25 augusta, 2013

Víchor 8

Štyri strany!!! Hurray! ;) -Víťazoslávny úsmev- :D Ale teraz prosím neočakávajte, že ďalšia kapitola bude mať päť, šesť atď. Toto je moja kapacita. The End. Písanie by mi zabralo priveľa času a máme pred sebou posledný prázdninový týždeň. Poriadne si ho užite, decká, potom prichádza tyrania :/ Eh, viete akú máme hrubú fyziku? Ani by ste neverili :(
Inak, 1. septembra = budúcu nedeľu ideme s dievčatami na 1D This is us u nás v Prešove aaa... nestretnem tam niekoho? Nejaká directionerka? -.- Alebo potom ešte prichádza do úvahy november, ďalšie kino (zasa v PO) a Hunger Games: Catching Fire... Teším sa ako malé decko, asi si aj znovu prečítam knihu, ale mám jeden problém. Nemám tam s kým ísť, takže ak je tu nejaká fanúšička Madam Collinsivej, ihneď dajte vedieť ^_^


Kapitola ôsma -Búrka-



Ráno som sa zobudila celá spotená a vystrašená. Tentoraz som však neležala v tráve, nado mnou nebola atramentová obloha ani ma neprekvapila žiadna ďalšia dýchajúca bytosť.
Len ja a moja skromná bledozelená izbietka.
Vtom to na mňa všetko doľahlo.
„Raven...“
Ten sen. Bol to predsa sen, však? Inak sa to nedá vysvetliť.
Automaticky som siahla po doráňanom hrdle a prudko sa zarazila.
Mohla som... dýchať. Pekne zhlboka. Môj krk nezvieral žiaden hrubý obväz pripomínajúci škrtidlo, vytratila sa bolesť i krv.
Začala som prehľadávať obsah zásuvky svojho nočného stolíka a o malú chvíľu našla drobné príručné zrkadielko.
Bála som sa doň nazrieť, no nakoniec som ovládla svoj zbabelý strach.
Zo svojej strhanej tváre som prešla k pevne stisnutým perám, ktoré začínali blednúť, až k bodu očakávania a zvedavosti. Moje hrdlo bolo dokonale zdravé, dokonca hladké ako mramor. Keby nebolo tých ružovkastých jaziev, zvíjajúcich sa po celej dĺžke krku ani hady, nevšimla by som si náznak útoku.
Škoda, že Raven nedokáže vymazávať spomienky. Jeho dosť nemiestny žart mi teraz prišiel ozaj hrubý, pretože on veľmi dobre vie, že po ničom inom netúžim len... Odstrániť stále otvorené rany v mojej mysli, ktoré sa začínajú hlboko vrývať do pamäte.


Ešte som nebola pripravená zažiť Rominu prekvapenú, nie ohúrenú scénku. Aj tak som si ju vedela dobre predstaviť. Nesmiem jej povedať o Ravenovi.  Začala by rozbíjať porcelán a keby som sa dostala k časti s bozkom, možnože aj nábytok. A žalovala by ho na... nejakom pekelnom úrade, alebo čo to oni vlastne majú.
Budeš sa musieť naučiť veľmi dobre klamať, Heidi.
Iste.
So skromnou výbavou, bez určitého zamerania, či cieľa a úplne nerozumne som prekročila prah svetla a tmy. Tou tmou bol nekonečný les na juhu Ženevského jazera, stúpajúci do Švajčiarskych Álp. Kantón Vaud.
Vitaj vo svete luhárov.
Nechcem odísť natrvalo. Neusadím sa predsa uprostred divočiny, keď o prežití v nej neviem skoro vôbec nič a čo sa týka skúseností, spala som akurát tak v stane. Raz.
Počíta sa aj čítanie Robinsona Crusoa?
Csss. Proste potrebujem vypadnúť, no a vôňa ihličia a mokrej pôdy ma dokáže vždycky tak upokojiť...
Slnko už bolo vysoko na oblohe, neobvykle pálilo.
Bol druhý septembrový týždeň a zároveň ôsmy deň od môjho príchodu.
Rýchlo som zažmurkala a potriasla hlavou, akoby sa tým dali vymazať všetky vedomé myšlienky. Trochu to pomohlo.
Ako som kráčala hlbšie a hlbšie do lesa, zvuky mesta za mnou pomaly tíchli, už teraz zneli len tlmene.
Hukot motorov, hlasný smiech nejakých žien- pokojne medzi nimi mohla byť aj Rose Mary, oneskorené kotkodákanie kohútov ako v pravej dedine, pesničky z podnikov, ktorých melódie sa navzájom bili a... šepkanie vetra. Fúkal na sever, takže mi divo dul do tváre.
Bolo bezoblačno, takže búrky sa dúfam báť nemusím. Pre istotu budem opatrná a nezájdem ďaleko.
Ale ten pocit, keď už nemám hrdlo ako vo zveráku je taký opojný!
Na tvári mi pohrával úsmev, ktorému som sa nemohla ubrániť. Predsa som len Ravenovi vďačná, nech už sa dopustil hocičoho. Ja som pomohla jemu, on pomohol mne. Sme si kvit.
Teraz už naňho môžem v pokoji zabudnúť...


