25 júla, 2013

Víchor 4

POZASTAVENIE  *26.7.- 6.8.13* xoxo





„Dáte si kávu, slečny?“
Netrpezlivo som pokrútila hlavou, zatiaľ čo Teddy sa niekam vytratila.
Chúďa.
A to som zvažovala, či sa jej zverím so svojím čudesným zážitkom, ktorý by ju už celkom určite podlomil v kolenách.
„Heidi.“
Pozrela som sa na toho úbohého starca.
Sadol si do trávi pár stôp odo mňa a zvraštil obočie, akoby ho trápili bolesti.
„Celé dni som na teba čakal, dievčatko. Sedemnásť rokov. Bolo by aj dlhšie, keby sa ten hlupák neprezradil.“
„Vy ho poznáte?“
„Iste. Je to môj synovec, vieš, veľmi tvrdohlavý. Jeho vrtošivá stránka pred pár dňami vyhrala nad tou rozumnou a on sa na vlastnú päsť vydal o stovky míľ na západ. Tam ho tí... tí... blázni, no to je ešte slabé slovo, napadli a on sa teraz so štipľavými poznámkami, ktoré pretkáva krik zotavuje v Ženeve.“
„V Ženeve?“ Srdce sa mi ticho rozbúšilo a slová zo mňa vyšli prv, ako som sa stihla spýtať, či je ten chalan v poriadku.
„Áno, ty o tom nevieš? Chodí tam na školu, totiž-“
Zasekol sa v polovici vety.
„Počkať. Ty o tom vážne nevieš, Heidi?“
V tej istej chvíli ako som pokrútila hlavou sa starcovi do tváre nahrnula krv.
Vydal zvuk podobný vzlyku.
„Ach nie. Nie, nie, nie. Charles ma zabije, udusí a rozpráši na márne kúsky. Ako som mohol- Prečo si ma nezastavila?“ zagánil na mňa.
„Nerozumiem.“
„Povedal som ti toho priveľa! A on ťa chce pred tým hlupákom a jeho gardou držať ďalej...“
Hrýzla som si do spodnej pery, so snahou chápať.
„Myslíte vášho synovca? Dedko ma chce pred ním chrániť...? Ale ako vôbec vie o jeho existencii,“ dumala som. „A prečo ma posiela akurát do Ženevy, kde je sídlo toho lotra?“
Starec si tvár zakryl rukami a znovu zo seba vydal ten zvuk podobný vzlyknutiu, akurát teraz bol omnoho intenzívnejší.
„Prosím vás, pane.“
Nereagoval.
„No tak.“
Nič.
Nadurdila som sa.
„Viete čo? Ja teraz nasadnem na bicykel, ufujazdím domov a dedkovi hneď vytáram to, čo ste mi tak neuvážene povedal.“
„Radšej ma rovno zabi.“
Usmiala som sa. „Veď on sa to nemusí dozvedieť, pane.“
Dlho váhal.
„Ženeva je mesto čistoty, bez intríg a vrážd, je kryštálovo čistá, niet poškvrny. Na ŠPND sú veľmi prísne pravidlá, aby sa mladí nenechali prirýchlo uniesť, alebo unášať mladosťou, ako vraví- no, to je jedno. Môj brat a jeho manželka sú na svojich synov dosť tvrdí, takže u nich je každý predpis dvojnásobne dôležitý.
V Ženeve ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Niet šance, aby si sa stretla s mojím synovcom, to len keby si prestúpila na ŠPND, ktorú nenájdeš, ani keby si ju hľadala.“
Zvonivo sa rozosmial.


