09 marca, 2014

Black Bird

Chce sa mi plakať. S touto jednodielovkou som po dlhej dobe spokojná. 
A to len kvôli pesničke, kvôli tejto pesničke. Prosím, pusťte si ju k čítaniu, ak vám dohrá, tak znovu. 
Milujem tú pesničku, milujem. A preto som musela napísať jednodielovku.
Chcem vám povedať, že vás ľúbim, dievčatá. Za tie komentáre, z ktorých sa stále neviem spamätať.
Ďakujem za všetko, toto je pre vás. :-*






Vo veži na dvanástom poschodí viktoriánskeho sídla Amelie bolo tú noc otvorené okno.
Na vŕzgajúcej podobločnici  sedela usmievajúca sa žena hľadiaca do samotných útrob Ríma.
Prečo sa tak široko usmievala?
Možno kvôli nespútanému víchru, ktorý trápil melancholicky ladené tône oblohy a rozčesával kaskádovité pramene jej uhľovočiernych vlasov.
Možno kvôli mrazu pátrajúcom po póroch jej nahých nôh hompáľajúcich sa v prázdne a hladiacom záhyby nočnej košele.
Azda sa len tešila zo svetiel veľkomesta, zo sveta, ktorý pozorovala z veľkej výšky akoby sa jej sám ani netýkal.
Zrazu sa ozvali hurónske, prehnane optimistické hlasy rezonujúce útrobami Amelie.
O malú chvíľu jej obe zápästia zvierali dva páry mäkkých ženských rúk.
„Pani Prudence, drahá moja, veď ste ani kúsok ľadu!“ zhíkla jedna zo sestier, už aj ju vedúc do spálne.
„Ostať. Ešte chvíľu.“
„Ani na to nepomyslite. Zavoláme Patricka. Rozpovie vám nejaký príbeh, drahá.“
Prázdne oči Prudence aspoň na chvíľu zahalila niekdajšia iskrivo zelená farba. Pookriala.
Patrick s jeho hlasom melodickým ani odozvy jej obľúbenej platne, s hŕbou kníh v náručí, ktoré mu temer vždy popadajú pred prahom jej dverí.
Bol to muž dobrý, otec mnohopočetnej rodiny, teda aj vlastník desiatok príbehov.
Keď už Prudence ležala v jej širokej posteli, zababušená do perín ako malé dieťa, pri nohách zacítila váhu jeho tela.
„Pani, je hlboká noc a moja myseľ celkom prázdna, hlava však pri zmysloch. Vybral som vám príbeh krídel v najzáhadnejšej podobe.“
Krátko vydýchol.
„Predstavte si nekonečnú šíravu. Predstavte si piesok, prelínajúci sa s trávou. Predstavte si skalné útesy ostré ani britva tvoriace východ a západ priestoru. Predstavte si slnko a mesiac na jedinej oblohe. Predstavte si tmu bojujúcu so svetlom. Predstavte si more teplé a iskrivé, pusté a studené. Predstavte si doliny. Údolia. Korytá jazier a riek. Zasnežené končeky vrchov.
Lúku plnú bielych ruží a tulipánov. Predstavte si prázdne mestá. Predstavte si vranu plachtiacu nad tým všetkým. Predstavte si jej popolavé perie svištiace vo vzduchu. Predstavte si jej krídla bojujúce s ostrým vetrom. Cíťte jej slobodu.“
Patrick zaplesol denník a opatrne ho položil na nočný stolík spiacej Prudence. V jeho myšlienkach bolo stále celkom čerstvé meno autora ukážky. Francis Carlton.
Prudence už nič z toho nevnímala. Bola vo svete snov. A zároveň spomienok.


-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.