Sadla som si na prázdnu lúčku obklopenú hustými stromoradiami a... je to vážne orgován? Voňal neskutočne vábivo, tak vábivo, že ma to prinútilo opäť sa zdvihnúť a odtrhnúť jednu tmavofialovú hlávku. Zastokla som si ju do rozpustených vlasov.
Kebyže som mala pri sebe zrkadlo, bola by som so svojím výzorom spokojná. Blúznim, alebo sa mi dúhovky vážne ostro lesknú? Som čudák, ale to už musí byť každému jasné. Tichý les na prvý pohľad bez života, je pre mňa druhý domov. Ten prvý je samozrejme u dedka na vidieku.
Na čistinke som ostala ešte dobré dve hodiny, ktoré mi bohato stačili na dočítanie jedného stredovekého románu a upletenie veľkého venca z lúčnych kvetov.

Strhla sa búrka. Ani neviem kedy, ako. Proste v jednej sekunde mi slnko pražilo na tvár a počasie bolo dokonale harmonické, no a v tej druhej začalo husto pršať.
Mala som zlý, veľmi pravdepodobný pocit, že som zaspala.
Kľúčový moment nastal vtedy, keď asi tri kilometre odo mňa udrel blesk. Zvrieskla som a rozbehla sa ani neviem kam. Zrejme na sever, naspäť domov.
No obrovské kvapky mi ochromovali zrak a vietor fúkal tak silno, že to začínal byť obludný víchor. Počasie bolo proti mne v početnej presile. Vedela som, že proti prírode sa bojovať nedá, nieto proti takejto víchrici.
Ale aj tak som bežala, čo mi sily stačili. Minula som niekoľko známych miest, ktorými som prešla, no potom už bolo všetko jednoliate a neznáme.
Ďalší šok prišiel vtedy, keď mi cestu zatarasilo pár, nie bolo to celé srnčie stádo. Srny mali oči od strachu vypúlené, šialene rýchlo uháňali na východ. Vôbec si ma nevšímali. Prešlo pár sekúnd a stádo mi úplne zmizlo zo zorného poľa.
Aj iné zvieratá sa brali na východ. Vtáky trepotali krídlami, perie mali celé mokré a zlepené od dažďa.
A ja som sa obávala o svoj duševný stav.
Nestratím vedomie, jednoducho nestratím.
Zazrela som ďalší záblesk svetla, o malú chvíľu ma ohlušilo neskutočne hlasné, blízke dunenie. Dva blesky naraz udreli ešte bližšie.
Čakala som, či ma sparalyzuje nejaký elektrický šok, no nič neprichádzalo.
Zachránilo ma to úbohé chúďa, ktoré práve začínalo horieť. Breza ležala prelomená uprostred vyšľapanej cestičky a miazga sa z nej len tak liala.
Zahatala mi únikovú cestu.
Nepodliehaj panike, Heidi.
Chcem ešte vidieť dedka. Teddy. A Rose Mary. Roztomilého Jordana.
Skoro som už v duchu začala písať listy na rozlúčku, ale zaujal ma jeden „detail“.
Oheň zhltol celú brezu, až z nej ostal len popol a nenásytne sa rozšíril ďalej do všetkých strán ako tlaková bomba. Číže aj ku mne. Rozbehla som sa naspäť, hlbšie do lesa, hlbšie do zatratenia. No nemala som inú možnosť. Víchrica začala naberať na intenzite, vietor bol silnejší a ťažší ako hocaká činka.
Nevládala som. Jednoducho som musela zastaviť.
Zviezla som sa na zem a začala kŕčovito vzlykať. Plamene boli čoraz bližšie.
Zaclonila som si tvár dlaňami a ticho čakala. Na smrť. Na rýchlu milosrdnú smrť, ktorá ma ušetrí trápenia.
A potom... sa moje nohy odlepili od zeme. Niekto ma držal v náručí, pevne si ma pritískal na svalnatú hruď a lietal. Mával svojimi obrovskými krídlami, ktorých farbu sa mi kvôli hustému dažďu nedarilo rozoznať. Bol to muž, o tom niet pochýb.
„Raven?“
Niečo ma prudko buchlo do temena a ja som sa neubránila strate vedomia.


