Víchor 7

Krásne tri strany vo Worde. Konečne. Ďakujem vám za úžasné komentáre. Faint, Juli... ste svetové :DD

Dni, keď som nemohla robiť nič iné, len ležať v posteli a minimálne sa hýbať ma zmáhali rovnako, ako by som každú hodinu bežala maratón.

Ale môj krk príšerne bolel, aj malinký pohyb bol totožný s bolesťou bodnutia noža. A prehĺtanie, prirodzené ako dýchanie či žmurkanie, ktoré som si inokedy ani neuvedomovala, mi teraz dalo cítiť s nepríjemnou intenzitou.

Veľa som spala. A čítala. Listy z dedkovho pera, na ktoré som nemohla odpovedať. Textové správy od Teddy, ustráchané a nervózne, ani osamotená ovečka uprostred noci.

Jordan trávil väčšinu svojho voľného času so mnou, čo ma síce dráždilo, no nenamietala som, pretože jeho návštevy boli viac než vyhovujúce.

Pozreli sme si klasické filmy, ktoré už každý videl aspoň trikrát a na moju žiadosť pár disneyoviek. Nikdy som sa nemohla dostatočne nabažiť kreslených postavičiek, hlavnú rolu však v tých rozprávkach hral happyend. Šťastný koniec za každých okolností.

Pretože ja stále stojím na tenkej šnúrke medzi dvoma bránami. Dobrom a zlom.

Spravila som veľa užitočných vecí- hoci to boli len maličkosti, ale vyrovnali sa mojej temnej stránke, závistlivým myšlienkam, rozmýšľaním prečo je ten život pre iných taký výnimočný a úvahami nad životom a smrťou.

Veci, ktoré v hlave sedemnásťročného dievčaťa nemajú čo robiť.

Chcem nasledovať modrú oblohu, páperové oblaky. Chcem ísť do neba.

Mama mi v mojej hlave stále pripomína anjela a nebo je predsa tá dobrá strana.

Existujú vôbec tie dve brány a čakáreň, v ktorej vyčkávate do akej brány vás pošlú?

Aj tak celú hĺbku môjho srdca zaberá domnienka, že po smrti čaká len hmlistá cesta a jestvuje len večné zatratenie. Možno reinkarnácia. Kde by sa inak nabralo toľko ľudí?

Och.

„Trápi ťa niečo, moja?“ Romy bola v mihu pri mne a začala mi natriasať vankúš.

„To tie hlúpe škrabance. Nemyslíš si, že ma chcel ten, kto mi to urobil zabiť, však nie? Potom by jeho... zámer vyšiel navnivoč. Asi svoje pazúry nechcel zaboriť tak hlboko, možno si neuvedomil akú mám papierovú pokožku. Totiž, už od mala sa mi aj najnevinnejšie zakopnutie nejako odplatilo. Dokonca jazvou. Dedko si myslí, že som jednoducho nemotorná, no ja mám pocit... akoby som mala pritenkú kožu, primálo bielych krviniek a... že som jednoducho málo odolná. Slabá. Áno, slabá.“

Skoro som sa pousmiala, no až vtedy na mňa dopadla temná intenzita Rose Marinho pohľadu.

Chmúrila sa, nie, gánila. Sršala z nej zlosť.

„Už nikdy také dačo nevrav. Ty nie si slabá, ty naničhodné dievča. Si rovnako silná ako všetci ostatní. Správne, Heidi. A už ani slovka.“

„To jazero je prekrásne.“

„Hmm.“ Jordan sa na mňa dlho díval.

Ja som ho však nevnímala. Svoju plnú pozornosť som sústredila na hru svetla odohrávajúcu sa na vodnej hladine Ženevského jazera. Mierne sa vlnila, jednotlivé odtiene žltej, modrej, ružovej a oranžovej sa buď navzájom prelínali, alebo vytvárali očarujúce obrazce.

Stačilo spojiť len západ slnka s vodou a vyšlo z toho neopakovateľné predstavenie.

Veľa takýchto maličkostí ma vedelo dokonale nadchnúť.

Napríklad aj Danov upretý pohľad, ktorým kĺzal po jednotlivých líniách mojej tváre.

V mihu sekundy ma zaplavil šarlátový rumenec.

„Č- Čo sa deje?“

Vytrhla som ho zo zamyslenia, vyzeral akoby sa práve zobudil. Dlhými prstami si rýchlo prehrabol svoje plavé vlasy a nesmelo na mňa pozrel.

