Víchor 3

Dívala som sa na pokojnú hladinu jazera, nehybnú ako stavba z cementu, priehľadnú ani zrkadlo.

Len sem tam ju narušila nejaká drobná vážka, ktorá pristála na mokrom lístí popadanom zo zástupu vysokých dubov. Týčili sa nad jazerom ako prírodný štít nepoznajúci strach. Nedýchajúci.

Bolo tam také zadúšajúce ticho, že som počula klepot svojich mihalníc a rovnomerný dych, ktorý sa vôbec nehodil k môjmu vnútornému stavu.

Zbadala som obrovského čokoládovo hnedého vtáka, špirálovito lietajúceho pár metrov nado mnou. Zniesol sa ešte nižšie a prudko prerazil pokojnú hladinu jazera. Ani som sa nenazdala a už bol znovu vysoko na oblohe, v pazúroch zvierajúc malú sivú rybku.

Táto scéna mi niekoho pripomínala.

Dievča so zastrašujúco pokojným harmonogramom zaoberajúce sa skoro výlučne samo štúdiom, slovami starého otca, potulkami po okolí a svojou jedinou kamarátkou.

Bolo takmer nemožné ho príliš prekvapiť, či nejako extrémne rozhnevať, až kým v posledných troch dňoch nezažilo dvojicu zlomov.

Stretnutie s nezvyčajným atramentovým tvorom, so šupinami a perím, tvárou chlapca.

Dedkove nezvyčajne ostré slová v podobe nutného odchodu do mesta na opačnom konci krajiny.

Odvtedy ubehlo už niekoľko dní, štyri či päť, to nebolo podstatné.

V tú noc, čo som ostala ponocovať a na internete a v dedkovej knižnici si hľadala informácie o Ženave sa mi srdce rozbúchalo od vzrušenia.

Keď sa vrátil domov bol trochu pripitý, no stále triezvy. Nevyzul sa ani ma nepokarhal za bdenie v takej hodine, rovno zamieril do svojej malej spálne na poschodí.

Samozrejme, že som sa potkýnajúc rozbehla za ním.

„Sľúbil si mi odpovede.“

„A tie ležia v najzadnejšom kúte môjho šatníka.“

Povedal to tak prosto, akoby sa pýtal, čo je na obed.

Ihneď som si vyhrnula rukávy bavlneného trička a začala blúdiť medzi kôpkami úhľadne poskladaných košieľ a nohavíc. Na muža to bola až zastrašujúca úhľadnosť.

Bola to kniha. Presnejšie fotoalbum, hrubý zošit listového formátu.

Na záhlaví bol vyrytý erb obkolesený strieborným kľukatým vzorom.

Ani neviem prečo, pohladila som ho prstami.

Dedko sa na mňa zvedavo díval, čakal nejakú reakciu.

Ale žiadna neprichádzala.

Nebola som schopná to pred ním otvoriť, tak ako som sa mu nedokázala zveriť so svojím trápením.

Vo svojej izbe som zabalená v deke a pod jemnou clonou svetla z baterky prvýkrát otvorila jednu z mála pozostalostí po mojich rodičoch.

Bol to vážne fotoalbum, ale nejaký starší model so zlatými fóliami na fotografiách a desiatkami poznámok, ktoré sa kľukatili po voľnom mieste.

Písané boli drobným nakloneným písmom, ktoré určite nemohli patriť žiadnemu mužovi.

Takže pred sebou som mala mamin očarujúci rukopis.

Aj teraz, sediac na brehu jazera s nohami ponorenými vo vode som mala knihu v náručí a stískala ju ako truhlicu zlata.

So zvrašteným čelom som sa už hodnú chvíľu dívala na ten zvláštny obrázok v záhlaví.

Bol to nejaký čudesný erb, bola som si istá, že nepatril žiadnemu mestu vo Švajčiarsku.

Mal podobu pestrofarebného pera popretkávaného striebornými a zlatými nitkami a v mieste, kde ho pretínal bronzový šíp, z neho vytekala alabastrová tekutina, zrejme istý druh vtáčej krvi.

