Kapitola deviata -Priveľa prekvapení-
Raven ma posadil do najväčšieho auta, aké som kedy videla.
Bol to obrovský čierny mercedes, lesknúci sa ako zrkadlo, pripomínajúci to
pravé nefalšované mafiánske vozidlo, ktoré sprevádza zloduchov v mnohých
filmoch.
Auto bolo zvnútra ešte dokonalejšie. Široké sedadlá pokrýval
jemnučký poťah svetlobéžovej farby, ušetrený aj na volant, nekonečne elegantný
interiér auta vás prinútil dotknúť sa každučkého detailu tej hmotnej nádhery.
Vhupla som na sedadlo spolujazdca a bez dychu sa
natiahla v rádiu naladiť nejakú dobrú hudobnú stanicu. Zvuk toho vozidla
bol pri pomalej melódii nejakej balady jemný ani hlas škovránka.
Raven si s chechotom sadol vedľa mňa a so
zdvihnutým obočím poznamenal: „Máme tu ženskú podobu nadšenca do áut. Si divná,
vieš o tom? Dievčatá väčšinou fascinujú iné veci.“
Pokrčila som plecami. „Okrem Teddynho kabrioletu som nič
také ešte nikdy nevidela. To auto je
tvoje?“
Usmial sa. „Dá sa to tak povedať. Otec mi ho venoval
k osemnástym narodeninám, keď som týždeň nevyviedol žiaden škandál.“
„Ty si v tom vašom svete niečo ako celebrita?“
„Moja rodina patrí do vyššej vrstvy, nie však najvyššej.“
Stíchla som. Čo potom vlastnia tí bohatší? Vesmírnu loď?
Pred tým, než Raven naštartoval, nahol sa a chytil moju
tvár do svojich dlaní.
„Musím ťa uspať, Heidi,“ prehovoril s vážnou tvárou.
Ten podtón bol útrpný.
„Čo- čože?“ zajachtala som.
„Obzri sa. Všade okolo sú agenti môjho majstra. Nesmieš ani
len tušiť, že toto miesto existuje, nieto aby si si zapamätala cestu doň.
Spravil som chybu, keď som ťa sem priviedol, no búrka mi hrala do karát.
A blesky. A hmla. Takže buď aspoň na sekundu poslušná. Nič sa ti nestane.“
Pozrela som cez tmavé sklo a prehltla. Skupinka troch
svalnatých chlapov postávala pri fontánke a viedla navonok nenápadný
rozhovor. Keby ma Raven neupozornil, hneď by som ich prehliadla. A potom
ďalší pri akejsi stavbe z kamenia. Dve ženy sedeli blízko pri sebe,
hľadiac na muža, ktorý im čosi hovoril. Obe mali sivomodré kabáty a husté
vlasy im zakrývali tváre. Dokonale nezaujímaví ľudia s dôležitým poslaním.
Všade okolo boli roztrúsení čudáci bez výrazných čŕt,
podobní bežným osobám veľkomesta.
Všetkých spájal rovnaký zámer, no ešte niečo iné. Hodila som
okom na Ravena, bol však zaneprázdnený prípravou nejakej čudesnej, dymiacej sa
zmesi.
Pokrčila som nosom, naďalej sa sústrediac na ten malinký detail.
Keby dnes nebolo veterné počasie, dievčaťu stojacemu tri
metre od auta by zo zátylku neodfúklo vlasy a ja by som si nevšimla tú
značku.
Bol to asi centimetrový erb. Mal niečo neskutočne spoločné
s tým na záhlaví rodičovského fotoalbumu, miesto pestrofarebného vtáčieho
pera tam však bolo pero strieborné. Tá farba mi pripomínala cnostný šperk
ležiaci na kľúčnej kosti Rose Mary. Bola to retiazka z čistého striebra
a s príveskom v podobe latinského slova adamas, teda diamant.
Erb ozaj obkolesovali diamanty. Žeby to bola len hlúpa
náhoda, alebo je Romy zapletená do tejto bájnej veci?