***


Teddy som silno objala a stískala tak dlho, až kým som si nebola úplne istá, že ju dnešné popoludnie nevydesilo k zmýšľaniu, či si ma má nechávať tak blízko pri sebe.
„Vieš, nosím nešťastie.“
„Áno, ja viem,“ vydýchla s úsmevom. „Ale nikdy by mi nenapadlo, že by som vôbec dokázala  pochybovať o našom priateľstve.“
„Vidíme sa o šesť dní, hej?“
„Uhm. Do toho Španielska sa mi vôbec nechce, keď pomyslím, že ten starec by mohol-“
Zasmiala som sa. „Až taký bláznivý nie je.“
Teddy ma ešte raz krátko objala a s pozdravom odišla.
S povzdychom som sa zviezla na zem, oprúc sa o tvrdú, drevom vykladanú stehnu.
„Dlhý deň?“ ozval sa dedko, ktorý sa náhle vynoril z tmy.
„Neskutočne,“ zamračila som sa.
„Hej.“
„To si mi to nemohol rovno povedať?“ precedila som pomedzi zuby.
„Čo také?“
„Nehraj sa na neviniatko, na to si už dosť starý.“
Tváril sa pokojne. „Nebuď drzá, Heidi. A vôbec neviem o čom hovoríš.“
Zmĺkla som. Nikdy sme k sebe neboli takí neúprimní.
Medzi nami nejestvovala vlna pochýb a tajomstiev, vraveli sme si aj najbizarnejšie hlúposti,  ktoré nás práve napadli. Mnoho rodičov by si určite prialo mať so svojou ratolesťou takýto vzťah.
Naša dôvera však už nebola taká jasná ako kedysi.
A to len kvôli tomu hlupákovi, ktorý ma určite nenávidí za to, že som jeho profesionálny kúsok strápnila pred kamošmi.
No ja ho nenávidím dvojnásobne viac.
Za to, že sa postavil medzi mňa a starého otca a dedkovi priniesol veľké obavy a za to, že len a len kvôli nemu musím narýchlo odcestovať do Ženevy, kde si on niekde vylihuje pri jazierku v luxusnej škole pre nadané deti, neďaleko svojho paláca.
„Nechcem odísť,“ hlesla som.
„Ja viem, miláčik.“ Zohol sa ku mne, vezmúc ma do náruče. „Keby som mal na výber... Ale nemám.“
„Fajn.“ Vystrela som sa. „Ešte si mi však nespomenul, na ako dlho ma tam posielaš.“
Vzdychol si, akoby ho moje kľúčové otázky vyčerpávali.
„To záleží na tebe. Ty to musíš pochopiť, pochopiť to, prečo tvoji rodičia cestovali po najnebezpečnejších končinách sveta v zraniteľnej podobe, prečo po nociach bdiem a nie je to kvôli nespavosti, ale obavám a ostražitosti, pokúšaj sa pochopiť prečo ťa posielam do mesta, kde býva ten havraní chlapec a zároveň ťa od neho stránim.“
Takže dedko toho vie vážne dosť.
A chce do toho chaotického obrazu zasvätiť aj mňa, alebo aby som bola presná, z nejakého nepochopiteľného dôvodu sa musím „zasvätiť“ sama.
Striaslo ma.
Dedko mi chlácholivo stisol meravé prsty. „Je to ako vylúštiš veľmi ťažkú krížovku. To som ťa predsa učil, Heidi.“