„Deje sa niečo?“ zašeptala som.

„Eh, ani nie, ja len- dnes ti to proste pristane.“

Pohľad mi zabehol k maminým bielym letným šatám, ktoré obnažovali plecia a ich lem zdobili desiatky drobných kvetov.

Hrubý obväz previazaný od sánky až po plecia im však na kráse rozhodne nepridával.

Akoby vycítil moje myšlienky.

„Jeden hlúpy kúsok látky ti predsa na kráse neuberá, Heidi. A jazvy nebudú výrazné, takže sa nemáš čoho báť. Pre mňa budeš stále to krehké spiace dievča, ktoré som v náručí prenášal z Rominho auta a pohľad nemohol odtrhnúť od jeho jemných čŕt.“

Jedno slovo v Danyho spovedi malo čosi do seba.

Krehká určite som.

Tú noc sa mi zaspávalo ťažšie ako obyčajne. Akoby som bola nedýchajúca vec z mramoru a moje hrdlo hltali plamene.

Keď som len na chvíľku privrela viečka, videla som seba. Nahú a krvavú, pokrytú hromadou atramentového peria. Tá predstava ma desila.

A vtom, ako odpoveď na desivý hlas môjho podvedomia, som začula škrabot na tenké sklo okenice.

Ihneď som si sadla, na čo mi môj zranený krk odpovedal prudkou bolesťou. Chvíľu som tam potláčala slzy, ktoré sa mi nahrnuli do očí.

Až potom som sa odhodlala na strnulý príchod k oknu. Takmer nič som nevidela, svetlo bolo zhasnuté, žalúzie zastreté. A v priestore sa začalo hromadiť ničivé ticho, prerušované len zrýchleným búšením môjho srdca.

Škrabot sa znovu ozval. Pripomínal šúchanie nechtov po tabuli a tentoraz bol o niečo výraznejší.

Vták? Nie.

Myš? Čisto teoreticky by aj mohla...

Nervózny šuchot začínal stupňovať na intenzite.

Bála som sa, že ak tú sprostú okenicu neotvorím, daná bytosť to spraví sama.

Tak som to rýchlym pohybom urobila.

A na pár minút stratila vedomie.

Prvé, čo som po prebudení uvidela, bolo atramentovo čierne nebo a stovky, nie tisícky žiarivých hviezd. Bola čarovná noc.

Ale čo robím vonku?

Nepokojne som sa pomrvila a ucítila ostrú bolesť na spánkoch.

Super. Okrem krku ma teraz trápi aj hlava. Čo bude nasledovať ďalej? Brucho?

Niečia chladná ruka ma upokojujúco pohladila po čele.

Takú hebkú pokožku si odniekiaľ pamätám...

„Raven?“ zašepkala som.

A otvorila oči. Moje bronzové dúhovky sa vpili do oslepujúcich smaragdov.

To nie je možné.

Zrazu mi bolo do plaču, na poslednú chvíľu som sa však ovládla.

Kde sú všetky tie šupiny a... perie? Toto bola zrejme jeho ľudská podoba, no ja by som radšej uprednostnila netvora pred nevinne vyzerajúcim chlapcom.

Veď keď ma chce zabiť, tak nech to spraví poriadne. A rýchlo.

Svojimi roztrasenými dlaňami som si zakryla oči a cez sparalyzované pery šepla: „Rýchlo.“

Zrazu sa naštval. Odstrčil moje ruky natiahnuté v obrannej pozícii a precedil:

„Ja ťa nechcem zabiť, Heidi, ani to neurobím.“

Neveriacky som naňho zízala. „Tak prečo si poslal svojho... eh, sluhu, aby ma zranil?“

„To je to. Neposlal.“ Jeho hlas už znel o čosi nežnejšie. „Veď si ma zachránila, vrabec, prečo by som ťa mal na oplátku zabíjať?“

Pri tej prezývke ma myklo, ale nekomentovala som to.

„Ani mne to nedávalo zmysel.“

Zasmial sa. Keď sa nahol, aby mi odhrnul vlasy z čela, celá moja bytosť zmeravela.

Všimol si to až na poslednú chvíľu.

„Ty sa ma bojíš, Heidi?“ po čele mu prebehla znepokojená vráska.

„Nie,“ zaklamala som.

„Ani nevieš ako mizerne klameš. Kašľať na to. Za chvíľu odídem a môžem ti kľudne vymazať spomienky, ak chceš.“

Oči sa mi rozšírili od prekvapenia. „To dokážeš?“

Začal sa rehotať. Bol to na chlapca dosť tvrdý smiech.