Mladšia podoba dvadsaťročnej Prudence ležala na zamatovej poduške pri samej peľasti postele. Dlhé vlasy mala pospletané, make-up rozmazaný.
Pomaly precitala do reality, do sklonku ďalšieho rána.
Dievča si uvedomilo, že jej polonahé telo sa nachádza v celkom neznámom apartmáne, na hrudi celkom neznámeho spiaceho muža.
Spanikárila, keď spoznala jeho tvár. Michael Gowald. Prepustený starosta s povesťou v ruinách kvôli prepuknutému škandálu v podobe krádeže v mestskej pokladnici.
Prudence bola škandalózna novinárka.
Šarmantná, vplyvná, žiadaná. Známa vďaka jedinečnému pseudonymu Anne Brackfieldová.
Michael Gowald bol článok. Článok, ktorý bude dnes večer v novinách.
Ak Prudence nezlyhá. A ona ešte nikdy nezlyhala.
Potichu sa posadila a zo svojho stehna s odporom odstrčila mužovu ruku. Zachrápal.
A Prudence sa nahlas rozosmiala, čo ešte viac podráždilo starostove zvieracie inštinkty.
Po zemi boli porozhadzované črepy z prázdnych lahví alkoholu značky Jack Daniel´s.
Prudence si cez ne prebojovala cestu a zo zeme zodvihla svoju čipkovanú róbu od Saint Laurenta.
Spodnou bielizňou sa nezaoberala, ostala pohužvaná kdesi v kúte priestoru.
Keď sa lodičky vnorili do kriviek jej nôh, ba hlavu mala zakrytú na mieru šitým klobúkom, odišla.
Neskôr ste ju mohli zastihnúť vychádzať z peknej talianskej kaviarne s popudlivým názvom „ELITA“.
Pod pazuchou so sebou niesla škatuľu plnú čokoládou poliatych šišiek a vrecúško čiernej kávy.
Aké milé džentlmenské gesto to od Michaela bolo, že Prudence všetko nevedomky zaplatil.
Dievčinu na konci ulice čakalo auto, do ktorého bez váhania vkĺzla, v rýchlosti sa stratiac z rušného Ríma ani niečí tieň.
„Ciao, Francis.“
Prudence sa usmiala na svojho strapatého spoločníka riadiaceho automobil. Bol jednoducho odetý v džínsoch a obľúbenej karmínovo červenej košeli s dvanástimi gombíkmi.
Prudence si ich vždycky potajomky prepočítala.
Jej priateľ odpovedal až po hodnej chvíli.
„Vitaj, Prue,“ pokúsil sa nadvihnúť kútiky úst, no sánka sa mu napla a na krku navrela žila.
Dievča vedelo, že niečo nie je v poriadku. Tento chlapec, tento muž bol predsa najúprimnejšou osobou, akú poznala. Nevedel klamať. Raz sa ho snažila priučiť svetu lží a žasla, aký nesvoj si v tej role bol.
No oslovil ju Prue a to bolo ak nič iné, dobré znamenie.
„Ako sa má Lydie s malým?“ načala tému, ktorá jej nebola dvakrát príjemná, no naopak Francisova obľúbená. Jeho pohľad upierajúci sa na cestu, znežnel.
„Albert má o dva týždne už rok a pol, verila by si tomu? A Lydie je... je úžasná. Nikdy som nevidel matku, ktorá by o polnoci tak ochotne vstávala, len aby toho vrešťúna utešila. Rola matky jej neuveriteľne pristane, malý upevnil náš vzťah a moje prehýrené tínedžerské roky sú nenávratne fuč,“ ticho sa zasmial.
Prudence sa zadívala na Francisovu tenkú obrúčku, na ľavom prostredníku. Bola jednoduchá a prekrásna, vyhotovená z bieleho zlata, Lydienho obľúbeného.
Potom svoj pohľad uprela dozadu, zadívala sa na nové fleky od mlieka na sedadlách. Tiež si nemohla nevšimnúť krivoľaké písmenká napísané na okne nezmazateľnou centro fixkou.
Jemne sa usmiala.
„Prue... Vystúp.“
Všimla si, že vozidlo zastalo. Nachádzali sa na mieste, ktoré nebolo veľmi vzdialené od Ríma, od jej rodiska, avšak mu ani nepatrilo.
Skalný výklenok, ohraničený zábradlím, zachádzajúci do mora ani niekdajší útes.
Prudencine oči sa rozžiarili, no skôr než vystúpila, Francis sa nahol a ako porcelánovú bábiku ju zabalil do svojej veľkej sivej mikiny.
Usmiala sa naňho, vdychujúc príjemnú medovú vôňu symbolizujúcu leto, biele kosatce, šálku čaju a domov.
Spoločne sa priblížili celkom k okraju a Prudence sa viditeľne zapýrila, keď zbadala Francisa rozprestierajúceho deku. Ľudia okolo nich sa lišiacky usmievali.
„Zbláznil si sa,“ sucho skonštatovala.
Avšak hodila sa na bavlnený materiál, potešená prekrásnym výhľadom.
Zatvorila oči, vdychujúc ostrú morskú soľ, ktorou bolo nasiaknuté ovzdušie.
„Raz ťa vezmem k moru,“ zasmial sa Francis.
„Čo to?“
„Raz ťa vezmem k moru. Môj pradávny sľub. Nespomínaš si?“
Díval sa na ňu s bolesťou, ktorú ona nemohla pochopiť. Vedel o jej práci, o jej činoch, o jej pošpinených rukách. Hnev, ktorý ho neprestajne zdolával, si nedokázal prebojovať cestu na povrch. Francis mal v mysli stále ten obraz, ten dávny večer počiatkov jej negustiózneho povolania. Bola príliš mladá a príliš vystrašená, príliš zraniteľná a príliš chudobná. Odmietala jeho pomoc, tak ako lev zúriaci od nedostatku jedla. Francis jej nerozumel. Boli priateľmi.
A celkom malá hlúpa Prudence nerozumela sama sebe. Túžila po slobode, ktorú mala.
Túžila po poste novinárky, ktorú dostala. Necítila celkom zreteľný pach podvodu, ktorý obklopoval jej zamestnancov.
Vedela len to, že sa chce stať samostatnou, nezávislou od pomoci najlepšieho priateľa a jeho súcitnej rodiny.
V ten večer sa nechala zdolať alkoholom a bankovkami mávajúcimi v rukách akéhosi chlapa a skončila s krvavou tvárou omráčená pri stene neznámej uličky.
Nevedela ako ju Francis našiel a nevie to dodnes.
Teraz tam sedeli, pri svetle vychádzajúceho slnka ani dvaja milenci poznačení tajomstvom.
Prudence si odštopkávala z lahodných šišiek, smejúc sa na priateľovi, ktorý hlasno prežúval obľúbené sušienky oreo.
Pokúsil sa ju na ne naviezť a ona protestovala, potom sa naklonil a ofŕkal ju mliekom, do ktorého si sladké raňajky namáčal.
Prudence sa rozosmiala ešte viac, keďže v skutočnosti si ofŕkal svoju vlastnú mikinu a on sa od nej s porazeneckým pohľadom odvrátil.
Francis bol šťastný ako nikdy predtým. Miloval to prefíkané dievča pri ňom, tak ako nemiloval Lydie, to však ani jedna z nich, ba ani on sám nemohol pochopiť.
Bol viazaný večným sľubom lásky k jeho pôvabnej manželke, bol viazaný starosťami a zodpovednosťou k Prudence.
Tá to vedela. Naklonila sa a zozadu ho objala. Rada vdychovala mydlovú vôňu jeho šije, akú nezažila ešte u žiadneho jej zastaraného článku.
A Francis šepol: „Ľúbim ťa, Prue.“
A ona ho pobozkala na drobné znamienko pod uchom. „Viem.“
„Mal by som ísť.“
Vzdychla si. „Viem.“
Nechala svoje drobné ruky skĺznuť z Francisovo pásu a s pootvorenými perami hľadela na jeho chrbát mieriaci k autu. K Lydie. K Albertovi. K rodine.


