24 októbra, 2013

Víchor 16

Tak po dlhej dobe nová kapitola :) Viem, že by ste viac chceli Kaleidoskop, ale nezanevriem predsa na Víchor -.- 
Táto časť je taká romantická, bavilo ma písať to, som už raz taká citovo založená povaha, čo už :D
Enjoy, ladies


Kapitola šestnásta -Zmätok-




Jedného dňa, bolo to presne päť dní od môjho príchodu do jednej z najprestížnejších akadémií Alatiovcov, sa udialo priveľa vecí naraz.
Ráno som mala hodinu menom maskovanie, ktorej hlavným princípom bolo splývanie človeka s prostredím v ktorom sa nachádza a moja študijná skupina sa presunula do brezového hája v údolí východne od školského komplexu.
Žiaľ som na tomto predmete nemala ani Marise, ani Lancea, ani 3S a moji spolužiaci nevyzerali veľmi nadšene z nadväzovania nových vzťahov, tak som mala aspoň priestor na rozmýšľanie.
Z prísad, ktoré nám profesorka prichystala som vybrala tie, čo vyzerali najdôveryhodnejšie.
Pred pár dňami sa mi totiž stalo pár nechcených omylov a chýb ako napríklad výbuch škatule  s farbami a spálená časť džínsov.
Pravidelné ťahy štetca po kuse látky ma upokojovali a zároveň nútili premýšľať, prečo som si tento predmet vlastne vybrala.
Asi kvôli tomu, že maskovanie malo veľa spoločného s prírodou a bol to aj akýsi druh taktiky na prežitie, takže by sa mi to mohlo hodiť. V skutočnosti som pre svoju úlohu zveda veľa neurobila, ten flek sa mi bezhranične hnusil a predstava úlisného vymáhania odpovedí ma bohvieako nelákala.
U roztrasených trinásťročných prvákov by som nezistila viac ako sama viem, najlepšími cieľmi boli najstarší študenti a profesori, ale u tých by som veľa nepochodila. Odbili by ma po troch slovách.
Ale pridanie krátkej sukne a kvapky alkoholu by to napravilo.
Bola som zhrozená sama zo seba, že nad niečím takým vôbec uvažujem, ale majster Falco s Dannym to odo mňa budú čoskoro žiadať.
Bála som sa, že ak neuspejem, pôjdem domov.
„Robíš to úplne naopak.“ Profesorka ma zľahka plesla po líci a jemnými prstami začala nanášať čierno bielu zmes na holú pokožku môjho predlaktia.
Medzitým mi niečo dohovárala, no nevnímala som ju. Po pár minútach moja ruka aj tak vyzerala ako kôra brezy, ktorú by ste ani nerozpoznali od štíhlych kmeňov stromov za nami.


