19 júla, 2013

Víchor 2





"Brigáda? To nemyslíš vážne. Je tak trochu pod moju úroveň roznášať pizzu, keď tu mám dôležitejšiu robotu.“
„Och a akú, mladá dáma? Túlať sa po mojich plantážach a premýšľať... ani neviem nad čím.“
Ohrnula som spodnú peru.
„Dedko, ty dobre vieš, že väčšinu času sa iba učím. Čítam knihy, ktoré si mi dal, aj...“
„Veď ich už všetky poznáš naspamäť.“
Čo mám robiť? Protestovať by už nemalo šancu.
Ale ja si sama seba ani neviem predstaviť v takej bežnej veci.
Samo štúdium pod dedkovým dohľadom ma urobilo nadmerne sebestačnou a nezávislou, zvykla som si na to a takto mi to vyhovovalo.
Nikdy som nebola inde, než v rodnom Švajčiarsku, aj keď teoreticky som precestovala už celý svet. Toľko textu a obrázkov, no hlavne jazykov nemal v hlave uložený nikto.
„Čo je to za brigádu, dedko?“ vzdychla som.
Spokojne sa usmial, ruky mal naďalej prekrížené na hrudi.
„Hovorí ti niečo marketing, Heidi?“
„Pch, nie som blbá. Ale ja napriek všetkému s peniazmi hospodáriť neviem a s reklamami som na tom ešte horšie.“
Dedkov výraz sa vôbec nezmenil. „V poriadku. Takže tentoraz je celkom určite vhodná možnosť číslo dva. Odcestuješ do Ženavy, drahé dieťa.“
V tej chvíli by som sa pravdepodobne rozosmiala, keby jednu z dedkových stránok tvoril humor a občasné vtipkovanie.
Ibaže on bol vážny, vážnejší než ktorýkoľvek človek na pôde našej zeme.
„Starý otec,“ šepla som. „To je príšerne ďaleko.“
Nastalo zničujúce ticho.
Hľadela som do ohňa, vnímala praskot plameňov a hľadala nejaký záchytný bod.
Bolo to už jedenásť rokov. Jedenásť rokov od tej nehody, ktorá zabila mojich rodičov.
Nikdy som o tom s nikým nehovorila, nepremýšľala nad tým, ani príliš často neplakala.
Mala som tu dedka a to bolo pre mňa to najdôležitejšie. On bol tak trochu starý mládenec, keďže od smrti babky nikoho neprijímal, nevyhľadával. Jeho jediná manželka, večná láska aj po smrti, poslednýkrát vydýchla vo svojich dvadsiatich piatich rokoch, pri pôrode.
Takže sa z nás stali spriaznené duše.
Dedko ma často karhal a poučoval, no na napriek tomu ma za všetkými barikádami, ktoré okolo seba vybudoval, skryto zbožňoval.
Vedel vynikajúco variť, najmä tradičné nemecké jedlá. Každý večer sme spolu sledovali čiernobiele detektívky a počas dňa počúvali platne. Ráno mi česával moje večne strapaté, husté zlaté vlny, plietol mi malinké vrkoče a pevne pri tom stískal pery.
Až o hodnú dobu som prišla na to prečo. Strašne som mu pripomínala babku.
Vravieval mi,   Si tvrdohlavá ako Sara, Heidi.
                        Máš na mak rovnaký medený odtieň očí ako Sara, moja drahá.
                        Keby som nemal istotu, že si mojou malou vnučkou, tvoju inteligenciu by som
                        pripisoval nejakému filozofi. Sara by sa nad tou podobnosťou smiala.
Žili sme na vidieku, medzi nebom, pestrou zmesou sladkých vôní a dedkovými plantážami.
Po nejakej dobe, keď sa polia rozrástli a vďaka dobrej úrode sme mali dostatok peňazí, si sám zaobstaral päťčlenný personál. Tri ženy a dvoch mužov, veľmi som ich nepoznala.
Bola som sama ako prst, napriek tomu šťastná. Pri zimnom výlete na neďaleký svah za účelom športového vyžitia som spoznala Teddy. Pojašenú, večne usmiatu, skvelú dievčinu, ktorá bola odo mňa o dva dni a desať hodín mladšia. Ja som si stále pripadala ako sedemdesiatročný starec, takže by sa o tom dalo diskutovať.
Začala som viac zachádzať do miest obývaných ľuďmi môjho veku a prežila dve letmé lásky. Po pár týždňoch to skončilo. No moje priateľstvo k Teddy a večná oddanosť dedkovi pretrvávala. Prežila všetky búrky aj hromobitia, vánok aj víchor.
A prežíva dodnes.
„Heidi...“
Mykla som sa a hlavu otočila k dedkovi. Všetky údy môjho tela boli naplnené zlým tušením.
Prečo ma odháňa? Prečo tak náhle?
„Dávam ti dva týždne. Lístok na vlak a všetky pokyny budeš mať v zásuvke svojho stola.“
Zdvihol sa zo svojho hojdacieho kresla, oprášil si neexistujúci prach z povrchu svojich menčestrových nohavíc a pohol sa smerom ku predsieni.
„Kam- kam ideš?“
„Na pivo s Félixom.“
„No tak, stoj!“
Ustrnul na mieste. Aspoň na chvíľu som ho prinútila, aby ma počúval.
Trhane som sa nadýchla. „Pôjdem tam. Do Ženavy. Pridobre ťa poznám, takže pochybujem o tom, že by si sa ma chcel tak náhle zbaviť. Ale požadujem vysvetlenie.“
Prikývol. „Aj ho dostaneš.“
Potom za ním buchli vchodové dvere.
Dobre.
Ale kedy?