„Ani nie. Ale môj brat... Och. Nič. Nič.“

Celkom ma to zaujímalo, avšak ešte stále som bola vydesená.

Ležiac na studenej tráve som si ho znovu prezrela.

Raven bol tvrdší typ s výraznými črtami. Mal dlhý, rovný nos a široké pery červenkastej farby, veľmi bledú pokožku, navyše vlasy najtmavšej farby, aké som kedy videla. Často si ich nenútene uhládzal, no vyzeralo to, že sú dosť nepoddajné.

Zároveň bol dokonalý. Taký typ samoľúbeho frajera s vypracovanou postavou, ktorý ma na jedinom prste namotaných desať slečien, trocha ako Dany Zigo z Pomády.

Aj on si prezeral mňa. So zvláštnym sústredením.

Odkašľala som si.

„Raven, prečo si sa prikradol k môjmu oknu, škriabal naňho ako besný, udrel ma a vyvliekol do tejto mrazivej noci?“

Zamračil sa. „Ja som ťa neudrel, to ty si omdlela, šípková ruženka. No a dnešná noc je čarokrásna.“

Odfrkla som si. Hnev vo mne začal prevládať nad strachom. Až priveľmi.

„Normálne som dostala chuť udrieť ťa.“

Nadvihol jedno obočie. Do frasa, to som sa vždy chcela naučiť.

„Porcelánové bábiky sa vedia biť?“ vrátil mi moje nedbanlivé slová.

Ihneď som bola na nohách a pripravovala svoje päste na najtvrdšie rany v živote.

On tam len stál, krotký ani baránok s pobaveným úsmevom na perách.

Vpálila som mu do brucha, no ten debil sa ani nepohol.

„To máš za dedka. Za to, že teraz sedí sám pri ohni, nemá sa s kým porozprávať a zmáha ho strach.“

Udrela som ho do hrude.

„Za Teddy. Za to, že je jej kamarátka na opačnom konci štátu a nemohla sa s ňou ani len rozlúčiť.“

Do ramena.

„A za mňa. Za príšernú bolesť, ktorú si mi spôsobil. Fyzickú a hlavne psychickú. Nenávidím ťa, Raven.“

Ku koncu som bola úplne zadychčaná a zlomená. Skoro som padla na kolená, no chytil ma do náruče.

„Je mi strašne ľúto čím si si kvôli mne musela prejsť. Keby som to mohol vrátiť späť-“

„Ale nemôžeš.“

Vystrel sa. „Chcem ti pomôcť, Heidi. Dôveruj mi.“

„Jasné,“ vyprskla som.

Ale on to vzal ako súhlas. Otočil si ma v objatí a chrbát mi pritisol na svoju hruď. Predklonil ma, odhŕňajúc vlasy na bok.

A pobozkal ma. Síce len na zátylok, no jeho pery zle reagovali s mojou pokožkou. Boli horúce ako plamene a vrhali do mňa elektrické prúdy.

Začala som sa metať, takže nemal inú možnosť, ako prestať.

„Aké to bolo?“ vydýchol.

„Čo- Čože?“ On ma sem vyvliekol preto, aby si na mne vyskúšal svoje pubertálne sprostosti?

„Ako si sa cítila?“ naliehal.

„Divne. Akoby som horela.“

Spokojne sa usmial. „To je dobre, vrabec. Teraz ťa pustím a ty neutečieš. Nemáš ani najmenšiu šancu.“

Na prvý pohľad veselý tón jeho hlasu ma vydesil.

Pustil ma a ja som ho poslúchla.

Ľahla som si na zem presne tak, ako mi povedal, ruky pritisla k bokom, vystrela nohy.

Raven si na mňa obkročmo sadol a bradu mi potisol dozadu, aby mal úplný prístup k doráňanému hrdlu. Odviazal obväz, potom ho odhodil na bok.

Zdesene hľadel na hlboké škrabance, ktoré mi spôsobil jeho druh, pričom sa dlho nehýbal.

Až potom zo seba vydal zvuk totožný s vrčaním a agóniou v jednom.

„Toto mu nikdy neodpustím. Zabijem ho najhoršími mučebdnými prostriedkami, aké existujú.“

Nahol sa a pery mi pritisol na najhorší škrabanec.

Počula som, nie cítila ako saje moju krv, ktorá pomaly stekala na trávu, až kým sa rana úplne nezacelila.