22 septembra, 2013

Víchor 13

Toto je maxi dlhá kapitola, ale už som celý týždeň nepridala, takže to hádam prelúsknete :)
Inak, vadilo by vám, keby som sem pridala ešte jednu poviedku? Tá by síce nebola zo žánru fantasy, ani fanfiction, proste také niečo reálnejšie a romantickejšie, zároveň akčnejšie :3
Síce som ju ešte ani nezačala poriadne písať, no posnažím sa dohnať to :)
A veľmi pekne by som vás prosila o názor, pokojne o najkrutejšiu kritiku, len potrebujem vedieť, čo si o tejto poviedke myslíte ^^ Thanks a lot, darlings xooxo


Kapitola trinásta -Sellam-




Posledný pohľad.
Jordan mal v očiach previnilý pohľad, navyše sa mu zvláštne leskli.
Na líci mal červenú stopu, pamiatku na facku spod mojej ruky.
Neovládla som sa. Pred niekoľkými minútami som s majstrom Falcom dorazila do hotela. A on tam len tak stál, opretý o vonkajšiu stranu budovy, s vetrom ošľahanou tvárou a výrazom pretrpím všetko čo povieš alebo urobíš.
Keď som k nemu podišla, cítiac sa ako vykoľajený vlak, ktorého podrazili koľajnice... Mňa podrazil najlepší priateľ. Od začiatku to mal naplánované.
Najprv som ho objala. Najpevnejšie ako som dokázala. Dany ma dokonca pobozkal. Jeho pery sa len letmo dotkli mojich, no aj tak moje vnútro celé brnelo.
Potom som mu vlepila facku a on sa ani nepohol. Ani o mizerný krok.
Rozbehla som sa za majstrom Falcom, ktorý už prechádzal jednou z dlhých chodieb luxusného hotela. Vnímala som len svojej kroky, rátala ich ako o dušu, aby som znovu nevybuchla. On bol priamo za mnou. Počula som pravidelný tlkot jeho srdca.
Dorazili sme do cieľa, na miesto, ktoré som si prezerala doteraz.
Bolo to miesto za špirálovitým schodiskom na najvyššom, dvanástom poschodí hotela.
Starodávna piecka, ktorú by prehliadol aj najväčší milovník histórie. Mala šedý odtieň a jednotlivé kusy plechu boli poohýnané, zhrdzavené, no hlavne nenápadné.
Myslela som si, že ich kľúčovým zámerom je byť nenápadný.
Tak prečo chcú vojnu? Na čo boli tie roky úsilia zostať nenápadný, vo svojom vlastnom svete, skrytý.
Nedáva mi to zmysel. Veď aj tak ničomu nerozumiem.
„Heidi,“ Dany sa natiahol a tuho mi stisol napätú pokožku dlane.
„Toto je vchod do Sellamu. Chcem, aby si bola opatrná. A ak vravím opatrná, myslím to zo všetkým, čo to slovo obsahuje. Nepodplatiteľná, rozumná, triezva. Žiadne styky s ľuďmi, ktorých si dokonale neoťukáš. Žiadne risky. Hoci túžime po odpovediach, nebudú mať cenu ak pre ne položíš život.“
„Tebe to môže byť fuk,“ zamrmlala som.
„Ach, Heidi,“ šepol. Od skleslosti mu preskočil hlas. Dany si ma poslednýkrát pritisol k sebe.
Následne o krok ustúpil, až chrbtom narazil do steny a bolestne prižmúril oči. Vyzeralo to, že jeho hlavu už dávno pohltili myšlienkové pochody. No stále bol tu, so mnou.
Rolu veliteľa teda prebral majster Falco.
„Dieťa moje... predtým, než sa rozlúčime, chcel by som ti niečo dať. Teda okrem kufru, v ktorom máš zbalené veci a tohto malého lotra,“ usmial sa popod fúzy, nervózne si prehrabnúc riedke biele vlasy spletené do chvosta.
Do náručia mi podal malého Ametysta. Pegas ma pozdravil obtretím svojej drobnej hlavy o kľúčnu kosť. Bol presne taký nádherný ako som si ho pamätala.
Vo fialových očiach mu žiarila iskra pachtiaca po dobrodružstve.
Aspoň že mám jeho.
„Majster Falco, čo je tá tajomná vec?“
„Toto.“ Z vrecka kabáta vytiahol presklenú guľu. Mala presne také rozmery, aby sa zmestila do stisnutej dlane a žiarila bledomodrými odtieňmi.
„Na čo to slúži, majster? Je to niečo ako talizman na cestu?“
Uškrnul sa. „Dá sa to tak povedať.“
Vzdychla som si. „Už je čas, však?“
„Áno.“
„Budem vám chýbať?“
„Iste.“
„Dáte pozor na Jordana?“
„Samozrejme.“
„A pozdravíte Evangeline?“
Zatváril sa prekvapene. „Tá ide predsa s tebou.“
Cítila som sa akoby ma trafil blesk.
„Čože...“
V tej istej chvíli ako som to povedala, sa s tieňov vynorila drobná osôbka so širokým úsmevom na perách.
Evangeline.
„Ako to?“
„Som predsa alatia,“ odfrkla. Už som jej skazila všetku radosť. Zjavne nebola o nič viac nadšená, že mi bude robiť spoločníčku. „Pre tých neexistujú hranice. Môžem si vkročiť do akéhokoľvek vchodu a nik ma za to nezavrie.“
„Hah?“
„Moja septembrová brigáda u majstra Falca sa skončila. Je na čase vrátiť sa domov.“
Jordan tam stále nehybne stál, zrejme ani nezaregistroval Evangelinu prítomnosť.
Už bolo na čase konečne vypadnúť.
Do dlane som uchopila rúčku napchatého kufra s ošumelým dizajnom, do vrecka vetrovky som vložila tú záhadnú sklenú guľu, no a v náručí som si pohojdala Ametysta, ktorý vyzeral viac než nedočkavo.
Evangeline sa naňho udivene zadívala, akoby neverila, že mi ho majster zveril, nakoniec však len stisla pery a zdržala sa slov.
„Môžeme?“ Majster si nás obidve pozorne premeral.
„Uhm. Áno.“
„Evangeline, chyť Heidi za ruku. Ty už vieš, čo máš robiť.“
S neutrálnym výrazom dodržala majstrov rozkaz. Jej dlaň bola jemná a studená.
To preto je taká bezchybná, pomyslela som si. Je z rodu Alatiovcov.
So záujmom som sledovala ako majster Falco otvoril dvierka piecky a z jej vnútra vybral nejaký čudesný kameň. Mal cementovú farbu, draho práve nevyzeral.
Podal ho Evangeline. Stačil jeden letmý dotyk jej ukazováka a zem pod našimi nohami sa podlomila. Rútili sme sa do temnoty.


