Tak a som späť v rodnej krajine. Už tretí rok sme išli na dvanásť dňovú dovolenku do Alanye v Turecke a ja som sa tam mala temer ako v raji. Čítanie na pláži, nočné nakupovanie a obdivné pohľady len preto, že som blondínka, teda plavovlasá, no :DD
Veľmi mi chýbalo písanie, no nadobudla som inšpiráciu a včera v noci napísala novú kapitolu.
Svoje favs sa chystám obehnúť o pár minút, tak sa majte na pozore :)
A info z Tureckej riviéry tomorrow :3
Kapitola Piata -Genève-
Ženeva bola mesto krajšie, ako som si vôbec dovolila dúfať.
To povestné ženevské jazero väčšie, než som si
predstavovala.
Uličky, ktorými sa predieralo Rose Marine auto zas strmé
a úzke, no predsa hrdé a elegantné.
Uprostred noci za skromného svetla lucerien sa mi mesto
skúmalo veľmi ťažko, no predsa si moje mačacie oči zúžené od zvedavosti všimli
mnoho detailov.
Väčšina domov malo hnedastý alebo mramorovo biely odtieň,
strechy boli mahagónové v klasickom tvare trojuholníka a príbytky
postavené v zástavbách.
Len na chvíľočku mnou prebehlo prekvapenie, že veľa ľudí
ešte žije skromným nemoderným životom. Totiž, prechádzali sme historickou
časťou mesta, spleťou nádherných vykachličkovaných ulíc, parkov, stromoradí,
sôch a starožitných pamiatok.
O niekoľko minút sme vstúpili do luxusnej štvrte
nejakých bohatých milionárov, politikov, lekárov, či už novinárov a mňa
oslepilo množstvo svetiel z rôznych nočných klubov.
A koľko tu bolo reštaurácii! Stovky krásnych malebných
podnikov, pre gurmánov raj na zemi.
Unavená Rose Mary ma v skratke informovala
o najobľúbenejších zákutiach tohto mesta, spomenula vysoko položenú
katedrálu sv. Petra, Patek Philippe Museum so zbierkou hodín od 16. do 19.
storočia, sídlo OSN, ženevský gejzír, samozrejmé ženevské jazero
a niekoľko ďalších.
Zaprisahala som sa, že jedného pekného dňa si s mapou
v rukách urobím menšiu túru.
No teraz bolo dôležité bezpečne sa dostať do cieľa.
Romy bola podozrivo mĺkva, keď sa zameriame na fakt, že od
dedkových plantáží mlela v jednom kuse a viečka sa jej ospalo mykali.
Už som jej aj ponúkla výmenu pozícií, hoci som nemala
vodičák a nevedela ani poriadne zaparkovať, hoci som dosiaľ riadila len
niekoľko malých traktorov, hoci som bola napätá a nervózna a ustatá
ani antilopa pod ostrým pohľadom dravca.
Ale verila som svojmu orientačnému zmyslu a zúfalo sa
chcela dožiť zajtrajška.
Samozrejme, odmietla.
„A- ale zámok Chillon je ešte v nedohľade, taktiež-“
Romy sa na mňa žiarivo usmiala. „Tých pár míľ ešte zvládnem.
Len si pospi, moja.“
Oprela som sa o sedadlo, zvyšujúc hlasitosť rádia.
Ani ma neprekvapovalo, že sa tá žena ku mne chová ako
k malému decku, desil ma však ten súcitný úsmev, ktorý jej pohrával na
perách.
Poznala mojich rodičov a zrejme si myslí, že moje
večerné depky a modlenie ešte stále pretrváva.
No na druhej strane, chová sa ku mne nadmieru milo, čo jej
nikto nemôže vziať.
Romy náhle dupla na plyn a auto za zlomok sekundy
predbehlo vlečúci sa kamión pred nami.
Keď zbadala môj ohúrený výraz poznačený pochybnosťami, že sa
taká stará kára zmôže na takýto trik, spokojne sa usmiala.
„Nepochybuj o srdci ľudí, napriek tomu, čo zažili
a urobili. Toto autíčko je v mojich očiach kabriolet.“
Bola som zmätená. Rose Mary ma neprestávala prekvapovať.
Ani som sa nenazdala a moje ťažké viečka zatvoril
spánok a s ním aj čudesný sen.
Vidím ho. Vidím havrana. Je obrovský, krídla má dlhé na celú
miestnosť.
Prečo sa len na mňa tak zúbožene pozerá?
Aký je zámer tých smaragdových očí, ktoré na mňa upiera?
Po bledej tvári mu tiekol pot, ktorý keď sa dostal do
kontaktu s čiernymi šupinami, vzbĺkol oslnivým plameňom.
Vystrel ku mne ruky a ja som sa ich celou svojou
bytosťou túžila chytiť, zveriť svoju dušu tomu neodolateľnému dravcovi.
Nerob to, šepkalo
moje vnútro. Je poškvrnený, poškvrnený.
Priblížil sa a už ku mne naťahoval svoje hrubé pazúry.
Aj tie ma vábili.
Vyplazil jazyk tmavý ako bezhviezdna noc, zobral prameň
mojich vlasov a priložil si ho k nosu.
Dlhé sekundy, možno minúty vdychoval jeho vôňu. Moju vôňu.
Niečo povedal. Dve slová. Žeby to znamenalo milujem ťa?
Pritiahla som jeho tvár k svojej, mŕtve biele pery ku
ružovkastým, plným života.
Pohltila ma temnota.
