01 novembra, 2013

Kaleidoskop 2

     Tak ako si užívate prázdniny? Fajn, celé dni fučí, vonku je hotový mrazák, ale sú to prázdniny :D
Teda ja na školu nechcem ani pomyslieť, zajtra sa už budem musieť začať pripravovať na tú olympiádu (ale som rada, že triedna ma vybrala ako prvú z triedy, no napriek všetkému sa obávam, či ju nesklamem a hlavne samu seba xD) 
Sooo... čo by ste povedali na flashbacky na začiatku každej kapitoly? o.O Teda mne to prišlo ako fajn nápad, napísať vám nejaké Mínine spomienky na otca, veď uvidím :3
A prišla som na to, že pitie teplého čaju a pozeranie amerických detektívok veelice inšpiruje :D
Plus moje obľúbená čokoláda, bez nej by som ani nebola schopná dýchať :D Jedno aká ^^
Lovely reading, my great readers Xxx





       Prinútil ma vyhrnúť si rukáv blúzky a drsnými prstami pritiahol moju odhalenú ruku pod matne svietiacu lucernu. Nemohol si dovoliť mrhať časom, keď mu americkí mafiáni dýchali na päty. V tej komore bola zima a ukrutné ticho, čo spôsobovalo, že bolo jasne počuť drkotanie mojej sánky sprevádzané nepravidelným dychom. Napriek všetkému otec zostával pokojný. Z rozličných druhov nástrojov zvolil práve tenkú olovenú ihlu s pozláteným povrchom. Keď ju priblížil k mojej ruke, neovládateľne mnou trhlo.
„Baltazár.“ Jeho pomocník mi s ukážkovou nešetrnosťou zovrel ramená. Ani som sa nenazdala a ihla mi vnikla do pokožky. Presne tam, v ohybe lakťa mi otec začínal kresliť obrazec rozličných znakov, ktorý symbolizoval príslušnosť k sekte.
Ani som nevnímala bolesť, keď ihla zasahovala čoraz hlbšie. Otec mal brušká prstov zašpinené mojou krvou.
Ten proces mohol trvať rovnako sekundy čo minúty.
Potom som upadla do ničivého spánku a po prebudení som už mala na tele ten opovrhnutia hodný znak v podobe jazvy. Tetovania sa dajú odstrániť laserom a piercing šikovným párom rúk. Ale jazva vám ostane naveky.