***


„Nasleduj ma, bezvýznamná.“
Kde to som? Moja myseľ nebola schopná rozumne pracovať. Kde to som?
Všade sa leskli zlatisté tapety, luxusný nábytok a slávne obrazy.
Počkať.
„Prečo sme stále v hoteli majstra Falca, Evangeline?“
Nikde som ho však nevidela. Ani Jordana.
„Tento hotel patrí pánu Igeshimu,“ pobavene sa uškrnula.
Nie.
Nemali sme sa niekam premiestniť? Teleportovať? Prečo sme stále na tom istom mieste?
„Vysvetli to.“
„Heidi, ja ti neklamem. Práve sa nachádzame v na vlas rovnakom hoteli, akurát s iným majiteľom a ubytovanými. Tento hotel sa nachádza vo svete Sellam a je tiež známy ako akadémia pre mladých Alatiovcov.“
„Takže boli postavené dva hotely,“ snažila som sa to pochopiť. „Jeden v ľudskom svete a jeden vo svete Alatiovcov.“
„Prekvapivo... máš pravdu.“
Rozhliadla som sa okolo. Nikde nikoho.
Na prsiach sa mi zamrvil nepokojný Ametyst. Vyzeral, že sa necíti práve najpohodlnejšie, no nebol ani úplne ohromený ako ja. Zrejme túto cestu už podstúpil.
„Čo teraz?“
„Ubytujeme ťa.“
Mňa?“
„Áno, teba. Ja už svoje miesto v tunajšej spoločnosti mám a kvôli nejakej hlúpej bezvýznamnej si ho určite nezruinujem.“
Pch. Tá si teda o sebe myslí.
„Pohni sa,“ zavrčala, keď si všimla ako ďaleko za sebou ma nechala.
„Čo mám robiť, Evangeline?“ dobehla som ju, snažiac sa spomaliť splašený buchot svojho srdca.
„Predstieraj, že si alatia. A veľmi sa snaž. Pretože pokiaľ jeden zo študentov odhalí tvoju pravú identitu, uškvaria ťa zaživa, spália a tvoj prach rozdupú Pegasi.“
Zaklonila hlavu dozadu a nahlas sa zasmiala.
Okolo nás prešla skupinka chlapcov.
Všetci boli ohromne vysokí a oslňujúco krásni. Neušlo mi, že každý z nich žmurkol na Evangeline a mňa si ani len nevšimol.
„Každý jeden alati mužského pohlavia je ako nejaký talian. Sú uchvátení ženami.“
„Myslíš alatiami. Vidia ma vôbec?“ zamračila som sa.
Znovu sa zasmiala. Nastúpili sme do prázdneho výťahu.
„Iste, že ťa vidia. Len na ženy tvojho typu a postavy sú dokonale zvyknutý.“
Neušlo mi, ako spokojne si prezerá svoje bezchybné krivky. Ani keby som drela deň čo noc, držala drastické diéty a makala v posilke, ani tak by som sa jej nedokázala vyrovnať. A tobôž žiadnej inej z alatií.


