01 septembra, 2013

Víchor 10

So... Táto kapitola je taká jednoliata, iným slovom o ničom. Nebudem hovoriť, že som sa nesnažila, ja sa snažím vždy, ale niekedy neúspešne :) Proste táto kapča je niečo ako predhovor pred tou výpravou do akadémie Heidi A Danyho, nudná, ale nutná :D
Nebudem ju radšej ani nikomu venovať ( aj keď som chcela ), lebo by bol načisto sklamaný :P
Snáď to prežijete :3 Pleasant reading, my great readership :*


                                                             Kapitola desiata -Mapa-




Niekoľko miliónov ľudí je toho názoru, že čas plynie ako voda.
Keď sa teraz opieram o zábradlie a hľadím na pokojnú hladinu Ženevského jazera, ten tajomný výrok mi prebehne mysľou.
Ale ako to osoba, ktorá tieto písmená poskladala myslela? Dívala sa na takmer nehybnú vodnú plochu, tak ako ja alebo pozorovala obrovský vodopád rútiaci sa zo skál?
Čas. Nemôžete ho urýchliť, no nedá sa ani celkom zastaviť. Podľa mňa sa ženie príšerne rýchlo, takže by som ho prirovnala k vodopádom či-
A potom sa ozval zvuk vody letiacej vzduchom, tichý a svištiaci. Zodvihla som oči od rozčítanej knihy a zreničky sa mi rozšírili od prekvapenia. Prvýkrát počas svojho pobytu v Ženeve som mala tú česť a zbadala ten povestný gejzír. Mal by byť v prevádzke neustále, no práve v dňoch, keď som prišla jeho prevádzku pozastavili kvôli prílišnému kropeniu vody na nábrežie. Vyzeral nádherne. Vystupoval z móla, voda chrlila najmenej do výšky deväťdesiat metrov a stále vyššie, až kým to sama nezvládla. Gejzír mi pripomínal malé hašterivé deti, ktoré sa pretekajú v skoku do výšky. Stále vyššie a vyššie.
Zazrela som loďky zakotvené po oboch stranách gejzíru. Ani jedna sa neodvážila vyraziť na jazero a prekryť gejzír. Akoby mi nechceli prekaziť zážitok.
Nad tou hlúpou myšlienkou som sa pousmiala.
„Kávu?“ Začula som Romin veselý hlas plný elánu ako každé ráno.
Prisadla si ku mne a so širokým úsmevom sa zahľadela na bod mojej pozornosti. Tácku so šálkami naplnenými tmavou tekutinou si položila na stehná.
Bolo mrazivé ráno a ja som zatúžila po niečom teplom, tak som jednu z prehriatych šálok uchopila medzi skrehnuté prsty. Hneď to bolo lepšie.
„Vieš, Heidi... Ak na to dnes nemáš náladu, svoju službu v obchode môžeš vynechať.“
Pozrela som sa na nervózne tváriacu Rose Mary.
„Viem, že by si bola radšej doma, kde máš priateľov, ale tu je tiež plno dobrých ľudí. Som si istá, že si nejaké decká obľúbiš.“
Vzdychla som si. „Nie, Romy, fakt nie. Veď o necelý týždeň už s Jordanom odchádzame a ja som nikdy nebola veľmi spoločenský typ. Doma mám tiež len jednu kamarátku.“
„Toho chumaja mi ani nespomínaj,“ odvrkla. „Taký nezmyselný plán sa môže zrodiť len v hlave môjho syna...“
Keby tu Dany práve bol, určite by poznamenal niečo typu som adoptovaný alebo to sme už prebrali.
„Nezmyselný? Veď... on si s tým dal veľa práce. Celé dni je zamknutý vo svojej izbe a čučí do obrazovky počítača, prípadne do mapy. Do notesu si píše aj najhlúpejší detail typu čo nezabudnúť zbaliť, má tam asi desať motelov, keby boli nejaké preplnené- aj nejaké lacnejšie hotely, trikrát už spočítal peniaze- to, že mu stále vychádza iná suma je len vec nervozity. Tak dôkladne sa nepripravoval ani Krištof Kolumbus pred niekoľkomesačnou cestou do neznáma.
Nekazte mu radosť, Romy. Podľa neho je tá výprava strašne dôležitá.“
„Dôležitá, dôležitá,“ hundrala. „Alatiovci nazývajú obyčajných bezvýznamní, chovajú sa k nim ako k potkanom- aj keď niektorí sa vedia držať na uzde, a silno nimi opovrhujú. Je pravda, že sú niekoľko tisíc krát múdrejší, možno tak desaťtisíc krát krajší, to však nemení na fakte, že tá vypráva je pre vás nebezpečná. Ani neviete, kde akadémiu hľadať.“
Prižmúrila som oči. „Alatiovci je meno celého ich rodu, však? Čo to vlastne znamená?“
„Preklad z latinčiny je okrídlení,“ pošepla mi. „Výstižné, však? Oni sú ako anjeli, hoci som v živote žiadneho anjela nestretla. Aký je Raven, Heidi?“
Zrazu sa zachichotala a ja som nadobudla dojem, že tej dospelej osobe vedľa mňa načisto preplo.
„P- Prečo?“
„No, zatiaľ som ho videla len dvakrát. Raz na zhromaždení Alatiovcov, potom už len ako záblesk mihotajúcej sa postavy v dave. Je prirodzené, že o ňom chcem vedieť viac. Vieš, mladý muž má bujnú minulosť a mňa takéto škandály fascinujú.“
„Fascinujú?“
„Áno. Spriahnuť sa proti impériu je samovražda. Raven už okúsil horkú chuť trestu.“
Dosť ma to vydesilo. „Trest? Kedy? Prečo?“
„Písalo sa o tom vo všetkých novinách. Chlapec mal dvanásť, keď si jeho chorá hlava zmyslela, že si zalieta nad Parížom. Počas najrušnejšej hodiny dňa.“
„Ako sa vláda, teda impérium rozhodlo?“
„Dolámali mu kosti.“
Od zdesenia som vykríkla. Ani som si nevšimla, že sa trasiem.
Romy ma upokojila jediným stisnutím dlane.
„Pokoj, dievča. On vedel do čoho ide. Keď ho ničili, nevyriekol ani slovka. Ach, prestaň! Nezničili ho nadobro, prirodzene. Žiadneho alatiho ani alatiu nezničíš prostým zlámaním väzov. O pár hodín vytriezvel, rozpadnuté kosti zmizli a v zlomku sekundy mu narástli nové.
Tie muky však boli dostatočné upozornenie.“
Upozornenie? Čo na to jeho rodičia?“ sykla som.
Netuším, prečo som reagovala tak prehnane. Možno sa mi len odpudzovala predstava, že niečo také konajú s dýchajúcou bytosťou.
Rose Mary si pošúchala stuhnuté plecia.
„Sú silne spätí so zákonom, moja. Slušní ľudia.“
Slušní mi teda veľmi nepripadali. Na mrchavý zlomok sekundy som Ravena z hĺbky duše ľutovala.