***


V odpočívadle pre Pegasov, ktoré vystihovalo slovo skleník na mňa už čakal Ametyst.
Mala som priveľa iných starostí než všímať si ako ladne lieta, s postriebrenými krídlami hrdo rozpaženými a štyrmi tenkými nohami skrútenými pod sebou.
V jeho fialových očiach bolo badať výčitku.
„Prepáč,“ vydýchla som. „Ospravedlňujem sa, Ametyst. Je mi to ľúto.
Stále sa tváril nahnevane.
„Pozri doniesla som ti kocky cukru.“
Začala som šmátrať vo vrecku plecniaka a napokon z neho vytiahla ukážkovo plochú cukrovú zmes, rozďavenú na kašu.
Ametyst na mňa pozrel ako na najväčšieho hlupáka, pričom z nozdier vyfúkol dych.
Zviezla som sa na zem a oprela o jeden z mnohých bledomodrých stromov.
Pravdepodobne boli nejako chemicky upravené, keďže ich plody mali staroružovú farbu a listy sa v tme neprirodzene leskli.
„Ach, Ametyst, som nemožná.“
Čakala som, že na mňa bude naďalej vyčítavo hľadieť, no môj Pegas mi vhupol do náručia.
Bol dokonalou náhradou domáceho zvieratka, ktoré som nikdy nemala.
Keď mi začal z prstov vylizovať zvyšky cukru, dostala som chuť povedať tú záhadnú spleť slov a oslobodiť ho od tej trpasličej podoby.
Stačila by chvíľa a Ametyst by sa predo mnou vypínal v celej svojej kráse ako najkrajší divoký mustang s fialovou žiarou v očiach.
A fonte puro pura defluit aqua.
V skutočnosti som to nepovedala.
Rozlúčila som sa s Pegasom a vybrala sa smerom k dievčenským ubytovniam.
Marise a 3S sedeli na mojej posteli a o niečom horlivo diskutovali.
„O čo som prišla?“
V skutočnosti som nemala chuť na rozhovor, no nechcela som skaziť náladu aj tým dvom.
Keď ma však Marise zbadala, zreničky sa jej rozšírili od zhrozenia.
„Heidi, počula si niečo?“
Prekvapene som pokrútila hlavou. Asi som sa mala viac sústrediť.
„Prestaň, Marise, mala by to vedieť.“ 3S sa mračila.
„Čo by som mala vedieť?“
Nastalo dlhé ticho. Napätie by sa dalo priam krájať.
Napokon ho prerušila, ako som očakávala 3S.
„Po akadémii sa šíria klebety, ktoré sú so silnou pravdepodobnosťou výmysly, ale istá možnosť, že vravia pravdu-
Raven spáchal ďalší priestupok. Je dočasne vylúčený a čaká na rozhodnutie riaditeľa.“
Padla mi sánka.
„Čo sa presne stalo?“
„Netuším, Heidi, hovorí sa, že podpálil stodolu na konci ihriska. Stodolu plnú sena a ďalšej horľaviny. Výbuchu zabránili len o stotinu sekundy.“
Neverila som jej. Neverila som klebetám, neverila som 3S.
„Ospravedlňte ma.“
Schmatla som svoje bežecké topánky a počas cesty vo výťahu sa prezula.
Musela som nájsť Ravena a poriadne ho vyfackať. Proste niečo spraviť.
Vestibul bol plný horlivých študentov a unavených profesorov, ktorí len letmo odpovedali na najnepatrnejšie otázky.
„...nikomu sa nič nestalo.“
„...máme to pod kontrolou.“
„...všetko sa dozviete ešte dnes pri večeri.“
Určite nám povedia len stručné informácie, teda nič pre milovníkov detailov.
Ale bála som sa, čo ten kriminálnik spraví, keď ho vylúčia. Teraz je aspoň v bezpečí akadémie, ale na rozhraní nášho sveta a Sellamu sa môže stať hocičo.
Vybehla som von z budovy, mieriac k jedinému záchytnému bodu, v ktorý som dúfala, že sa tam Raven nachádza.
Bola to nízka budova s otvorenou strechou a zničenými základmi.
V podstate zrúcanina.
Prečo som ju vlastne poznala? V ten okamih, pred piatimi dňami, keď som ležala na tráve a nevnímala nič iné než svoj vlastný dych... To je moja posledná spomienka na neho.
Pamätám si, že sa opieral o stenu tej budovy, tesne pred tým ako zmizol.
Spomínam si na matne zelenú faru tej budovy, ktorá sa teraz vypínala predo mnou.
S dupotom som vošla do vnútra, prekročiac rám neexistujúcich dverí.
„Raven?“
Nebol tam. Čo som vlastne čakala?
