Víchor 9

Neviem, čo písať, škoda slov... Snáď len to, že vám ďakujem za prekročenie úžasnej tisícky návštev, ktorú ste dosiahli len v necelých dvoch mesiacoch♥♥ A za to, že Víchor čítate♥ Love you so much guys :)

Kapitola deviata -Priveľa prekvapení-

Raven ma posadil do najväčšieho auta, aké som kedy videla. Bol to obrovský čierny mercedes, lesknúci sa ako zrkadlo, pripomínajúci to pravé nefalšované mafiánske vozidlo, ktoré sprevádza zloduchov v mnohých filmoch.

Auto bolo zvnútra ešte dokonalejšie. Široké sedadlá pokrýval jemnučký poťah svetlobéžovej farby, ušetrený aj na volant, nekonečne elegantný interiér auta vás prinútil dotknúť sa každučkého detailu tej hmotnej nádhery.

Vhupla som na sedadlo spolujazdca a bez dychu sa natiahla v rádiu naladiť nejakú dobrú hudobnú stanicu. Zvuk toho vozidla bol pri pomalej melódii nejakej balady jemný ani hlas škovránka.

Raven si s chechotom sadol vedľa mňa a so zdvihnutým obočím poznamenal: „Máme tu ženskú podobu nadšenca do áut. Si divná, vieš o tom? Dievčatá väčšinou fascinujú iné veci.“

Pokrčila som plecami. „Okrem Teddynho kabrioletu som nič také ešte nikdy nevidela. To auto je tvoje?“

Usmial sa. „Dá sa to tak povedať. Otec mi ho venoval k osemnástym narodeninám, keď som týždeň nevyviedol žiaden škandál.“

„Ty si v tom vašom svete niečo ako celebrita?“

„Moja rodina patrí do vyššej vrstvy, nie však najvyššej.“

Stíchla som. Čo potom vlastnia tí bohatší? Vesmírnu loď?

Pred tým, než Raven naštartoval, nahol sa a chytil moju tvár do svojich dlaní.

„Musím ťa uspať, Heidi,“ prehovoril s vážnou tvárou. Ten podtón bol útrpný.

„Čo- čože?“ zajachtala som.

„Obzri sa. Všade okolo sú agenti môjho majstra. Nesmieš ani len tušiť, že toto miesto existuje, nieto aby si si zapamätala cestu doň. Spravil som chybu, keď som ťa sem priviedol, no búrka mi hrala do karát. A blesky. A hmla. Takže buď aspoň na sekundu poslušná. Nič sa ti nestane.“

Pozrela som cez tmavé sklo a prehltla. Skupinka troch svalnatých chlapov postávala pri fontánke a viedla navonok nenápadný rozhovor. Keby ma Raven neupozornil, hneď by som ich prehliadla. A potom ďalší pri akejsi stavbe z kamenia. Dve ženy sedeli blízko pri sebe, hľadiac na muža, ktorý im čosi hovoril. Obe mali sivomodré kabáty a husté vlasy im zakrývali tváre. Dokonale nezaujímaví ľudia s dôležitým poslaním.

Všade okolo boli roztrúsení čudáci bez výrazných čŕt, podobní bežným osobám veľkomesta.

Všetkých spájal rovnaký zámer, no ešte niečo iné. Hodila som okom na Ravena, bol však zaneprázdnený prípravou nejakej čudesnej, dymiacej sa zmesi.

Pokrčila som nosom, naďalej sa sústrediac na ten malinký detail.

Keby dnes nebolo veterné počasie, dievčaťu stojacemu tri metre od auta by zo zátylku neodfúklo vlasy a ja by som si nevšimla tú značku.

Bol to asi centimetrový erb. Mal niečo neskutočne spoločné s tým na záhlaví rodičovského fotoalbumu, miesto pestrofarebného vtáčieho pera tam však bolo pero strieborné. Tá farba mi pripomínala cnostný šperk ležiaci na kľúčnej kosti Rose Mary. Bola to retiazka z čistého striebra a s príveskom v podobe latinského slova adamas, teda diamant.

Erb ozaj obkolesovali diamanty. Žeby to bola len hlúpa náhoda, alebo je Romy zapletená do tejto bájnej veci?

„Heidi,“ upozornil ma Raven. Pred tým než mi do žily vpichol chemikáliu, tvár skrútil do rozzúrenej grimasy.

