So... Táto kapitola je taká jednoliata, iným slovom o ničom. Nebudem hovoriť, že som sa nesnažila, ja sa snažím vždy, ale niekedy neúspešne :) Proste táto kapča je niečo ako predhovor pred tou výpravou do akadémie Heidi A Danyho, nudná, ale nutná :D
Nebudem ju radšej ani nikomu venovať ( aj keď som chcela ), lebo by bol načisto sklamaný :P
Snáď to prežijete :3 Pleasant reading, my great readership :*
Kapitola desiata -Mapa-
Niekoľko miliónov ľudí je toho názoru, že čas plynie ako voda.
Keď sa teraz opieram o zábradlie a hľadím na
pokojnú hladinu Ženevského jazera, ten tajomný výrok mi prebehne mysľou.
Ale ako to osoba, ktorá tieto písmená poskladala myslela?
Dívala sa na takmer nehybnú vodnú plochu, tak ako ja alebo pozorovala obrovský
vodopád rútiaci sa zo skál?
Čas. Nemôžete ho
urýchliť, no nedá sa ani celkom zastaviť. Podľa mňa sa ženie príšerne rýchlo,
takže by som ho prirovnala k vodopádom či-
A potom sa ozval zvuk vody letiacej vzduchom, tichý
a svištiaci. Zodvihla som oči od rozčítanej knihy a zreničky sa mi
rozšírili od prekvapenia. Prvýkrát počas svojho pobytu v Ženeve som mala
tú česť a zbadala ten povestný gejzír.
Mal by byť v prevádzke neustále, no práve v dňoch, keď som prišla
jeho prevádzku pozastavili kvôli prílišnému kropeniu vody na nábrežie. Vyzeral
nádherne. Vystupoval z móla, voda chrlila najmenej do výšky deväťdesiat
metrov a stále vyššie, až kým to sama nezvládla. Gejzír mi pripomínal malé
hašterivé deti, ktoré sa pretekajú v skoku do výšky. Stále vyššie
a vyššie.
Zazrela som loďky zakotvené po oboch stranách gejzíru. Ani
jedna sa neodvážila vyraziť na jazero a prekryť gejzír. Akoby mi nechceli
prekaziť zážitok.
Nad tou hlúpou myšlienkou som sa pousmiala.
„Kávu?“ Začula som Romin veselý hlas plný elánu ako každé
ráno.
Prisadla si ku mne a so širokým úsmevom sa zahľadela na
bod mojej pozornosti. Tácku so šálkami naplnenými tmavou tekutinou si položila
na stehná.
Bolo mrazivé ráno a ja som zatúžila po niečom teplom,
tak som jednu z prehriatych šálok uchopila medzi skrehnuté prsty. Hneď to
bolo lepšie.
„Vieš, Heidi... Ak na to dnes nemáš náladu, svoju službu
v obchode môžeš vynechať.“
Pozrela som sa na nervózne tváriacu Rose Mary.
„Viem, že by si bola radšej doma, kde máš priateľov, ale tu
je tiež plno dobrých ľudí. Som si istá, že si nejaké decká obľúbiš.“
Vzdychla som si. „Nie, Romy, fakt nie. Veď o necelý
týždeň už s Jordanom odchádzame a ja som nikdy nebola veľmi
spoločenský typ. Doma mám tiež len jednu kamarátku.“
„Toho chumaja mi ani nespomínaj,“ odvrkla. „Taký nezmyselný
plán sa môže zrodiť len v hlave môjho syna...“
Keby tu Dany práve bol, určite by poznamenal niečo typu som adoptovaný alebo to sme už prebrali.
„Nezmyselný? Veď... on si s tým dal veľa práce. Celé
dni je zamknutý vo svojej izbe a čučí do obrazovky počítača, prípadne
do mapy. Do notesu si píše aj najhlúpejší detail typu čo nezabudnúť zbaliť, má tam asi desať motelov, keby boli nejaké
preplnené- aj nejaké lacnejšie hotely, trikrát už spočítal peniaze- to, že mu
stále vychádza iná suma je len vec nervozity. Tak dôkladne sa nepripravoval ani
Krištof Kolumbus pred niekoľkomesačnou cestou do neznáma.
