POZASTAVENIE *26.7.- 6.8.13* xoxo
„Dáte si kávu, slečny?“
Netrpezlivo som pokrútila hlavou, zatiaľ čo Teddy sa
niekam vytratila.
Chúďa.
A to som zvažovala, či sa jej zverím so svojím čudesným
zážitkom, ktorý by ju už celkom určite podlomil v kolenách.
„Heidi.“
Pozrela som sa na toho úbohého starca.
Sadol si do trávi pár stôp odo mňa a zvraštil obočie,
akoby ho trápili bolesti.
„Celé dni som na teba čakal, dievčatko. Sedemnásť rokov. Bolo by aj dlhšie, keby sa ten hlupák
neprezradil.“
„Vy ho poznáte?“
„Iste. Je to môj synovec, vieš, veľmi tvrdohlavý. Jeho
vrtošivá stránka pred pár dňami vyhrala nad tou rozumnou a on sa na
vlastnú päsť vydal o stovky míľ na západ. Tam ho tí... tí... blázni, no to je ešte slabé slovo,
napadli a on sa teraz so štipľavými poznámkami, ktoré pretkáva krik
zotavuje v Ženeve.“
„V Ženeve?“ Srdce sa mi ticho rozbúšilo a slová zo mňa
vyšli prv, ako som sa stihla spýtať, či je ten chalan v poriadku.
„Áno, ty o tom nevieš? Chodí tam na školu, totiž-“
Zasekol sa v polovici vety.
„Počkať. Ty o tom vážne nevieš, Heidi?“
V tej istej chvíli ako som
pokrútila hlavou sa starcovi do tváre nahrnula krv.
Vydal zvuk podobný vzlyku.
„Ach nie. Nie, nie, nie. Charles
ma zabije, udusí a rozpráši na márne kúsky. Ako som mohol- Prečo si ma
nezastavila?“ zagánil na mňa.
„Nerozumiem.“
„Povedal som ti toho priveľa!
A on ťa chce pred tým hlupákom a jeho gardou držať ďalej...“
Hrýzla som si do spodnej pery, so
snahou chápať.
„Myslíte vášho synovca? Dedko ma
chce pred ním chrániť...? Ale ako vôbec vie o jeho existencii,“ dumala
som. „A prečo ma posiela akurát do Ženevy, kde je sídlo toho lotra?“
Starec si tvár zakryl rukami
a znovu zo seba vydal ten zvuk podobný vzlyknutiu, akurát teraz bol omnoho
intenzívnejší.
„Prosím vás, pane.“
Nereagoval.
„No tak.“
Nič.
Nadurdila som sa.
„Viete čo? Ja teraz nasadnem na
bicykel, ufujazdím domov a dedkovi hneď vytáram to, čo ste mi tak
neuvážene povedal.“
„Radšej ma rovno zabi.“
Usmiala som sa. „Veď on sa to
nemusí dozvedieť, pane.“
Dlho váhal.
„Ženeva je mesto čistoty, bez
intríg a vrážd, je kryštálovo čistá, niet poškvrny. Na ŠPND sú veľmi
prísne pravidlá, aby sa mladí nenechali prirýchlo uniesť, alebo unášať mladosťou, ako vraví- no, to je jedno.
Môj brat a jeho manželka sú na svojich synov dosť tvrdí, takže u nich
je každý predpis dvojnásobne dôležitý.
V Ženeve ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Niet
šance, aby si sa stretla s mojím synovcom, to len keby si prestúpila na
ŠPND, ktorú nenájdeš, ani keby si ju
hľadala.“
Zvonivo sa rozosmial.
***
Teddy som silno objala
a stískala tak dlho, až kým som si nebola úplne istá, že ju dnešné
popoludnie nevydesilo k zmýšľaniu, či si ma má nechávať tak blízko pri
sebe.
„Vieš, nosím nešťastie.“
„Áno, ja viem,“ vydýchla
s úsmevom. „Ale nikdy by mi nenapadlo, že by som vôbec dokázala pochybovať o našom priateľstve.“
„Vidíme sa o šesť dní, hej?“
„Uhm. Do toho Španielska sa mi
vôbec nechce, keď pomyslím, že ten starec by mohol-“
Zasmiala som sa. „Až taký
bláznivý nie je.“
Teddy ma ešte raz krátko objala
a s pozdravom odišla.
S povzdychom som sa zviezla
na zem, oprúc sa o tvrdú, drevom vykladanú stehnu.
„Dlhý deň?“ ozval sa dedko, ktorý
sa náhle vynoril z tmy.
