17 októbra, 2013

Kaleidoskop 1 ---Mína---

Prvá kapitola a ja už mám tento príbeh uložený v srdci, teda tí čo píšu, vedia čo tým myslím :D
Táto kapča je taká zoznamovacia a pokojnejšia, možno aj dosť mätúca ako je u mňa zvykom :D Ale sľubovala som vám akciu (že Faint? xD) a samozrejme romantiku, ktorá nesmie chýbať nikde ^^
Tak už tu máme opis lámača sŕdc, na ktorého meno som ešte stále neprišla (!!!)
Viete aké to je pre mňa ťažké? Na Mínu som prišla hneď, asi preto, že som s ňou veľmi stotožnená, ale naňho prísť neviem... Hmm, asi použijem meno z jednej starej jednodielovky :D
Baj d véj 2000 návštev? :O Are you kidding me? Pre vás to možno nie je až také veľké číslo, ale pre mňa v takom krátkom časovom úseku od začiatku blogu áno :))
Thanks a lot, darlings








„Peklo našlo svoj raj na zemi a pobozkalo ľudí,“ vravieval človek, ktorý bol sám dôkazom.

Môj otec. Či krv naša má rovnakú skupinu, o tom rozhodne už len osud.

Bodaj by.

Teraz čeliť tomu, z čoho máš najväčší strach, Mína. Svetu.
Keď som vychádzala z domu, na čelo sa mi lepili vlasy farby neskorej jesene, zahatajúc mi výhľad obmedzený na kľúčovú dierku. Chvíľu som váhala, napokon predsa  zadunel výstrel. Guľka prestrelila debnu s odpadkami tri metre odo mňa.
Napriek tomu, že by ma to už nemalo prekvapovať, prsty sa mi roztriasli a kľúče spadli na zem.
S čo najpokojnejším výrazom v tváre som sa po ne natiahla a nehlučne zamkla. Keď som sa otáčala, na tvári som už znovu mala svoj špecifický drzý úsmev.
„´Bré ráno, drahý sused.“
Mračil sa tak dôkladne, až sa mu obočie stáčalo do najrôznejších uhlov.
Popolavé vlasy sa mu lepili na tvár, poľovnícka puška hompáľala pri páse.
V okolitých domoch nastal ruch a o malú chvíľu sa už ľudia hrčili na každom voľnom kúsočku Levanduľovej ulice, odetí len v nočných košeliach a županoch.
No nemôžu si predsa nechať ujsť poľovačku na úbohú Mínu.
Teraz, keď bol pán Gerald O´ Nee mŕtvy a hoci ako hlavnú a konečnú príčinu smrti určili otravu krvi, kto by tomu veril?
Jasné, že za všetko môže tá malá beštia, ktorú nehodno označovať ako dcéru takého ušľachtilého človeka.
Veď to z jej úst stále unikali a unikajú výkriky, to ona písala listy s prosbou o pomoc, hoci ich nikdy nikam neodoslala a to ona bežala po ulici s tvrdením, že jej otec je diabol.
No nič z toho som neľutovala. Nebudem tým bezduchým ľuďom vštepovať pravdu do ich jednoduchých myslí.
V ich očiach bol Gerald O´ Nee muž, ktorý zabezpečil blahobyt celému mestu po ťažkých časoch chorôb a strát.
To Gerald zviditeľnil Owneesiu, mesto jazmínu a orgovánov, tiež ju po sebe aj pomenoval.
A teraz bol preč a všetka nádej obyvateľov pohasla.
Zrejme si mysleli, že keď budú vnútorne ničiť jeho diabolskú dcéru, minulosť sa im nebude otáčať chrbtom.
Nasadila som si kapucňu a zapálila cigaretu, aby som hustým dymom aspoň trochu rozptýlila zhrozený dav.
Na polceste k zastávke som sa ešte raz krátko obzrela. Starec, ktorého záľubou bolo strieľanie do mojej odpadovej bedne bol preč.
Hádam ma neokradnú a nezapália dom kým sa vrátim.
Vzduch bol nasýtený vlhkými tôňami dažďa, na ktoré moje telo neblaho reagovalo.
Napriek tomu, že Owneesia patrila medzi mestá, kde je akoby celý rok jeseň sprevádzaná búrkami a neprestajnými prehánkami, ja som bola skôr letný typ.
