18 augusta, 2013

Víchor 6

Prepáčte, že pridávam tak neskoro. Viete, bola som na jednom tábore, ktorý dokonale vyfotili, napísali úžasný opis a napokon to bol len nadpriemerne priemerný detský tábor, pričom turnus 12-18 vôbec nič neznamenal :D Ale no, aspoň som sa trošku naučila western a spoznala perfektných ľudí. 
Terezka, Lenka, Dia, Sandra, Simča a Klaudia... Ste úžasné, baby moje, nemám slov ♥ ♥ ♥
A VY! Ďakujem za nádherné komentáre, veľmi veľa pre mňa znamenajú :*
Snáď som vás nesklamala ani týmto :D




Romin obchod bola nízka stavba z červených tehál pristavaná k domu a spočíval z niekoľkých častí.
Prevládali tam suveníry, celé jedno oddelenie patrilo potravinám, ale našlo sa miesto aj na niekoľko kúskov rybárskeho náčinia, ktoré turisti kvôli jazeru dravo kupovali.
Nikto sa nezmienil, že ryby sa v Ženeve nechytajú po húfoch.
Rose Mary ma zaškolila do života biznismenov, hoci to slovo riadne zveličila a oboznámila ma s postupom pri pokladni, ktorá z diaľky vyzerala ako kus plechu zo sedemdesiatych rokov.
Ale ja som nenamietala, moje útulné miestečko v rohu s výhľadom na zámok bolo dokonale príjemné.
V Ženeve som bola už tri dni a väčšinu času som trávila práve v obchode, čo Romy využila na návštevy susedov a veselé klebetenie niekde vonku s priateľkami. Nezazlievala som jej to, pretože pred mojím príchodom mala na spoločenský život minimum času. Jordan jej pomáha s ekonomikou a účtami, lebo ako mi povedala, nie je typ na vysedávanie pri pokladni.
Síce sa mi zdalo čudné, že ja ten typ podľa nej som, prišlo mi vhodné ostať ticho.
A na štvrtý deň, v nedeľu večer som nahlas dupla nohou.
Romy zdvihla pohľad od novín a zvedavo sledovala ako z vešiaka strhávam svoju rifľovú košeľu a trieskam dverami.
Dnes už nikto nepríde, už nikto nepríde, upokojovala som svoje výčitky svedomia, keď som vyrazila tichou atmosférou nočných uličiek.
Snáď sa to pehaté stvorenie nenaštve. Mám ju príliš rada.
Keď som kráčala s automatickým kladením nôh pred seba, nad ničím som nerozmýšľala. Bola som akási prázdna, niekdajšia radosť a elán, stránky, ktoré na mne ľudia obdivovali sa na okamih vytratili.
Čo tu robím, dočerta?
V meste, do ktorého nepatrím, medzi ľuďmi, ktorých nepoznám...
Uplynulé tri dni mi pripadali ako tri týždne.
Si hlúpa, Heidi, taká hlúpa. Zmena mesta predsa nie je zmena života.
Vtom sa v kríku niekoľko stôp odo mňa niečo pohlo. Niečo, čo prerušilo moju naničhodnú depresiu. Niečo, čo privolalo nepríjemnú spomienku.
Prisahala by som, že v tom lístí sa pohlo tmavé krídlo. Na vtáka príliš veľké.
Nebudem sa predsa pýtať haló, proste odkráčam.
Sotva som uskutočnila svoj stupídny plán, tá vec sa pohla so mnou.
„Kto si?“ zvolala som, navonok odhodlane.
Prekvapilo ma, že sa ozvala reakcia.
„Niekto, kto sa chce pomstiť pre tvoj hriech.“
„Čo-“
Začula som svišťanie vzduchu a náhle pocítila pazúry zarývajúce sa do môjho hrdla.
„Daj. Ravenovi. Pokoj.“
Nevidela som ho už celé týždne.
„Nehľadaj ho. Nevolaj ho. Nemysli naňho.“
Pár hlúpych sekúnd sa nedá vziať späť.
„Ublížiš mu, ja jeho bolesť zdvojnásobím na tebe, bezvýznamná.“
Krv stekajúca po mojom krku len zvýraznila jeho slová.
Bola som úplne roztrasená.
„Rozumiem. Prosím,“ vzlykla som.
Odtiahol sa až o hodnú chvíľu na to a zanechal ma tam samú. Samú, utrápenú, zlomenú.