Zobudila som sa s pocitom plným úzkosti a myslím,
že som aj troška kričala.
Tesne predtým ako do izby vbehla vyľakaná Romy, zazrela som
nejasné siluety miestnosti, v ktorej som ležala.
Buchla dverami a chytro ku mne pribehla. Zovrela moje
roztrasené prsty, chrliac príval otázok.
Čo sa stalo? Ako sa
cítiš? Bolí ťa niečo? Bol tu? Ublížil ti?
Zvlášť ma zaujali posledné dve.
„Eh, slečna Rose Mary, ja-“
„Volaj ma Romy, moja.“
„Ro- Romy, koho
ste mysleli tým bol.“
Zahryzla si do pery a prekvapene zažmurkala. „Predsa
Ravena.“
Pane bože.
Nechcela som počuť jeho meno, bolo pre mňa neskutočné,
smrteľné tabu.
Ale...
„Raven predsa znamená-“
„Havran,“ usmiala sa.
Naštvane som na ňu zagánila. „Prepáčte Romy, no je neslušné
neustále ľudí prerušovať. A dal vám dedko vôbec povolenie rozprávať sa
o ňom so mnou?“
„Má pravdu, mama. Ten bastard si nezaslúži nič iné len
basu.“
Ďalší zmätok, ďalší hlas.
Keď som zbadala vysokého chlapca opretého o rám dverí,
vážne som sa pripravovala na omdletie.
Ale už som znovu nechcela zažiť ten sen.
„Som Jordan.“
Chlapec mi zamával rukou pred očami a rozvalil sa na
posteľ, v ktorej som ešte stále ležala.
Zvýskla som od prekvapenia.
Romy na nás pobavene hľadela.
„Včera si tuho zaspala, Heidi. Museli sme ťa nejako dostať
do domu a tuto Dany s tým nemal problém.“
Domyslela som si, že ma asi preniesol a tvár mi okamžite zaplavil rumenec.
Vyzeral starší a mohutnejší ako chlapci na ktorých som
bola zvyknutá.
Jordan mal lesklé svetlé vlasy zostrihnuté po bradu, široké
plecia a večne napnuté bicepsy.
Určite bol aspoň o hlavu vyšší, hoci mojich sto
sedemdesiat centimetrov nebolo nijako úbohých.
V tvári vyzeral ako anjel. Mal dokonale krojené pery,
hebkú pleť a tmavomodré oči.
Ani som si nevšimla ako ma dusia jeho dlhé nohy prehodené
cez moje.
„Ah. Uh. Eee, Jordan nie je veľmi švajčiarske meno. Ani
nemecké.“
Uprel na mňa líščí pohľad sprevádzaný nadvihnutým obočím.
„Ja som Brit, slečinka.“
Zabehlo mi.
„Hádam si si nemyslela, že som Romin syn. Ľudí to často
pletie. Ach, to je jedno. Ja som v skutočnosti adoptovaný, keďže mam sa ma
vzdala ešte v plienkach.“
Páčil sa mi úprimný a nenútený tón jeho hlasu. Bolo to
ako rozprávať sa s dedkom, možno aj jednoduchšie.
„Heidi?“ pozrel na mňa.
„Hmm?“
Rozosmial sa. „Ty si zase vážne dokonalá dcéra svojej krajiny.“
Sklopila som pohľad. „To tá dedkova výchova.“
Jordan sa chápavo usmial. „Ale mne sa páčiš. A stavím sa,
že nevieš, čo je to Golden Club.“
V tej istej chvíli ako som ja povedala To vážne neviem, Romy vlepila svojmu
synovi prudkú facku.
On sa len znovu rozosmial.
„Mimochodom, volaj ma Dany. Tunajšie dievčiny si túto
prezývku obľúbili.“
Je to nádherná kapitola, už jsem se na ní moc těšila :) Jsem ráda, že už jsi zpět a jsem ráda, že sis to tam užila :)
OdpovedaťOdstrániťThanks a lot♥♥♥ A aj ja som rada, že môžem ohlásiť svoj comeback :D Turkey was great, nice, magical and very fun, but... home, sweet home :D
Odstrániťako dlho som na toto čakala! úžas, opäť nemám slov, ako vždy :) milujem toto, milujem teba, milujem všetko, čo píšeš :)
OdpovedaťOdstrániťinak, otázočka: už nedopíšeš Rubínový vodopáad? :) to len tak BTW :)
love you more than you can imagine ♥ ♥ xxx
Rubínový vodopád? Eh, myslela som, že na môj milý waterfall už každý zabudol :D
OdstrániťTeda Juli, ja fakt neviem :/ Kto by to čítal? Aktuálne mi na novom blogu ostali len dve directionerky vrátane Teba a to je dosť malé číslo :(
No ale porozmýšľam o tom :3
A ďakujeem, kradneš mi slová, ktoré ja píšem Tebe a ktoré ma napadnú pri čítaní Tvojich poviedok :DDD♥
xxxx
Ježíš toto bolo úžasné! Toto áno! Len pozor na opakujúce sa slová :) Hoci si tam mala veľa krát
OdpovedaťOdstrániťJordan sa mi vážne páči celé to bolo krásne opísané :)
Veľmi pekne ďakujem! :O
OdstrániťTvoje rady si vážim, keďže iné ani nedostávam :DD
Budem sa vyvarovať tomu opakovaniu, predvčerom som sa nechala uniesť a na pravopis nejako extra nemyslela :/
Ešte raz ďakujem :))