„Neskutočne,“ zamračila som sa.
„Hej.“
„To si mi to nemohol rovno
povedať?“ precedila som pomedzi zuby.
„Čo také?“
„Nehraj sa na neviniatko, na to
si už dosť starý.“
Tváril sa pokojne. „Nebuď drzá,
Heidi. A vôbec neviem o čom hovoríš.“
Zmĺkla som. Nikdy sme k sebe
neboli takí neúprimní.
Medzi nami nejestvovala vlna
pochýb a tajomstiev, vraveli sme si aj najbizarnejšie hlúposti, ktoré nás práve napadli. Mnoho rodičov by si
určite prialo mať so svojou ratolesťou takýto vzťah.
Naša dôvera však už nebola taká
jasná ako kedysi.
A to len kvôli tomu
hlupákovi, ktorý ma určite nenávidí za to, že som jeho profesionálny kúsok
strápnila pred kamošmi.
No ja ho nenávidím dvojnásobne
viac.
Za to, že sa postavil medzi mňa
a starého otca a dedkovi priniesol veľké obavy a za to, že len
a len kvôli nemu musím narýchlo odcestovať do Ženevy, kde si on niekde
vylihuje pri jazierku v luxusnej škole pre nadané deti, neďaleko svojho
paláca.
„Nechcem odísť,“ hlesla som.
„Ja viem, miláčik.“ Zohol sa ku
mne, vezmúc ma do náruče. „Keby som mal na výber... Ale nemám.“
„Fajn.“ Vystrela som sa. „Ešte si
mi však nespomenul, na ako dlho ma tam posielaš.“
Vzdychol si, akoby ho moje
kľúčové otázky vyčerpávali.
„To záleží na tebe. Ty to musíš pochopiť,
pochopiť to, prečo tvoji rodičia cestovali po najnebezpečnejších končinách
sveta v zraniteľnej podobe, prečo po nociach bdiem a nie je to kvôli
nespavosti, ale obavám a ostražitosti, pokúšaj sa pochopiť prečo ťa posielam
do mesta, kde býva ten havraní chlapec a zároveň ťa od neho stránim.“
Takže dedko toho vie vážne dosť.
A chce do toho chaotického
obrazu zasvätiť aj mňa, alebo aby som bola presná, z nejakého nepochopiteľného
dôvodu sa musím „zasvätiť“ sama.
Striaslo ma.
Dedko mi chlácholivo stisol
meravé prsty. „Je to ako vylúštiš veľmi ťažkú krížovku. To som ťa predsa učil,
Heidi.“
***
O šesť dní som sa dozvedela
zlú, veľmi zlú správu. Musím odcestovať o deň skôr, takže nie zajtra, ale dnes. A Teddyno lietadlo zo
Španielska priletí až zajtra nadránom.
Mali sme to naplánované tak, aby
sme sa stihli patrične rozlúčiť a dedkove slová ma teraz zaboleli tak, že
som sa cítila ako vyschnutá kvetina.
„Ale... prečo?!
Široko sa usmial. „Choď sa
pobaliť, dievča. Rose Mary už je tu.“
V tej istej chvíli ako to
dopovedal, sme začuli ohlušujúci náraz. Priskočila som k obloku
a ústa otvorila od zdesenia.
To... snáď... nie.
„Ona vážne nabúrala.“
„Do čoho, preboha?!“
„Ten plot budem musieť robiť
odznova.“
Stále som to nedokázala vstrebať.
Nechápala som, ako môže dôjsť k havárií na mieste, kde sú len polia, pár roztrúsených stromov
a o štyri míle na východ najbližší sused.
Moje zmätenie skončilo vo chvíli,
keď som zbadala tvár tej ženy.
Bola úplne zničená. Zrejme
šoférovala nepretržite celé hodiny, len aby sa sem dostala.
Napriek môjmu rozhorčeniu, že nie som malé dieťa a pestúna na
cestovanie nepotrebujem, dedko jej
s pokojným svedomím zavolal.
„Ach, Romy, to si sa to znovu
doriadila,“ zamľaskal môj nekompromisný starý otec a ponáhľal sa ponúknuť
jej rameno.
Premeriavala som si jej jemne
zaoblené krivky, drobunkú postavu a peknú bronzovú pokožku, krátke hnedé
vlasy s ryšavým odleskom, až som napokon prišla k jej tvári.
Milo sa na mňa usmiala.
Pod veľkými zelenými očami mala
hlboké kruhy, ktoré jej však len pridávali ku krehkosti, matne hnedé pery
mierne našpúlené, lícne kosti nevýrazné.
