14 novembra, 2013

Dievča cestopisov

Prvá jednodielovka. Ako inak tragická. Ale s prestávkami som ju písala dosť dlho, takže... No neviem, budem veľmi rada, ak si to prečítate. A zanecháte komentár, pretože pri toľkých ľuďoch, ktorí si to prečítajú tri, štyri komentáre... dosť ma to trápi. Nie je to od vás fér.
Ale čo už s tým narobím, že? Je to len vaša smola, pretože moji pravidelní čitatelia a komentátori  pre mňa znamenajú omnoho viac než tlupa anonymov. XX 

Tak a teraz by som chcela ešte niečo dodať. Keď som povedala tlupa anonymov, nemyslela som tým ľudí, ktorí sa v komentároch nepodpisujú, ale tých ktorí nekomentujú VÔBEC :) Zle som sa vyjadrila, prepáčte :/







Potrebovala odísť. Opustiť mesto.
Túžila po slobode, napriek tomu, že ju mala.
Chcela sa zbaviť tej ťažoby, ktorá jej spočívala na pleciach.
Ťažoby menom zodpovednosť. Česť. A hlavne dôstojnosť.
Aké ľahké by bolo zahodiť kľúče a rozbehnúť sa k obzoru.
Rozprestrieť ruky a... Tam to končilo.
Vždycky mala bujnú predstavivosť.

rok 1955

Po nociach sa vytrácala z domu a bezcieľne sa potulovala po tieňmi zahalených uličkách.
Najradšej mala železničnú stanicu. Sediac na zábradlí, ďaleko za neónovými výhražnými značkami, pozorovala prichádzajúce vlaky. Všetky len prešli okolo, nikdy sa žiaden nezastavil. Snívala, že raz do jedného nastúpi, unášaná do diaľky...
Keď potrebovala rozmýšľať, vyliezla na strechu jedného z opustených domov na samom západe mesta. Ľahla si na nestabilný podklad a hlavu podložila rukami, s očami otvorenými dokorán. Tam boli a budú hviezdy stále najväčšie, najkrajšie.
V inú noc, zväčša počas splnu, zašla do zábavného parku. Bola to oblasť dlhá zhruba dve míle, kus červenej pôdy popretkávaný schátranými kolotočmi.
Obzvlášť zbožňovala pol tucta okrídlených koní na ktorých sa dalo ešte pred pár rokmi zviezť. Kedysi, keď bola ešte malá a zábavný park naplnený masou ľudí, si donekonečna platila lístky na túto atrakciu. Na chrbte jedného z dúhových koní sa nechala točiť stále dokola.
Teraz boli kone hrdzavé a nehybné.
Milovala svoje mesto. Vyrastala v ňom a poznala každučký kút, každé zanedbané zákutie.
Nenávidela ho. Držalo ju vo svojom oceľovom zovretí a nanajvýš sebecky odmietalo pustiť.
Vzdelanie pre ňu predstavovalo príliš veľa. Dni trávila pri knižkách, zahĺbená do tém, ktoré ju vôbec nezaujímali.
Svoju rodinu považovala za cnosť a chovala k nim nepopierateľnú úctu. Ale zazlievala im nedostatok záujmu, podpory.
Ona chcela len jedno. Cestovať.
Spoznať svet. Národy. Kultúry. Chápať niekoho iného než samú seba.
Bolo to dievča cestopisov.


