Chce sa mi plakať. S touto jednodielovkou som po dlhej dobe spokojná.
A to len kvôli pesničke, kvôli tejto pesničke. Prosím, pusťte si ju k čítaniu, ak vám dohrá, tak znovu.
Milujem tú pesničku, milujem. A preto som musela napísať jednodielovku.
Chcem vám povedať, že vás ľúbim, dievčatá. Za tie komentáre, z ktorých sa stále neviem spamätať.
Ďakujem za všetko, toto je pre vás. :-*
Vo veži na dvanástom poschodí viktoriánskeho sídla Amelie
bolo tú noc otvorené okno.
Na vŕzgajúcej podobločnici sedela usmievajúca sa žena hľadiaca do
samotných útrob Ríma.
Prečo sa tak široko usmievala?
Možno kvôli nespútanému víchru, ktorý trápil melancholicky
ladené tône oblohy a rozčesával kaskádovité pramene jej uhľovočiernych vlasov.
Možno kvôli mrazu pátrajúcom po póroch jej nahých nôh
hompáľajúcich sa v prázdne a hladiacom záhyby nočnej košele.
Azda sa len tešila zo svetiel veľkomesta, zo sveta, ktorý
pozorovala z veľkej výšky akoby sa jej sám ani netýkal.
Zrazu sa ozvali hurónske, prehnane optimistické hlasy rezonujúce
útrobami Amelie.
O malú chvíľu jej obe zápästia zvierali dva páry
mäkkých ženských rúk.
„Pani Prudence, drahá moja, veď ste ani kúsok ľadu!“ zhíkla
jedna zo sestier, už aj ju vedúc do spálne.
„Ostať. Ešte chvíľu.“
„Ani na to nepomyslite. Zavoláme Patricka. Rozpovie vám
nejaký príbeh, drahá.“
Prázdne oči Prudence aspoň na chvíľu zahalila niekdajšia
iskrivo zelená farba. Pookriala.
Patrick s jeho hlasom melodickým ani odozvy jej
obľúbenej platne, s hŕbou kníh v náručí, ktoré mu temer vždy popadajú
pred prahom jej dverí.
Bol to muž dobrý, otec mnohopočetnej rodiny, teda aj
vlastník desiatok príbehov.
Keď už Prudence ležala v jej širokej posteli,
zababušená do perín ako malé dieťa, pri nohách zacítila váhu jeho tela.
„Pani, je hlboká noc a moja myseľ celkom prázdna, hlava
však pri zmysloch. Vybral som vám príbeh krídel v najzáhadnejšej podobe.“
Krátko vydýchol.
„Predstavte si nekonečnú šíravu. Predstavte si piesok,
prelínajúci sa s trávou. Predstavte si skalné útesy ostré ani britva
tvoriace východ a západ priestoru. Predstavte si slnko a mesiac na
jedinej oblohe. Predstavte si tmu bojujúcu so svetlom. Predstavte si more teplé
a iskrivé, pusté a studené. Predstavte si doliny. Údolia. Korytá
jazier a riek. Zasnežené končeky vrchov.
Lúku plnú bielych ruží a tulipánov. Predstavte si
prázdne mestá. Predstavte si vranu plachtiacu nad tým všetkým. Predstavte si
jej popolavé perie svištiace vo vzduchu. Predstavte si jej krídla bojujúce s ostrým
vetrom. Cíťte jej slobodu.“
Patrick zaplesol denník a opatrne ho položil na nočný
stolík spiacej Prudence. V jeho myšlienkach bolo stále celkom čerstvé meno
autora ukážky. Francis Carlton.
Prudence už nič z toho nevnímala. Bola vo svete snov. A zároveň
spomienok.
Mladšia podoba dvadsaťročnej Prudence ležala na zamatovej
poduške pri samej peľasti postele. Dlhé vlasy mala pospletané, make-up
rozmazaný.
Pomaly precitala do reality, do sklonku ďalšieho rána.
Dievča si uvedomilo, že jej polonahé telo sa nachádza v celkom
neznámom apartmáne, na hrudi celkom neznámeho spiaceho muža.
Spanikárila, keď spoznala jeho tvár. Michael Gowald. Prepustený starosta s povesťou v ruinách kvôli
prepuknutému škandálu v podobe krádeže v mestskej pokladnici.
