09 novembra, 2013

Víchor 17


Po dlhej dobe nová kapitola :3 Neviem či je práve vydarená, keďže ja nemám takmer nikdy nič dopredu premyslené, ale bavilo ma to písať. Zrejme som stvorená na veci tohto typu :D 
Ako môj ďalší plán do budúcna si poznačte "návšteva akadémie", ok?
Musím zohnať architekta, ktorý by bol ochotný postaviť moju vysnenú školu :))
Možno by bola populárna, kto vie? :D 
Hope U Enjoy ^.^ xoo







Nikdy som nebola bohvieaký plavec, no pri plávaní som si dokázala vyprázdniť myseľ a sústrediť sa len na automatické pohyby rúk a nôh.
V tejto chvíli na hodine menom poznávanie vôd som ani po ničom inom netúžila.
Bol to ďalší predmet, ktorý si nevybral ani jeden z mojich priateľov, takže mi padla vhod aj samota.
Dostali sme za úlohu nazbierať pol tucta odrôd nejakých riečnych rastlín, ktoré sa veľmi ponášali na naše divé ruže. Keď nám dlhovlasý profesor ukázal jednu vzorku, všimla som si špicaté ostne na lupienkoch týchto zvláštnych rastlín.
„Dávajte si pozor na biele. Tie v sebe majú povrchový jed, ktorý účinkuje už pri dotyku.“
Pousmiala som sa. Nikde sa nestretnete so školou, ktorá pripravuje študentov do života tak poctivo ako akadémia.
Sellam je nebezpečný kút sveta a mladí Alatiovci si to vďaka profesorom veľmi dobre uvedomujú. Možno okrem Ravena.
Prikrčila som sa a skočila do hlbín vodnej priekopy, ktorá sa tiahla stovky míľ, predstavujúc hranicu pozemkov akadémie.
Pod vodou som jemne pootvorila oči, očakávajúc nepríjemný pocit aký zasiahne každého normálneho človeka, no nič sa nestalo. Tie kvapky, čo nám pred ponorením profesor dal, nezvyčajne zaberali, takže som vodnú scenériu videla a vnímala ako s najlepšími potápačskými okuliarmi.
Netrvalo dlho a našla som prvé dve rastliny, rastúce len pár metrov od seba, obe machového odtieňa.
Krížom obopínali sivasté kamene. Musela som vynaložiť prehnané úsilie, aby som ich dokázala vôbec odtrhnúť, až kým som si nevšimla techniku ostatných študentov.
Jedno  tmavovlasé dievča používalo kúsok nabrúsenej skaly, najprv ním prerezalo časť vyčnievajúcich koreňov a potom prudko potiahlo. V dlani malo takmer ihneď kvet ružovkastej rastliny.
Všimlo si, že ju pozorujem a nadvihlo obočie.
Len som sa pousmiala a vyplávala na hladinu, lebo mi už takmer celkom došiel dych.
Prostredie bolo akési iné. Listnaté stromy vystriedali ihličnaté, koryto vodnej priekopy sa badateľne zúžilo. Keď som sa obzrela, všimla som si vytŕčajúce hlavy študentov asi pol míle za nami.
Vtom sa vynorilo aj tmavovláska.
Potriasla svojimi dlhými vlasmi, ktoré jej kaskádovito padli na útle plecia.
„Takže tí zúfalci sa stále bijú o zvyšky,“ skonštatovala, dívajúc sa rovnakým smerom ako ja.
„O zvyšky? Práve sme začali, eh-“
„Som Layla, ale to nie je podstatné. Nepochopila si ma. Korene  aquae rosaceae rastú v najpočetnejšom množstve práve na mieste, kde sú teraz všetci ostatní. Ale už ich tam nie je tak veľa ako predtým, keďže práve tieto korene sa stali veľkým favoritom nášho profesora. Zbiera ich asi päť skupín študentov týždenne.“
Zamračila som sa. „Prepáč, no latinčina nepatrí medzi moje silné stránky. Aquae rosaceae je...“
„Vodná ruža. Je to druh jedlých koreňov s veľmi peknými kvetmi.“
Prikývla som. Takže jedlé korene... Niečo také som v živote nepočula.
Layla ku mne vystrela otvorenú dlaň s obrovským množstvom vodnej ruže najrôznejších farieb.
„Chceš ochutnať? Purpurové sú najlepšie.“
„Iste. Vďaka.“
Odtrhla som si jeden z korienkov a opatrne ho vložila do úst.
Ani neviem prečo som jej dôverovala. Pokojne mi mohla ponúkať jedovaté odrody, ktoré na začiatku spomínal profesor.
No mala okolo seba akúsi auru, ktorá ma prinútila veriť v jej dobré úmysly.
Vodná ruža mala sladkú chuť s trpkým podtónom, pripomínala mi granátové jablko.
 „Je to výborné,“ uznanlivo som prikývla.