Prudence mala napriek všetkému šťastný život. Nakupovala u Vogue a Dolce&Gobbana, kde len nákupné tašky boli drahšie ako priemerný plat jej niekdajších spolužiačok.
Jedla na exkluzívnych miestach s výhľadom na Koloseum, s osobným trojčlenným personálom. Chodila na osobné prehliadky najznámejších talianskych viníc, ba okoštovala najlahodnejšie druhy vín.
Chvíľu pôsobila ako modelka, keď si ju dávna priateľka pozvala do prestížneho časopisu ako hlavnú tvár luxusnej spodnej bielizne a kozmetiky.
Videla sa na billboardoch a bol to sakramentsky dobrý pocit.
Chodila na piesočnaté pláže, flirtovala so zahraničnými turistami a pod slnečníkom čítala obľúbené romány s osobným venovaním.
Kúpila si koňa. Potom dvoch. A nakoniec vlastnila jazdecký klub s jej vlastným menom, kde každučký klások slamy patril len jej.
Prudence sa však čoraz menej starala o svoju bezpečnosť, unikala pred Francisovou opaterou, odstrihla akýkoľvek kontakt, ktorý s nim udržiavala, až jej napokon záchranné lano celkom vykĺzlo z rúk.
Pri medzinárodnom konflikte, ktorý ničil krivdy, zradcov a klamárov, či zbohatlíkov, Taliansko odhalilo jej meno. Jej pravú tvár.
Na pár týždňov sa utiahla do laciného hotela, so zmeneným strihom a červenkastou farbou vlasov, odetá v podkolienkach a bavlnených šatách zo Second Handu. Pokúšala sa zachrániť to málo, čo z nej ostalo a to málo, čo z nej ešte môže ubudnúť.
V slnečnú augustovú stredu sa tichými uličkami predral výstrel.
Bola preliata krv mladej novinárky, ktorej identitu sa podarilo odhaliť až po dvoch týždňoch pečlivej lekárskej starostlivosti. Prudence Masonová oslepla.