Jordanovi som detailne zrekapitulovala všetko, čo mi Romy prezradila. Ostal nehybne stáť, ohúrený, že som z nej dostala toľko informácií pri jedinom posedení. Aj keď som nespravila vôbec nič.
„Zrejme mala výrečnú náladu,“ rýchlo som to zahovorila.
„Výrečnú?“ zasmial sa. „Možno. Si šťastný človek, Heidi. Hoci ja už viem všetko okrem tej časti s Ravenom,“ zlomyseľne sa uškrnul, „a krutosti impéria. Každý o nich rozpráva ako o Božích stúpencov, hoci sú to diabli.“ Posledné slovo si pomaly a lenivo prehodil na jazyku.
Takže, pomyslela som si.
 Čo to tu dnes máme? Teda okrem čudesne úprimnej Rose Mary a desivého Dana.
Aha. Alatiovci = Rod okrídlených. Alati je pravdepodobne označenie chlapca, alatia dievčaťa.
Impérium. Odhalenie totožnosti, ktoré Raven spáchal. Bude to masochista. A jeho rodičia- ako povedala Romy, spätí so zákonom.
Potom označenie nás, teda mňa- stále netuším, ako úlohu v tom hrá moja pestúnka so svojím adoptívnym synom, ale vďaka slušnej informovanosti zrejme výraznú- ako bezvýznamný ( obľúbené Ravenove slovíčko ).
Charakter Alatiovcov. Krásni, schopní, nadmieru inteligentní, zvláštnym spôsobom prekliati (to je len čistý odhad), naplnení pohŕdaním k obyčajným, nedokonalým ľuďom.
Pripomína mi to tradičný americký teen seriál, z prostredie strednej školy, kde vládnu večné rozpory medzi týmom športovci, roztlieskavačky – zvyšok.
Divné prirovnanie.
Zaklapla som svoj notes, ktorý príležitostne zapĺňam a ponúkla svojmu „parťákovi“ pomoc. Na ten bozk už nikto z nás nemyslel.  
Zvyšok chladného jesenného dňa som strávila prepisovaním Danyho načmáraných poznámok, aby sme ich potom nemuseli pri baterke lúštiť, odpisovaním na Teddine správy- volala som aj so znepokojeným dedkom- a vysedávaním v Rose Marinom obchode, kde bolo aspoň príjemne teplo. Vzdala som to o pol ôsmej, unavená z nečinnosti, súca do postele s knihou v ruke.