Podľa okolností rozprávajúc sa sama so sebou, pretože Layla zmizla.
Chvíľu som sa rozhliadala okolo, no napokon som to vzdala. Nazbierala som rovných osem rastlín, práve v momente, keď profesor zapískal na prestávku.
Väčšina študentov vyliezlo na brehy a ponáhľalo sa k osuškám, keďže sa rozfúkal vietor.
Mala som v pláne nasledovať ich, až kým ma neupútalo vtáčie pero pohodené na zemi.
Onedlho si jeho atramentová farba vybojovala celú moju pozornosť.
Ihneď som si spomenula na Ravena.
Pohla som sa smerom k borovicovému lesu, pátrajúc po ďalších známkach, ktoré by potvrdili fakt, že tam Raven bol.
Bolo to odo mňa nezodpovedné a absolútne hlúpe trmácať sa medzi ihličnanmi bosá a len v lacných jednodielnych plavkách.
To pero mohlo pokojne patriť skutočnému havranovi.
Moje domnienky však potvrdil jednoduchý zvuk. Sykot. Ľudský.
Zrýchlila som krok, ignorujúc ihličie zapichávajúce sa do mojich nahých chodidiel.
„Nehýb sa.“
„Okamžite ma pusť, Fabius.“
„Ste ranený, Raven a ja som váš servus. Je mojou povinnosťou-“
„Tvojou povinnosťou je zabezpečiť moje blaho. Ale nie v prípade, keď prejavujem odpor. Budú to dve, nanajvýš tri rebrá. Zahoja sa mi o pár dní.“
„Ale...“
Vtom som začula zvuky zápasu. Nepáčilo sa mi to.
Nepáčil sa mi hlas neznámeho, ktorý mi bol zároveň veľmi známy.
Pomaly som sa priblížila a čupla si medzi dva prevrátené kmene stromov, zahľadiac sa cez medzeru v ihličí skupinky borovíc.
Vtom ma náhly pohľad a poznanie takmer omráčil.
Ruka mi automaticky vystrelila k jazve na krku.
Bola som si takmer istá, že ten muž s Ravenom bol útočník z toho večera v Ženeve.
Ten istý čo sa mi vyhrážal, že ma zabije a ten, ktorému v blízkej minulosti Raven údajne spôsobil vážne zranenie.
Netušila som, čo znamená pojem servus, no muž vyzeral byť zdravý ako repa.
Náhle som sa zapotácala a vychýlila z rovnováhy. Lístie podo mnou slabo zašušťalo.
Bol to zvuk tichší než dych, nemohlo by ho zaregistrovať ani najšikovnejšie lesné zviera.
„Počul si to?“ Tomu desivému mužovi sa rozšírili zreničky. Potom sa nahol a prisahám, že zavetril celkom ako vlk.
Zrazu sa mi niečo zarylo do ramien a nešetrne hodilo na kamennú zem. Prudkosť toho pohybu mi celkom vyrazila dych.
Nekontrolovateľne som sa rozkašľala.
V jednej sekunde nastalo hrobové ticho a v tej druhej sa už nado mnou niekto skláňal.
„Heidi. Heidi, počuješ ma?“ Raven mnou opatrne zatriasol. „Upokoj sa.“
Po hodnej chvíli som ho počúvla a so zvrašteným obočím sa posadila.
Samozrejme,že nasledoval krik.
„Čo to robíš?! Prečo máš na sebe plavky, ty hlupaňa...“
„Poznávanie vôd,“ vydýchla som.
„Mne to skôr príde ako poznávanie smrti,“ zahromžil. „Vedia ostatní, že si tu?“
„Nie.“
Raven zo seba vydal drsný smiech. „Samozrejme. Myslel som si.“
„Prestaň. Veď si to len ty,“ pokúšala som sa ho upokojiť.
„Len ja?“ znova sa chrapľavo zasmial. „Vieš vôbec s kým máš dočinenia?! Práve som bol oficiálne vylúčený.“
„Na ako dlho?“
„Tri týždne sú v rebríčku akadémie veľmi vysoké číslo. Nejde totiž o vylúčenie typu váľaj sa doma, vrabec. Nie žeby mi robilo problém žiť v lese, ale-“
„Čože? To predsa nesmú.“
Vtom som zbadala tvár toho muža dva centimetre od mojej.
„Oni smú všetko, dievčatko.“
Otvorila som ústa, keď mu Raven prudko strčil do hrude. Muž narazil do hrubého kmeňa stromu a bolestne zastonal.
„Už ma nikdy nehľadaj, Heidi.“                             
Zamračila som sa. „Ty mi nemôžeš nič prikazovať.“
Prirazil ma k zemi. „Ale môžem, vrabec. Odteraz som zločinec na slobode a nikomu by na tvojom návrate nezáležalo.“
Tie slová boli bolestne pravdivé. Nazbierali vo mne ešte väčší vzdor, presný opak toho, čo očakával.
„Nenávidím ťa. Budem sa ti pliesť do cesty celý život, nech spravíš čokoľvek.“
V tvári sa mu zračilo ohromenie. Priskoro ho však vystriedala temnota.

„Tak to veľa šťastia, zlato.“


    

7 komentárov:

  1. Oooo, konečne som sa dočkala ďalšej časti mojej milovanej poviedky od mojej obľúbenej talentovanej autorky Evush! :) Ja som na toto schopná čakať veľmi veľmi veľmi dohlo, lebo sa to oplatí! :)
    Prekrásne, ako vždy ♥ Heidi a Raven.... hm, no som zvedavá, čo bude medzi nimi ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Počuť to od takej talentovanej spisovateľky ako si Ty je rozhodne niečo :D ♥♥♥
      Ďakujeeem, Juli ^^
      Viem, že si toľkú chválu nezaslúžim, ale veľmi si ma potešila :D xx

      Odstrániť
  2. Hoooooo :3
    Ako ja toto ľúbim *_*
    Raven sa mi zdá taký.... taký divný...
    som strašne moc zvedavá ako to všetko bude pokračovať :3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Juuj ako ja ľúbim tvoje komentáre a poviedočky :33 ♥
      A Raven je samozrejme divný už od začiatku ako správny bad boy, ani sa ho nechystám znormalizovať :DD

      Odstrániť
  3. Strašne som sa potešila, keď som tu uvidela novú časť...Škoda, že bola taká krátka, dobre sa to čítalo a skoro som bola na konci..
    Mhm mám podobný problém s vymýšľaním deja dopredu, čo sa ĽAS týka. Na papiri mám zaznačené ešte aspoň 3 kapitoly a potom už nič...
    hej, Raven sa mi zdá strašne divný. Dúfam, že bude čosko vysvetlenie. To s tou akadémiou nie je zlý nápad :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, ani som si neuvedomila, že je krátka :/ Aktuálne nemám najlepšiu múzu, tak to bude asi tým :)
      A to s tým ĽAS-om ti vôbec neverím, ako by potom mohla byť každá nová kapitola taká dokonalá? :DD
      Inak, vy ste sa tu proti mne s tou Ravenovou divnosťou spykli? o.O xD Ale keby som bola na vašom mieste, považovala by som ho za blázna, takže ste na tom ešte dobre :P
      Som rada, že schvaľuješ môj nápad, už si pomaly hľadám architekta :3 :D

      Odstrániť
  4. Píšeš nádherne... neviem ako to niekto takto dokáže... ale musím povedať resp. napísať že je to bombastiké a prosím pokračuj v tomto príbehu... veľmi sa mi páči a chcela by som vedieť zaver... ďakujem... tvoja verná čitateľka Ema

    OdpovedaťOdstrániť