Dívala som sa na pokojnú hladinu jazera, nehybnú ako stavba
z cementu, priehľadnú ani zrkadlo.
Len sem tam ju narušila nejaká drobná vážka, ktorá pristála
na mokrom lístí popadanom zo zástupu vysokých dubov. Týčili sa nad jazerom ako
prírodný štít nepoznajúci strach. Nedýchajúci.
Bolo tam také zadúšajúce ticho, že som počula klepot svojich
mihalníc a rovnomerný dych, ktorý sa vôbec nehodil k môjmu vnútornému
stavu.
Zbadala som obrovského čokoládovo hnedého vtáka, špirálovito
lietajúceho pár metrov nado mnou. Zniesol sa ešte nižšie a prudko prerazil
pokojnú hladinu jazera. Ani som sa nenazdala a už bol znovu vysoko na
oblohe, v pazúroch zvierajúc malú sivú rybku.
Táto scéna mi niekoho pripomínala.
Dievča so zastrašujúco pokojným harmonogramom zaoberajúce sa
skoro výlučne samo štúdiom, slovami starého otca, potulkami po okolí
a svojou jedinou kamarátkou.
Bolo takmer nemožné ho príliš prekvapiť, či nejako extrémne
rozhnevať, až kým v posledných troch dňoch nezažilo dvojicu zlomov.
Stretnutie s nezvyčajným atramentovým tvorom, so
šupinami a perím, tvárou chlapca.
Dedkove nezvyčajne ostré slová v podobe nutného odchodu
do mesta na opačnom konci krajiny.
Odvtedy ubehlo už niekoľko dní, štyri či päť, to nebolo
podstatné.
V tú noc, čo som ostala ponocovať a na internete
a v dedkovej knižnici si hľadala informácie o Ženave sa mi srdce
rozbúchalo od vzrušenia.
Keď sa vrátil domov bol trochu pripitý, no stále triezvy.
Nevyzul sa ani ma nepokarhal za bdenie v takej hodine, rovno zamieril do
svojej malej spálne na poschodí.
Samozrejme, že som sa potkýnajúc rozbehla za ním.
„Sľúbil si mi odpovede.“
„A tie ležia v najzadnejšom kúte môjho šatníka.“
Povedal to tak prosto, akoby sa pýtal, čo je na obed.
Ihneď som si vyhrnula rukávy bavlneného trička a začala
blúdiť medzi kôpkami úhľadne poskladaných košieľ a nohavíc. Na muža to
bola až zastrašujúca úhľadnosť.
Bola to kniha. Presnejšie fotoalbum, hrubý zošit listového
formátu.
Na záhlaví bol vyrytý erb obkolesený strieborným kľukatým
vzorom.
Ani neviem prečo, pohladila som ho prstami.
Dedko sa na mňa zvedavo díval, čakal nejakú reakciu.
Ale žiadna neprichádzala.
Nebola som schopná to pred ním otvoriť, tak ako som sa mu
nedokázala zveriť so svojím trápením.
Vo svojej izbe som zabalená v deke a pod jemnou
clonou svetla z baterky prvýkrát otvorila jednu z mála pozostalostí
po mojich rodičoch.
Bol to vážne fotoalbum, ale nejaký starší model so zlatými
fóliami na fotografiách a desiatkami poznámok, ktoré sa kľukatili po
voľnom mieste.
Písané boli drobným nakloneným písmom, ktoré určite nemohli
patriť žiadnemu mužovi.
Takže pred sebou som mala mamin očarujúci rukopis.
Aj teraz, sediac na brehu jazera s nohami ponorenými vo
vode som mala knihu v náručí a stískala ju ako truhlicu zlata.
So zvrašteným čelom som sa už hodnú chvíľu dívala na ten zvláštny
obrázok v záhlaví.
Bol to nejaký čudesný erb, bola som si istá, že nepatril
žiadnemu mestu vo Švajčiarsku.
Mal podobu pestrofarebného pera popretkávaného striebornými
a zlatými nitkami a v mieste, kde ho pretínal bronzový šíp,
z neho vytekala alabastrová tekutina, zrejme istý druh vtáčej krvi.
Nevedela som prečo, no ihneď som si spomenula na chlapca
s obrovskými čiernymi krídlami.
Má jeho atramentová podoba niečo spoločné s týmto
erbom?
On musí mať nejakých druhov, ktorí žijú svoj tajný život
v dávno zabudnutých jaskyniach, alebo neveľkých čistinkách uprostred lesa.
Či som jediná, kto videl člena ich klanu?