Keby sa teraz slnko vynorilo z tých hustých mračien, nič by tým nepokazilo.
Zazrela som električku, ktorá sa slimačou rýchlosťou blížila k zastávke a blažene som vydýchla.
Cez víkendy spoje často meškali a bola som rada, že dnešok bol výnimkou.
Z úst som cez pootvorené pery vydýchla dym, ktorý sa takmer okamžite zmiešal s obláčikmi hmly. Cigaretu som zahasilo hrubou podrážkou topánok.
Keď som nastúpila, električka bola poloprázdna, tak som si našla miesto vzadu ako zvyčajne.
O pár minút sme minuli Levanduľovú ulicu a zaradili sa do premávky. Čím ďalej sme išli, tým pribúdalo pouličných stánkov a obchodov, svetiel zažatých v pekných udržiavaných domoch a reštauráciách, tiež som registrovala omnoho viac ľudí roztrúsených po mačacími hlavami vydláždených cestách.
Typický príklad vzdialenosti centra od zaostalejšej časti mesta.
Všimla som si však aj niečo iné. Plagáty, noviny, denníky. Zdrapy papiera váľajúce sa po uliciach, v rukách ľudí a nedbanlivo prilepených na omietkach domov.
Titulok vravel: Gerald O´ Nee, mŕtvy.
Prečo ma to tak zarazilo? Prečo pohľad oceľovo sivých očí tak bolel?
Tušila som predsa, že jeho smrť nebude ľahostajnou, že sa rozšíri do celého sveta.
Po bleskovom vystúpení z električky moje kanady čľapli do mláky.
Cez dav ľudí som zle videla, tak som vošla do najbližšej kaviarne, zhodou okolností aj tej správnej.
Ryšavé dievča s očami farby roztaveného zlata na mňa už čakalo, usadené v najzadnejšom boxe v kúte.
Zamierila som k nej a rozvalila sa v prítmí známeho prostredia.
S Líškou sme sa pozdravili mávnutím hlavy.
„Dlho sme sa nevideli,“ začala som s opatrným podtónom.
Aj keď obyčajne bolo rozprávať sa s ňou ľahké ako dýchať, dnešné ráno medzi nás postavilo bariéru ovplyvnenú časom.
„Veľa sa toho udialo,“ poznamenala.
V duchu som s ňou súhlasila. Vandalizmus, krádeže, úmrtia.
Posledné mesiace sa Owneesiou prehnala tichá búrka.
„Líška, je tvoja rodina... veď vieš,“ zašeptala som.
Kútiky úst sa jej nebadane zavlnili. „Už som takmer zabudla na to fiktívne meno, ktoré si mi dala. Chýbalo mi.“
Mlčky som čakala.
„Och áno, až na to, že mama si kvôli neustále rastu cien nemôže dovoliť voľné víkendy i dovolenky. No snažím sa pomáhať najviac ako môžem, Mína. Len dúfam, že môj zamestnávateľ sa ma v blízkej dobe ešte nezbaví, tú prácu milujem. Veď vieš, ja a poézia...“
Prikývla som. Líška pracovala v archíve a zároveň mestskej knižnici v oddelení poézie. Na ten flek by som si nevedela predstaviť nikoho vhodnejšieho.
„A Olívia naďalej kreslí. Ona... pýta sa na teba.“
Spomenula som si na Líškinu mladšiu sestru, ktorej nádherné obrazy kupovali aj najväčší necitlivci do umenia.
Olívia rada kreslila v mojej spoločnosti, vravievala, že vtedy sa jej najviac darí.
No od nášho posledného stretnutia ubehlo päť mesiacov.
„Mína. Mína sľúb mi, že nás čoskoro navštíviš.“
Zahľadela som sa do jej nádherných zlatistých očí, ktoré sčasti zakrývali hrdzavé pramene vlasov. Tak usedavo si hrýzla do pery, až sa jej na nej vytvárali drobné biele jazvičky.
V takom zúfalom stave som ju ešte nezažila.
Za celé tie dva roky, čo sa poznáme bola Líška vždy dokonalým príkladom kamennej tváre tichej ani vánok.
Akoby si až teraz uvedomila ako ma potrebuje.
„Sľubujem,“ zamrmlala som a otočila sa na odchod.
Líška ma nenasledovala.


