Celú cestu som sa potkýnala a lapala po dychu. Keď som
sa s fučaním dopotácala k južnej hranici dedkových plantáží,
preliezla som cez dieru v drôtenom plote. V skutočnosti to nebola
diera, ale skôr otvor, ktorý sme s Teddy vlastnoručne vyrezali. Pre podobné
núdzové prípady, hoci tu sa toho veľa nedialo.
So zhrbeným chrbtom som sa predierala cez nekonečné polia
a sady, krútiac hlavou nad tým, koľko toho dedko so svojím neveľkým personálom
zvláda.
Slnko bolo nízko na horizonte, mohlo byť nejakých sedem
hodín, no pre dedka už najvyšší čas stávať. Takže tento cezpoľný beh bol životne
dôležitý.
Zostávalo niekoľko zvyšných záhonov a...
„Kde ste sa tak zavčasu podeli, mladá dáma?“
Ustrnula som na mieste.
Stál tesne pri zábradlí, oboma lakťami sa oň opieral
a na tvári mal nevyspytateľný výraz.
Tento sivovlasý muž s vráskami okolo očí a so
zdanlivým výzorom krehkého dôchodcu bol môj starý otec.
Vo vážne závažných prípadoch mal vo zvyku oslovovať ma
„mladá dáma“.
Zhlboka som sa nadýchla.
„Ranná prechádzka, dedko. Nič viac, nič menej. Bol to celkom
spontánny nápad.“
„Spontánny,“ zopakoval.
„Áno.“
„Preto máš na lícach taký výrazný rumenec, si strapatá
a z nepochopiteľného dôvodu vzrušená-“
„Dosť už,“ šepla som.
Zamračil sa a ukazovákom mi naznačil, aby som podišla
bližšie.
So zahanbením som ho poslúchla, ťahajúc za sebou svoj
miniatúrny plecniak, poznačený rokmi.
„Vieš, že nemám rád, keď mi klameš, Heidi.“
„Prepáč, dedko, no v tejto situácii nemám na výber. Dôverujem ti, veď si teoreticky moja jediná rodina a... Och, ospravedlň ma.“
„Prepáč, dedko, no v tejto situácii nemám na výber. Dôverujem ti, veď si teoreticky moja jediná rodina a... Och, ospravedlň ma.“
So stisnutými perami som vybehla po schodoch a rýchlo
ho obišla.
„Heidi!“
Moje myšlienky však už patrili inému človeku.
Ako sa mohol tak náhle
vypariť? Po tom všetkom, čo som kvôli nemu učinila.
Každý iný človek by vytiahol pušku, ak by ju mal práve poruke,
alebo zavolal políciu.
A ja som ho dokonca ošetrila. Svoje najcennejšie vodičky
som minula na idiota, ktorý mi pravdivo neodpovedal ani na jedinú otázku, ktorú
som mu položila. Dedko mi bez slušného vysvetlenia len tak neposkytne nové
zásoby.
Tie jeho bezočivé slová, tak bezstarostné a prirodzené,
akoby si poriadne neuvedomoval, že tam leží s najvážnejšími zraneniami,
aké som kedy videla.
No a nakoniec ten bozk...Inštinktívne som si siahla na
miesto pod cestičkou vo vlasoch. Stále som ho tam cítila.
Nepáčil sa mi. Mohla by sa mi vôbec páčiť bytosť jemu
podobná?
Dedko by ma od zúrivosti karhal od rána do večera, no
a Teddy... tá by vyvádzala ešte viac.
Obaja ma priveľmi ľúbia.
Stála som tam na prahu dverí a horúčkovite rozmýšľala. Zamknúť, nezamknúť?
S rezignovaním som sa vrhla do koženého vaku
a zavrela oči.
Toto mi nikdy neodpustí. Ja si to nikdy neodpustím.
Vážne som sa musela v takých skorých ranných hodinách
celkom sama ponevierať po poliach?
Zavolám jej. Teddy to pochopí. Teda moju menšiu bezočivosť
voči dedkovi, nie toho chlapca.
Bože môj, ona je to najľudskejšie, najnevinnejšie,
najnezaťaženejšie dievča, aké poznám.
Ju trápia len bežné tínedžerské problémy.
Ale predsa ju mám radšej ako kohokoľvek iného.
„Dí? Prečo voláš tak skoro ráno?“ Nasledovala zívnutie.
„Prepáč, Teddy, len som potrebovala počuť tvoj hlas.“
Spozornela. „Počkať. Toto zvyčajne hovoria zaľúbenci, ak
potrebujú odčiniť svoj hriech, nie my dve. Stalo sa niečo? Je v tom tvoj
starý otec, že?“
„Mhm.“
„Nenapínaj ma, Heidi. Čo ak by si začala pekne po poriadku?“
Vzdychla som si. Ak jej chcem povedať pravdu a to vynechať, bude to znieť hrozne nudne.
Nočná prechádzka, dedko na balkóne, slovný výprask,
rozrušenie na mojej strane.
Asi ma zastaví v polovici, ale risknem to.
Po celý čas ma pozorne počúvala.
Ku koncu si však začala nespokojne mrmlať.
„Priznaj si to, Heidi. Je v tom niečo viac. Tvoj dedko
by nestál v tej chvíli na tej terase, len tak pre nič za nič. On je na
svoj vek dosť... pozorný, vieš.
A dobre si domýšľa, rovnako ako ja.“
Zvraštila som obočie. Má pravdu, sú si príliš podobní.
Veľmi by ju rozhnevalo, keby som teraz zložila?