Nevedela som prečo, no ihneď som si spomenula na chlapca s obrovskými čiernymi krídlami.

Má jeho atramentová podoba niečo spoločné s týmto erbom?

On musí mať nejakých druhov, ktorí žijú svoj tajný život v dávno zabudnutých jaskyniach, alebo neveľkých čistinkách uprostred lesa.

Či som jediná, kto videl člena ich klanu?

Na chvíľu som sa na to snažila zabudnúť a predstierať, že krídla a šupiny boli len časť veľmi vydareného kostýmu, krv červená maliarska farba a jeho správanie nadpriemerne dobrý herecký výkon.

Ja som bola votrelec, ktorý vstúpil do natáčania.

Mala som zlý pocit, že od tej chvíle som filmovou súčasťou a svojej role sa už nikdy nezbavím.

***

„Heidi!“

Teddy ukázala na starý veterný mlyn, rysujúci sa na obzore.

Bol ozrutný, so svojou tmavou farbou a dlhými latami pôsobil nevítaným, priam hrôzostrašným dojmom.

Chalúpka pod ním už tiež nepripomínala tú z Janka a Marienky ako kedysi, teraz to bola len troska, bezvýznamná, neobývaná chatrč.

Teddy pokrčila nosom. „Smrdí to tu po zhnitom ovocí, ver mi, ten pach dobre poznám. A ty tu chceš niekoho hľadať. Prepáč, Dí, ale tu sa nedá nájsť nič, nieto niekto.“

„Ale jasné, že dá, len už toľko netrucuj. Neviedli sme takú dlhú cestu, aby sme to v poslednú chvíľu otočili.“

Dupla som do pedálov a môj starý hrdzavý bicykel predbehol jej špičkový nablýskaný model horského.

Bála som sa, že moje zlé tušenie totožné s Teddynými slovami je správne.

Ale mama pri jednej fotografii s týmto, ehm, Dardenelským mlynom napísala adresu a v nenápadnej pomlčke meno istého muža, s ktorým sa mlyn spájal.

Zaujalo ma smaragdové vtáčie pero načrtnuté v pravom rohu fotografie.

To musí niečo znamenať.

O chvíľu sme už s Teddy zoskakovali z bicykla a ponáhľali sa k stavbe.

Chalúpka bola iste prázdna, no napriek kamarátkiným varovaniam, že ma tam zavalia nejaké pozostatky strechy, či piliera, vošla som.

Bolo to tam presne také, ako by sa človek nazdával.

Špinavé, zaprášené, bez stôp civilizácie. Hojdacie kreslo v rohu malo roztrhaný poťah, skrine boli prežraté červotočmi a zlaté rámy neidentifikovateľných obrazov kompletne zhrdzavené.

Rozkašľala som sa, keď som sa pohla ku kuchyni a z rozkývanej dlážky sa zdvihol oblak prachu.

S obáv ma vytrhol tichý ťahavý zvuk. Žeby to prichádzalo z vonku?

Nie.

Zdrojom toho monotónneho hučania bola celkom novučičká chladnička ostro bielej farby. Ani som ju nemusela otvárať, môj vnútorný hlas mi navrával, že je naplnená jedlom.

„Heidi!“

Pri Teddynom výkriku som zaspätkovala, vytrhnutá z úvah.

Vybehla som von a od šoku otvorila ústa.

Nad kamarátkou sa skláňal vysoký vychudnutý chlap s dlhými sivými vlasmi zviazanými do konského chvosta a vpadnutými očami.

Tíško sa jej prihováral.

„Neboj sa, dievča. Och, si krajšia, ako som si myslel. Ty budeš mladá slečna Taubeová, nemám pravdu?“

Teraz jej už stískal predlaktia.

„Poznal som tvojich rodičov, holubička. Tá nehoda je hrôzostrašná, preliatie takej čistej krvi nehanebné.“

Teddy sa zvíjala pod tlakom jeho rúk a hlavou hádzala ku mne.

Starec si ma konečne všimol.

A pustil ju.

„Nemožné. Ty- ty si tá...“

„...ktorú hľadáte,“ dokončila som s tvárou zamračenou ako nebo pri búrke.