„Neznášam to. Neznášam, že musím byť jedným z nich.“

Prebudila som sa ležiac na mäkučkom saténe. Nebola som vo svojej izbe. Táto miestnosť bola nespočetne väčšia, honosnejšia a musím povedať, že temnejšia.

Na tmavobordových stenách boli pribité abstraktné obrazy od najznámejších umelcov tohto žánru, nepochybne pravé. Celú pravú stenu zaberala knižnica so zaprášenými titulmi a uprostred dvojkrídlové dvere z bukového dreva.

Tá ľavá bola zastavená policami a rôznym nábytkom. Všetky okná mali stiahnuté žalúzie, cez ktoré prenikalo len minimum svetla, takže som ledva dovidela na postavy stojace v najtmavšom kúte miestnosti.

Jordan mal neistý pohľad, Romy bola zamračená. Hneď ako si všimla, že jej venujem pozornosť, začala: „Kde si zmizla, ty naničhodné dievčisko?! Vieš si vôbec predstaviť, aký strach ma pochytil, keď som ťa ráno nevedela nikde nájsť? S Danom sme ťa hľadali všade, všade! A potom po tej hroznej búrke sme prešli aj lesom, teda tým čo z neho zostalo...“

„Čože?“ Zreničky sa mi od hrôzy zúžili.

Tentoraz odpovedal Jordan. „Vyhorela temer polovica, nekonečné hektáre zelene. Ženeva si bude ten deň ešte dlho pamätať.“

„Môj les je preč?“ zašeptala som.

„Tvoj les?“ vyprskla Rose Mary.

Ona to nikdy nepochopí. Ten deň bol pre mňa jedným z najkrajších, najharmonickejších v živote. Aj vďaka Ravenovi sa môžem tešiť z nového.

Miesto vedľa mňa zavŕzgalo a o malú chvíľu som už hľadela do neskonale úprimnej tváre patriacej Danymu.

„Bal som sa o teba, ty trdlo,“ štuchol ma do pleca. „Mohla si mi aspoň povedať, že ťa chytil adrenalínový záchvat, predtým než-“

„Si nás zradila.“ Romy dokončila Danovu vetu s úplne iným úmyslom. „Máš domáce väzenie obsahujúce tento dom a obchod. Nič viac, nič menej. Na dva týždne.“

Jordan si povzdychol a mňa zachvátila panika.

„Aspoň by som sa s ňou mohol ísť poslednýkrát prejsť, Rose Mary. Dovolíš mi to?“ prehodil ironicky. Chcela by som byť dospelá ako on alebo Raven a konečne sa stať nezávislou od slova iných.

Romy zvraštila svoju pehatú tvár, no rezignovane si povzdychla.

„O hodinu nech je späť.“

„Rozkazy ju začali nejako zvlášť baviť,“ zachichotala som sa, keď sme s Danym prechádzali cez most.

„Áno,“ hlesol.

Jeho inokedy usmiata tvár teraz priam sršala melanchóliou, vyzeral tak prázdno. Hútala som nad dôvodom tohto zvláštneho smútku a s čo najväčšou vervou sa ho snažila rozveseliť.

Kiežby sa tie marhuľové pery skrútili do úsmevu.

Všimol si môj uprený pohľad sprevádzaný obavami a nervózne sa zamračil.

„Tak už mi to povedz, Dany. Si ty ale nemehlo,“ krátko som sa zasmiala.

„Možno som, ale- Ešte chvíľu počkaj, ešte tam niesme, ešte-“

„Ok?“

Prekvapilo ho, keď moja malinká dlaň vhupla do jeho veľkej, no stisol mi prsty. Rozprávalo sa mi s ním tak ľahko a prirodzene ako keby som dýchala. Ani som si neuvedomovala plynulý pohyb svojich pier.

Ruka v ruke sme kráčali stále vyššie a vyššie do kopca, až mi nohy napokon úplne oťaželi, odmietajúc pohyb.

„Už nemôžem,“ dychčala som, opierajúc sa o najbližší kmeň.

Jordan sa víťazoslávne usmial. „Nevadí. Sme v cieli.“ Začal sa nahlas smiať a točiť okolo vlastnej osi. Vtedy som si všimla ten výhľad.

...a konečne pochopila, čo znamená mať mesto na dlani.

Ale keď máte na dlani Ženevu, mesto je prislabý výraz.