„Heidi,“ upozornil ma Raven. Pred tým než mi do žily vpichol
chemikáliu, tvár skrútil do rozzúrenej grimasy.
„Neznášam to. Neznášam, že musím byť jedným z nich.“
Prebudila som sa ležiac na mäkučkom saténe. Nebola som vo svojej
izbe. Táto miestnosť bola nespočetne väčšia, honosnejšia a musím povedať,
že temnejšia.
Na tmavobordových stenách boli pribité abstraktné obrazy od
najznámejších umelcov tohto žánru, nepochybne pravé. Celú pravú stenu zaberala
knižnica so zaprášenými titulmi a uprostred dvojkrídlové dvere
z bukového dreva.
Tá ľavá bola zastavená policami a rôznym nábytkom.
Všetky okná mali stiahnuté žalúzie, cez ktoré prenikalo len minimum svetla,
takže som ledva dovidela na postavy stojace v najtmavšom kúte miestnosti.
Jordan mal neistý pohľad, Romy bola zamračená. Hneď ako si
všimla, že jej venujem pozornosť, začala: „Kde si zmizla, ty naničhodné
dievčisko?! Vieš si vôbec predstaviť, aký strach ma pochytil, keď som ťa ráno
nevedela nikde nájsť? S Danom sme ťa hľadali všade, všade! A potom po tej hroznej búrke sme prešli aj lesom, teda
tým čo z neho zostalo...“
„Čože?“ Zreničky sa mi od hrôzy zúžili.
Tentoraz odpovedal Jordan. „Vyhorela temer polovica,
nekonečné hektáre zelene. Ženeva si bude ten deň ešte dlho pamätať.“
„Môj les je preč?“ zašeptala som.
„Tvoj les?“
vyprskla Rose Mary.
Ona to nikdy nepochopí. Ten
deň bol pre mňa jedným z najkrajších, najharmonickejších v živote.
Aj vďaka Ravenovi sa môžem tešiť z nového.
Miesto vedľa mňa zavŕzgalo a o malú chvíľu som už
hľadela do neskonale úprimnej tváre patriacej Danymu.
„Bal som sa o teba, ty trdlo,“ štuchol ma do pleca.
„Mohla si mi aspoň povedať, že ťa chytil adrenalínový záchvat, predtým než-“
„Si nás zradila.“ Romy dokončila Danovu vetu s úplne
iným úmyslom. „Máš domáce väzenie obsahujúce tento dom a obchod. Nič viac,
nič menej. Na dva týždne.“
Jordan si povzdychol a mňa zachvátila panika.
„Aspoň by som sa s ňou mohol ísť poslednýkrát prejsť,
Rose Mary. Dovolíš mi to?“ prehodil
ironicky. Chcela by som byť dospelá ako on alebo Raven a konečne sa stať
nezávislou od slova iných.
Romy zvraštila svoju pehatú tvár, no rezignovane si
povzdychla.
„O hodinu nech je späť.“
„Rozkazy ju začali nejako zvlášť baviť,“ zachichotala som
sa, keď sme s Danym prechádzali cez most.
„Áno,“ hlesol.
Jeho inokedy usmiata tvár teraz priam sršala melanchóliou,
vyzeral tak prázdno. Hútala som nad
dôvodom tohto zvláštneho smútku a s čo najväčšou vervou sa ho snažila
rozveseliť.
Kiežby sa tie marhuľové pery skrútili do úsmevu.
Všimol si môj uprený pohľad sprevádzaný obavami
a nervózne sa zamračil.
„Tak už mi to povedz, Dany. Si ty ale nemehlo,“ krátko som
sa zasmiala.
„Možno som, ale- Ešte chvíľu počkaj, ešte tam niesme, ešte-“
„Ok?“
Prekvapilo ho, keď moja malinká dlaň vhupla do jeho veľkej,
no stisol mi prsty. Rozprávalo sa mi s ním tak ľahko a prirodzene ako
keby som dýchala. Ani som si neuvedomovala plynulý pohyb svojich pier.