Na chvíľu som sa na to snažila zabudnúť a predstierať,
že krídla a šupiny boli len časť veľmi vydareného kostýmu, krv červená
maliarska farba a jeho správanie nadpriemerne dobrý herecký výkon.
Ja som bola votrelec, ktorý vstúpil do natáčania.
Mala som zlý pocit, že od tej chvíle som filmovou súčasťou
a svojej role sa už nikdy nezbavím.
***
„Heidi!“
Teddy ukázala na starý veterný mlyn, rysujúci sa na obzore.
Bol ozrutný, so svojou tmavou farbou a dlhými latami
pôsobil nevítaným, priam hrôzostrašným dojmom.
Chalúpka pod ním už tiež nepripomínala tú z Janka
a Marienky ako kedysi, teraz to bola len troska, bezvýznamná, neobývaná
chatrč.
Teddy pokrčila nosom. „Smrdí to tu po zhnitom ovocí, ver mi,
ten pach dobre poznám. A ty tu chceš niekoho hľadať. Prepáč, Dí, ale tu sa
nedá nájsť nič, nieto niekto.“
„Ale jasné, že dá, len už toľko netrucuj. Neviedli sme takú
dlhú cestu, aby sme to v poslednú chvíľu otočili.“
Dupla som do pedálov a môj starý hrdzavý bicykel predbehol
jej špičkový nablýskaný model horského.
Bála som sa, že moje zlé tušenie totožné s Teddynými
slovami je správne.
Ale mama pri jednej fotografii s týmto, ehm,
Dardenelským mlynom napísala adresu a v nenápadnej pomlčke meno
istého muža, s ktorým sa mlyn spájal.
Zaujalo ma smaragdové vtáčie pero načrtnuté v pravom
rohu fotografie.
To musí niečo znamenať.
O chvíľu sme už s Teddy zoskakovali z bicykla
a ponáhľali sa k stavbe.
Chalúpka bola iste prázdna, no napriek kamarátkiným
varovaniam, že ma tam zavalia nejaké pozostatky strechy, či piliera, vošla som.
Bolo to tam presne také, ako by sa človek nazdával.
Špinavé, zaprášené, bez stôp civilizácie. Hojdacie kreslo
v rohu malo roztrhaný poťah, skrine boli prežraté červotočmi a zlaté
rámy neidentifikovateľných obrazov kompletne zhrdzavené.
Rozkašľala som sa, keď som sa pohla ku kuchyni
a z rozkývanej dlážky sa zdvihol oblak prachu.
S obáv ma vytrhol tichý ťahavý zvuk. Žeby to
prichádzalo z vonku?
Nie.
Zdrojom toho monotónneho hučania bola celkom novučičká
chladnička ostro bielej farby. Ani som ju nemusela otvárať, môj vnútorný hlas
mi navrával, že je naplnená jedlom.
„Heidi!“
Pri Teddynom výkriku som zaspätkovala, vytrhnutá
z úvah.
Vybehla som von a od šoku otvorila ústa.
Nad kamarátkou sa skláňal vysoký vychudnutý chlap
s dlhými sivými vlasmi zviazanými do konského chvosta a vpadnutými
očami.
Tíško sa jej prihováral.
„Neboj sa, dievča. Och, si krajšia, ako som si myslel. Ty
budeš mladá slečna Taubeová, nemám pravdu?“
Teraz jej už stískal predlaktia.
„Poznal som tvojich rodičov, holubička. Tá nehoda je
hrôzostrašná, preliatie takej čistej krvi nehanebné.“
Teddy sa zvíjala pod tlakom jeho rúk a hlavou hádzala
ku mne.
Starec si ma konečne všimol.
A pustil ju.
„Nemožné. Ty- ty si tá...“
„...ktorú hľadáte,“ dokončila som s tvárou zamračenou
ako nebo pri búrke.
Fíha, som zvedavá čo bude ďalej, asi by som hneď zutekala keby som stretla toho muža. Vidím, že to máš skvelo premyslené. Asi by som nedokázala takto dlho napínať čitateľov :D
OdpovedaťOdstrániťJoj, toto si musím dočítať! :D Ale najprv tie 3 poviedky od iných AFFS....:DD
OdpovedaťOdstrániť-Lexi Perennis Van der Lux
v prvom rade sa ospravedlňujem, že komentujem neskoro, ale nestíham... :p
OdpovedaťOdstrániťv druhom rade - WOW! úžasná krásna poviedka! môžeš sa rovnať hocijakému autorovi tohto žánru, podľa mňa by Ti z tohto mala vyjsť kniha! krásne ♥♥♥
brzo se vrat:(
OdpovedaťOdstrániť