„Teddy, mala by som pripraviť raňajky, teda, je už najvyšší
čas. Eh, uvidíme sa potom.“
Odfrkla si. „Potom,
jasné. Hneď som u teba.“
Zložila.
Z mojich úst vyšiel dvojnásobný povzdych.
Rozhodla som sa nemrhať časom a miesto kompletnej
výmeny imidžu, som si len cez hlavu prevliekla blúzku inej farby.
S dupotom som zbehla dolu schodmi, mrknúc okom na dedka
sediaceho v hojdacom kresle.
Celú tvár mu zakrývali noviny, takže sa zrejme nemal
v úmysle so svojou vnučkou baviť.
Fajn.
Pohla som sa ku priestrannej, svetlej kuchyni, bez štipky elánu.
Nadnes už nie je čas na prvotriedne raňajky.
Aspoň, že nám zo včerajšia ostalo dostatočné množtvo belavej
krupice.
Ani som nestihla taniere poriadne naservírovať na stôl
a priestorom sa ozvalo ohlušujúce dunenie klaksónu.
Bol to Teddyn zvyčajný príchod vo veľkom štýle.
Pozrela som sa cez severné okno, onemejúc úžasom.
Neprekvapil ma nablýskaný červený kabriolet s dvoma huňatými
bielymi mačkami na zadných sedadlách, z rovnováhy ma nevyviedla ani jeho hrdá
pískajúca si majiteľka.
Zaskočil ma ďalší, ďalší
chlap na dedkovom pozemku.
Ak by patril k nej, svedomito by som to odignorovala.
Lenže Teddy ho prišla zoznámiť so mnou.
Dedko sa zrazu objavil za mojím chrbtom.
„Teda, miláčik, tento vyzerá celkom sympaticky. Mala by si
už konečne povedať áno a netrápiť svoju priateľku.“
Nadvihla som jedno obočie. Dobrá nálada je späť? Odpúšťam
ti, Heidi?
Prečo ju má len radšej ako mňa?
Na pár sekúnd som privrela viečka.
Pod opätovným dunením klaksóna som podskočila a so
zmučeným výrazom sa zvrtla ku vchodovým dverám.
Keď som ich so strojeným úsmevom otvorila, vrhli sa na mňa
dva páry očí.
Ten prvý plachý, no vyzývavý. A ten druhý... víťazoslávny.
Ach, Teddy.
„Ahoj, zlato, ako sa máš?“ pobozkala ma na líce.
„Hm.“
„S niekým ťa zoznámim, ok?“ zašvitorila, obzrúc sa na chlapca
za sebou.
Akoby sme toto podstupovali po prvýkrát.
„Tento šarmantný mládenec je Paul. Paul, moja kamarátka Heidi.“
Široko sa usmial a natiahol ku mne ruku. Jeho ponuku som
pod Teddyným horlivým pohľadom prijala, avšak nemohla odo mňa chcieť, aby som sa
vydržala nadšene usmievať.
Nasledovala vlna jej pozitívnych slov v podobe neskutočnej
chvály na Paulovu adresu.
Ja som však svoju pozornosť zameriavala na ňu.
Na jej od vytrženia rozcuchané gaštanové vlasy a nebovo
modré láskavé oči, nizučkú postavu prakticky vyvýšenú na vysokých platformách.
Tak veľmi mi chcela pomôcť, či už v takej drobnosti, akou
bol výber partnera.
V hĺbke duše ma ľutovala rovnako usedavo ako ostatní, aspoň
to však skrývala.
Keď nastal najvyšší čas na odchod, celkom som osamela.
Ležiac na vysušených steblách trávy, som sa dívala na oblohu
a premýšľala nad tajomným lietajúcim tvorom z rána, s nežnou tvárou
chlapca.
Je to vážně dokonalé :)Tenhle žánr ti opravdu prospívá. A jinak ten včerejší komentář jestli si tě mám dát do oblíbených nebo přepsat v affilates jsem psala já Bella-kejtý<3 z kacenqa-kacisekk-kaculik.blog.cz
OdpovedaťOdstrániťOk, chápem, už som ti aj napísala na blog :)
OdstrániťA veľmi pekne ďakujem :)
Tak....tak.... :D
OdpovedaťOdstrániťKeby som nevedela, že to píšeš ty, tak si myslím že je to nejaká skúsená profesionálka :) Ale vážne! Na svoj vek, píšeš krásne.
Bez chyby.... všetko dokonalé... :)
Super :3 :)
Och♥
OdstrániťTaký krásny komentár a ja sa nezmôžem na nič iné? :D
Thank you, babe :*
Ja som nadšená, budem sa opakovať, ale to je presne pre teba :) Dedko Heidi sa mi celkom pozdáva, taký slušný chlap no a Teddy, neviem čo od nej zatiaľ očakávať.
OdpovedaťOdstrániťTak, budem sa tešiť na ďalšiu kapitolu :)
A ja som nadšená, že mám takú skvelú čitateľku :D
OdstrániťInak, pekne si tých dvoch vystihla... Teddy je riadne nevyspytateľná, čo? :)
Ďakujeem♥
wow :O nechce sa mi veriť, že takto dokonale úžasne mega bombovo píšeš ty :O normálne že nemám slov...
OdpovedaťOdstrániťje to neskutočne, len tak ďalej! ♥ love you, sweetie :3 xx
Máš pravdu, väčšinou všetko pokazím a toto sa dá ako tak zniesť, že? :DD
OdstrániťTo si nevšímaj, zase sa u mňa prejavuje tá "vtipná" nálada -.-
Thanks a lot, hun :3 xoxo