Ruka v ruke sme kráčali stále vyššie a vyššie do
kopca, až mi nohy napokon úplne oťaželi, odmietajúc pohyb.
„Už nemôžem,“ dychčala som, opierajúc sa o najbližší
kmeň.
Jordan sa víťazoslávne usmial. „Nevadí. Sme v cieli.“
Začal sa nahlas smiať a točiť okolo vlastnej osi. Vtedy som si všimla ten
výhľad.
...a konečne pochopila, čo znamená mať mesto na dlani.
Ale keď máte na dlani Ženevu, mesto je prislabý výraz.
Videla som tehlovú zástavbu tety Rose Mary, majestátne
vežičky zámku Chillon, jazero, ktorého hladina sa leskla všetkými farbami.
Pouličné lampy osvetľovali poloprázdne ulice svojou matnou žiarou. Vozidlá
všetkých farieb brázdili betónovými cestami, no odtiaľ to vyzeralo, že sa
pohybujú príšerne pomaly. Čerešničkou
na torte bola obrovská ohnivá guľa, napoly pohltená jazerom. A obloha, pri
slnku rozžeravená ako horúce uhlie, postupne prechádzajúca do bledoružovej
farby na vrchole neba, pod skupinkami páperových oblakov.
Bola som ohromená, neschopná odtrhnúť oči od ligotajúceho sa
jazera.
„Milujem to, Dany. Milujem
to.“
„Ja milujem aj niečo iné.“
Rýchlo som zažmurkala. Stál pár stôp odo mňa a jeho
tmavomodré oči pripomínajúce oceán pred búrkou znovu hltal smútok.
S údivom som si všimla, že jeho plavé vlasy sú pri odraze slnka takmer
úplne ryšavé. Nie červené ako mali
Weasleyovci z Harryho Pottera. Skôr hrdzavé, príšerne lesklé.
Vyzeral nádherne ani socha spod Davinciho rúk.
A istým zvráteným spôsobom ma priťahoval.
Pozrel na mňa s nepatrným úsmevom na perách. „Západ
slnka ti prospieva. Vyzeráš prekrásne.“
Skoro som nedokázala vstrebať jeho slová. Ja a prekrásne?
Za celý môj život mi nikto nič také nepovedal.
„Dany, ja-“ Pritiahol si ma k sebe tak rýchlo, že som nestihla
ani zažmurkať. Doslova si ma pribil na svoju hruď. Jeho pery sa nesmelo obtreli
o moje. Začal ma pomaly bozkávať, s rukou zaborenou v mojich
rozpustených vlasoch.
Najhoršie bolo to, že som spolupracovala.
...ja ťa nemôžem
ľúbiť.
Naše pery boli na seba pritisnuté
celé minúty, mohli to byť pokojne aj sekundy, ale čas sa zastavil.
Keď sa konečne odtiahol, ruky som
mu odstrčila od svojho pása. Možno trocha prisilno.
Zatváril sa ublížene, no jeho oči
sa smiali. „Och.“
„Správne. Och. Ako si mi mohol niečo také urobiť?“
„Tebe sa to nepáčilo?“
„Pripadá mi ilegálne bozkávať sa so svojím najlepším priateľom. Si odo mňa
o dosť starší, ale mne pripadá, že náš vek je dneska obrátený. Správaš sa
ako decko, Jordan.“
Zaškeril sa. „V skutočnosti mám
tiež sedemnásť a som starší len o tri mesiace.“
Zalapala som po dychu, hľadiac na
mohutnú stavbu jeho tela. „Ako to? Si taký veľký.“
Prikývol. „A tvrdý ako žula.“
„Čože?“
„Podaj mi ruku,“ rozkázal, obočie
mal zvraštené.
Svoju dlaň studenú od prudkého
poklesu teploty som opäť vnorila do tej veľkej teplej ruky.
On však neplánoval ostať iba pri
tomto dotyku. Moju dlaň si položil pod tričko a pritlačil na vypracované
brucho.