Prudence bola škandalózna novinárka.
Šarmantná, vplyvná, žiadaná. Známa vďaka jedinečnému
pseudonymu Anne Brackfieldová.
Michael Gowald bol článok. Článok, ktorý bude dnes večer v novinách.
Ak Prudence nezlyhá. A ona ešte nikdy nezlyhala.
Potichu sa posadila a zo svojho stehna s odporom odstrčila
mužovu ruku. Zachrápal.
A Prudence sa nahlas rozosmiala, čo ešte viac
podráždilo starostove zvieracie inštinkty.
Po zemi boli porozhadzované črepy z prázdnych lahví
alkoholu značky Jack Daniel´s.
Prudence si cez ne prebojovala cestu a zo zeme zodvihla
svoju čipkovanú róbu od Saint Laurenta.
Spodnou bielizňou sa nezaoberala, ostala pohužvaná kdesi v kúte
priestoru.
Keď sa lodičky vnorili do kriviek jej nôh, ba hlavu mala
zakrytú na mieru šitým klobúkom, odišla.
Neskôr ste ju mohli zastihnúť vychádzať z peknej talianskej
kaviarne s popudlivým názvom „ELITA“.
Pod pazuchou so sebou niesla škatuľu plnú čokoládou
poliatych šišiek a vrecúško čiernej kávy.
Aké milé džentlmenské gesto to od Michaela bolo, že Prudence
všetko nevedomky zaplatil.
Dievčinu na konci ulice čakalo auto, do ktorého bez váhania
vkĺzla, v rýchlosti sa stratiac z rušného Ríma ani niečí tieň.
„Ciao, Francis.“
Prudence sa usmiala na svojho strapatého spoločníka
riadiaceho automobil. Bol jednoducho odetý v džínsoch a obľúbenej karmínovo
červenej košeli s dvanástimi gombíkmi.
Prudence si ich vždycky potajomky prepočítala.
Jej priateľ odpovedal až po hodnej chvíli.
„Vitaj, Prue,“ pokúsil sa nadvihnúť kútiky úst, no sánka sa
mu napla a na krku navrela žila.
Dievča vedelo, že niečo nie je v poriadku. Tento
chlapec, tento muž bol predsa najúprimnejšou osobou, akú poznala. Nevedel
klamať. Raz sa ho snažila priučiť svetu lží a žasla, aký nesvoj si v tej
role bol.
No oslovil ju Prue a to bolo ak nič iné, dobré
znamenie.
„Ako sa má Lydie s malým?“ načala tému, ktorá jej
nebola dvakrát príjemná, no naopak Francisova obľúbená. Jeho pohľad upierajúci
sa na cestu, znežnel.
„Albert má o dva týždne už rok a pol, verila by si
tomu? A Lydie je... je úžasná. Nikdy som nevidel matku, ktorá by o polnoci
tak ochotne vstávala, len aby toho vrešťúna utešila. Rola matky jej
neuveriteľne pristane, malý upevnil náš vzťah a moje prehýrené tínedžerské
roky sú nenávratne fuč,“ ticho sa zasmial.
Prudence sa zadívala na Francisovu tenkú obrúčku, na ľavom
prostredníku. Bola jednoduchá a prekrásna, vyhotovená z bieleho zlata,
Lydienho obľúbeného.
Potom svoj pohľad uprela dozadu, zadívala sa na nové fleky
od mlieka na sedadlách. Tiež si nemohla nevšimnúť krivoľaké písmenká napísané
na okne nezmazateľnou centro fixkou.
Jemne sa usmiala.
„Prue... Vystúp.“
Všimla si, že vozidlo zastalo. Nachádzali sa na mieste,
ktoré nebolo veľmi vzdialené od Ríma, od jej rodiska, avšak mu ani nepatrilo.
Skalný výklenok, ohraničený zábradlím, zachádzajúci do mora
ani niekdajší útes.
Prudencine oči sa rozžiarili, no skôr než vystúpila, Francis
sa nahol a ako porcelánovú bábiku ju zabalil do svojej veľkej sivej
mikiny.
Usmiala sa naňho, vdychujúc príjemnú medovú vôňu
symbolizujúcu leto, biele kosatce, šálku čaju a domov.