.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.


„Pani Prudence, máte návštevu!“ zašvitorila sestra, keď sa spotená žena ráno zobudila.
Skôr než stihla ubolená protestovať, niečie veľké hrejivé prsty prešli po jej perách a celkom ju umlčali.
Ozvalo sa buchnutie dverí. Zostali celkom osamote.
„Láska moja, vyzeráš dobre!“
A ona sa veselo rozosmiala, vkĺznuc mu do náručia.
Francis so smiechom hľadal rovnováhu, až napokon padol do kresla a opatrne si ju položil na kolená.
„Tak vrav,“ vyzvala ho Prudence nedočkavo, hladiac jemné strnisko na jeho sánke.
„Vyšlo to,“ skonštatoval. Prešla mu po tvári, po jamkách v lícach. A ustrnula.
„To je vynikajúca správa, Francis!“ zhíkla.
Bála sa, že to nevyjde a jej sekretárka nestihne zarezervovať správny termín.
No jej chmáry boli razom preč.
Jej najvernejší priateľ zajtra odchádza s rodinou do Francúzska.
Nájde si tam dobrú prácu, zakiaľ bude bývať u známych. Verila, že Lydie pri svojom plate zdravotnej sestry mu dopomôže s kúpou útulného rodinného domčeka, po akom tak túžili.
Ak nie, Prudence im pomôže.
Boli jej rodinou. Trinásťročný Albert, s podrezaným jazykom. Nežná drobná Klára aj jej prekrásna mama. Francis bude šťastný.
Brušká Prudenciných prstov zacítili vlhké stopy. Boli to slzy jej priateľa.
„Poď s nami,“ zachripel.
„Navštívim vás,“ sľúbila. „Čoskoro.“
A on ju pevne objal, pritisnúc si ju k sebe akoby sa každú chvíľu mohla rozpadnúť.
Pohladila ho po krátkych vlasoch.
Jediná vec nebola v poriadku. Nemohla ho vidieť a to ju zraňovalo.
Nepotrebovala znovu vidieť Rím, neučaroval by jej ani pestrofarebný ohňostroj.
Chcela vidieť tvár svojho priateľa.
Francis myslel na príbeh, ktorý jej napísal. Azda jej ho už Patrick prečítal?
Plánoval ho raz poslať do vydavateľstva. Príbeh jeho spriaznenej lásky.
Vrany, majestátneho čierneho vtáka, ktorý by sa raz stal symbolom slobody.
Teraz mohol len hľadieť na Prudence, na tridsaťdva ročnú ženu, ktorej črty sa stále nezmenili.
Len tie oči... Tie prázdne oči bledozelenej farby, ktorá mu k nej nesedela.
Vedel, že už dávno vyhasli.
„Prue,“ zašepkal spokojne a tvár si zaboril do jej hustých vlasov.
„Čo je, láska moja?“ široko sa usmiala.
Francis ju s úsmevom pobozkal.
A čierna vrana ticho sediaca na parapete vzlietla. Opustila oblok, opustila ľudí, ktorých celú tú dobu sledovala.