O pár desiatok minút som stála v najzvláštnejšej uniforme, akú som kedy videla, celá prekvapená, že registračka prebehla tak rýchlo. Stačilo niekoľko informácií a podpisov a bola som oficiálnou študentkou akadémie. Vlastne ani neviem ako sa tá škola volá celým menom, nikto to predo mnou nespomínal.
Evangeline si našla nový koníček, ktorý spočíval z ťažkopádneho vzdychania.
Tvár sa jej rozjasnila len v prípade, keď okolo prešla nejaká skupinka študentov a s úsmevom ju pozdravila. Zatiaľ čo mne nikto nevenoval pozornosť. Mám podozrenie, že ani tie ženy v kancelárii.
No a teraz sa stali dve čudné veci.
Uniforma spočívala z -na môj vkus prikrátkej- bielej sukne, dámskej blúzky z nebovo modrého hodvábu so strieborným lemom pri výstrihu a jemného bieleho svetra, ktorý sa nezapínal gombíčkami, ale mašľami. Bol na ňom vyrytý ten erb, ktorý som videla pred pár týždňami na krku neznámeho dievčaťa. Strieborné pero, do kruhu obkolesené diamantmi.
Cítila som sa ako porcelánová bábika. Zmrznutá porcelánová bábika.
„E- Evangeline...“
„Nemrv sa, hlupaňa,“ ozvalo sa pár centimetrov od mojej tváre.
Ach, zabudla som na druhú čudnú vec. Evangeline mi začala nespokojne prízvukovať, že každá alatia musí byť dokonale pripravená, teda samozrejme dokonalá.
Zahrňuje to vlasy, postavu a líčenie.
Takže teraz tá drobná vec stála predo mnou, tvár mi nakláňala proti svetlu a pasovala sa s očnými tieňmi. Mám taký pocit, že by som mala vnímať, čo robí, aby som si ho potom dokázala urobiť aj sama, no moja pozornosť už zasa len lietala hore dole.
Avšak mám dojem, že na viečka použila veľa striebornej a levanduľovej.
„Fialová ti pristane,“ poznamenala so spokojným tónom, keď konečne skončila.
Pred tvár mi prisunula zrkadielko.
„Ach,“ bola moja reakcia.
„Ach?“ po tvári jej prebehol vražedný tieň.
„Chcela som povedať ach, to je prekrásne,“ opravila som sa s preafektovaným nadšením. „Len ten rúž mi tam nejako nesedí.“
K mojej bledej tvári sa krvavočervená vôbec nehodila.
„Hmm. Všetky alatie nosia tmavočervený rúž. Je to už niečo ako naše nepísané pravidlo, takže sa ním budeš musieť riadiť.“
Fajn.
Vtom sa na mňa Evangeline krátko usmiala a vyletela z dámskych záchodov. Nemalo zmysel hľadať ju, no aj tak som s kufrom a Ametystom na ramene vyšla von.
Malo som v úmysle nájsť odpočívadlo pre Pegasov, ako mi odporučila žena vykonávajúca registračky, ktoré bolo hneď na prízemí.
Výťahom som sa zviezla úplne dole a pustila sa do hľadania.
Po troch neúspešných pokusoch som ho konečne našla.
Bola to okrúhla miestnosť pripomínajúca skleník. Keď som do nej vstúpila, ovalila ma vlhká aróma vzduchu. Voňalo to tam po ružiach, santalovom drievku a daždi.
Čudesná zmes vôní.
No Ametyst sa zatváril nadmieru blažene, ihneď mi vyletel z ramena a napriek zhrozeným výkrikom z mojej strany sa ani len neobzrel. Zmizol.
„Neboj sa, on si už nájde svoju cestu. Toto odpočívadlo je síce ako bludisko, no žiaden Pegas sa v ňom nestratí. Pochádzajú z divočiny, na podobné podmienky sú zvyknuté,“ ozval sa tichý zvonivý hlas.
Skôr než som si stihla krásnu blondínku prezrieť, vyparila sa tiež.