Jedného veterného dňa sa môj dom stal väčším terčom pozornosti akým bol doposiaľ.
Prvým neohláseným návštevníkom bol muž v stredných rokoch odetý v obleku s nedbanlivo zaviazanou kravatou. Predstavil sa s dokonale všedným pseudonymom, pri ktorom padol na dno môjho osobného spoločenského rebríčka. John Peterson. Keď otvoril ústa, padol ešte nižšie.
„Slečna O´ Neeová? Prišiel som ako zástupca výskumných laboratórií v New Yorku, ktorých posledným výskumom bola príčina smrti vášho otca. Po dlhodobých špekuláciách sa zistila príčina smrti odseku H v registri... Teda vysoké zaťaženie srdca pri fyzickej činnosti. Schválil to aj sám predseda. Pustíte ma dnu a-“
Mojou obvyklou záľubou bolo búchanie dverí priamo pred nosom daného človeka a samozrejme ignorovanie búchania a telefonátov.
Po dlhej dobe som sa prinavrátila ku starým zvykom.
Že vraj zaťaženie srdca, dobrý vtip. Gerald O´ Nee bol asi najdôkladnejším človekom, čo sa týka vnútorného zdravia. Ktorýkoľvek bufet či rýchle občerstvenie pre neho predstavoval špinu.
A ľudí typu John Peterson pribúdalo. Každý bol celý hrr do vyšetrovania otcovej smrti akurát počas druhej novembrovej nedele.
Začínala som tie stratené existencie podozrievať, že sa všetci zhromažďujú niekde v rohu za príjazdovou cestou a uzatvárajú stávky, kto ma bude schopný zlomiť.
Akoby mi nad bránou visela zastáva s veľkými tučnými písmenami v slove Konkurz.
Nakoniec to prestalo baviť aj susedov, ktorí mi inak nepriali nič iné okrem basy a neznáma osoba vytočila políciu.
Pri západe slnka už Levanduľová ulica vyžarovala zvyčajnú harmóniu.
Husté ticho, ozvena hlasov niekde v diaľke, pootvárané okenice hompáľajúce sa vo vánku.
Niekedy bol kus tejto zeme nenahraditeľný, preto mi tieto krátke večerné okamihy ako dávno stratené spomienky boli také blízke.
Len s nechuťou som sama sebe pripomenula, že ma o pár minút čaká stretnutie.
Rýchlymi pohybmi som si cez hlavu pretiahla pulóver a zvonové džínsy zaistila opaskom.
Spod rámu okuliarov som vrhla pohľad do zrkadla a na tú bytosť pre sebou. Čipkované šaty a plné krivky boli preč, každým dňom som chudla. No neprekážalo mi to, už som nemala dôvod byť znovu krásna.
Keď som vyrazila z domu, bolo už neskoro a na električku sa mi ani náhodou čakať nechcelo, preto som si privolala taxík a vodičovi stručne nadiktovala neobvyklú adresu.
Nadvihol obočie, no neprotestoval.
Vyviezol ma až pred brány zrúcaniny, čo ma potešilo a odplatila som sa mu pridaním niekoľkých dolárov.
Potom som vystúpila vyhnaná na milosť človeku, ktorému som ani náhodou nedôverovala.
Vietor bol na vrchole kopca neobvykle silný, bičoval útle kmene osík a nadvihoval jemné obláčiky mokrej zeminy. Vyzeralo to na búrku.
„Mína?“
Otočila som sa za zdrojom hlasu a od prekvapenia skoro primrzla na mieste.
„Julian,“ vydýchla som.
„Áno,“ šepol.
No nebol to on. Nebol to ten ustráchaný chlapec, s útlymi plecami a anjelskými vlasmi. Nebolo to to dieťa, ktoré sa narodilo práve na Valentína a preto bolo častým terčom posmechov. Nebol to človek, ktorého som považovala za svojho brata, za svoju rodinu.
„Som to ja, Mína,“ uistil ma pevným hlasom. Vždycky mi vedel čítať myšlienky.
„Zmenil si sa.“
Vlasy mal o niekoľko odtieňov tmavšie, bol vysoký, zmužnel. Jeho oči však mali naďalej orieškový nádych a pery sa mu i naďalej chveli, keď bol rozrušený.
Moje slová nepoprel. Bol to celkom iný človek.
Trhane som sa nadýchla. „Prejdime na jadro veci, nechcem sa domov vrátiť zmoknutá na kosť.“ Obloha nadobúdala zlovestnú podobu.
„Zaviedol som ťa na toto miesto, ku zrúcanine tohto hradu, pretože potrebujem úplné utajenie. A ty si jedna z mála ľudí, ktorá rozumie pojmu diskrétnosť-“
„Za sklamanie neručím.“
„Iste,“ prikývol. Jemne sa mračil. „Lenže ja ti verím a chcem, aby si to vedela.“
Skončila som viac než zle. Som sebecká a hysterická a tento chlapec ku mne stále prejavuje isté city. A to som si zaumienila, že sa už nikdy, nikdy nebudem s nikým hlbšie zbližovať.
„Vrav,“ nariadila som mu drsnejšie než som mala v úmysle.
Juliana to nezaskočilo a ak áno, nedal to na sebe poznať. Namiesto toho sa oprel o jeden z mála pevných základov hradu, dôkladne vyberajúc slová.
„Pred pár dňami som priletel z Ázie. Ani neviem prečo som opustil krajinu, kde sa dalo najľahšie stratiť v dave, asi... naivne som si myslel, že budeš potrebovať moju pomoc. Keď som to zvládol ja a strýko bol za mrežami, dúfal som, že podobný osud postretne aj teba.“
„Aby som s tebou ušla, však Julian? Koniec koncov si stále ten malý hlúpy chlapec, akého som poznala. Lenže ja si teraz nemôžem dovoliť obzerať sa na minulosť, napriek tej bariére, ktorú som si v sebe postavila a ktorá stále vzdoruje, poviem ti na rovinu. Zrútila by sa pri jedinom hlbšom narušení. Preto sa ani nepokúšaj nadviazať so mnou rozhovor typu Pamätáš sa. Nechcem tvoju pomoc. Nepotrebujem ju.“
„Veď hej, pridobre ťa poznám na to, aby som ti ponúkal svoju pomoc. Vrav si čo chceš, už od plienok si bola tvrdohlavá a bezočivá. Žiadam od teba niečo iné. Zúfalo potrebujem zbraň.“
Keď som začula to slovo, celou silou som ho strčila do ramena.
Pousmial sa.
„Zbláznil si sa?! To si dostal samovražednú náladu?!“
„Nechcem sa zabiť, Mína,“ zasmial sa. „Ešte nie.“
Chvíľu ma nechal, kým sa upokojím a pokračoval.
„Ide o jedného známeho. Má problémy a ja som mu toho veľa dlžný.“
„Teda detailnosť ti rozhodne nechýba,“ prevrátila som očami. „Aké problémy?“
„Ide o dievča,“ zamračil sa. „A pichá si.“
Cítila som sa akoby po mne prešlo stádo koní.
„Nikdy.“
„Mína...“
„Nezverím ti otcovu pištoľ. Keby nás chytili, pôjdeme obaja do basy. Ty dobre vieš čím všetkým som si prešla a teraz ma chceš zatiahnuť ešte aj ku drogám. Nie.“
Otočila som sa a rozbehla dolu strmým kopcom, pričom som sa niekoľkokrát pošmykla a zviezla na zem. Obávala som sa, že Julian to nenechá len tak a v blízkych dňoch ma navštívi. Zamknem sa. Postavím barikádu. Už s ním nechcem mať nič spoločné.
A prečo to všetko robím? Prečo mu proste nepožičiam otcovu zbraň, on si vybaví čo má a vráti mi ju? Pretože by som mu to ešte zhoršila a on to dobre vie. Už teraz je v tom hlboko zapletený.


