08 septembra, 2013

Víchor 11

Prepáčte, že kapitolu pridávam tak neskoro. V škole bol frmol a tento víkend bol absolútne úžasný, výborné počasie, slniečko ^_^ Inak, ja som sa úplne zamilovala do Mortal Instruments :OO Absolútne božia kniha aj film, pesničky k filmu, ňaaah :3 Myslím si, že úspech Twilightu alebo Hunger Games to docieli! :)
Kapitolu venujem jednej špeciálnej osobe, ktorá bola celá bez seba, že som ju spomenula v predošlom článku, soo... Pre Teba, Emi, moja spolusediaca :D :3 



Kapitola jedenásta -Tápanie v neznáme-




Lúčenie je ťažké za všetkých okolností, v ktorúkoľvek hodinu, v ktorýkoľvek deň.
Teraz, sediac na mäkkom poťahu auta, v spoločnosti priateľa prekyprujúceho priam euforickým nadšením a míňajúc kopcovitú krajinu okolo, ma naplnila... prázdnota.
Spomenula som si na dlhú rozlúčku s Romy, na jej pevný stisk, keď sa mi hodila okolo krku, tiež na jej červené oči, ktorými nepretržite láskala Jordanovu tvár. Všimla som si, že toto je ich prvé dlhšie odlúčenie a vlastne aj moje. Začalo sa však už 6. septembra.
Keď sme prechádzali okolo zámku, Rominho obchodu, môjho milovaného jazera a gejzíra chrliaceho vodu, všetko som poláskala pohľadom.
Nevedela som ako dlho budeme cestovať, netušila som čo budeme robiť, keď akadémiu nájdeme, ak ju vôbec nájdeme a už vôbec som nemala poňatia o presnom čase zdržania.
Ale do Ženevy sa ešte určite vrátim. Určite.
„Koľko je hodín, Dany?“ zachrapčala som.
„O pár minút sedem.“ Neušlo mi ako ustarostene sa tvári, no nemohla som s tým nič urobiť.
Celodenná cesta robí svoje, chcelo sa mi smiať a plakať zároveň.
„Vydrž ešte polhodinku, Heidi. Zájdeme na večeru a pohľadáme nejaký penzión na prespatie. Za malú chvíľu si už budeš velebiť na saténe,“ uškrnul sa.
Prevrátila som očami. „Prinajlepšom na plyšovom matraci.“
„To si o mne myslíš? Nenechal by som svoju priateľku spať v nejakej lacnej diere. Pre ženu mojich snov jestvuje len blaho a luxus,“ zatváril sa prehnane samoľúbo a dvakrát na mňa žmurkol.
Iritoval ma najmä skrytý význam jeho slov.
„Tak až tú svoju ženu snov nájdeš, vopred ju na tvoje láskavé spôsoby upozorním.“
Zasmial sa. „To by bolo fajn.“
Dany po chvíli opäť stíchol a moje myšlienkové pochody sa lenivo uberali ďalej.
Len letmo som rozoznávala siluety aleje stromov, ktorou sme prechádzali, monotónne odtiene záhonov rastlín, či pár desiatok polí, bolestne pripomínajúce tie z domova.
Cestovali sme už trinásť hodín a teoreticky naslepo. Hoci Dany sa bránil, že jeho orientačné schopnosti sú výborné, mne to pripadalo akoby sme stále prechádzali jedným bludným kruhom.
Fotoalbum z ktorého sa predvčerom vykľula mapa, predsa nie je spod rúk profesionála, dokonca sú jednotlivé cestičky, rieky či body zastávok zakreslené rukou.
No čo s tým teraz urobím. Jediné, čo mi ostáva je dôverovať tomu chalanovi za volantom.