Nemalo zmysel požiadať niekoho zo študentov o prehliadku, hotel bol síce obrovský, no v podstate ľahko čitateľný vďaka informačným tabuľkám na každom rohu.
Zabočila som do ďalšej chodby, kde ma zastavila partia chlapcov.
„Nováčik?“ prehodil jeden z nich úlisným tónom. So sklamaním si ma premeral.
„Ideš do zlého oddelenia, zlato, tu sú chlapčenské ubytovne.“
„Ach, pardon, ja... už pôjdem.“
„Ale nechoď,“ ozval sa ďalší. So zdesením som sledovala ako ma pribil k stene. „Snáď sme ťa neurazili miláčik, ostaň ešte chvíľu.“
„Nie... pusťte ma,“ zasyčala som, keď mi tretí zovrel lakte.
Cítila som sa zvláštne slabo. Ach, Heidi, snáď nezlyháš hneď v prvý deň!
Chodbou zadunel drsný mužský hlas.
„Okamžite ju pusťte, inak vám zlámem väzy.“ Ten pokojný tón ma zarazil. Sršala z neho autorita. Na zlomok sekundy som si pomyslela, že je to jeden z profesorov, včas som sa však zarazila.
Bol to Raven.
„To je Raven, pusti ju, inak nás všetkých zabije,“ zamrmlal chalan, ktorý mi ešte pred chvíľou zvieral zápästia. Ich úbohá trojčlenná skupinka sa rozbehla kade ľahšie.
Raven pristúpil bližšie. Mal zovreté päste, na tvári naďalej pokojný výraz.
Kým si ma prezrel pozornejšie.
Zreničky sa mu rozšírili od prekvapenia, na chvíľu sa zatváril nežne, ozaj len na chvíľu.
Potom ma pre zmenu on sotil do najbližších otvorených dverí.
„Čo to robíš?“ zvrieskla som, keď som narazila do steny a zviezla sa na zem.
„Skôr čo ty robíš?!“
„Pomáham svojím priateľom!“ zvolala som.
„Aha, tak preto si sa vydala na samovražednú misiu,“ zaškeril sa a pristúpil ku mne. Kľakol si.
„Vydiera ťa niekto?“
Potriasla som hlavou.
„Prinútil ťa niekto ísť sem?“
„Nie.“ Teda spolovice.
„Tak čo tu robíš dočerta?!!“ Jeho tvár bola skrútená do zdesenej grimasy.
Vzdychla som si. „Prišla som hľadať odpovede. Otázok mám plnú hlavu.“
Sklonil sa nado mnou. „Heidi, prečo si tak ubližuješ? Nechceš tu byť.“
Skoro som vyhŕkla áno, chcem, no jeho slová ma prinútili zamyslieť sa.
Prečo tu vlastne som? Jordan vravel, že kvôli sebe. Ale na čo mi to je?
Potom som si spomenula na dedkovu utrápenú tvár, na zlomenú grimasu patriacu Romy a na Ženevu.
Obávame sa, že sa blíži krviprelievanie. V ich svete aj v tom našom. Hlavne vo Švajčiarsku.
Predstavila som si Ženevu v plameňoch. To nedopustím.
Napla som bicepsy a Ravena od seba z celej sily odsotila.
„Daj mi už konečne pokoj. Je to moja vec.“ Ani ma neprekvapilo, že sa pohol sotva o pol centimetra.
Pery mal pevne stisnuté.
„Ja som nikdy nebola sebecká, Raven. Chcem pomôcť druhým.“
Nahol sa a chytil moju tvár do dlaní.
„Si tu len prvý deň a už ťa lapili, vrabec. Je mi jedno, či to boli šestnásťroční naničhodníci alebo strana s temnejšími úmyslami. Zo všetkých strán ti tu hrozí nebezpečenstvo. Keď ťa odhalia...“
Prevrátila som očami. „Jasné, jasné. Uškvaria ma zaživa, spália a môj prach rozdupú Pegasy,“ zopakovala som modulku, ktorú mi pred chvíľou povedala Evangeline.
Raven mi prstami prešiel po kľúčnej kosti.
„V tej uniforme vyzeráš otrasne. Tak ťa raz dva niekto prekukne.“
Vystrúhala som sklamanú grimasu. „A Evangeline sa taaak snažila.“
„Kto je to?“
„Jedna alatia. Drobná brunetka, možno ju poznáš.“
Zamračil sa. „Ty sa s ňou priatelíš?“
„Ani nie, teda- To ti môže byť ukradnuté.“
„A čo ak nie je?“ krátko sa usmial. Potom ma chytil za obe dlane a pritlačil mi ich nad hlavu.
„Neskúšaj na mňa znovu tie svoje neodolateľné triky,“ pohoršila som sa.
Svoje strapaté vlasy zaboril do priehlbinky pod mojím krkom. Vzdychol.
Začala som sa pohrávať s túžbou, že sa ho dotknem. Len na malinký okamih.
Zdvihol ku mne svoje smaragdové oči a nadvihol obočie.
Očakával, že podľahnem.
To mu predsa neprejde.
Len som si odfrkla.
„Mám ťa znova priľahnúť? To zvyčajne funguje,“ zasmial sa. Ruky mi stále držal pevne nad hlavou.
„Raven... Nie,“ zaprosila som.
„Páči sa mi, keď vyslovuješ moje meno. Z úst iných znie ako odpad,“ na čele sa mu vytvorila vráska.
„Raven,“ pousmiala som sa.
„Heidi, prosím ťa.“ Pustil mi zápästia a namiesto nich sa mi zakvačil o boky. „Odíď.“
„Neodídem,“ prehlásila som rozhodne. „Po tom všetkom, čo som tu prežila nie.“