Spoločne sa priblížili celkom k okraju a Prudence sa
viditeľne zapýrila, keď zbadala Francisa rozprestierajúceho deku. Ľudia okolo
nich sa lišiacky usmievali.
„Zbláznil si sa,“ sucho skonštatovala.
Avšak hodila sa na bavlnený materiál, potešená prekrásnym
výhľadom.
Zatvorila oči, vdychujúc ostrú morskú soľ, ktorou bolo
nasiaknuté ovzdušie.
„Raz ťa vezmem k moru,“ zasmial sa Francis.
„Čo to?“
„Raz ťa vezmem k moru. Môj pradávny sľub. Nespomínaš
si?“
Díval sa na ňu s bolesťou, ktorú ona nemohla pochopiť.
Vedel o jej práci, o jej činoch, o jej pošpinených rukách. Hnev,
ktorý ho neprestajne zdolával, si nedokázal prebojovať cestu na povrch. Francis
mal v mysli stále ten obraz, ten dávny večer počiatkov jej negustiózneho
povolania. Bola príliš mladá a príliš vystrašená, príliš zraniteľná a príliš
chudobná. Odmietala jeho pomoc, tak ako lev zúriaci od nedostatku jedla. Francis
jej nerozumel. Boli priateľmi.
A celkom malá hlúpa Prudence nerozumela sama sebe.
Túžila po slobode, ktorú mala.
Túžila po poste novinárky, ktorú dostala. Necítila celkom
zreteľný pach podvodu, ktorý obklopoval jej zamestnancov.
Vedela len to, že sa chce stať samostatnou, nezávislou od
pomoci najlepšieho priateľa a jeho súcitnej rodiny.
V ten večer sa nechala zdolať alkoholom a bankovkami
mávajúcimi v rukách akéhosi chlapa a skončila s krvavou tvárou
omráčená pri stene neznámej uličky.
Nevedela ako ju Francis našiel a nevie to dodnes.
Teraz tam sedeli, pri svetle vychádzajúceho slnka ani dvaja
milenci poznačení tajomstvom.
Prudence si odštopkávala z lahodných šišiek, smejúc sa
na priateľovi, ktorý hlasno prežúval obľúbené sušienky oreo.
Pokúsil sa ju na ne naviezť a ona protestovala, potom
sa naklonil a ofŕkal ju mliekom, do ktorého si sladké raňajky namáčal.
Prudence sa rozosmiala ešte viac, keďže v skutočnosti si
ofŕkal svoju vlastnú mikinu a on sa od nej s porazeneckým pohľadom
odvrátil.
Francis bol šťastný ako nikdy predtým. Miloval to prefíkané
dievča pri ňom, tak ako nemiloval Lydie, to však ani jedna z nich, ba ani
on sám nemohol pochopiť.
Bol viazaný večným sľubom lásky k jeho pôvabnej
manželke, bol viazaný starosťami a zodpovednosťou k Prudence.
Tá to vedela. Naklonila sa a zozadu ho objala. Rada
vdychovala mydlovú vôňu jeho šije, akú nezažila ešte u žiadneho jej zastaraného
článku.
A Francis šepol: „Ľúbim ťa, Prue.“
A ona ho pobozkala na drobné znamienko pod uchom. „Viem.“
„Mal by som ísť.“
Vzdychla si. „Viem.“
Nechala svoje drobné ruky skĺznuť z Francisovo pásu a s pootvorenými
perami hľadela na jeho chrbát mieriaci k autu. K Lydie. K Albertovi.
K rodine.
Prudence mala napriek všetkému šťastný život. Nakupovala u Vogue
a Dolce&Gobbana, kde len nákupné tašky boli drahšie ako priemerný plat
jej niekdajších spolužiačok.
Jedla na exkluzívnych miestach s výhľadom na Koloseum,
s osobným trojčlenným personálom. Chodila na osobné prehliadky
najznámejších talianskych viníc, ba okoštovala najlahodnejšie druhy vín.
Chvíľu pôsobila ako modelka, keď si ju dávna priateľka
pozvala do prestížneho časopisu ako hlavnú tvár luxusnej spodnej bielizne a kozmetiky.