Nekazte mu radosť, Romy. Podľa neho je tá výprava strašne dôležitá.“
„Dôležitá, dôležitá,“ hundrala. „Alatiovci nazývajú obyčajných bezvýznamní, chovajú sa k nim
ako k potkanom- aj keď niektorí sa vedia držať na uzde, a silno nimi
opovrhujú. Je pravda, že sú niekoľko tisíc krát múdrejší, možno tak desaťtisíc
krát krajší, to však nemení na fakte, že tá vypráva je pre vás nebezpečná. Ani
neviete, kde akadémiu hľadať.“
Prižmúrila som oči. „Alatiovci
je meno celého ich rodu, však? Čo to vlastne znamená?“
„Preklad z latinčiny je okrídlení,“ pošepla mi.
„Výstižné, však? Oni sú ako anjeli, hoci som v živote žiadneho anjela
nestretla. Aký je Raven, Heidi?“
Zrazu sa zachichotala a ja som nadobudla dojem, že tej
dospelej osobe vedľa mňa načisto preplo.
„P- Prečo?“
„No, zatiaľ som ho videla len dvakrát. Raz na zhromaždení Alatiovcov, potom už len ako záblesk
mihotajúcej sa postavy v dave. Je prirodzené, že o ňom chcem vedieť
viac. Vieš, mladý muž má bujnú minulosť a mňa takéto škandály fascinujú.“
„Fascinujú?“
„Áno. Spriahnuť sa proti impériu je samovražda. Raven už
okúsil horkú chuť trestu.“
Dosť ma to vydesilo. „Trest? Kedy? Prečo?“
„Písalo sa o tom vo všetkých novinách. Chlapec mal
dvanásť, keď si jeho chorá hlava zmyslela, že si zalieta nad Parížom. Počas
najrušnejšej hodiny dňa.“
„Ako sa vláda, teda impérium
rozhodlo?“
„Dolámali mu kosti.“
Od zdesenia som vykríkla. Ani som si nevšimla, že sa
trasiem.
Romy ma upokojila jediným stisnutím dlane.
„Pokoj, dievča. On vedel do čoho ide. Keď ho ničili,
nevyriekol ani slovka. Ach, prestaň! Nezničili ho nadobro, prirodzene. Žiadneho
alatiho ani alatiu nezničíš prostým zlámaním väzov. O pár hodín
vytriezvel, rozpadnuté kosti zmizli a v zlomku sekundy mu narástli
nové.
Tie muky však boli dostatočné upozornenie.“
„Upozornenie? Čo
na to jeho rodičia?“ sykla som.
Netuším, prečo som reagovala tak prehnane. Možno sa mi len
odpudzovala predstava, že niečo také konajú s dýchajúcou bytosťou.
Rose Mary si pošúchala stuhnuté plecia.
„Sú silne spätí so zákonom, moja. Slušní ľudia.“
Slušní mi teda
veľmi nepripadali. Na mrchavý zlomok sekundy som Ravena z hĺbky duše
ľutovala.
Jordanovi som detailne zrekapitulovala všetko, čo mi Romy
prezradila. Ostal nehybne stáť, ohúrený, že som z nej dostala toľko
informácií pri jedinom posedení. Aj keď som nespravila vôbec nič.
„Zrejme mala výrečnú náladu,“ rýchlo som to zahovorila.
„Výrečnú?“ zasmial sa. „Možno.
Si šťastný človek, Heidi. Hoci ja už viem všetko okrem tej časti
s Ravenom,“ zlomyseľne sa uškrnul, „a krutosti impéria. Každý o nich
rozpráva ako o Božích stúpencov, hoci sú to diabli.“ Posledné slovo si pomaly a lenivo prehodil na jazyku.
Takže, pomyslela
som si.
Čo to tu dnes máme?
Teda okrem čudesne úprimnej Rose Mary a desivého Dana.
Aha. Alatiovci = Rod okrídlených. Alati je pravdepodobne označenie
chlapca, alatia dievčaťa.
Impérium. Odhalenie totožnosti, ktoré Raven spáchal. Bude to
masochista. A jeho rodičia- ako povedala Romy, spätí so zákonom.
Potom označenie nás, teda mňa- stále netuším, ako úlohu
v tom hrá moja pestúnka so svojím adoptívnym synom, ale vďaka slušnej
informovanosti zrejme výraznú- ako bezvýznamný
( obľúbené Ravenove slovíčko ).
