasu. Naklonil hlavu, naznačujúc mi, aby som ho poškrabala za uchom.
Zasmiala som sa.
„Páčiš sa mu, drahá. To je len dobre. Vy dvaja spolu dokonalo zapadnete do davu.“
Ustrnula som. „Ako to myslíte?“
Majster Falco sa strhol na mieste. Akoby povedal niečo, čo nemal.
Po chvíli to vzdal.
„Dostávame sa k jadru veci.“
Prisunul si taburetku, sadol si a opätovne luskol prstami, vyrieknuc tie isté slová.
„A fonte puro pura defluit aqua“
Pegas, teda Ametyst sa znovu premenil na drobného koníka.
„Zopakuj to po mne, Heidi. A fonte puro pura defluit aqua.
Zvraštila som obočie, prekrížiac si ruky na prsiach.
„Čo to vlastne znamená?“
Z čistého prameňa tečie voda čistá. Ale jedno si pamätaj. Tie slová musia byť len a len tvoje. Ak by ich uhádol niekto ďalší, mohol by Ametysta rovnako svojvoľne ovládať.“
S vážnou tvárou som prikývla.
„Zopakuj to a prisahaj. Ametyst je jednou z najcennejších bytostí v mojom živote.“
„No dobre. A fonte puro pura defluit aqua. Prisahám.“
Majster Falco spokojne prikývol.
„A teraz ma pozorne počúvaj. Je dôležité, aby si ma neprerušovala, mladá dáma.“
S nervozitou som si zahryzla do spodnej pery. „Ok?“
Sledovala som ako sa pomaly nadýchol, dôkladne vyberajúc slová.


„Jordan si vybral teba. Iba teba. Ty pôjdeš do akadémie.“
„Prečo ja?!“ zvolala som.
„Neprerušovať,“ pohrozil mi prstom.
„Máš najväčšiu šancu na úspech, keďže ťa jeden z Alatiovcov drží pod svojimi ochrannými krídlami, hoci si to nechce priznať.“
Hlavou mi preblesla jediná myšlienka. Raven.
„Mám jeden nezradný talent. Dokážem vycítiť, keď ľudia klamú, naučil som sa to po rokoch skúseností. A keď ten chlapec povedal, že mu na tvojom živote nezáleží, príliš okato klamal. Snaží sa presvedčiť sám seba.“
Moment. Tie slová som už niekde počula!
„Majster Falco!“ zvolala som. „To vy ste sa vtedy rozprávali s Ravenom, v deň tej búrky. Ten neznámy hlas patril vám!“
Že ma to nenapadlo skôr. Mala som si pospájať súvislosti.
Široko sa usmial. „Správne, drahá. Raven ťa možno prekukol, no ja som dobre vedel, že nás počúvaš. Vieš, pricestoval neskoro večer. Keď zaklopal na dvere môjho domu, v náručí niesol teba. Vyzerala si hrozne, bál som sa, že si v ohrození života. Našťastie si sa z toho dostala, drahá.“ Načiahol sa a krátko mi stisol dlaň.
„Pokračujte.“
„Takže. Jordan mal a má celkom nádejný plán. Pošle ťa do akadémie ako zveda a-“
Zveda?! Pripadám vám ako nejaká podvodníčka, majster Falco? Ja neviem klamať.“
„Naučíš sa.“
Odfrkla som. „Na muža vo vašom veku by ste mali mať aspoň štipku slušnosti. Veď je to to isté, akoby ste mi povedali, že pôjdem Alatiovcom robiť prostitútku.“
„To je prisilný výraz.“
„Pch, hanbite sa. Na toto ma nikdy nenahovoríte. Ja- ja tam sama nepôjdem. Choďte tam vy.“
„Ja som spojka. Strážim vchod, tajomstvá a informácie. Viem takmer všetko o Alatiovcoch, ich ľuďoch, zvykoch a prostredí, ale do ich krajiny nemám povolený vstup.
Je mi to veľmi ľúto, slečna, no musíte to pre nás urobiť. Priveľa ľudí na vás spolieha. Vrátane vášho starého otca. A ja som prislabý na to, aby som prepašoval dvoch ľudí, takže pán Jordan s vami ísť nemôže. Má príliš výbušnú povahu a pozná ho tam priveľa ľudí, takže nemôže ísť ani sám.“
„Prečo to tak zúfalo potrebujete?“
„Obávame sa, že sa blíži krviprelievanie. V ich svete aj v tom našom. Hlavne vo Švajčiarsku.“
Tá informácia mi úplne vyrazila dych.
„Chcú zaútočiť?“
„Plánujú to,“ prisvedčil. „Ale s vašou pomocou ich môžeme zastaviť.“
„A čo Raven? Na čej je strane?“
„Prepáčte slečna, ale tomu chlapcovi sa budete musieť vyhýbať. Máte prisilný potenciál na to, aby podnikol niečo proti našej veci. Rozumiete?“
Nie.
Nie.
Nerozumela som vôbec ničomu, nikomu. Nechápala som prečo si tí blázni vybrali mňa a prečo ma Jordan tak netaktne využil. Nepoznala som príčinu vojny, ktorú Alatiovci plánujú.
Nemohla som sa spoliehať už na žiadnu osobu na tomto svete.
Teddy je míle ďaleko, navyše o ničom nevie. Zistila som, že dedko je so silnou pravdepodobnosťou jeden z aktérov tejto hry.
Ak by nenastal ten deň Ravenovho pádu do plantáží, všetko by ma obišlo ako nedôležitú osôbku v mocnom, neľudskom svete.

Ale ten deň nadišiel a teraz už niet úniku. 




Inak, rozhodla som sa, že tú akadémiu urýchlim :) Viem, že vás to nudí už teraz, tak sa posnažím písať lepšie :) Viem, že tam chýba akcia a romantika- čoskoro. I promise ^^ Adore you, guys

6 komentárov:

  1. Ďakujem za venovanie :* Tvoje poviedky my vždy dokážu zlepšiť náladu.
    To s prostitútkou ma pobavilo :D A ten Pegas...ách krásne
    Nenudí nás to! Len si nás pripravuješ na určité veci. To je potrebné. A na akciu sa teším :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nemáš zač :* Veľmi pekne ti ďakujem, Faint, za to, že si to s týmto blogom a poviedkou ešte celkom nevzdala :3
      Všetko si dokonale pochopila :D

      Odstrániť
  2. Ďakujem za venovanie. Celá táto časť je krásna. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Venovanie *_*
    Krásne :33
    Ja už sa cítim blbo, keďže neviem čo napísať :D Len nenachádzam slov...
    Proste, krásne... :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, honey :*
      Ale vieš čo? Aj keby si napísala tri bodky, tak nejako by som ťa pochopila :D
      *Telepatia **na diaľku ***totálne blbé vysvetlenie
      No som rada, že si to vôbec prečítaš, you know :))

      Odstrániť