Videla sa na billboardoch a bol to sakramentsky dobrý
pocit.
Chodila na piesočnaté pláže, flirtovala so zahraničnými
turistami a pod slnečníkom čítala obľúbené romány s osobným venovaním.
Kúpila si koňa. Potom dvoch. A nakoniec vlastnila
jazdecký klub s jej vlastným menom, kde každučký klások slamy patril len
jej.
Prudence sa však čoraz menej starala o svoju bezpečnosť,
unikala pred Francisovou opaterou, odstrihla akýkoľvek kontakt, ktorý s nim
udržiavala, až jej napokon záchranné lano celkom vykĺzlo z rúk.
Pri medzinárodnom konflikte, ktorý ničil krivdy, zradcov a klamárov,
či zbohatlíkov, Taliansko odhalilo jej meno. Jej pravú tvár.
Na pár týždňov sa utiahla do laciného hotela, so zmeneným
strihom a červenkastou farbou vlasov, odetá v podkolienkach a bavlnených
šatách zo Second Handu. Pokúšala sa zachrániť to málo, čo z nej ostalo a to
málo, čo z nej ešte môže ubudnúť.
V slnečnú augustovú stredu sa tichými uličkami predral
výstrel.
Bola preliata krv mladej novinárky, ktorej identitu sa
podarilo odhaliť až po dvoch týždňoch pečlivej lekárskej starostlivosti.
Prudence Masonová oslepla.
„Pani Prudence, máte návštevu!“ zašvitorila sestra, keď sa
spotená žena ráno zobudila.
Skôr než stihla ubolená protestovať, niečie veľké hrejivé
prsty prešli po jej perách a celkom ju umlčali.
Ozvalo sa buchnutie dverí. Zostali celkom osamote.
„Láska moja, vyzeráš dobre!“
A ona sa veselo rozosmiala, vkĺznuc mu do náručia.
Francis so smiechom hľadal rovnováhu, až napokon padol do
kresla a opatrne si ju položil na kolená.
„Tak vrav,“ vyzvala ho Prudence nedočkavo, hladiac jemné
strnisko na jeho sánke.
„Vyšlo to,“ skonštatoval. Prešla mu po tvári, po jamkách v lícach.
A ustrnula.
„To je vynikajúca správa, Francis!“ zhíkla.
Bála sa, že to nevyjde a jej sekretárka nestihne
zarezervovať správny termín.
No jej chmáry boli razom preč.
Jej najvernejší priateľ zajtra odchádza s rodinou do
Francúzska.
Nájde si tam dobrú prácu, zakiaľ bude bývať u známych.
Verila, že Lydie pri svojom plate zdravotnej sestry mu dopomôže s kúpou útulného
rodinného domčeka, po akom tak túžili.
Ak nie, Prudence im pomôže.
Boli jej rodinou. Trinásťročný Albert, s podrezaným jazykom.
Nežná drobná Klára aj jej prekrásna mama. Francis bude šťastný.
Brušká Prudenciných prstov zacítili vlhké stopy. Boli to
slzy jej priateľa.
„Poď s nami,“ zachripel.
„Navštívim vás,“ sľúbila. „Čoskoro.“
A on ju pevne objal, pritisnúc si ju k sebe akoby
sa každú chvíľu mohla rozpadnúť.
Pohladila ho po krátkych vlasoch.
Jediná vec nebola v poriadku. Nemohla ho vidieť a to
ju zraňovalo.
Nepotrebovala znovu vidieť Rím, neučaroval by jej ani
pestrofarebný ohňostroj.
Chcela vidieť tvár svojho priateľa.
Francis myslel na príbeh, ktorý jej napísal. Azda jej ho už
Patrick prečítal?
Plánoval ho raz poslať do vydavateľstva. Príbeh jeho
spriaznenej lásky.
Vrany, majestátneho čierneho vtáka, ktorý by sa raz stal
symbolom slobody.
Teraz mohol len hľadieť na Prudence, na tridsaťdva ročnú
ženu, ktorej črty sa stále nezmenili.
Len tie oči... Tie prázdne oči bledozelenej farby, ktorá mu
k nej nesedela.
Vedel, že už dávno vyhasli.
„Prue,“ zašepkal spokojne a tvár si zaboril do jej
hustých vlasov.