Spí. Dopraj jej ešte chvíľku odpočinku.“
„Nie. Musí sa ihneď vrátiť domov, aj keby to bola posledná minúta jej života.“
„Vyzerá tak krehko.“
„Zdanie klame. Je veľmi silná, hoci si myslí presný opak. Všetky tie veci, čo sa udiali... a ona nič nepovedala.“
„Budeme jej za to do smrti vďační.“
Niekto nado mnou viedol rozhovor.
Dva hlasy, ku ktorým som nevedela prideliť ich majiteľov. Aj keď ten druhý mi bol nebezpečne povedomí. Patril Ravenovi.
Tvrdý tón mal aj včera v noci, no tento bol ako kameň.
„Vedieš so sebou vnútorný boj, chlapče,“ ozval sa neznámy. Jeho hlas bol tichý a chrapľavý, patriaci zrejme mužovi, ktorý už má najlepšie roky za sebou.
„Rozhodneš sa správne?“
„Ako vždy, pane,“ odvrkol so značnou dávkou irónie.
„Je krásna. A taká mladá a bezbranná ani snežienka vykúkajúca zo snehu. Myslím, že nie je hlúpa, hoci-“
„Samozrejme, že je hlúpa. Ktorý bezvýznamný by sa priblížil tak blízko k okrídlenej oblude s nepredstaviteľne silnou hrozbou? Mohol som ju zabiť, pane.  
A potom ten včerajšok. Nie aby po incidente s Fabiom ostala v bezpečí svojej izby so šálkou čaju v ruke, ona nie. Proste sa v deň, keď hlásia najhoršie búrky v Ženevskej histórii zobrala na výlet do lesa. Čistý samovrah. Masochistka.“
„Ale ty si ju zachránil, synak,“ ozval sa opäť ten chrapľavý hlas, tentoraz prekvapujúco nežný.
„Musel som splatiť dlh.“
„Dlh už bol predsa splatený.“
Cítila som, že Raven sa mračí.
„Na tomto dievčati ti neobvykle záleží. A to sa ženám zvyčajne vyhýbaš. Alebo by som mal povedať, že nimi pohŕdaš?“ Tá prvá veta neznela ani trochu ako otázka.
„Jej bezvýznamný život mi je ukradnutý.“
„Neklam mi do očí!“
Nastalo dlhé ticho. Len som tam nepohnute ležala a cítila sa nanajvýš trápne.
„Ty...,“ ozval sa neznámy. „Čo vôbec plánuješ robiť ďalej? S rodičmi, s ňou, so svojimi ambíciami. Všetko máš spočítané. Zlomiť päť rebier svojmu servusovi nebolo múdre.“
„Fabius ublížil človeku. To zákon neschvaľuje.“
„Zákon neschvaľuje ani vedomý útok na svojho druha. Kvôli tejto žene.“
Počula som ako Raven nahlas prehltol. Vážne to všetko urobil pre mňa? Vtedy, keď mi vlastnými ústami zacelil tie jazvy, povedal... povedal, že mu na mne záleží.
Prečo teraz tak okato klame?
„Mal by si ísť, pane.“
„Iste. Pozdrav odo mňa svojich bratov. A rodičov.“
Začula som jemné zatvorenie dverí. Odišiel.
Nahlas som vydýchla a pootvorila viečka.
Pohľad mi ihneď padol na zúrivo tváriaceho sa chlapca.
Raven stál opretý o dosku ťažkého masívneho stola z tmavého dreva. Ruky mal prekrížené na prsiach a mokré vlasy mu padali do očí. Vyzeralo to, že je práve po sprche, pretože na sebe mal len nejaké čudesné karmínové rúcho, žeby župan? A rozhorčene sa na mňa díval.
„Vyspinkala si sa do ružova, princeznička moja?“ prehodil ironicky.
Rozhodla som sa, že ten podtón prepočujem. „Áno. Ďakujem.“
„Tak ty ďakuješ,“ zamrmlal. Stále som tam nehybne ležala, neschopná akéhokoľvek pohybu.
Môj pozorovateľ sa prikrčil. „Tak ty ďakuješ.“ Skočil na mňa. Celou váhou svojho tela sa opieral o moje ubolené končatiny, úplne ma pribil do plachty postele.