Najprv mi napadla stupídna
myšlienka, že sa chce chváliť svojimi výraznými tehličkami, avšak hneď som ju
s hanbou zavrhla.
Dany nie je ten typ.
Vtom som si uvedomila istý rozdiel
medzi pokožkou bežných ľudí a tou jeho. Brucho mal tvrdé ani betón, priam
vytesané z kameňa.
„Čo sa to s tebou deje, Dan?
Si príliš... eh, kamenný a no,
horíš,“ preľakla som sa.
Upokojil ma jediným priložením
prstu na pery.
„Musím sa tam dostať. Do ich
sídla. A dostanem sa tam len s tvojou pomocou.“
„Čože?“ zopakovala som už druhýkrát, v priebehu piatich minút.
„Nebudeme spolu chodiť naozaj,
Heidi,“ zagúľal očami.
Fakt ma to vytočilo.
„Takže si ma pobozkal len tak zo srandy?“
„Ja nič nerobím len tak zo
srandy.“
„Zrazu sa z teba vykľul dobrý
frajer, ty môj milučký Dany.“
Pokrčil plecami. „Človek musí mať
veľa masiek, ak chce uspieť.“
Plesla som ho po líci. Len tak
jemnučko, aby si konečne uvedomil, čo trepe.
No prudko sa strhol a zdrapil
moje prekvapenú tvár do dlaní.
„Chcem, aby sme boli priatelia,
Heidi. Mám ťa úprimne rád.“
„A ja ťa úprimne vôbec nechápem.“
„Poďme naspäť. Začína tu byť
poriadny mrazák.“
S tým som musela súhlasiť
a jeho nápad som vďačne prijala.
Rútili sme sa dolu kopcom rýchlo
ako polárny express, kričiac o sto šesť. Teda aspoň ja som kričala. Všetky
farby i veci okolo sa zlievali do jednej nejasnej rozmazanej škvrny, plietli sa
mi nohy a hlava nekontrolovateľne točila. Ale kričala som od náhlej
eufórie.
Adrenalín som si vždycky patrične
užívala.
Keď som na mieste, kde sa
kopec stretáva s rovinou skoro vrazila do ozrutnej vŕby, Jordan ma pevne
chytil za ruku a držal ju už po celú cestu domov.
Prefrčali sme okolo udivenej Romy
a so smiechom vpálili do Jordanovej izby.
Ešte nikdy som neprekročila jej
prah.
Bola obrovská, veľmi priestranná.
S vysokým stropom, ladená zväčša v béžových odtieňoch.
Široké okná zakrývali zatiahnuté
tmavohnedé závesy a posteľ bola v samom strede miestnosti.
Miesto nočného stolíka sa pri nej tiahla dlhá nízka skrinka, slúžiaca ako
knihovnička. Kľakla som si a prečítala pár titulov kníh, hladiac ich po
chrbtoch.
Jordan mi spomínal, že veľa číta,
najmä o astronómii a preferuje poéziu pred prózou.
Čudná zmes, stále však
fascinujúca.
Pohľadom som zbežne prešla cez
preplnenú nástenku nad posteľou.
Lístočky typu čo nakúpiť sa bili s článkami vystrihnutými z novín, tiež
niekoľkými postrehmi a poznámkami. Dokonca som tam bola spomenutá aj ja.
6. september. Príchod nového votrelca.
„Táto nástenka je niečo ako tvoj
denník, však?“ zachichotala som sa.
Prehrabol si vlasy. „Eh... neber
to tak dievčensky, prosím. Mám zlú pamäť a tieto poznámky mi pomáhajú.“
Aha. Aj tak som sa nad jeho rozpakmi zasmiala.
Odkašľal si, znova sa tváriac
smrteľne vážne. „Prejdime k veci. Skús si sadnúť, chvíľu sa nehmýriac,
prosím. Irituje ma to.“
Sadla som si na posteľ vedľa neho.