Život ju naučil, že sny sú o tom, aby sa snívali. Nie plnili.
Priskoro dospela.
Pomaly strácala jediné, čo bolo v danej chvíli dôležité. Slabosť.
Nebola krásna. No mala v sebe niečo, čo ostatných vábilo. Kúsok odlišnosti.
Pôvab, samostatnosť, zádumčivosť. Prirodzenosť.
V dobe ľadových ruží si veľa ľudí cenilo levandule.
Ak by túžila po krátkodobom rozptýlení , mohla mať temer každého na koho ukázala.
Nič podobné však nepotrebovala.
Jej srdce ukradol dvadsaťročný utečenec z Iraku.
V ten deň, počas cesty do nemocničného tábora za cieľom dokončenia záverečnej práce do školy, vonku zavíjala víchrica.
Napriek tomu ju to neodradilo. Ani zápach krvi zmiešanej s potom, ani dav ranených príslušníkov tmavšej pleti.
Nemohla s nimi súcitiť, vojny odsudzovala.
Keď sa chystala neslušne prekročiť nehybné mužské telo skrútené v neprirodzenom uhle, nechtiac zakopla.
Skôr než sa stihla spamätať a ospravedlniť sa, muž sa prudko pohol a zdrapil ju za členok.
Na zem sa zviezla ako domček z karát.
Nasledovalo topenie sa v orieškovo hnedých očiach, bez možnosti úniku.
Neznámy jej drsnými prstami prešiel po sánke. Usmieval sa.
„Si prvá osoba za celý deň, ktorá bola schopná zvoliť si druhú možnosť.“
„Nechcela som...“
Rýchlim pohybom jej širokou dlaňou zakryl ústa.
„Nekazte mi radosť, slečna.“
„A vy mi nestojte v ceste, pane,“ odvrkla, s námahou sa dvihnúc zo zeme.
Kým si zo šiat oprašovala neexistujúci prach, muž jej zdvihol voľnú ruku a náhle ju pobozkal. To prosté gesto ju prinútilo otvoriť ústa.
„Uvidíme sa ešte niekedy? Budem dúfať.“
Prevrátila očami a netrpezlivo vzdychla. „Nádej nevedie k ničomu.“
„Mýlite sa.“
Po strhanej tvári mu prebehol záblesk úsmevu. Ten krátky moment sa jej vryl hlboko do pamäte.


Myslela naňho celou svojou bytosťou, hoci si to sama odmietala pripustiť.
Rozmýšľala nad tým, ako by reagoval jej otec ak by ušla so zraneným vojakom.
Soptil by.
Keď sa trmácala školskými chodbami stratená v ošumelom dave, ktosi ju zdrapil za rameno a zrazil na kolená. Hneď ho spoznala.
Ocitla sa ležiac na kolenách muža z nemocnice.
„Trvalo mi príliš dlho kým som vás našiel. Príliš ste mi to neuľahčili, slečna.“
„Pretože som nemala dôvod.“ Jej čelo preťala vráska.
„Prišiel som zvrátiť vaše slová o nádeji.“
„Povedzte mi, čo z toho budem mať. Akurát tak hŕbu faganov,“ vyštekla.
Následne jej líca zalial rumenec.
Muž sa zazubil. Potom naklonil hlavu dozadu a nahlas sa rozosmial.


Trávila s ním čím ďalej viac času a sama nechápala prečo. Nie, vlastne to vedela.
Ten chlap jej do života vracal elán. Klišé, ktoré v role samotárky zúfalo chýbalo.
Čím viac dní ubehlo, čím viac milostných listov napísala (hoci ich nikdy neodoslala), pomaly to chápala. A očividná pravda sa jej vôbec nepozdávala.
Čas plynul rýchlo ako nepravidelný prúd vody...
Po izbe mala porozmiestňované kartónové škatule a v nich dotrhané sedmokrásky. Ani tie jej neuľahčili voľbu.
...až kým sa úplne nezastavil.
„Tvoj otec ti našiel snúbenca.“
V matkinej tvári bolo badať nadšenie zlúčené s triumfom.


Na horizonte sa pomaly črtali obrysy bližného mesta. Naklonila sa, aby k nim bola ešte bližšie. Jej cesta sa začala.
Predstava... Nie, už to nebola predstava. Žiadne chvíľkové poblúznenie.
Jej sen bol tak blízko, až sa jej z toho zvierala hruď.
Celá sa topila v očakávaniach a myseľ jej zapĺňali najrôznejšie myšlienky.
„Si v poriadku, zlato?“
Niečia mazľavá ruka jej prešla po odhalených ramenách.
Bum. Znovu začula výstrel prichádzajúci z  jej samotného vnútra.
Privrela oči a zhlboka vydýchla.
„Nemám ti niečo doniesť, drahá? Stačí povedať.“
Pokrútila hlavou, nevnímala ho.
S privretými viečkami krátko zadriemala...