Charakter Alatiovcov.
Krásni, schopní, nadmieru inteligentní, zvláštnym spôsobom prekliati (to je len
čistý odhad), naplnení pohŕdaním k obyčajným, nedokonalým ľuďom.
Pripomína mi to tradičný americký teen seriál,
z prostredie strednej školy, kde vládnu večné rozpory medzi týmom
športovci, roztlieskavačky – zvyšok.
Divné prirovnanie.
Zaklapla som svoj notes, ktorý príležitostne zapĺňam
a ponúkla svojmu „parťákovi“ pomoc. Na ten bozk už nikto z nás
nemyslel.
Zvyšok chladného jesenného dňa som strávila prepisovaním
Danyho načmáraných poznámok, aby sme ich potom nemuseli pri baterke lúštiť,
odpisovaním na Teddine správy- volala som aj so znepokojeným dedkom-
a vysedávaním v Rose Marinom obchode, kde bolo aspoň príjemne teplo.
Vzdala som to o pol ôsmej, unavená z nečinnosti, súca do postele
s knihou v ruke.
O pár dní naplnil bezhviezdnu oblohu spln. V spánku
som plávala medzi najrôznejšími snami, no na nočnú moru som šťastie nemala. V momente,
keď som otvorila oči a snažila sa privyknúť na tmu, zazrela som siluetu. Čiernu
siluetu vtáka sediaceho na parapete, ktorý mohol byť so všetkými predpokladmi
havran. Okno bolo dokorán otvorené, hoci som si istá, že som ho pred spaním
zatvorila. Prv, než som sa zmohla na hocakú reakciu, vták odletel. Vo svite
mesiaca sa zalesklo strieborné pero, totožné s tetovaním, ktoré som videla
na zátylku dievčaťa spred dvoch týždňov. Ten tvor ho mal pripnuté na nohe.
Po jeho krátkej návšteve ostal len studený vánok povievajúci
v mojej novej izbe.
Zaspala som až o hodnú chvíľu na to, sprevádzaná novým
snom, takým zvláštnym, až mi to poplietlo hlavu. Bol ako prezentácia, v spiacej
mysli sa mi premietali nesúvislé obrazce.
Videla som Jordana a Romy, na zlomok sekundy aj
Ravenovu tvár. Potom sa ozval tichý mužský hlas v neznámom jazyku, spolu s obrázkom
mojich usmievajúcich sa rodičov. Boli zakliesnení do seba, vysmiati od ucha k uchu.
Nemohli mať viac ako šestnásť, mamine detské črty a otcove dlhé vlasy ma
ohúrili. Tú fotografiu som v živote nevidela.
Zmizla tak rýchlo ako sa objavila.
Sen pokračoval.
Tentoraz som bola niekde vysoko vo vzduchu, s rozpaženými
rukami a svištiacim vetrom okolo. Rozstrapatil mi vrkoč a uvoľnené pramienky
vlasov mi poletovali okolo tváre.
Stovky metrov podo mnou boli hektáre nekonečných polí,
zmiešané so skupinkami stromov.
Zbadala som dedkov dom. Aj z takej výšky mi bol dôverne
známy. Vtom si niekto odkašľal. Vedľa mňa niekto letel. Natočila som tvár na
východ a zbadala Ravena. Slnko mu svietilo do tváre a zvýrazňovalo črty,
kútiky úst mal natočené do širokého úsmevu. Vyzeral tak šťastne, až to bolo
dych vyrážajúce. Spravil rýchly pohyb, akoby ma chcel chytiť za ruku. Mňa však
zaskočilo čosi iné. Nemal krídla, ani ja som ich nemala. Leteli sme v zraniteľnej
podobe ako dvojica duchov.
Určite som bola celá roztrasená, pretože som sa skoro
zobudila, no v poslednej chvíli Raven zmizol a spolu s ním aj to
nezmyselné dianie.
Tentoraz sa objavil obrazec, žiariaci na všetky moje zmysly.
Fotoalbum rodičov.
Sen sa skončil a ja som otvorila oči.
„Dany! Dany!“ búšila som na dvere svojho priateľa
vynervovaná ako osemdesiatročná starena.