„A myslíš si, že to stačí? Ani to nemyslíš úprimne. Nenávidíš ma, však? Nedivím sa ti, bezvýznamná, mňa nemá v láske nikto. Možno tie hlúpe dievčatá, ktoré veria sladkým ilúziám mojej hereckej povahy. Ale inak vážne nikto. Bratia vo mne vidia prisilnú konkurenciu, učím sa rýchlejšie ako oni, som silnejší. Otcovi a matke robím priveľa problémov za ktoré sa neospravedlňujem. Tebe som pomaly začal ničiť život. Už len to, že o mne vieš ti nikdy nedá pokoj. Zomrieš hroznou zdĺhavou smrťou. A môžeš si za to sama, vrabec.“ Milo sa usmial.
Zdesene som naňho civela, jeho dlhý monológ sa mi natrvalo usadil v pamäti.
Vyzerá to tak, že mám naraz desať podnetov na premýšľanie.
Chcela som toho toľko povedať!
Zmohla som sa len na roztrasenú stupídnu otázku.
„Prečo si zaútočil na Fabia?“
Sťažka vzdychol. Jemne sa nadvihol na lakťoch a doprial mi malý priestor na dýchanie. Ale aspoň nejaký.
Kým rozmýšľal nad odpoveďou, bruškami prstov mi prechádzal po jazvách.
„Nie je to hneď jasné? Nezniesol som, že ten netvor niekomu ublížil kvôli mne. Možno mi neuveríš, no ja sa nedokážem zabávať na utrpení druhých. Moja empatická stránka trpí spolu s nimi. A Fabius... Ten chudák mi je verný, des a hrôza,“ zachechtal sa.
„To preto si bol v prvý deň, keď sme sa stretli taký zhrdlačený? Bojoval si s nimi pre pomstu a oni boli na teba v presile?“
„Takže si mojej historke o čelnom náraze do brala neuverila,“ zaškeril sa. „Napodiv, máš pravdu. Dôvodom bola jedna žena. Miloval som ju, ona ma po celý čas podvádzala. Nakoniec som ju prichytil a rozišiel sa s ňou. Bola decembrová noc. Prechádzala tmavou ulicou a napadli ju moji nepriatelia. Ona nemala také šťastie ako ty, o pár dní zraneniam podľahla. A ja som sa pomstil. Zabil som dvanástich z dvadsiatich úplne sám, ale tí zvyšní ma napokon dostali a padol som do poľa neďaleko domu tvojho starého otca. Ležal som tam ani nie päť minút, prišla si. Nezachránila si ma kvôli svojím liečiteľským schopnostiam,“ zaksichtil sa. „Za svoj život ti vďačím pre tvoju prítomnosť. Nemohli ťa zabiť. Švajčiarsko je ich domovina, tam bezvýznamných zabíjať nemôžu. Ani prezrádzať svoju identitu.“
Zvraštila som obočie. „Tvoja priateľka bola...“
„Francúzska,“ dokončil.
Chvíľu bolo ticho. Hľadela som naňho, on hľadel na mňa. Uvedomila som si, že som ešte stále vo svojom tenkom oblečení, ktoré bolo celé premočené a priesvitné. Chytro som sa oblapila rukami, na čo sa on nahlas rozosmial.
„Donesiem ti nejaký deku, vrabec,“ žmurkol a svoje telo odlepil od môjho. Konečne som mala priestor. Už medzi nami nepanovala taká nepriateľská atmosféra, čomu som sa potešila. Nejakým zvláštnym spôsobom sa pri mne vždycky dokázal časom uvoľniť.
Keď sa vrátil, už aj on bol v normálnom oblečení. Roztrhané džínsy a biely sveter s výstrihom do véčka zvýrazňovali jeho nedbanlivý štýl. Hodil mi pestrofarebnú deku z príjemného materiálu.
Niečo ma napadlo.
„Raven, podobám sa na tvoju priateľku? Mám nejakú povahovú alebo vonkajšiu črtu, ktorú mala ona?“
Automaticky odpovedal. „Vôbec nie. Si jej presný opak. Prečo?“
Tak nič. „Koľko máš vlastne rokov?“
„Devätnásť.“
„Chystáš sa na vysokú?“
Zasmial sa. „My máme iné školy ako vy, vrabec. Žiadna vysoká.“
Zamyslela som sa.
„Inak... Už si skončila? Čo keby si mi povedala kúzelné slovíčko za to, že som tak neskonale  ochotný a priniesol som ti prikrývku?“
Prevrátila som očami. „Abrakadabra.“