***


Na ženských toaletách supermarketu som upravila svoj nezaujímavý imidž, ktorý celkom určite nemal lákať pozornosť.
Moje výrazné vlasy však robili presný opak a tak som bola nútená zviazať ich do uzlu a skryť pod čiernu hodvábnu šatku. O zvyšok sa už nebolo ťažké postarať.
Dioptrické okuliare s jemným telovým rámom som nosila  už od nepamäti a sivý vlnený sveter s pančucháčmi bol aspoň pohodlný.
Keď som vychádzala von, v odraze zrkadla ma sprevádzalo niekoľko zhrozených a súcitných pohľadov. Na rad žien som veselo zažmurkala, čo ich totálne odrovnalo.
V rýchlom občerstvení som kúpila škatuľu čokoládového mlieka a s príjemným pocitom vyšla na čerstvý vzduch.
Aspoň že dav už trochu zredol.
Postavila som sa na bok, bez záujmu sledujúc partiu stredoškolákov opierajúcich sa o sochu Troch sestier. Ani ma to neprekvapovalo, mramorová socha krásnych sestier bola medzi mladými veľmi obľúbená.
Asi kvôli tomu, že stála na približne šesťmetrovom podstavci a ak ste vyšli po oblúkových schodoch lemujúcich sochu, mali ste výhľad na celé námestie.
Asi som sa trochu zasnívala, pretože mi unikla ťažoba pohľadu tmavovlasého chlapca.
Úplne ma ním prepaľoval.
Akoby som sa postavila do stredu námestia a začala spievať americkú hymnu.
Ale nič také by ma ani nenapadlo, takže nemal dôvod takto negustiózne zízať.
Neprestával. So zvrašteným obočím si ma premeriaval.
Jeho pohľad som zvládala. Vracala som mu ho s najväčšou ľahostajnosťou, aká sami podarila.
Bol veľmi vysoký, nejakých meter deväťdesiat.
Jeho nezábudkovo modré oči predstierali nevinnosť, vlasy s tmavomodrým odleskom niečo úplne iné.
Snažila som sa ho niekam zaradiť. Kamkoľvek.
Lenže on tam len tak stál obkolesený hlúčikom priateľov, strnulý a nehybný.
Niekoho mi pripomínal. Niekoho mi veľmi pripomínal.
Nie! Nebola to len podoba, on vyzeral ako...
Vtom sa rozfúkal vietor a mne náhly príval vzduchu strhol šatku.
Tušila som, že zatiaľ čo som sa po ňu skláňala na zem, s neskrývaným záujmom mi pohľadom prečesával ohnivo červené kučery.
Nedopriala som mu viac ako päť sekúnd a vyparila sa najrýchlejšie, ako ma otec naučil.



11 komentárov:

  1. Wááááu, toto nemyslíš vážne! Ešte je síce len prvá časť, ale počuj, ty môžeš ísť koknurovať všetkým tým dámam, ktoré si vravia spisovateľky! A nevravím to len tak. Úžasné, normálne nemám slov! D-O-K-O-N-A-L-O-S-Ť! ♥♥♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bože, ty ma raz zabiješ, moja drahá :D Určite som nečakala takú pozitívnu reakciu, takže sa mi fakt neskutočne potešila! ^^
      Ďakujem♥♥♥

      Odstrániť
  2. No proste nemám slov, toto je úžasné! Veľmi pekne napísané. Rada čítam tvoje poviedky. Už sa teším na ďalšiu časť. Tvoja SPOLUSEDIACA. :)))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :DD Ďakujem, Emi, neviem prečo, ale nemôžem sa prestať smiať :D Ten osudný komentár je nakoniec odoslaný :3 Ešte raz ďakujeem, od teba si to vážim, lebo viem, že vieš, že nevieš klamať :D
      Moja SPOLUSEDIACA :)))))

      Odstrániť
  3. Páni! Rozhodne je to niečo iné, na čo som doposiaľ zvyknutá. Ale to je dobré, lebo toto je rozhodne veľmi originálne a pútavé...
    A hej tá akcia xD no čo...Ja som fanatsy človek...vojny medzi bájnymi tvormi a k tomu piesne od mojej obľúbenej symphonic metalovej skupiny :3 Budem sa tešiť na ďalšiu kapitolu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ooch, žeby som pridala nejakú poriadne akčnú časť a k tomu pesničku od LP? :D
      To vôbec nie je zlý nápad, ak ťa tým poteším, tak niečo v blízkej budúcnosti vymyslím :3
      Ozaj, ďakujem krásne! :))

      Odstrániť
    2. Áno áno áno :D Alebo Within Temptation. :)

      Odstrániť
  4. Je to úchvatné. Je to jiný styl a je nádherný :) Povedlo se ti to už se těším na další :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. :OO
    Ja som vedela, že keď ty začneš písať niečo nové, tak to bude brutálne ♥
    Toto ma úplne prekvapilo a odrovnalo. *_*
    Šup, šup. Treba ďalšiu časť :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Waa, toľko chvály si ani nezaslúžim :) ♥
      Ja rada vymýšľam nové poviedky, v priečinku na ntb mám uložených možno desať rôznych prológov, ale viac sa tomu venovať... -_- :D
      Každopádne ďakujem, budem sa snažiť, aby bola nová kapitola čo najskôr :D ♥

      Odstrániť