Hotel?! Čo si sa zbláznil, Jordan? Ako si na to vôbec nabral peniaze? Ja som s tým luxusom len žartovala. Aha, starý známy, zľava, jasné. To však nič nevysvetľuje.“
„Prosím ťa, Heidi, upokoj sa. Majster Falco je odborník a Romin priateľ. Nápad navštíviť ho som premyslel už v zárodkoch nášho plánu, takže sa nemáš čoho obávať.“
Začala som pochodovať hore dolu po celej miestnosti s rukami prekríženými na prsiach.
Nepáčil sa mi ten luster, čo mi visel nad hlavou. Perly a diamanty. Ani trochu sa mi nepáčil.
Spleť salónikov, dlhých chodieb a elegantne vyzerajúcich výťahov mi iba zvyšovali tep.
Dohodli sme sa, že budeme nenápadní. Že budeme dodržiavať kompromisy. Že sa nebudeme hádať.
A hneď v prvý večer sa to všetko začína rúcať.
Dany ma chytil za ruku a jemne ju stlačil.
„Hneď vedľa hotela je jeden útulný podnik, kde vynikajúco varia. Mala by si-“
„Prešiel ma hlad,“ sykla som, ruku si vykrútiac z jeho zovretia.
Nešťastne vzdychol.
„Tak choď na izbu. Bez debaty. Môžeš zavrieť oči a predstavovať si, že si v nejakom lacnom moteli, mne je to jedno, len hlavne netrucuj ako malé dieťa.“
Fajn.
Nechala som ho, aby mi do dlane vtlačil kľúč a otočila sa na päte.
Do správnej izby nikdy netrafím, to mi je jasné. Namiesto toho som sa vydala hore schodmi, počítajúc poschodia tohto elitného hotela. Na absolútnom vrchole som zastala.
Dvanásť.
Panebože. V živote som do ničoho tak obrovského ani nevošla. Dedkov dvojpodlažný dom je oproti tomuto bezcenná chatrč.
Ale aj tá chatrč by mi bola milšia.
Oprela som sa o pozlátené zábradlie a zhlboka sa nadýchla.
Vtom okolo mňa prešiel chlap, mohol mať zhruba okolo tridsiatky, bol nahladko oholený a nahodený v atramentovom smokingu. Výzorom nijako nevynikal.
Za ním sa však tiahol zástup prekrásnych dievčat v najnádhernejších šatách, aké som kedy videla. Všetky mali na tvárach odhodlaný výraz.
Keď ma chlap míňal, zrazu zastal. Premeral si ma od špičky zodratých tenisiek až po rozcuchanú hrivu hlasov a hlboké kruhy pod očami.
Zaklonil hlavu, pričom sa nahlas rozosmial.
Jeho obdivovateľky sa k nemu zborovo pridali.
„Eh, potrebujete niečo?“ zajachtala som.
Usmial sa. „Nie zlatíčko, len obdivujem tvoj štýlový kostým. Odkiaľ si ho vzala?“
„Zo smetiaka predsa,“ zašepkalo jedno dievča po chlapovej pravici.
Znovu sa prihlúplo rozosmiali.
Jednoducho som si medzi nich prekliesnila cestu a vstúpila do otvoreného výťahu.


V našej izbe, číslo dvadsaťšesť ma čakalo prekvapenie.
To, že bol interiér dych vyrážajúci, naplnený starodávnymi kúskami nábytku, zladený v ľahko purpurových a okrových odtieňoch bolo len menšie ohúrenie.
Dany sedel na hodvábom potiahnutej taburetke vedľa manželskej postele a rozprával sa s postarším mužom pri dubovom stole. Neznámy mal biele kučeravé vlasy stiahnuté vo chvoste, orlí nos, veľké sivé oči a bol oblečený v svetlomodrom smokingu.
Zdvorilo som oboch pozdravila, hľadajúc nejaký únikový bod.
No Dany sa postavil, povystieral svoju vysokú postavu a prišuchtal ku mne.
Zľahka ma objal okolo pliec.
„Toto je ona. Heidi. Dievča pod ochrannými krídlami mňa a mojej matky.“
Zarazilo ma akým tónom to hovoril. Výhražným.
Muž sa tiež postavil, dvoma dlhými krokmi prekonajúc vzdialenosť medzi nami. Zvedavo si ma premeral. Potom sa stali tri veci. Muž sa špinavými nechtami dotkol môjho hrdla, Dany ho prudko odstrčil a ja som prekvapene vykríkla.
„Pokoj, synak. Tej dievčine by som v živote neublížil, len som si chcel prezrieť jej jazvy. Má ich od pazúrov niekoho z Alatiovcov, pravda? Mohla by si mi prezradiť meno-“
„Nie.“
„Dobre, už nebudem vyzvedať. Uvoľnite sa, deti, neublíži vám predsa šesťdesiatročný starec, iba by som sám sebe zaškodil,“ ticho sa zasmial.
Dany prikývol. „Dobre.“
„V poriadku. Uvidíme sa zajtra, pán Jordan.“
Otočil sa ku mne. „Tešilo ma, slečna. Moje meno znie Falco Aviki, som majiteľ tohto hotela a- no, veď uvidíte. Budem vám pomáhať s uskutočnením vášho plánu najlepšie, ako budem môcť. Zatiaľ sa poriadne vyspite, zajtra nás čaká náročný deň.“
„To áno,“ zamrmlal Dany, znovu s uvoľneným profilom.
„Dobrú noc,“ šepli sme jednohlasne.