***


O šesť dní som sa dozvedela zlú, veľmi zlú správu. Musím odcestovať o deň skôr, takže nie zajtra, ale dnes. A Teddyno lietadlo zo Španielska priletí až zajtra nadránom.
Mali sme to naplánované tak, aby sme sa stihli patrične rozlúčiť a dedkove slová ma teraz zaboleli tak, že som sa cítila ako vyschnutá kvetina.
„Ale... prečo?!
Široko sa usmial. „Choď sa pobaliť, dievča. Rose Mary už je tu.“
V tej istej chvíli ako to dopovedal, sme začuli ohlušujúci náraz. Priskočila som k obloku a ústa otvorila od zdesenia.
To... snáď... nie.
„Ona vážne nabúrala.“
„Do čoho, preboha?!“
„Ten plot budem musieť robiť odznova.“
Stále som to nedokázala vstrebať. Nechápala som, ako môže dôjsť k havárií na mieste, kde sú len polia, pár roztrúsených stromov a o štyri míle na východ najbližší sused.
Moje zmätenie skončilo vo chvíli, keď som zbadala tvár tej ženy.
Bola úplne zničená. Zrejme šoférovala nepretržite celé hodiny, len aby sa sem dostala.
Napriek môjmu rozhorčeniu, že nie som malé dieťa a pestúna na cestovanie nepotrebujem, dedko jej s pokojným svedomím zavolal.
„Ach, Romy, to si sa to znovu doriadila,“ zamľaskal môj nekompromisný starý otec a ponáhľal sa ponúknuť jej rameno.
Premeriavala som si jej jemne zaoblené krivky, drobunkú postavu a peknú bronzovú pokožku, krátke hnedé vlasy s ryšavým odleskom, až som napokon prišla k jej tvári.
Milo sa na mňa usmiala.
Pod veľkými zelenými očami mala hlboké kruhy, ktoré jej však len pridávali ku krehkosti, matne hnedé pery mierne našpúlené, lícne kosti nevýrazné.
Celý jej nos, líca aj sánku pokrývali pehy.
„Ty budeš mladá slečna Heidi Taubeová,“ vyhlásila s nadšením. „Poznala som tvojich rodičov, moja. Chodili si do môjho obchodu kupovať pelendreky,“ vyplazila jazyk.
„Ou, aha,“ vysúkala som zo seba, prekvapená jej náhlym, bezstarostným gestom.
Akoby sa na ňu dedko nepozeral karhavým pohľadom, akoby nikdy nenabúrala do nášho plota a s dokmásanými blatníkmi auta nemala nič spoločné.
Bol to starší model kabrioletu, s vyblednutou farbou a pár súčiastkami tesne pred hrdzavením, ale ináč fajn.
„Idem sa teda zbaliť,“ rezignovala som.
Cestou hore po schodoch som počula ozvenu ich tichých hlasov. Boli uprostred akéhosi zdvorilostného rozhovoru o skvostoch dedkovho domu a Rose Marinej dlhej ceste.
Vhupla som do izby, ponáhľajúc sa ku šatníku.
Zbaliť si jeho polovicu, alebo rovno všetko?
Nemala som veľa oblečenia, ale nijako zvlášť mi to neprekážalo.
Mohla by som byť módna ikona ako Teddy, keďže dedkova kreditka bola vždy plná, zamrznutá na tom istom čísle. Mala som rada pekné veci, ale neznášala som skúšanie a nakupovanie, takže som si radšej objednávala knihy z internetu.
Schmatla som všetko oblečenie, aké som mala a starostlivo ho poukladala do otvoreného kufra.
Potom mi pohľad spočinul na bielych šatách. Maminých šatách.
Boli také nádherné, mama bola nádherná, až to niekedy bolelo. Od jej smrti som sa ich bála obliecť, no teraz mi to pripadalo detinské.
Opatrne som ich zosunula z vešiaka.
Padli mi ako uliate. Mala som mamine široké boky, plné prsia, zlaté vlasy a dlhé nohy.
No tam sa ten „dokonalý“ zoznam končil, keďže po otcovi som zdedila tenkú líniu pier, bacuľatú tvár i nemožne dlhý krk.
Vstúpila som do kúpeľne, hľadajúc kozmetickú taštičku a v hlave písala list určený Teddy.
Začínal sa aj končil na je mi to ľúto.
Hádam to pochopí. Že nemám na výber a že sa tu všetko deje mimo mňa.
Zobrala som fotoalbum rodičov, ktorý mi pred dvoma týždňami dal dedko, zopár kníh, niekoľko cédečiek a príležitostný skicár so súpravou farbičiek a kufor zazipsovala.
Od tejto chvíle za začína môj nový život. Bála som sa, že ten starý trpko a pomaly upadá do zabudnutia.


10 komentárov:

  1. je to prekrásne... naozaj.... úžasné, proste ani nemám správne slová na vyjadrenie... píšeš neuveriteľne magicky ♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, moja :) Ja už sa tiež chystám na tvoju neskutočnú poviedku :D

      Odstrániť
  2. Mohla by si spomaliť s tým písaním! :D Nestíham :D :D (dočítavať, teraz som ešte na inej poviedke :D )

    -Lexi

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hah, ale ja nemôžem! :DD Teraz kým mám múzu musím písať každú hodinu :D
      Ale ja ťa dokonale chápem, tiež preklínam niektoré blogy ktorý pridávajú kapitoly ako na bežiacom páse :D

      Odstrániť
  3. ♥♥♥
    Je to také tajomné a krásne :3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pri čítaní som mala pocit, akoby tam chýbala nejaká časť ja neviem....Akoby to bolo narýchlo naťukané. (To hovorí tá, čo jej trvá jedna kapitola 2 mesiace :DD)
    Inak nemám výhrady možno sa mi prehrial mozog a trošku som tomu nepochopila

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka za dokonale úprimný a hlavne výstižný názor :)
      Ja niekedy fakt píšem ako splašená, takže máš samozrejme pravdu. Ale spravila som to preto, že štyri kapitoly sa mi zdali dosť na tú "predohru" a ja už som k nej nemala čo písať, inak by to bolo fakt nudné :D
      Pokúsim sa to však priveľmi neurýchľovať ;)

      Odstrániť