Spomienka. Zazneli fanfáry. Boli svoji. Najprv ju naplnila hrôza z nej samotnej. Nikdy sa neplánovala vydať a už vôbec nie utiecť z domu. Dve nevyspytateľné veci sa naplnili.
A jej milovaný ju objímal v mäkkom náručí. Ich trojčlenné publikum včetne kňaza tlmene zatlieskalo. Nemohla tomu uveriť. Tak zúfalo ho milovala.
Napriek príliš nízkym výplatám, napriek schátranému príbytku, napriek odcudzenia od rodiny... Tá závislosť ju ubíjala.
Spomienka. Ochorel. Vedela to. Vedela, že príliš pracuje. A len kvôli nej. Chcel pre ňu len to najlepšie, preto celé dni drel ako kôň, až... až sa mu to vyplatilo. Strácal silu. Energiu. Úsmev. A život.
V jednu noc nebola schopná potlačiť slzy. Vyliali sa jej z pevne zaťatých viečok a jej ústa naplnila slaná chuť. Pokúsil sa ju objať, no bol príliš slabý.
Skončilo sa to tak, že objímala ona jeho. Dlhé hodiny.
Keď sa zobudil, jeho tvár doslova hltali plamene. Ignoroval bolesť a pritiahol si ju bližšie.
Celkom blízko pri jej uchu chrapľavo zašeptal: „Zober si ho. Splň si svoj sen.“
Potom sa trhane zasmial. „Zbalil som ťa predsa na to, aby som ti ukázal čo je nádej. A nevzdám to len tak ľahko. Ty si predurčená na to, aby si spoznala svet a zmenila ho.“
„Nádej nevedie k ničomu,“ slabo sa usmiala. Slzy jej znovu vytryskli na povrch.

Zrada. Zradila ho. Nehľadela na to, že to bolo jeho posledné želanie...
Muž, ktorý teraz sedel vedľa nej a kládol si nesprávne nároky, bol žalostný omyl.
Nemilovala ho.
Stále sa necítila slobodná.
Na pleciach jej spočívala ťažoba celého sveta.

No verila v jediné. V nádej. 

6 komentárov:

  1. V dobe ľadových ruží si veľa ľudí cenilo levandule.
    Táto veta ma fakt dostala. Úplne krásna, výstižná pre tento sku.... svet (pardon).
    Nádherné, krásne. Si naozaj veľmi talentovaná, Evi, nevravím to len tak. Dúfam, že sa písaniu mieniš venovať aj v budúcnosti, také talenty, ako si ty, nám treba.
    Ľúbim ♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja neviem, či je to mnou alebo je to tebou. Ale určite to je touto jednodielovkou.
    Moja slovná zásoba nesiaha tak hlboko aby mohla dostatočne vyjadriť moje pocity z týchto viet.
    Si zázrak, keď vieš niečo takéto napísať, podať to tak, že sa čitateľovi rozbije celé vnútro presne vo chvíli keď aj hlavnému hrdinovi..
    Si úžasná.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tlupa anonymov ? Takto tvrdo si to až napísať nemusela.... proste sa niekto "podpisuje" ako anonym lebo chce........ je to jeho vec ;) .....len toľko ...a inak pekná jednodielovka.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Plačem -_- úplne som sa do toho dostala......
    Ty si.... si úžasná. Skutočne úžasná. Vieš človeka povzbudiť a aj tak krásne píšeš :)
    Skvelé ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Že tlupa anonymov :D Okej....Poviedka to je rozhodne úchvatná,. cez to všetko, to asi nie je celkom môj šálok kávy. Všetko o vojne a pod...neznášam. Na jednej strane sa zaujímam o tie koncentračné tábory a celkovo genocídu, ale ostatok už proste ne...
    Ak ti mám poradiť písaní, nedávaj toľko medzier, chápem, že táto poviedka bola z rôznych časových úsekov,ale niekedy to mätie a tak :)
    Inak skvelá práca, fakt!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ta povídka je smutné a překrásná :) Jsi úžasná :))

    OdpovedaťOdstrániť