„Čo je, láska moja?“ široko sa usmiala.
Francis ju s úsmevom pobozkal.
A čierna vrana ticho sediaca na parapete vzlietla.
Opustila oblok, opustila ľudí, ktorých celú tú dobu sledovala.
Opustila Prudence, ktorej zlomené krídla sa znovu naučili
lietať a zastreté oči vidieť.
Och môj Bože!
OdpovedaťOdstrániťTy si neuveriteľná, Evi!
To si vážne napísala Ty?
(Že sa tak sprosto pýtam)
Normálne, že si ma dorazila teraz... wow.
Tá pesnička je skvelá!
Keď som ju počúvala pri čítaní, tak som mala pocit, akoby som sa nachádzala v nejakom filme a kvôli tým úžasným opisom, v ktorých si jednoducho bezkonkurenčná som si to živo vedela predstaviť! :)
Prenádherné, skláňam sa pred Tvojim obrovským talentom :)
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
Love Xxx
Bože!!! To myslíš vážne? Ako úplne vážne?!!
OdstrániťĎ-A-K-U-J-E-M
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
ach! Dokonale ma to rozcitlivelo, dokonale ma to inšpirovalo.
OdpovedaťOdstrániťPriznám sa, prv som si myslela, že je to Blacbird od Linkin Park v skutočnosti Blacbirds. No musím povedať, že tá pieseň sa dokonale hodila k prostrediu, ktoré si opísala :) Vedela som si to to živo predstaviť. Ach Rím a Koloesum a architertúra more! Milujem cestovanie aspoň po mape :D A preto som sa rozhodla zasadiť veľa kapitol z TVS do iných miest :)
Koníky ma nesmierne potešili :)
Strašne dobrá práca! Neskutočné ako dokážeš pracovať tako s textom aj keď je to len jednodielovka. Ja sa totiž dosť rada rozpisujem a nemám rada nejaké limity :)
ĎAKUJEM rovnako veľmi! :3 ♥
OdstrániťOooch Blacbirds od LP, to si niekde určite nájdem. :D
Ale sľúbila som tú akčnú jednodielovku s LP, takže keď budem mať pokoj po prijímačkach, hneď sa do nej s vervou porazenectva alebo výhry pustím! ;) :D
Juuj ja milujem cestovanie po mape, v televízii, v knižkách, v encyklópediách, naživo, absolútne všade!!!
Taká jedna z mála mojich trvalých lások myslím. :) ♥
Koníky sa budem snažiť zakonponovať do poviedok viac, nejako som na nich v písaní pozabudla... :(
Ešte raz ďakujem a áno, limity v písaní a celkovo jednodielovky sú proste zložité, preto ich ani nepridávam, lebo pár stránok Wordu na nejaký príbeh... málo. :D xx
Ja odpadávam :)
OdpovedaťOdstrániťUf spôsobila si mi Heart Attack. Vieš že je to dokonalé, priam niečo nadpozemské, niečo čo ...
Honestly, I don't know what I have write, because this is really amazing.
Milujem ťaa ♥ ( niesom inak orientovaná, len som to musela niekomu povedať :)
To JA odpadávam, moja. :D
OdstrániťVážne, ale vážne máš nejaký nadpozemský šiesty zmysel, lebo tieto tvoje slovíčka... Z mojej strany široký úsmev a večná radosť. ^^ ♥
Ďakujem Boo, ďakujem.
Love you too :-*
Och Evka, ďakujem, ďakujem, ďakujem :3 Určite som tú tvoju pozitívnu energiu zachytila a dopomohla mi poriadne si prečítať text a popremýšľať nad otázkou v monitore :)
OdpovedaťOdstrániťJa som len hrozne rada, že ten môj vkus niekoho zaujíma a tak nejak no. inšpiruje ak to tak môžem nazvať.
Pretože je to vážne super pocit po 3 rokoch bojov a vojen, že toto je môj štýl tak to začnite akceptovať no.
Aký album LP si počúvala? :) Pretože majú aj balady. V pohode ti ich môžem vypísať :)
No a čo sa týka piesní, rozhodne nie si neuvedomelá :) presne som tipovala, že sa ti zapáči WT :) Aj keď ja osobne som Muser no :D