Opustila Prudence, ktorej zlomené krídla sa znovu naučili lietať a zastreté oči vidieť.




7 komentárov:

  1. Och môj Bože!
    Ty si neuveriteľná, Evi!
    To si vážne napísala Ty?
    (Že sa tak sprosto pýtam)
    Normálne, že si ma dorazila teraz... wow.
    Tá pesnička je skvelá!
    Keď som ju počúvala pri čítaní, tak som mala pocit, akoby som sa nachádzala v nejakom filme a kvôli tým úžasným opisom, v ktorých si jednoducho bezkonkurenčná som si to živo vedela predstaviť! :)
    Prenádherné, skláňam sa pred Tvojim obrovským talentom :)
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bože!!! To myslíš vážne? Ako úplne vážne?!!
      Ď-A-K-U-J-E-M
      ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

      Odstrániť
  2. ach! Dokonale ma to rozcitlivelo, dokonale ma to inšpirovalo.
    Priznám sa, prv som si myslela, že je to Blacbird od Linkin Park v skutočnosti Blacbirds. No musím povedať, že tá pieseň sa dokonale hodila k prostrediu, ktoré si opísala :) Vedela som si to to živo predstaviť. Ach Rím a Koloesum a architertúra more! Milujem cestovanie aspoň po mape :D A preto som sa rozhodla zasadiť veľa kapitol z TVS do iných miest :)
    Koníky ma nesmierne potešili :)
    Strašne dobrá práca! Neskutočné ako dokážeš pracovať tako s textom aj keď je to len jednodielovka. Ja sa totiž dosť rada rozpisujem a nemám rada nejaké limity :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ĎAKUJEM rovnako veľmi! :3 ♥
      Oooch Blacbirds od LP, to si niekde určite nájdem. :D
      Ale sľúbila som tú akčnú jednodielovku s LP, takže keď budem mať pokoj po prijímačkach, hneď sa do nej s vervou porazenectva alebo výhry pustím! ;) :D
      Juuj ja milujem cestovanie po mape, v televízii, v knižkách, v encyklópediách, naživo, absolútne všade!!!
      Taká jedna z mála mojich trvalých lások myslím. :) ♥
      Koníky sa budem snažiť zakonponovať do poviedok viac, nejako som na nich v písaní pozabudla... :(
      Ešte raz ďakujem a áno, limity v písaní a celkovo jednodielovky sú proste zložité, preto ich ani nepridávam, lebo pár stránok Wordu na nejaký príbeh... málo. :D xx

      Odstrániť
  3. Ja odpadávam :)
    Uf spôsobila si mi Heart Attack. Vieš že je to dokonalé, priam niečo nadpozemské, niečo čo ...
    Honestly, I don't know what I have write, because this is really amazing.
    Milujem ťaa ♥ ( niesom inak orientovaná, len som to musela niekomu povedať :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To JA odpadávam, moja. :D
      Vážne, ale vážne máš nejaký nadpozemský šiesty zmysel, lebo tieto tvoje slovíčka... Z mojej strany široký úsmev a večná radosť. ^^ ♥
      Ďakujem Boo, ďakujem.
      Love you too :-*

      Odstrániť
  4. Och Evka, ďakujem, ďakujem, ďakujem :3 Určite som tú tvoju pozitívnu energiu zachytila a dopomohla mi poriadne si prečítať text a popremýšľať nad otázkou v monitore :)
    Ja som len hrozne rada, že ten môj vkus niekoho zaujíma a tak nejak no. inšpiruje ak to tak môžem nazvať.
    Pretože je to vážne super pocit po 3 rokoch bojov a vojen, že toto je môj štýl tak to začnite akceptovať no.
    Aký album LP si počúvala? :) Pretože majú aj balady. V pohode ti ich môžem vypísať :)
    No a čo sa týka piesní, rozhodne nie si neuvedomelá :) presne som tipovala, že sa ti zapáči WT :) Aj keď ja osobne som Muser no :D

    OdpovedaťOdstrániť