Celý jej nos, líca aj sánku
pokrývali pehy.
„Ty budeš mladá slečna Heidi Taubeová,“
vyhlásila s nadšením. „Poznala som tvojich rodičov, moja. Chodili si do
môjho obchodu kupovať pelendreky,“ vyplazila jazyk.
„Ou, aha,“ vysúkala som zo seba,
prekvapená jej náhlym, bezstarostným gestom.
Akoby sa na ňu dedko nepozeral
karhavým pohľadom, akoby nikdy nenabúrala do nášho plota a s dokmásanými
blatníkmi auta nemala nič spoločné.
Bol to starší model kabrioletu, s vyblednutou
farbou a pár súčiastkami tesne pred hrdzavením, ale ináč fajn.
„Idem sa teda zbaliť,“
rezignovala som.
Cestou hore po schodoch som
počula ozvenu ich tichých hlasov. Boli uprostred akéhosi zdvorilostného
rozhovoru o skvostoch dedkovho domu a Rose Marinej dlhej ceste.
Vhupla som do izby, ponáhľajúc sa
ku šatníku.
Zbaliť si jeho polovicu, alebo rovno všetko?
Nemala som veľa oblečenia, ale
nijako zvlášť mi to neprekážalo.
Mohla by som byť módna ikona ako
Teddy, keďže dedkova kreditka bola vždy plná, zamrznutá na tom istom čísle.
Mala som rada pekné veci, ale neznášala
som skúšanie a nakupovanie, takže som si radšej objednávala knihy z internetu.
Schmatla som všetko oblečenie,
aké som mala a starostlivo ho poukladala do otvoreného kufra.
Potom mi pohľad spočinul na
bielych šatách. Maminých šatách.
Boli také nádherné, mama bola
nádherná, až to niekedy bolelo. Od jej smrti som sa ich bála obliecť, no teraz
mi to pripadalo detinské.
Opatrne som ich zosunula z vešiaka.
Padli mi ako uliate. Mala som
mamine široké boky, plné prsia, zlaté vlasy a dlhé nohy.
No tam sa ten „dokonalý“ zoznam končil,
keďže po otcovi som zdedila tenkú líniu pier, bacuľatú tvár i nemožne dlhý
krk.
Vstúpila som do kúpeľne, hľadajúc
kozmetickú taštičku a v hlave písala list určený Teddy.
Začínal sa aj končil na je mi to ľúto.
Hádam to pochopí. Že nemám na
výber a že sa tu všetko deje mimo mňa.
Zobrala som fotoalbum rodičov,
ktorý mi pred dvoma týždňami dal dedko, zopár kníh, niekoľko cédečiek a príležitostný
skicár so súpravou farbičiek a kufor zazipsovala.
Od tejto chvíle za začína môj
nový život. Bála som sa, že ten starý trpko a pomaly upadá do zabudnutia.
je to prekrásne... naozaj.... úžasné, proste ani nemám správne slová na vyjadrenie... píšeš neuveriteľne magicky ♥♥♥
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, moja :) Ja už sa tiež chystám na tvoju neskutočnú poviedku :D
OdstrániťMohla by si spomaliť s tým písaním! :D Nestíham :D :D (dočítavať, teraz som ešte na inej poviedke :D )
OdpovedaťOdstrániť-Lexi
Hah, ale ja nemôžem! :DD Teraz kým mám múzu musím písať každú hodinu :D
OdstrániťAle ja ťa dokonale chápem, tiež preklínam niektoré blogy ktorý pridávajú kapitoly ako na bežiacom páse :D
♥♥♥
OdpovedaťOdstrániťJe to také tajomné a krásne :3 :)
Ďakujem krásne♥ :33
OdstrániťJe to dokonalé :)
OdpovedaťOdstrániťSom rada :) Thaanks!♥
OdstrániťPri čítaní som mala pocit, akoby tam chýbala nejaká časť ja neviem....Akoby to bolo narýchlo naťukané. (To hovorí tá, čo jej trvá jedna kapitola 2 mesiace :DD)
OdpovedaťOdstrániťInak nemám výhrady možno sa mi prehrial mozog a trošku som tomu nepochopila
Vďaka za dokonale úprimný a hlavne výstižný názor :)
OdstrániťJa niekedy fakt píšem ako splašená, takže máš samozrejme pravdu. Ale spravila som to preto, že štyri kapitoly sa mi zdali dosť na tú "predohru" a ja už som k nej nemala čo písať, inak by to bolo fakt nudné :D
Pokúsim sa to však priveľmi neurýchľovať ;)