Nenávidí ma. Protiví sa mu fakt, že tu ešte stále som, že vyhrávam v hre nad svojou skutočnou identitou.
„Kde si?!“
Na chvíľu ma napadlo, že tam budem vykrikovať jeho meno, až kým mi neodvetí, ale nakoniec to nebolo potrebné.
Čiesi dlhé prsty mi rázne zapchali ústa a pritiahli k sebe, až som danému človeku narazila do hrude. Chcela som sa otočiť a pozrieť sa na útočníka, no nedovolil mi to.
Zvieral ma v oceľovom objatí, až sa mi spomaľoval dych. Možno to bolo aj kvôli tomu, že som sa metala ako šialená.
„Do riti, nehýb sa,“ zahrešil dobre známy hlas.
Znehybnela som, no nepúšťal ma.
„Čo odo mňa chceš?“ zachripel.
„Tak najprv niečo podstatné... dýchať.“
Jemne povolil zovretie.
„A vysvetlenie.“
„No tak to by už stačilo vrabec,“ zachripel mi do vlasov. „Nie som člen tvojej rodiny, nie som ani tvoj priateľ. Nemáš dôvod klásť mi takéto otázky.“
„Tak čo vlastne si?“
Cítila som, ako ustrnul na mieste.
„V skutočnosti nikto.“
Zarazilo ma to. Vždycky bol taký sebavedomý až to bolelo a teraz...
„Prečo si to urobil?“
„Rád pozorujem oheň,“ odvetil automaticky. Neunikol mi omámený podtón.
Nebolo s ním niečo v poriadku.
Prudko som sa otočila.
„Raven, počúvaj ma. Ak sa niečo stalo-“
„Nechcem o tom hovoriť.“
„Dobre. Ale ak sa niečo stane... Čokoľvek. Môžeš mi dôverovať.“
Zrazu ma zdrapil za lakeť. „Mám už toho dosť. Prestaň.“
„Nikomu nič nepoviem, Raven, ja len chcem...“
„Už dosť!“ Vtom som zacítila, že zovretie na mojej ruke zosilnelo. Až príliš. Jeho nechty sa predĺžili a o dva stupne stmavli.
Raven sa mi pred očami menil na...
„Nie!“
Potom som spravila niečo, čo by som v iné dni iste oľutovala.
Priblížila som ústa k jeho tvári a pritlačila ich na Ravenove rozhorúčené pery. Boli veľké a mäkké, zároveň bolestne stisnuté.
Keď jeho prsty povolili stisk, jemne som sa odtiahla, no on si ma pritiahol späť a pritisol ku stene.
Cez pootvorené pery mi vydýchol do tváre.
„Čo si to urobila, ty obchodníčka s peklom?“
Usmiala som sa. „Zachránila som anjela pred splanutím.“
„A on ti to dovolil?“
„Áno,“ zatvorila som oči.
„Nesprávna odpoveď.“
„Čo-“
Skôr než som stihla protestovať, Raven mal prsty zaborené do mojich vlasov. Bozkával ma a ja som spolupracovala.
Ani neviem prečo som to všetko robila.
Predsa som ho nemilovala a som si istá, že ani on mňa.
Napokon som to nevydržala a celou silou ho od seba odsotila.
„Spomaľ, netvor.“
Široko sa usmial. „Konečne si ma nazvala mojim pravým menom, kráska.“
To oslovenie mi vyrazilo dych, rýchlo som sa však spamätala.
„Takto ty opantávaš svoje nevinné obete?“
O krok sa priblížil. „Bojíš sa?“
„Ani trochu.“
„Tak s tebou niečo nie je v poriadku, ale to som zistil už veľmi dávno.“
„Mhm.“
„Heidi, mala by si sa vrátiť do akadémie.“
„A čo ty? Poď so mnou.“
„Nie, ja nemôžem. Nechcem. Už teraz vidím všetky tie protivné úškrny, je mi z toho zle,“ zvraštil obočie.
Akýmsi zvráteným spôsobom som s týmto človekom súcitila.
„Tak dovi... nabudúce.“

Nejde predsa na rozsudok smrti. 



6 komentárov:

  1. Ty kokso tak toto bolo...Uf ach :D Raven mi prirástol k srdcu s tým ohňom :3 Aj ja milujem oheň no mám pred ním zároveň aj rešpekt.
    No to čo spravil :D Som si istá,. že to má nejaké vysvetlenie, ale ty si nás pripravuješ na niečo veľké. Tak sa teším :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, niečo vymyslím, no ešte stále neviem, čo to bude :D Asi zase niečo neočakávané, ako sa na túto poviedku patrí :3
      Ale aj ja mám rada oheň, najmä v zime -.- :D Teším sa, že sa tešíš ^^

      Odstrániť
  2. Wooooow, fantastické ♥
    Maximálne sa teším na ďalšiu ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ♥♥♥♥♥♥♥
    Čo dodať?
    Len že.... čo najskôr píš ďalšiu! :)

    OdpovedaťOdstrániť