Musela som vstať o šiestej ráno. Danov profil bol neobvykle tvrdý a neoblomný, nepozeral sa na nič iné než na hodinky. Stihla som sa sotva poriadne obliecť či učesať, už ma tisol ku východu.
„Šibe ti?! Uvedomil si si vôbec, koľko je hodín, Jordan?“
Zamračil sa. „Veď práve. Mal som sa zobudiť skôr! Možno to ani nestihneme.“
„Ak máš naplánované stretnutie, ten dotyčný musí byť riadne trafený, keď určil taký hlúpy čas.“
„Alebo rozumný. O ôsmej sú už ulice zaplnené ľuďmi, tobôž dnes, číže v pondelok. My nechceme lákať neželanú pozornosť zvedavých ľudí, ktorí-“ zmĺkol. Všimla som si nízku brunetku postávajúcu obďaleč. Na oko hľadela do mobilu, no bolo vidno, že ju naša výmena názorov zaujala. Hoci nebolo možné, aby počula úplne všetko.
„Pán Jordan? To ste vy?“ široko sa usmiala a v sekunde bola pri nás.
Danyho to zjavne zaskočilo. „Ehm, áno. Slečna McFlurssová?“
Horlivo prikývla, upierajúc naňho netrpezlivý výraz.
„Evangeline. Ale už je najvyšší čas na odchod. Musíme sa poponáhľať, pán Jordan.“
Dany ju bezmyšlienkovite nasledoval. Ohrnula som spodnú peru. Neušlo mi, že o mňa ani nezavadila pohľadom, za to Dan ju nejako zvlášť zaujímal. Bola dosť pekná na to, aby jej podľahol každý chlap vo Švajčiarsku.
Začala som sa pomaly vliecť za nimi, až to Dany napokon nevydržal a zdrapil ma za ruku.
Zvraštil obočie. „Už znovu nevymýšľaj, Heidi. Včerajšok úplne stačil.“
Akoby som bola malé dieťa.
Vyšli sme z budovy hotela s Evangeline na čele. Ovanul ma chladný vysokohorský vzduch, nasiaknutý vlhkou arómou dažďa. Pred nami sa vypínal majestátny štít Biela orlica. Hoci som o ňom nečítala v žiadnej knihe, nespomínal sa na mapách, teda okrem tej od mojich rodičov a teoreticky ani neexistoval, stále mi vyrážal dych. So snehových vrcholčekom v oblom tvare to bol dokonale pekný kus neznámeho pôvodu.
Možno kvôli svojim neveľkým rozmerom.
Moju pozornosť znovu upútala čierna dodávka, brázdiaca ulice.
Mierila priamo k nám, až napokon zastala.
Vodič vystúpil von, usmial sa na Evangeline, krátko si nás premeral a stratil sa vo vedľajšej ulici. Evangeline si sadla na jeho miesto, pokynúc nám, aby sme nastúpili.
Dany sa už pohol, no ja som ho chytro predbehla a vhupla na miesto spolujazdca.
Ostal stáť stuhnutý od prekvapenia, zatiaľ čo Evangeline sa na mňa nechápavo zahľadela, akoby ma naozaj zaregistrovala po prvý raz.
„Prepáčte, vy ste...“
„Heidi,“ žiarivo som sa usmiala. „S pánom Jordanom tvoríme tím.“
Bavilo ma oslovovať ho pán a jemu to zjavne neprekážalo.
Konečne nastúpil, takže to pračudné hnedooké dievča vedľa mňa mohlo dupnúť na plyn.