„Takže. Ako iste vieš, ja svojich
rodičov nepoznám, v živote som ich nevidel. Nemôžem si byť istý ani svojou
identitou, svojím správaním,“ zamrmlal. „V poslednej dobe sa so mnou dejú
zvláštne veci, tá tvrdosť a... horúčava.
Nie je to normálne. Chcem poznať odpovede, žiadne neprichádzajú. Preto ich
budeme musieť nájsť. Ty kvôli svojmu starému otcovi, ja sám pre seba.“
Zamračila som sa. „Čo s tým
má spoločný môj dedko?“
„Mysli, Heidi. Povedal ti niečo
tak trochu... zvrátené?“
Zamyslela som sa.
„No... spomínal... vravel...“
Tá jasná spomienka do mňa vpálila
ako rozžeravený uhlík a prinútila ma zalapať po dychu.
To záleží na tebe. Ty to musíš pochopiť, pochopiť to, prečo tvoji
rodičia cestovali po najnebezpečnejších končinách sveta v zraniteľnej
podobe, prečo po nociach bdiem a nie je to kvôli nespavosti, ale obavám
a ostražitosti, pokúšaj sa pochopiť prečo ťa posielam do mesta, kde býva
ten havraní chlapec a zároveň ťa od neho stránim.
A potom...
Je to ako vylúštiš veľmi ťažkú krížovku. To som ťa predsa učil, Heidi.
Jordanovi som dedkove slová bez
dychu zopakovala.
Široko sa usmial.
„Tak ideme lúštiť krížovku. Alebo
skôr krížovky. Bude ich možno desať.
Ale my ich vylúštime, nájdeme sídlo akadémie, odhalíme tajomstvo kmeňu Alatiovcov za každú cenu.“
Potom letmo dodal, : „A
mimochodom, nebude ti vadiť, ak sa chvíľu povodíme za ručičky? Raven bude
žiarliť ako pes.“
Nezabudnite hlasovať v dotazníku napravo, prosím ;)x
Wááááu :O Ani som nedýchala, keď som to čítala! Krásne! ♥ Ako dokážeš takto nadpozemsky úžasne písať? Ten opis Ženevy ma úplne dostal, akoby som tam stála ja, vedela som si všetko predstaviť :) Dany sa mi v tomto príbehu páči a to, že bude Raven žiarliť bude sranda :) Je to dokonalé ♥ xx
OdpovedaťOdstrániťJuj, vážne? :O A v Ženeve som pritom v živote nebola, ten výhľad, opisy mesta, kultúry atď. vznikli po čítaní rôznych článkov o tomto meste a tiež sa riadim akýmsi vnútorným inštinktom, pár vecí som dokrášlila :)
OdstrániťBy the way, môžem ti prezradiť jednu vec: Keď sa Dany a Raven stretnú, bude to reakcia ohňa a ľadu :DD Nenávisť = Zábava, no nie? ;) xoxo
:OO Ňaaaaaaah :3
OdpovedaťOdstrániťVšetko to začína byť strašne zaujímavé. Ty mi chceš povedať, že ideš do 8 triedy?! :) Na to aký máš vek píšeš úplne brutálne! :)
A na to ako bude Raven žiarliť sa teším :D :)
Ja svoj liliputánsky vek radšej nikomu nevravím, aby to ľudí neodradilo od čítania, ale čo by som pre teba neurobila :P
OdstrániťThanks a LOT! ^_^
Ježíš :D Ani nevieš čo to so mnou urobilo, keď sa ho Heidi tak dotýkala :DD
OdpovedaťOdstrániťFakt je vidieť, že sa tými opismi pekne hráš, na to, že ideš do 8 triedy teda super!
Čo som ešte...aha ten koniec. Asi som trošku nepochopila, ale to sa spraví :D snáď časom.
Samozrejme, že sa to spraví, len vám nechcem zasypať hlavu informáciami v jednej kapitole :D Zápletky sa budú postupne rozuzľovať :3
OdstrániťVeľmi pekne ti ďakujem!!! ;))
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániť