24 novembra, 2013

Kaleidoskop 3

Tak v prvom rade by som Vám všetkým chcela poslať nekonečné Ďakujem, za všetky krásne komentáre, ktoré ste mi napísali k jednodielovke, každé jendo písmenko si vážim :)
Mám proste najúžasnejšie čitateľky, Thank You so very much, nedáva to zmysel, never mind :D 
Inak, aj vy máte toľko povinností do toho prekliateho inštitútu s názvom škola? -_-
Keby som mala trochu viac kuráže a v ruke bombu a zápalku, fakt neváham :D 
Ale to nie je normálne, bifľovať sa aj okrajové učivo- už mi stačila biola a teraz aj chémia a technika (hoci mám nášho Lichta rada :D)-
Proste všetko na mol, na nič. 
Aspoň to včerajšie kino, moje milované Catching Fire  s Emkou To je poviem Vám neskutočný film a ešte s Jen v hlavnej úlohe o.O Proste sa mi to pááčilo :D
A ešte ponocovanie pri 1D Day :33 Neviem ako vy, ale vydržala som len sedem hodín, som totiž zarytý prívrženec spánku, nedbám :D Samozrejme, že som si ten zvyšok potom pozrela spätne -.-
A Midnight Memories ♥ Waaa, You and I, pustiť! ^^
Sooo... nebol to až taký zlý týždeň, dúfam, že Vám to neskazím touto mätúcou časťou, ale fakt nemám múzu, prepáčte...





Bola to ohromne vysoká murovaná veža, do výšok sa tiahla ani hrozivá temnica zo stredoveku.
Čoskoro sa z nej stalo hlavné stredisko sekty. Divíte sa? Mňa to neprekvapovalo.
Tá veža bola úplne vhodná, každý sa dostane dnu, takmer nikto von. A predstavovala súkromie, skoro úplnú anonymitu. Už len to, že som vedela o jej existencii mi priháňalo nočné mory.
Ale jedného pochmúrneho dňa ma otec drsne prebudil. Mala som sa rýchlo prezliecť a ponáhľať do garáže. O pár chvíľ sme vyrazili, čoskoro sa dostavili do cieľa.
Ani som si neuvedomila, kedy sme sa ocitli pred hlavným bodom môjho strachu.
Otec ma ťahal cez ťažkú železnú bránu a troje nízkych dvier.
Potom tam bolo veľa chlapcov a dievčat. Priveľa. Boli naľahko oblečení, v ich očiach bola badať prázdnota. Pokúsila som sa zatriasť ramenom jedného dievčatka, no vôbec ma nevnímalo. Ale pohybovalo sa, v jednom kuse obchádzalo akýsi imaginárny kruh, ktorý mi nedával zmysel. Bolel ma len pohľad na ňu. Ten pocit...
Že mám na pleciach ťarchu toho tajomstva, ťarchu všetkých tých nevinných detí a nesmiem ju prezradiť. Keby som len nabrala odvahy a otvorila ústa... Zabili by ma. Som presvedčená, že aj vlastný otec.
Vždycky som v sebe mala rebéliu, no nie dostatok na tak veľký krok. Mala som len šestnásť, ešte som nebola pripravená vzdať sa svojho života, aj keď bezcenného.
Myšlienky tohto typu vás pomaly tlačia do psychického zrútenia. Pomaly a nekompromisne.


Ušla som. Alebo som sa o to aspoň pokúsila. Keď som vybehla z poloprázdnej električky, nečakala som, že ma tak rýchlo dostihne. Keďže už od mala som patrila k obdareným bežcom, jeho rýchlosť ma prekvapila.
Bežala som najrýchlejšie ako mi moje rozbúchané srdce a zahmlený zrak dovolil, prevteliac sa do minulosti. Koľkokrát som už bola v podobnej situácii, pričom ma poháňalo len vlastné odhodlanie.
Teraz som nemala ani to. Preto som pridala.
No nečakala som prudkú zatáčku na konci ulice. Ostrý uhol ma zradil, šmykla som sa a s výkrikom dopadla na mokrú hlinu.
„Do riti!“ Ihneď bol pri mne. Sklonil sa a lakťami sa zaprel o obrubník, vytvoriac akúsi bariéru medzi mnou a omračujúcim dažďom.
Brušká jeho prstov behali po mojej tvári a skúmali neexistujúce zranenia, napriek tomu, že som nesúhlasne vrčala. On bol príčina, ktorá ma dostala do tejto situácie.
„Mala si šťastie, že to nebol betón. Potom by som už bol úplne bezmocný,“ uškrnul sa.
„O- odvez ma domov,“ sykla som, zatínajúc zuby.
„Ako rozkážete, madam,“ so širokým úsmevom zasalutoval. Vysmieval sa mi.
Ešte som sa s ničím takým nestretla. Ľudia ma väčšinou obdivovali, urážali alebo ma z hĺbky duše nenávideli. Lenže...
Posledná vec, ktorú som bola schopná vnímať boli široké ramená obopínajúce môj útly driek.


Otvorila som oči. Len jemne som ich pootvorila, očakávajúc prudký nával svetla, na aký som bola zvyknutá. Od otcovej smrti som totiž nezaspávala bez zapnutej lampy.
Hustá tma ma na zlomok sekundy zmiatla.
Keď si moje oči privykli na tmu, rozoznávala som siluety najrôznejších kusov nábytku a rozhádzaného šatstva na hrboľatej zemi.
Ani jedna miestnosť v mojom dome sa ani len neponášala na túto.
Kde to som?
„Ach, už si hore?“ Chrapľavý hlas sa ozval len pár centimetrov od môjho ucha.
Tak ma to naľakalo, až som bezmyšlienkovite vykríkla. 
Jeho dlhé prsty sa mi náhle pritisli na vysušené pery.
„Pšššt. Je síce ohromne kreatívne svoj hlas neustále používať len vo vysokých tónoch, ale ja uprednostňujem bežnú komunikáciu.“
Zalapala som po dychu a prudko sa posadila. Znovu som sa rozhliadla po drobnej miestnosti.
„Kam si ma to uniesol?“
Zatváril sa rozpačito, až sa mu na čele vytvorila zložitá vráska.
„Ospravedlňujem sa za nedostatok pohodlia, no toto je môj byt a nenapadla ma iná možnosť.“
„Čo-“
„Prinesiem nejaké sviečky,“ šepol.
Obrátil sa mi chrbtom a pohol ku starodávnemu drevenému trezoru v rohu.
Mihnutím oka zo zväzku kľúčov vybral správny, pričom sa naň ani nepozrel a dvierka prirýchlo otvoril.
Akoby... Akoby to robil mnohokrát predtým.
No bolo tu primálo svetla. Primálo čerstvého vzduchu. Príliš veľa zadúšajúceho ticha.
„Ty bývaš v...“  Ozvalo sa škrtnutie zápalkou, na jej hrote zaiskril plamienok. Ožiaril jeho ostrý profil.
Zrazu som hľadela do nezábudkových očí, ktorých nežnosť bola príliš úprimná. Pre mňa to slovo predstavovalo synonymum k nebezpečná.
„Mali by sme ísť.“
Prikývla som. Nerozumela som dôvodu, prečo ma sem Tristan Armando zaviedol a už vôbec nie prečo sa mi tak náhle vybavilo jeho meno.
Ale keď hlavou kývol k nízkym plechovým dverám, neváhala som.
Ocitli sme sa v pomerne dlhej murovanej chodbe, ktorej východ vyzeral ako by pretrpel útok guľometu. Pravdepodobne som nebola ďaleko od pravdy.
„Cestu už nájdeš sama, však?“ zašepkal, keď sme vošli do clony bezhviezdnej noci.
„Áno,“ vydýchla som.
„Určite?“ Takmer som cítila jamky v jeho lícach.
Moje náhle rozhodnutie odolať pohľadu tých podliackych očí bolo prekvapivo silné.
Určite.“
Zrazu sa zvrtol a s rukami vo vreckách znovu vošiel do chodby.
Nechal ma napospas osudu ako dva tucty ľudí pred ním.


Keď som sa nepokojne prehadzovala, snažiac sa myslieť len na nepríjemný vrzgot postele, prisnil sa mi sen.
Môj prerušovaný spánok mu neumožnil dlhší časový úsek ako sedem a pol minúty, preto ma navštevoval po dejoch, ako hry v divadle, či zmes kapitol otvorenej knihy.
Hladký priebeh mu tiež kazili nite mojich myšlienok.
Bol to sen o ňom.


Tristan Armando bol nový v triede a jediné voľné miesto bolo v kúte, hneď vedľa mňa.
Zarazilo ma, že vôbec neprotestoval a ihneď si prisadol, napriek ohúreným pohľadom spolužiakov.
„Ona je Mína, to čudesné dievča O’ Neeové,“ šepkali mu, s hlasmi zákernými ani supy.
„Ľudia sa stávajú čudesnými len kvôli vplyvu iných,“ zamračil sa.
Jeho slová boli na deväťročného chlapca priveľmi rozumné a na neznámeho nováčika priveľmi odvážne.
Uvedomovala som si, že sa ma nový spolužiak práve zastal, no nebola som schopná vypustiť zo seba ani slabiku. Postavila som sa a pomaly vyšla z triedy ako mnohokrát pred tým. Profesorka sa už ani neunúvala okríknuť ma, hoci sa Geralda O’ Neeho v hĺbke duše bála. Vedela, že takto to bude najlepšie.
Jedine ten nový chlapec bol schopný pribehnúť ku mne a zdrapiť ma za lakeť.
„Sadni si,“ povedal. A v jeho hlase som počula slabučký podtón starostlivosti, po ktorej moje detské srdce tak túžilo, aj keď som si to ani neuvedomovala.
Odvtedy som mala aspoň tieň mrchavého pocitu, že nie som každému tak zúfalo ľahostajná.
Lenže Tristan ma jedného dňa začal nenávidieť. Ignoroval ma, prestal sa baviť s ľuďmi, ktorí ku mne cítili čo len najmenšie sympatie, náklonnosť.
Mala som len jedenásť a prišla som o jediného priateľa.
A raz...


Vracala som sa domov, školská taška mi ťažila plecia, na tvári som však mala vďaka krásnemu počasiu úsmev. Owneesia konečne ukázala aj svoju príjemnú stránku.
Vošla som do predzáhradky, už už som otvorila ťažké vchodové dvere.
„Mína, nerob to.“
S rozšírenými zreničkami som sa otočila. Tristan čupel pri mne, vlasy mu rozstrapatil vietor, na čele sa mu rozplývali kvapôčky vlahy.
„Tvoj ocko... nie je to dobrý človek. Videl som ho... ráno... ako... on zabil kocúra a-“
„Prestaň!“ vykríkla som. Hoci som už vtedy tušila, že s mojím rodičom nie je niečo v poriadku, odmietala som to prijať.
„Nechcela by si ísť ku mne? Na chvíľku? Máme krytý bazén,“ zaškeril sa. Nerozumela som tej nádeji, ktorú mal v očiach. Šla som.
A bola to osudná chyba.


Prudko mnou trhlo, zobudil ma mrazivý vietor vanúci od otvorenej okenice.
Vypotácala som sa z postele a okno trasúcimi sa prstami zavrela, akoby som tým mohla odplašiť aj nepekné spomienky.
Stále som videla tie škodoradostné plamene, olizujúce stĺpy rodinného domu. Dym a hrozivé ticho.

Už sa s ním nikdy nesmiem stretnúť.      






Názory? Pár slov? Možno? ^.^ 




13 komentárov:

  1. Och! To je božské! ♥ Spolu s čajíčkom a MM mi to v tomto hnusnom počasí padlo úplne dokonale ♥ Už som niekedy vravela, ako milujem tvoj spôsob písania? :)
    Fúú, o škole ani nemusíš vravieť, na nervy a ešte teraz pred stužkovou :D
    1DDay bol skvelý ♥ xx Najviac! A MM milujem ♥ Naj naj naj album :)
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujeeeem!!! ♥♥♥ Veeľmi si to vážim :))
      To počasie je vážne ukážkovo príšerné, keby aspoň nasnežilo, nie len v kuse jeden stupeň a fučí ako šialené -.-
      Aspoňže máme našich chlapcov a MM, že? :D
      Lots of love ♥♥♥

      Odstrániť
  2. Tento "predvianočno-vianočný" vzhľad sa mi skutočne páči ♥
    A tá časť :33 Na toto sa skutočne oplatí čakať.
    Máš veľký a úžasný talent, tak ho v budúcnosti poriadne využi.
    sooo...ešte chcem dodať, že zbožňujem tvoje komentáre a vlastne teba celú :) :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne Mimuš! ^.^ Strašne ľúbim tvoje komentáre :3
      No s tým talentom nesúhlasím :D Poznám strašne veľa autoriek, ktoré píšu lepšie a nemôžem sa s nimi ani porovnávať :/
      Ale je hrozne fajn niečo také si prečítať, a od Teba :D :))
      Love you more :**

      Odstrániť
  3. Neskutočné zimomriavky. Tak mätúce, tak dokonalé. Už som ti hovorila, aký máš talent? Myslím, že áno.. ale rada sa zopakujem. Na tejto poviedke je niečo..tak tajomné, tak iné... núti ma to znova a znova čítať dookola doposiaľ napísané časti.. teším sa na ďalší Kaleidoskop mojich emócií, keď budem čítať ďalšiu časť!
    Len tak ďalej Evka!! ♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vieš čo to pre mňa znamená počuť to práve od teba, Ivi? :D :D
      Hrozne ďakujem! :))
      Je to príjemná zmena, ak čakáš samú kritiku, ktorú by si táto nezmyselná časť zaslúžila :D
      Ešte raz ďakujem Ivka ♥

      Odstrániť
  4. Téda ja absolútne nemám slov! Už aby som na sebe začala makať ako som si včera po Hunger Games 2 povedala :D Aj ty si bola? :) Zdalo sa mi, že som tam videla niekoho podobného tebe :) Ale niesom si istá. Každopádne strašne super ti to ide, ako bolo povedané, je to tajomné, emocie, myšlienky. Opäť mi to pripomenulo jednu pieseň, vlastne celý jeden album.
    Inak školu mi ani nespomínaj. Fuj Fuj Fuj! Aj by som tento týždeň aj písala lebo som to mala celkovo voľnejšie ale dostavili sa blbé pocity :/ Aj tak od minulé víkednu nič nevypotím zo seba a keď aj tak sa mi nepáči.
    Ozaj: Krásny dess :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi pekne ďakujem! :)))
      Ale mám na teba dve otázky :D Po prvé, bola si v tom kine v sobotu o 17.20? :D Teda ja som tam bola s jednou ryšavou kamoškou a sedeli sme úplne vzadu, pri čom sme tam boli asi najhlučnejšie O:)
      A po druhé, ako sa volá ten album? Teda ja som sa s tou minulou piesňou, čo si mi sem napísala, celkom stotožnila :D
      Takže ty si druhá, ktorá nemá múzu? :// Tiež sa mi nič poriadne nedarí napísať, v lete som bola plná nápadov a teraz skoro nič...
      Ale ty to dáš, už sa teším na ĽaS a ostatné ;))

      Odstrániť
  5. Ja som bola v nedeľu o 17:20. Nejako som si pomýlila dátumi :D Ale to nevadí. Každopádne som ťa iste už niekedy stretla a ani o tom neviem :)
    Tie albumy sú vlastne dva, sama neviem, na ktorý som pri písaní komentára myslela...Zrejme to bol Lotus Island od Black Light Burns, moja nová závislosť :D Píšem o tom práve článok.
    Nuž a pesnička, ktorá pochádza z iného albumu: The Moment You Realize You're Going To Fall sa volá Bakelite :) Som rada, že sa pieseň páčila.
    A hej, v lete bola múza a hlavne čas. Škola to absolútne kazí...Aj keď práve cez to najväčšie skúškové obdobie mám múzu a málo času. A v lete som sa len vyvaľovala a keď som sa nevyvaloľvala, tak som chodila na dlhé cyklo túry :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Áno som z Céčky, chvíľu mi nedošlo, že ako si na to prišla :D A to ten zošit, hlava moja dubová :D Chodím na českolosvenskej armády :) To hej náhody sú...7
    Inak som rada, áno Lotus Islan je rozhodne zvláštny ale proste keď ťa to chytí, už ťa to nepustí :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej, veď aj mne by to bolo divné, že niekto tak zrazu vie, z akej som triedy :D Ale mám dobrý zmysel pre detaily, že? :3 :D
      No, takže ja chodím na Májové námestie, čo je na úplne opačnom konci ako tvoja škola, ALE na československú armádu nedávno prestúpila moja kamarátka, neviem či ju poznáš, Anička Balážová... :)

      Odstrániť
    2. Nepoznám ;) Na osmičky sa nejako neorientujem ale tento rok prišlo do školy strašne veľa nových žiakov, medzi nimi aj Kanaďania hokejisti :D
      Inak som si všimla, že máš v priateľoch Sama Ondriju, on tiež chodí na Májovku. Boli sme spolu na sústredení literárnom :)

      Odstrániť
    3. Och áno, ale my sa poznáme len tak zbežne :D Chodili sme spolu na novinársky a tak... Pričom nado mnou stále vyhrával vo všetkých súťažiach, čo platí dodnes :DD

      Odstrániť