Dobehla som na stanicu, sprevádzaná tuctom ohromených pohľadov.
Včas som však stihla nastúpiť do najbližšej električky, kým som nebola ešte viac mokrá. Moja amatérska predpoveď počasia sa vyplnila a vonku lialo ako šialené. Ľudia, ktorí pri sebe nemali dáždniky bežali krížom cez ulicu, pričom si hlavu chránili šatkami alebo taškami, no vonkoncom nie tak zbesilo ako pred chvíľou ja.
Nahla som sa dopredu, stále dychčiac a začala si žmýkať premočené vlasy. Moje okuliare mali také zašpinené sklíčka, že už vonkoncom nemalo šancu poutierať ich, preto som ich zložila do puzdra. Tú hodinku neostrého zraku prežijem a doma sa o to postarám.
„Môžem si prisadnúť?“
Vtom som si všimla, že sa nado mnou ktosi skláňa. Bol to ten tmavovlasý dlháň s nezábudkovo modrými očami spred pár dní. Stále som si pamätala ťažobu jeho hravého pohľadu, ktorú som cítila aj teraz.
„Čože?“ zaspätkovala som.
Usmial sa. Veľmi som sa snažila nereagovať na hlboké jamky v jeho lícach pri širokom úškrne ani roztomilú priehlbinku na brade.
Štvalo ma, že so mnou vôbec nadviazal reč.
Neznámy sa naklonil a z čela mi odhrnul zatúlaný prameň vlasov.
„Pýtal som sa ako sa voláš.“
Odstrčila som mu ruku a prižmúrila oči. „Ty máš vlastne viac otázok, však?“
Nahlas sa zasmial.

Vtedy som si spomenula. On vyzeral ako... 
Bol to Tristan Armando. 








9 komentárov:

  1. Toto je fakt, ale že fakt veľmi zaujímavá poviedka a ja sa už teraz neviem dočkať ďalšej časti. :)
    Je to veľmi nepredvídateľné, čo sa mi páči, nič si nemôžem domýšľať, ostáva mi len čakať, čo bude next :)
    A aby som nezabudla, skvelé! ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem pekne :3 ♥ Tá nepredvídateľnosť bude asi zámer, keďže to nepíšem presne podľa plánu a priebežne vymýšľam dej, takže je to nepredvídateľné dokonca aj pre mňa :D Ešte raz ďakujem Xx

      Odstrániť
  2. Pri čítaní tejto kapitoly mi napadla časť textu jednej piesne z nového albumu KoRn :)
    Každopádne dobrá práca s toutou kapitolou. Ako už bolo zmienené vyššie, je to vážne nepredvídavé.
    Flashe na začiatku sa mi páčia :) Nápadité. Už sa budem tešiť na ďalšiu časť. Takýto štýl ti rozhodne prospieva :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Napíšeš mi ako sa volá tá pesnička? :3 Som rada, že tu mám takého odborníka na kapely, ešte mi odporučíš nejaké dobré pesničky, aby som nadobúdala lepšie nápady :DD
      No a nemala by som zmeniť názov tejto poviedky na "Nepredvídateľnosť"? -.- :D
      Ďakujem krásne :)))

      Odstrániť
    2. Pieseň sa volá: Punishment Time :)
      Hej veľa textov má skvelé myšlienky aj práve vďaka ním píšem :)
      Nepredvídateľnosť je super :DD Ale Kaleidoskop má v sebe čaro :3

      Odstrániť
  3. Musím povedať, že toto je skutočne krásny príbeh ♥
    Aj keď sa už nevenuješ poviedkam o 1D a mne to chýba. Toto sa ti hodí tiež. Ty si vlastne taká tragicky romantická duša dalo by sa povedať :3 :)
    Ešte som trochu zmotaná ale tak, je to len druhá časť.Teším sa na ďalšiu
    ♥ :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujeem♥
      S tou tragicky romantickou dušou máš pravdu, keďže sa mi akosi lepšie píšu smutné a napínavé pasáže ako niečo jednoduché a vtipné :D
      Som rada, že si len trochu zmotaná, lebo som očakávala že budete maximálne zmätení, gratulujem :DD
      Thanks again :))

      Odstrániť
  4. Odpovede
    1. Ďakujem. Vieš koľko to pre mňa znamená počuť to práve od teba, Ivuš? :)

      Odstrániť