„Zabijem ho.“
„Dobre vieš, že nevieme, kto to je.“
„Myslím toho bastarda, Ravena.“
„Nikdy ho nenájdeš.“
„Pokúsim sa.“
„Nepokúsiš. Nemôžeš. Ja- Ja ti to nedovolím.“
„Ako by si ma asi tak mohla zastaviť?“
„Jordan!“
Zatínal dlane do pästí, na tvári mal tvrdý, nevyspytateľný výraz.
Na čo som mu to vravela? Ale vlastne nevravela, on si to domyslel.
Keď som sa vrátila do Rominho-, teda domov, zovrel mi dlane a zvrieskol: Kedy to stihol?
Rany po pazúroch boli hlboké a ja som len márne dúfala, že mi po nich nezostanú jazvy.
Veď ma to bude bolieť po každý raz, čo sa pozriem do zrkadla a-
Hlúpy Raven. Človek bez rozumu sa mu rozhodne pomôcť, no a dostane ukážkové poďakovanie.
Urazila som jeho ego? Adrenalinový kúsok? Čo som mu vlastne spravila?
Nemysli naňho.
Správne. Nehľadaj, nevolaj, nemysli.
Dany ma náhle objal, bol ešte zničenejší ako ja.
„Už ťa nenechám samu, na to zabudni. Ako to povieme Romy? Čochvíľa sa vráti z práce a ubehli len tri dni. Bože, Heidi, to nie je dobré.“
„Máš pravdu.“
Zamračil sa. „Nie, nepochopila si ma. Hnev, zlosť, zúrivosť. Prvý deň, druhý.... tretí.
Zatočila sa mi hlava, takže ju pevne uchopil do svojich teplých dlaní.
„Nerozumiem.“
„Čo nepozeráš akčné filmy? Trojka je nešťastné číslo. Tri dni sú priveľa. Čas na stratégiu, hľadanie spojencov, plán, útok. Agónia obete. Večné zatratenie.“
Prudko som ho od seba odstrčila.
„Nehusti do mňa také nezmysli. Myslela som, že si priateľ, Jordan! A stavím sa, že ten tvor ani nepozná význam slova thriller.“
Tvár skrútil do plačlivej grimasy. Čo sa to s ním dnes deje?!
„Ale pozná. Bezchybne.“


Ležať v Rominej manželskej posteli, s hlavou obmotanou obväzmi a rozmýšľať nad domovom mi nijako nepomáhalo. Ja som nijako nepomáhala.
Romy chodila do práce, Jordan do školy.
Ja akurát tak na záchod.
Prečo som nepočkala tých pár minút do zatváracej doby? Zamrazil ma pocit, že by ma vyhľadal aj keby som nespravila chybu.
Predsa len... Muž s hlasom tvrdým ako oceľ. Tvor zahalený perím. S Pazúrmi miesto nechtov.
Zubami silnejšími než diamant. Očami zúženými v tme i vo svetle.
Je to ako z nejakého hororu pre malé deti.
Na bláznivý život sedemnásťročnej tínedžerky sa to vôbec nepodobá.
Vôbec.
Pípla mi smska. Alebo skôr smsky.
Heidi! Ty ťava, prečo mi neodpovedáš? Hádaj, čo sa stalo včera popoludní. Takže ťa to nezaujíma, hej? Ok, už ťa nebudem otravovať. Kde si? Di, deje sa niečo?
Teddy o tom nevie. Samozrejme. Rýchlo som jej odpovedala prvé, čo ma napadlo, uistila ju, že je všetko tak, ako má byť, som v obchode, nie radšej doma a veľmi ma zaujíma, čo zaujímavé sa jej prihodilo.
Pokrčila som nosom. Nenávidím luhanie.
Ale v mojej mysli boli stále vyryté rozhodné slová Rose Mary.
Nikomu to nevrav. Ani len najlepšej priateľke a už vôbec nie svojmu starému otcovi. Privolala by si ďalšiu bolesť, pre seba aj pre nich.


 Inak, kto je zvedavý na Ravena? Aspoň trošičku? *-*


5 komentárov:

  1. *Dvíha ruku ako v škole* Ja som zvedavá na toho čudného tvora :D
    Waw tvoje písanie mi strašne chýbalo. Som rada za ďalšiu kapitolu.
    Bola si vo westernovom tábore? A kde ? :) Ja som bola minulý týždeň jazdiť na novom ranči v PO a bolo tam proste úasne! Je to zmena oproti anglii, ale tak zmena je život :)
    Teraz som dosť odbočila. Nečakala som. že sa to tak zvrtne. Už to začína naberať na akcii

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hotel Kráľová v obci Kráľová na strednom Slovensku v pohorí Javorie niekde pri Zvolene :D
      A máš pravdu, je dosť netradičné sedieť pri kluse, keď sa stále len učím poriadne vysadať :D Inak, ako sa volá ten ranč? Pôjdem pozrieť? :3

      Btw. Ďakujem krásne, už som sa aj písania nemohla dočkať :)

      Odstrániť
    2. Ranč Pohoda, smerom ako sa ide na Kúty, trošku vyjdeš z mesta a tam :) Ako ja som vysadala, lebo by som klus tej kobylky neusedela, lebo to je skôr kočiarový kôň :)

      Odstrániť
  2. Ja vždy tak pomaly čítam každú vetu, predstavujem sito a rozmýšľam nad tým, ako môžeš takto dokonalo krásne a pútavo písať. Mňa to tak vtiahlo do deja, že keď som dokončila, tak mi to bolo normálne ľúto. Je to krásne, úžasné, božské, čarovné, eňo - ňuňo. :) Som rada, e si už pridala časť, fakt som sa tešila. :) Teraz čo najrýchlejšie ďalšiu . A ja som rozhodne zvedavá na Ravena. :)
    Love you so much ♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To myslíš vážne? :O Ani si také pochvaly nezaslúžim, veľmi veľa dievčat píše lepšie :D
      Ale ďakujem Ti, Juli moja, kvôli Tebe budem večer písať, písať, písať a ponocovať :3
      Thank u very much!!!♥ xxx

      Odstrániť