***


Celú noc som sa nepokojne prevaľovala a dumala nad miliónom možností.
Väčšina z nich boli len chabé napodobeniny, ktorých účel bol jednoduchý. Znížiť tep môjho srdca. Udieralo mi o hrudný kôš, akoby z neho chcelo vyskočiť.
Čo mám robiť?
Teddy tentoraz nezavolám, vrieskala by od rozhorčenia, na dedka i na mňa, no nakoniec by predsa len porazenecky vzdychla a s hlbokou nádejou v hlase dodala: Budeme si písať, volať, e-mailovať, faxovať.
A na ďalšiu nočnú obchôdzku som nemala dostatok síl.
Keby sme len mali nejaké domáce zviera. Stačil by mi baran. Len nejaká dýchajúca bytosť s mäkkou srsťou, ku ktorej by som sa mohla pritúliť.
Ale on bol spokojný so svojimi plantážami.
Preňho to bola značná časť života.
Ach, dedko.
Ach, Teddy.
Ach, môj drahý vidiek.
Ach, moje milované knižky a modrá obloha.
Aká je asi Ženava?
Načiahla som sa po svoj notebook ležiaci na písacom stole a rozsvietila lampičku.
Moje prsty rýchlo naťukali tých šesť hriešnych písmen.
Ako prvá položka mi vybehla krátka charakteristika mesta.
Moja myseľ si uložila len pár bodov.
Sídlo viacerých univerzít, mesto mladých ľudí, veľa pamiatok, múzeí, katedrál, hodinových veží a tak ďalej.
Proste presný opak môjho terajšieho bydliska.
Keď sa dedko o pol tretej ráno vrátil, stále som bdela.

Hneď som sa naňho vrhla s hromadou otázok. 

6 komentárov:

  1. wow! That is all I can say.
    Táto poviedka ma niečím tak neuveriteľne priťahuje, že som na tvojom blogu skoro stále, len aby som videla, či si už pridala časť. :) Je to prekrásne, úžasné, dokonalé a hlavne, jedinečné. :)
    Keep writing ;)
    love you, sweetie ;) ♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, ďakujem♥ Neskutočne si tvoje návštevy vážim, keďže som čakala tri kliknutia na deň a o komentároch ani nehovorím :D
      I will write to the death :) Maybe...
      Love you more, you know :P :D

      Odstrániť
  2. Ahoj! :) Ešte dávnejšie som narazila na tvoj blog - ten starý. A vďaka 1D ktorých moc nemusím, som to tak rýchlo aj zavrela. A dnes som sa tam dostala znovu. A čo nevidím - nový blog! A preto som tu. Už pri otvorení stránky ma uchvátili hviezdy :3. Neviem či si čítala Across the Universe od Beth Revis, ale pre mňa tá knižka veľa znamená. Trochu ma štve, že je to blogspot, lebo sa tu nevyznám, ale i tak by som ťa rada požiadala, či nespriatelíš :)

    -Lexi Perennis Van der Lux - the-fantasy-stories.blog.cz

    PS: anonym som preto, lebo ak účet google mi to nikdy nenačíta -_-

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som veľmi... poctená? :D O tvojom blogu už viem dlhšie, bola som niečo ako tichý návštevník, takže som rada, že teraz sa to zmení :)
      Veľmi rada si ťa zapíšem do zoznamu svojich obľúbených blogov a budem sa snažiť obiehať tak často, ako budem môcť :3
      Across the Universe dobre poznám, nápad prísť s niečím tak "vesmírnym" bol famózny nápad, u každého asi aj prebudil lásku k hviezdam, takže sa ti ani nedivím, lebo som na tom rovnako :)
      Už som ti aj napísala na blog :D

      Odstrániť
  3. Tvoj štýl je neobyčajný a má v sebe akési čaro :) Tým Švajčiarskom si ma teraz totálne dostala :3 Na Geografii sa mi hneď tá krajinka zapáčila. Samostatnosť, kašle na všetko vrátane EU to sa mi na nej páči :D
    No inak aj to meno je mi povedomé :D Ja som totiž Sára...jeden dlžeň hore dole :D
    A ďakujem za komentár potešilo :3 Nemyslím si, som len chabý začiatočník :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Švajčiarsko je nádherná harmonická krajinka, ktorá ma tiež ihneď dostala :) Síce som tam nebola, keďže rodina radšej teplé krajiny a more, no raz sa určite vydám :) Keď bude nutné tak aj na vlastnú päsť :D
      A vôbec som nečakala, že trafím akurát tvoje meno, je to dobrá náhoda :D
      Inak, za pravdu sa neďakuje- ako vravia moje podarené kamošky- takže neďakuj :3

      Odstrániť