O pár dní naplnil bezhviezdnu oblohu spln. V spánku som plávala medzi najrôznejšími snami, no na nočnú moru som šťastie nemala. V momente, keď som otvorila oči a snažila sa privyknúť na tmu, zazrela som siluetu. Čiernu siluetu vtáka sediaceho na parapete, ktorý mohol byť so všetkými predpokladmi havran. Okno bolo dokorán otvorené, hoci som si istá, že som ho pred spaním zatvorila. Prv, než som sa zmohla na hocakú reakciu, vták odletel. Vo svite mesiaca sa zalesklo strieborné pero, totožné s tetovaním, ktoré som videla na zátylku dievčaťa spred dvoch týždňov. Ten tvor ho mal pripnuté na nohe.
Po jeho krátkej návšteve ostal len studený vánok povievajúci v mojej novej izbe.
Zaspala som až o hodnú chvíľu na to, sprevádzaná novým snom, takým zvláštnym, až mi to poplietlo hlavu. Bol ako prezentácia, v spiacej mysli sa mi premietali nesúvislé obrazce.
Videla som Jordana a Romy, na zlomok sekundy aj Ravenovu tvár. Potom sa ozval tichý mužský hlas v neznámom jazyku, spolu s obrázkom mojich usmievajúcich sa rodičov. Boli zakliesnení do seba, vysmiati od ucha k uchu. Nemohli mať viac ako šestnásť, mamine detské črty a otcove dlhé vlasy ma ohúrili. Tú fotografiu som v živote nevidela.
Zmizla tak rýchlo ako sa objavila.
Sen pokračoval.
Tentoraz som bola niekde vysoko vo vzduchu, s rozpaženými rukami a svištiacim vetrom okolo. Rozstrapatil mi vrkoč a uvoľnené pramienky vlasov mi poletovali okolo tváre.
Stovky metrov podo mnou boli hektáre nekonečných polí, zmiešané so skupinkami stromov.
Zbadala som dedkov dom. Aj z takej výšky mi bol dôverne známy. Vtom si niekto odkašľal. Vedľa mňa niekto letel. Natočila som tvár na východ a zbadala Ravena. Slnko mu svietilo do tváre a zvýrazňovalo črty, kútiky úst mal natočené do širokého úsmevu. Vyzeral tak šťastne, až to bolo dych vyrážajúce. Spravil rýchly pohyb, akoby ma chcel chytiť za ruku. Mňa však zaskočilo čosi iné. Nemal krídla, ani ja som ich nemala. Leteli sme v zraniteľnej podobe ako dvojica duchov.
Určite som bola celá roztrasená, pretože som sa skoro zobudila, no v poslednej chvíli Raven zmizol a spolu s ním aj to nezmyselné dianie.
Tentoraz sa objavil obrazec, žiariaci na všetky moje zmysly. Fotoalbum rodičov.
Sen sa skončil a ja som otvorila oči.