 Po dlhých minútach trmácania sa kopcovitým terénom, stále vyššie a vyššie, až ma chytal strach, že človek, s ktorým máme stretnutie býva na samom vrchole Bielej orlice, sme dorazili do cieľa.
Môj šiesty zmysel sa osvedčil.
Keď som vystupovala, hlasnom som tresla dverami.
„Ale no tak, Dí!“ zasmial sa Dany. „Netvár sa akoby si pojedla všetko zlo sveta, veď...“
„Ty,“ namierila som naňho prstom. „Ešte raz ma skúsiš tak osloviť, to zlo sa vydrie na povrch, namierené len a len na teba.“
Tá prezývka patrila Teddy. Iba jej a nikomu inému.
„... je tu nádherný výhľad,“ dokončil, gúľajúc očami. „Kde sa podelo tvoje nadchýnanie sa nad najmenšími maličkosťami?“
„Chceš nadchýnanie? Tak fajn. Ten vietor tak príjemne veje.“ Sarkazmus zo mňa priam sršal, no nemohla som neupozorniť na svoje skrehnuté ramená. Niekto ma zabudol upozorniť, že náš výlet bude namierený do hôr a že si v žiadnom prípade nemám obliekať károvanú košeľu.
Niekto, kto sa teraz rehoce ako taký somár.
Práve, keď som sa mu chystala vlepiť facku, Evangeline ma náhle zdrapila za lakeť.
„Ste ako malé deti! Už sa konečne znormalizujte, lebo náš majster nebude rešpektovať podobné scénky,“ kývla hlavou k vysokánskej stavbe krytej hustým živím plotom.
„Majster?“
„Veď som ti ho predstavil už včera večer. Nespomínaš si na majstra Falca?“ odpovedal pre zmenu Jordan.
Samozrejme. Ten starec, ktorý sa zaujímal o jazvy na mojom hrdle. Nepripadal mi práve normálne, žiaden typ milého dedka, ktorý sa kýve v hojdacom kresle pri kozube s vnúčatami na kolenách.
Haha. Ale poznala som ho len zbežne, takže som rozhodne nemala žiadne právo majstra Falca Avikiho odsudzovať.
Prešli sme ťažkou mosadznou bránou a ocitli sa na rozsiahlom a nadpriemerne dobre udržiavanom dvore. Všade kam oko doľahlo boli rozostavané sochy najrôznejších tvarov a veľkostí. Všetky z hladkého mramoru. Zväčša zobrazovali mýtické bytosti, tiež desiatky vtákov. A... no... Alatiovcov. Nedalo sa prehliadnuť okrídlené bytosti, všetky neobyčajné a nádherné, až to vyrážalo dych. Zarazil ma jeden fakt. Žiadna zo sôch zobrazujúcich Alatiovcov nebola pokrytá šupinami- v skutočnosti boli úplne bežne oblečení, na nohách nemali pazúry, ale ľudské prsty skryté v topánkach a to najdôležitejšie- ich krídla boli biele. Iba biele.
Zavrela som oči.
Si iný, Raven. To už viem dávno. No iný nielen v našom svete. Aj v tom svojom.
Viečka som stisla ešte tuhšie.
Čo skrývaš?
„Heidi, ja viem, že ma počuješ, tak sa nepretvaruj,“ zahromžil Dany, pár centimetrov od môjho ucha.
Prudko som otvorila oči.
„Eh, prepáč, vravel si niečo?“
Obaja sme naraz pozreli na Evangeline, ktorou priam lomcovala netrpezlivosť.
„Rýchlo!“ Zdrapila ma za pravú ruku a druhou schmatla Danyho.
Dotiahla nás až pred dvere toho mohutného domu, nie sídla.
Do malej dlane uchopila ťažké mosadzné klopadlo a trikrát ním zabúchala.
„Ďalej,“ ozval sa strojený hlas, bez náznaku emócií.
Vstúpili sme.
Letmo som si prezrela starožitný nábytok lemujúci halu a vôbec celé priestory, nesúce sa v stredovekom štýle. Ako na zámku.
Moju pozornosť upútalo niečo iné. Niekto iný.
Majster Falco sedel v olivovo zelenom kresle, nakláňal sa nad akýmisi stočenými spismi a bol úplne nehybný.
Jedna vec mi tu nesedela.
Prečo si Evangeline kladie prst ku perám, naznačujúc nám, aby sme ostali ticho?
Prečo sa ten človek vôbec nehýbe?
Zdanie klame, no mne to pripadá, že majster je s nami iba fyzicky.
Nie ako napríklad, že je zamyslený, on je proste myšlienkami inde. Zjavne niekde ďaleko.
Usadili sme sa na pohovku oproti nemu, tíško vyčkávajúc jeho opätovný príchod.
Evangeline zatiaľ zabehla do kuchyne pre nejaké sušienky a čaj.
„Nezdá sa ti to divné?“ šepol Dany.
„Veľmi divné,“ horlivo som prikývla. „On je zjavne riadne buchnutý do Alatiovcov. Teda... veď vieš, ako to myslím.“
„Uhm. Mama ho stretla na nejakom bankete, keď som mal asi šesť. Začal nás často navštevovať, kupoval mi hračky, neskôr knihy a...“
„A?“
„A raz sa vyparil. Bum. Koniec.“
„Ty si ho vyhľadal,“ skonštatovala som.
Dany ostal ticho.
Keď ma už začali zmáhať depresie z tých ťažkých, prachom nasiaknutých záclon z nejakého starodávneho druhu hodvábu- totiž, neprenikalo cez ne takmer žiadne svetlo, priestor napĺňala tma, majster Falco otvoril oči.
Vyzeralo to akoby sa zobudil z nejakej hrôzostrašnej nočnej mory, pot sa mu z čela priam lial.
Po niekoľkých nekonečných sekundách si nás konečne všimol.
„Pán Jordan!“ zvolal prekvapene. Na mňa sa len rozpačito usmial.
„Prepáčte mi moju krátku neprítomnosť, dosť ste meškali a ja som už ani neočakával váš príchod.“
Do miestnosti bleskom vpálila Evangeline.
„Odpusťte mi, majster. Oni dvaja,“ ukázala na nás prstom, kresliac vo vzduchu kríže, „ sú jednoducho hrozní. Strašní. Akoby ste mali pred sebou dve hašterivé deti. Nielenže prídu neskoro, ale ešte sa aj každú chvíľu zastavujú, aby si mohli skákať do reči. Jednoducho-“
„Chápem ťa, Evangeline. Veľmi si vážim, čo kvôli mne podstupuješ.“
Tá zradkyňa sa len spokojne usmiala. Pch.
„Kde ste vlastne boli, majster?“ Na Jordanovi nenechal Evangelinin výstup žiadne stopy.
„Po celý čas tu,“ potmehúdsky sa usmial.
„Vysvetlite to.“
„Prechádzal som spisy mojich predkov. Som z pokolenia staršimov, ktorí majú za úlohu chrániť záznamy svojich pánov, Alatiovcov. Som niečo ako knihovník, no na pleciach mi leží ťarcha tisícok ľudí. Pomáham chrániť ich tajomstvo, niečo ako spojka medzi dvoma svetmi.“
„Ale veď vlastníte hotel,“ zapojila som sa do konverzácie.