Videla som tehlovú zástavbu tety Rose Mary, majestátne vežičky zámku Chillon, jazero, ktorého hladina sa leskla všetkými farbami. Pouličné lampy osvetľovali poloprázdne ulice svojou matnou žiarou. Vozidlá všetkých farieb brázdili betónovými cestami, no odtiaľ to vyzeralo, že sa pohybujú príšerne pomaly. Čerešničkou na torte bola obrovská ohnivá guľa, napoly pohltená jazerom. A obloha, pri slnku rozžeravená ako horúce uhlie, postupne prechádzajúca do bledoružovej farby na vrchole neba, pod skupinkami páperových oblakov.

Bola som ohromená, neschopná odtrhnúť oči od ligotajúceho sa jazera.

„Milujem to, Dany. Milujem to.“

„Ja milujem aj niečo iné.“

Rýchlo som zažmurkala. Stál pár stôp odo mňa a jeho tmavomodré oči pripomínajúce oceán pred búrkou znovu hltal smútok. S údivom som si všimla, že jeho plavé vlasy sú pri odraze slnka takmer úplne ryšavé. Nie červené ako mali Weasleyovci z Harryho Pottera. Skôr hrdzavé, príšerne lesklé.

Vyzeral nádherne ani socha spod Davinciho rúk.

A istým zvráteným spôsobom ma priťahoval.

Pozrel na mňa s nepatrným úsmevom na perách. „Západ slnka ti prospieva. Vyzeráš prekrásne.“

Skoro som nedokázala vstrebať jeho slová. Ja a prekrásne? Za celý môj život mi nikto nič také nepovedal.

„Dany, ja-“ Pritiahol si ma k sebe tak rýchlo, že som nestihla ani zažmurkať. Doslova si ma pribil na svoju hruď. Jeho pery sa nesmelo obtreli o moje. Začal ma pomaly bozkávať, s rukou zaborenou v mojich rozpustených vlasoch.

Najhoršie bolo to, že som spolupracovala.

...ja ťa nemôžem ľúbiť.

Naše pery boli na seba pritisnuté celé minúty, mohli to byť pokojne aj sekundy, ale čas sa zastavil.

Keď sa konečne odtiahol, ruky som mu odstrčila od svojho pása. Možno trocha prisilno.

Zatváril sa ublížene, no jeho oči sa smiali. „Och.“

„Správne. Och. Ako si mi mohol niečo také urobiť?“

„Tebe sa to nepáčilo?“

„Pripadá mi ilegálne bozkávať sa so svojím najlepším priateľom. Si odo mňa o dosť starší, ale mne pripadá, že náš vek je dneska obrátený. Správaš sa ako decko, Jordan.“

Zaškeril sa. „V skutočnosti mám tiež sedemnásť a som starší len o tri mesiace.“

Zalapala som po dychu, hľadiac na mohutnú stavbu jeho tela. „Ako to? Si taký veľký.“

Prikývol. „A tvrdý ako žula.“

„Čože?“

„Podaj mi ruku,“ rozkázal, obočie mal zvraštené.

Svoju dlaň studenú od prudkého poklesu teploty som opäť vnorila do tej veľkej teplej ruky.

On však neplánoval ostať iba pri tomto dotyku. Moju dlaň si položil pod tričko a pritlačil na vypracované brucho.

Najprv mi napadla stupídna myšlienka, že sa chce chváliť svojimi výraznými tehličkami, avšak hneď som ju s hanbou zavrhla.

Dany nie je ten typ.

Vtom som si uvedomila istý rozdiel medzi pokožkou bežných ľudí a tou jeho. Brucho mal tvrdé ani betón, priam vytesané z kameňa.

„Čo sa to s tebou deje, Dan? Si príliš... eh, kamenný a no, horíš,“ preľakla som sa.

Upokojil ma jediným priložením prstu na pery.

„Musím sa tam dostať. Do ich sídla. A dostanem sa tam len s tvojou pomocou.“

„Čože?“ zopakovala som už druhýkrát, v priebehu piatich minút.

„Nebudeme spolu chodiť naozaj, Heidi,“ zagúľal očami.

Fakt ma to vytočilo.

„Takže si ma pobozkal len tak zo srandy?“

„Ja nič nerobím len tak zo srandy.“

„Zrazu sa z teba vykľul dobrý frajer, ty môj milučký Dany.“

Pokrčil plecami. „Človek musí mať veľa masiek, ak chce uspieť.“

Plesla som ho po líci. Len tak jemnučko, aby si konečne uvedomil, čo trepe.

No prudko sa strhol a zdrapil moje prekvapenú tvár do dlaní.