„Dany! Dany!“ búšila som na dvere svojho priateľa vynervovaná ako osemdesiatročná starena.
„Čo je?“ ozval sa rozospatý hlas. Zrazu sa predo mnou týčil, rozospatý a rozcuchaný, so šokovaným výrazom v tvári.
Zrejme som vyzerala strašne. Ani som sa nepozrela do zrkadla.
„Ty-“
„Ok, ok. Vieš, keď sa zobudím uprostred noci nikdy nepripomínam Penelopé Cruz, takže sa s tým zmier. Uvoľni mi cestu, musím ti povedať niečo dôležité.“
„Zase si mala nejaký divný sen?“ zamrmlal, nepohnúc sa ani o milimeter.
Tak som ho proste odstrčila, vhupla do izby, rozvalila sa na posteľ a fotoalbum si položila na kolená.
Rýchlo som vydýchla.
„Toto je posledný dielik do skladačky, Jordan. Kľúčový dielik. V noci som zbadala siluetu havrana, ktorý hneď na to odletel a- znovu som zaspala. Sníval sa mi sen- no skôr nočná mora, ale podstatná- v ktorom bol tento fotoalbum. Keď som sa zobudila, o pár sekúnd mi to docvaklo,“ zvýrazňovala som každučké slovo, no Dany mi aj tak nevenoval pozornosť.
Iritovala ma to.
Pritlačila som na pílu.
„Fotoalbum mojich rodičov je mapa.“
Prebral sa, zapotácajúc sa ako najťarbavejší medveď, akého som kedy videla.
„Čo- Čože?“
Chytro som zažala lampu, aby som pred neho predostrela dôkaz.
Mapa bola široká asi trištvrte metra, na výšku možno také dve A4.
Pyšne som sa usmiala.
Dany sa ohromene rozosmial. Prekvapenie a radosť ho načisto opájali.
Jeho ústa dokázala sformulovať jediné slovíčko: „Ako?“
„Vieš, v prvom rade musíš mať takú bystrú hlavičku ako ja. Keď som fotoalbum videla v tom sne, moja praktická stránka na to prišla v podstate okamžite. Čo iné môže byť také podstatné, že sa mi to zobrazuje aj počas spánku?  Mapa. Ten sen bol niečo ako hlas môjho podvedomia, ktoré budem od zajtrajška uctievať ako samotného Boha- no, to je jedno.
Proste som si ten fotoalbum znovu obzrela zo všetkých strán a nakoniec sa rozhodla, že povolím spinky. Rozprestrela som ho, zistiac že pozostáva z jedného obrovského kusu papiera. Tie fotky boli len zámienka, aby sa k mape nedostal nikto iný okrem mňa. Teda dedko to pravdepodobne vedel. Prečo mi to tak sťažoval, dočerta?! Ale máme, čo sme chceli. Už nám iba ostáva pretrpieť tie dva dni môjho „domáceho väzenia“ a-“
Milujem ťa,“ zašepkal Dany- na môj vkus s prehnaným nadšením.

Potom sa mi hodil okolo krku, až ma prehlo v páse. 


4 komentáre:

  1. Ja som už raz vravela, že príbehy tohto typu nikdy neboli mojimi obľúbenými, ale toto, čo píšeš ty, by som pokojne čítala od rána do večera! :) Je to krásne a ten začiatok... wow, neskutočné! Ide Ti to skvele, podľa mňa by si sa písaniu mala venovať v budúcnosti profesionálne. :) ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Profesionálne? No, tak to je ešte ďaleko a pochybujem, že by som sa tým mohla živiť, ale uvidíme :D Som na seba hrdá! :DD Pomohla som Ti predsa zmeniť názor na fantasy literatúru! :3 :D
      Ďakujem krásne, darling :))

      Odstrániť
  2. Nuž aj také kapitoly musia byť..Viem z vlastnej skúsenosti. Zase sme sa aspoň trošku viac dozvedela, čo sa týka Ravena.
    A ten koniec :D uplne mi to pripomenulo jeden môj náčrt scenky do ďalšej časti TVS :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Máš pravdu, musí byť miesto aj na nudu :D
      Hah, tak naše poviedky majú prvý spoločný detail :3 Teším sa na novú časť, chytro sa daj do písania! -.- :))

      Odstrániť