„Vlastním. Hotel ukrýva vstup do najprestížnejšej akadémie mojich pánov.“

6 komentárov:

  1. jéééééj :) Falco mi hneď pripomenula Falca z Nekonečného príbehu :3 to som si nemohla odpustiť, proste to milujem ♥ a rovnako aj túto časť, je nádherná :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, Falco z Nekonečného príbehu♥♥♥ Takmer som naňho zabudla, dobre že si pripomenula Nekonečný príbeh, už mám program na večer :3
      Veľmi pekne ďakujem :)

      Odstrániť
  2. :O
    Ja neviem... ja už vážne nemám slov! Každá časť je úplne úžasná a vždy dokážeš niečím prekvapíť! :3
    Tento príbeh je proste jedinečný ♥:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, snažím sa, ďakujem, Mimuš :3 A fakt som ťa dokázala prekvapiť?
      Jeej, to je väčší kompliment, ako by si povedala, že je to dokonalé :D
      Usilujem sa, aby to nebolo príliš nudné, vieš :D :)♥

      Odstrániť
  3. škola je proste hozná...a to to len začína :D Navyše sme prerábali chodbu, takže som tiež veľmi nemala času na písanie, ale v piatok to chcem napraviť :) Počasie je na figu, takže bicykel asi nebude...
    Ale tá kapitola! :D Uplne dokonale doťahovanie Heidi a Danyho.
    A ten Falco ma teda prekavil, nečakala som, že to nájdu tak skoro...Teda ak to už našli.
    Mimochodom, pekný nový dess :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pch, mne to pripadá akoby sme do nej chodili dva mesiace, nie týždne :D
      A hlavne po tom dnešnom šprintovaní na TV, kde som si absolútne necítila nohy :DD
      Inak, som veľmi potešená a poctená, že sa ti Hany páči :D Čo by si povedala na trojlístok? Teda samozrejme nie klasický zamilovaný trojuholník, ktorý je už hrozné klišé, skvôr niekoľko odlišných tipov lásky :3
      Ach, čo to tu trepem :D Vstup do akadémie určite nenájdu tak skoro, má to ešte veľa háčikov :) Áno, zápletky a všelijaké zvraty... to je moje :D
      Za pochvalu môjho amatérskeho dessu s pračudesným útesom na pozadí ďakujem, cením si to ;)

      Odstrániť