Uškrnul sa. „Teraz by sme ťa už mali bezpečne dopraviť domov.“         


Inak, nebolo by zlé keby ste komentovali viacerí. Každú novú kapitolu si prečíta priemerne dvadsať ľudí a neustále mi komentujú len dve baby. Nie je to od vás fér -_-
Dnes večer idem na nejaké tri-štyri dni ku babke, takže kapču neočakávajte (nie je tam internet :P), ale keď ja raz idem ku babke je to synonymum s tým, že idem písať. Chápete? :D
Takže sa tešte na stránku zaspamovanú novými kapitolami :))
Máte štyri dni čas dohnať tie komentáre :D :3    See ya  xoxoxo

6 komentárov:

  1. Ou máj gáš (ako som raz vravela, nemám rada túto frázu, ale nič iné ma nenapadlo) :D
    Toto je tak bombové, že odpadávam z toho ♥ Normálne som sa do toho tak vžila. :) Ďakujem, že ma táto Tvoja dokonalosť vie vytrhnúť z reality. Xxx Nádherné ♥ :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ou máj gáš Ďakujem! :D Práve o to vytrhnutie z reality mi ide, keďže kvôli tomu úniku z reality aj píšem aa som rada, že zámer sa darí :)
      Opäť si vo mne vzbudila eufóriu♥

      Odstrániť
  2. A ja som sa už tešila, že budeš pokračovať v postupke :D No nič...Ináč do kina sa tiež chystám ale na Mesto Kostí...A tiež by som chcela aj na Catching Fire. Kedže som z PO tak by som išla tiež milujem Collinsovej knihy, ale kamoška by sa na mňa zase nasrala lebo to už by bolo druhý krát čo by som išla s niekým iným :DD
    Ku kapitole. OMG! Raven...Bad boy :3 to ja rada. On teraz nemal tie krídla, alebo ako? :D Ale WOW ako ju zachránil a to všetko....Teším sa na nové kapitoly. Snáď tu pribudnú komentáre

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Postupka bohužiaľ nebude :( O pár kapitol by som ju musela písať celú noc :DD
      Inak, ja dobre viem, že si z PO- ten odkaz hore bol aj tak najmä pre Teba, drahá :DD Ale keď sa nedá, tak sa nedá- aj tak ma dej CF tak pohltí, že nebudem vedieť kto vedľa mňa sedí :P
      Raven je veľmi dôležitý bad boy, keďže sa naňho sčasti len hrá a niečo také na knižnom trhu tuším ešte nebolo, soo... novinka ;)
      A tie krídla mal- teda keď ju zachránil- on dokáže totiž meniť podobu a nemusí byť stále tá čierna bytosť, ktorej identitu ZATIAĽ neprezradím :3
      Komentáre nepribudnú, to vieme obe, som smoliar :P :D Možno nejaký ďalší nadšenec sci-fi o pár storočí objaví túto stránku :) :D

      Odstrániť
  3. Do akej triedy ideš? :)
    Časť je skvelá. Celý.príbeh je dokonalý.
    *_*
    Úplne som sa dokázala vcítiť do hlavnej postavy a to sa mi často nestáva :)
    Krásne :3
    Mima

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Do osmičky ;)
      Veľmi pekne ďakujem, Mimuš :D :3

      Odstrániť