„Chcem, aby sme boli priatelia, Heidi. Mám ťa úprimne rád.“

„A ja ťa úprimne vôbec nechápem.“

„Poďme naspäť. Začína tu byť poriadny mrazák.“

S tým som musela súhlasiť a jeho nápad som vďačne prijala.

Rútili sme sa dolu kopcom rýchlo ako polárny express, kričiac o sto šesť. Teda aspoň ja som kričala. Všetky farby i veci okolo sa zlievali do jednej nejasnej rozmazanej škvrny, plietli sa mi nohy a hlava nekontrolovateľne točila. Ale kričala som od náhlej eufórie.

Adrenalín som si vždycky patrične užívala.

Keď som na mieste, kde sa kopec stretáva s rovinou skoro vrazila do ozrutnej vŕby, Jordan ma pevne chytil za ruku a držal ju už po celú cestu domov.

Prefrčali sme okolo udivenej Romy a so smiechom vpálili do Jordanovej izby.

Ešte nikdy som neprekročila jej prah.

Bola obrovská, veľmi priestranná. S vysokým stropom, ladená zväčša v béžových odtieňoch.

Široké okná zakrývali zatiahnuté tmavohnedé závesy a posteľ bola v samom strede  miestnosti. Miesto nočného stolíka sa pri nej tiahla dlhá nízka skrinka, slúžiaca ako knihovnička. Kľakla som si a prečítala pár titulov kníh, hladiac ich po chrbtoch.

Jordan mi spomínal, že veľa číta, najmä o astronómii a preferuje poéziu pred prózou.

Čudná zmes, stále však fascinujúca.

Pohľadom som zbežne prešla cez preplnenú nástenku nad posteľou.

Lístočky typu čo nakúpiť sa bili s článkami vystrihnutými z novín, tiež niekoľkými postrehmi a poznámkami. Dokonca som tam bola spomenutá aj ja.

6. september. Príchod nového votrelca.

„Táto nástenka je niečo ako tvoj denník, však?“ zachichotala som sa.

Prehrabol si vlasy. „Eh... neber to tak dievčensky, prosím. Mám zlú pamäť a tieto poznámky mi pomáhajú.“

Aha. Aj tak som sa nad jeho rozpakmi zasmiala.

Odkašľal si, znova sa tváriac smrteľne vážne. „Prejdime k veci. Skús si sadnúť, chvíľu sa nehmýriac, prosím. Irituje ma to.“

Sadla som si na posteľ vedľa neho.

„Takže. Ako iste vieš, ja svojich rodičov nepoznám, v živote som ich nevidel. Nemôžem si byť istý ani svojou identitou, svojím správaním,“ zamrmlal. „V poslednej dobe sa so mnou dejú zvláštne veci, tá tvrdosť a... horúčava. Nie je to normálne. Chcem poznať odpovede, žiadne neprichádzajú. Preto ich budeme musieť nájsť. Ty kvôli svojmu starému otcovi, ja sám pre seba.“

Zamračila som sa. „Čo s tým má spoločný môj dedko?“

„Mysli, Heidi. Povedal ti niečo tak trochu... zvrátené?“

Zamyslela som sa.

„No... spomínal... vravel...“

Tá jasná spomienka do mňa vpálila ako rozžeravený uhlík a prinútila ma zalapať po dychu.

To záleží na tebe. Ty to musíš pochopiť, pochopiť to, prečo tvoji rodičia cestovali po najnebezpečnejších končinách sveta v zraniteľnej podobe, prečo po nociach bdiem a nie je to kvôli nespavosti, ale obavám a ostražitosti, pokúšaj sa pochopiť prečo ťa posielam do mesta, kde býva ten havraní chlapec a zároveň ťa od neho stránim.

A potom...

Je to ako vylúštiš veľmi ťažkú krížovku. To som ťa predsa učil, Heidi.

Jordanovi som dedkove slová bez dychu zopakovala.

Široko sa usmial.

„Tak ideme lúštiť krížovku. Alebo skôr krížovky. Bude ich možno desať. Ale my ich vylúštime, nájdeme sídlo akadémie, odhalíme tajomstvo kmeňu Alatiovcov za každú cenu.“

Potom letmo dodal, : „A mimochodom, nebude ti vadiť, ak sa chvíľu povodíme za ručičky? Raven bude žiarliť ako pes.“

Nezabudnite hlasovať v dotazníku napravo, prosím ;)x