Dvere miestnosti sa s hukotom rozleteli. Nie otvorili. Rozleteli





8 komentárov:

  1. Je to úchvatné :3 Miluju tvou povídku :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mne vôbec nevadí, že je dlhá. :) Je krásna. :3 A pokojne píš a pridávaj ďalšiu poviedočku, budem najšťastnejšia. Nádhera ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, tie tvoje chvály by som počúvala od rána do večera♥♥♥
      Veľmi pekne ďakujem, som rada za každú skvelú čitateľku ako si ty :)

      Odstrániť
  3. Takto. Nie je to zlá poviedka. Máš originálny nápad, páči sa mi tá Akadémia aj to všetko.
    Len občas mi ujdú nejaké informácie, ale to je skôr tým, že mám rozlietané myšlienky a občas počas čítania myslím na niečo iné.
    Videla som tu nejaké chyby konkrétne raz máš pegasy a ras pegasi...Neviem ktoré je správne, gramatika nie je moja kamoška :D Len som si to všimla to je všetko.
    A tá druhá poviedka..ÁNO ÁNO Áno som rozhodne pre! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, ty by si čítala ešte aj druhú poviedku? :O To som veľmi rada! Teda dúfam, že sa ti bude páčiť, zatiaľ mám len zbežný návrh a nápad :)
      Čo sa týka tých pegasov, už som si to všimla, vďaka, opravím ;)
      Mám veľmi rada tvoje komentáre, takže opätovne ďakujem!♥

      Odstrániť
  4. *_*
    Na toto žiadna kritika neexistuje!
    Toto je celé tak úchvatne napísané :33
    Raz si kúpim tvoju knihu! A keď budeš slávna, ja sa budem spokojne usmievať :D
    A ten nový vzhľad blogu...
    Úchvatné :3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Že vraj slávna, nevymýšľaj :D Uvažujem, či by mi vôbec vydali knihu vo svete dokonalých profesionálov -.-
      Ale keby, vážne by si si ju kúpila? :O To by som ti musela nejako vrátiť, takže musíme knihy vydať v rovnaký čas. Geniálny nápad, TY budeš slávna a ja budem nadšená, že si si odo mňa niečo vôbec prečítala :DD
      Ale aj tak, ďakujem krásne ^^

      Odstrániť