„Čo je?“ ozval sa rozospatý hlas. Zrazu sa predo mnou týčil,
rozospatý a rozcuchaný, so šokovaným výrazom v tvári.
Zrejme som vyzerala strašne. Ani som sa nepozrela do
zrkadla.
„Ty-“
„Ok, ok. Vieš, keď sa zobudím uprostred noci nikdy
nepripomínam Penelopé Cruz, takže sa s tým zmier. Uvoľni mi cestu, musím
ti povedať niečo dôležité.“
„Zase si mala nejaký divný sen?“ zamrmlal, nepohnúc sa ani o milimeter.
Tak som ho proste odstrčila, vhupla do izby, rozvalila sa na
posteľ a fotoalbum si položila na kolená.
Rýchlo som vydýchla.
„Toto je posledný dielik do skladačky, Jordan. Kľúčový dielik. V noci som zbadala
siluetu havrana, ktorý hneď na to odletel a- znovu som zaspala. Sníval sa mi sen-
no skôr nočná mora, ale podstatná- v ktorom bol tento fotoalbum. Keď som sa zobudila, o pár sekúnd mi to docvaklo,“
zvýrazňovala som každučké slovo, no Dany mi aj tak nevenoval pozornosť.
Iritovala ma to.
Pritlačila som na pílu.
„Fotoalbum mojich rodičov je mapa.“
Prebral sa, zapotácajúc sa ako najťarbavejší medveď, akého
som kedy videla.
„Čo- Čože?“
Chytro som zažala lampu, aby som pred neho predostrela
dôkaz.
Mapa bola široká asi trištvrte metra, na výšku možno také
dve A4.
Pyšne som sa usmiala.
Dany sa ohromene rozosmial. Prekvapenie a radosť ho
načisto opájali.
Jeho ústa dokázala sformulovať jediné slovíčko: „Ako?“
„Vieš, v prvom rade musíš mať takú bystrú hlavičku ako
ja. Keď som fotoalbum videla v tom sne, moja praktická stránka na to
prišla v podstate okamžite. Čo iné môže byť také podstatné, že sa mi to
zobrazuje aj počas spánku? Mapa. Ten sen bol niečo ako hlas môjho
podvedomia, ktoré budem od zajtrajška uctievať ako samotného Boha- no, to je
jedno.
Proste som si ten fotoalbum znovu obzrela zo všetkých strán
a nakoniec sa rozhodla, že povolím spinky. Rozprestrela som ho, zistiac že
pozostáva z jedného obrovského kusu papiera. Tie fotky boli len zámienka,
aby sa k mape nedostal nikto iný okrem mňa. Teda dedko to pravdepodobne
vedel. Prečo mi to tak sťažoval, dočerta?! Ale máme, čo sme chceli. Už nám iba
ostáva pretrpieť tie dva dni môjho „domáceho väzenia“ a-“
„Milujem ťa,“ zašepkal
Dany- na môj vkus s prehnaným nadšením.
Potom sa mi hodil okolo krku, až ma prehlo v páse.
Ja som už raz vravela, že príbehy tohto typu nikdy neboli mojimi obľúbenými, ale toto, čo píšeš ty, by som pokojne čítala od rána do večera! :) Je to krásne a ten začiatok... wow, neskutočné! Ide Ti to skvele, podľa mňa by si sa písaniu mala venovať v budúcnosti profesionálne. :) ♥
OdpovedaťOdstrániťProfesionálne? No, tak to je ešte ďaleko a pochybujem, že by som sa tým mohla živiť, ale uvidíme :D Som na seba hrdá! :DD Pomohla som Ti predsa zmeniť názor na fantasy literatúru! :3 :D
OdstrániťĎakujem krásne, darling :))
Nuž aj také kapitoly musia byť..Viem z vlastnej skúsenosti. Zase sme sa aspoň trošku viac dozvedela, čo sa týka Ravena.
OdpovedaťOdstrániťA ten koniec :D uplne mi to pripomenulo jeden môj náčrt scenky do ďalšej časti TVS :)
Máš pravdu, musí byť miesto aj na nudu :D
OdstrániťHah, tak naše poviedky majú prvý spoločný detail :3 Teším sa na novú časť, chytro sa daj do písania! -.- :))