02 marca, 2014

Kaleidoskop 14

Tak a je tu nová kapitola. Mala som rušný týždeň, ku ktorému sa asi vyjadrím v ďalšom článku, keďže sú tu prázdniny a ja mám prekvapivo čas.
Ďakujem za komentáre. Ľúbim vás nado všetko.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥


 


S Tristanom sme sa poznali od mala. Boli sme dobrými priateľmi, priam spriaznenými dušami. A boli sme zároveň iní.
Videli sme krásu v prírode a v knihách, namiesto v počítačoch a novodobých vychytávkach.
Naše časté hry akoby už boli vopred predurčené.
Rozmýšľali sme rovnako, rozprávali sme rovnako, učili sme sa rovnako.
On bol dobrý v matematike a technike, tiež v ťažkých namáhavých prácach, ktoré zvládalo len málo jedenásťročných chlapcov.
Mne išla naopak angličtina, literatúra a hodina konverzácie. Vedela som byť úprimná, no mierna, chladná, no nie hrubá, krutá, no lojálna.
Spolu sme boli niečo ako neporaziteľný tým, ostatné deti sa nám vyhýbali.
Naši rodičia sa nikdy nestretli, no otec sa ma na Tristana často pýtal, keď ma videl hrávať sa s ním v našej záhrade. Otcove časté, priam dotieravé otázky mi však neprišli neobvyklé ani zvláštne. V tej dobe mal totiž zložité obdobie. Ako mladé dievča v depresii.
Raz som Tristana navštívila. Jediný raz. A posledný.
Pamätám sa aký prekrásny, drevený a útulný domček mali.
Pamätám sa na Tristanovu detskú izbičku či hvezdáreň na pôjde.
Pamätám si na jeho rodičov a akí vľúdni ku mne boli, keď sme spolu v ten deň večerali, všetci spolu za okrúhlym stolom ako na zámku.
Spomínam si ako niekto zaklopal na dvere. Tristanov otec šiel otvoriť, pričom sa ešte stále smial na akomsi žarte, ktorý som vystrúhala.
Spomínam si na výstrel a na srdcervúci výkrik Tristanovej mami.
Spomínam si na plamene olizujúce palisády rodinného domu.
Spomínam si ako som Tristana v poslednej chvíli vytiahla vonku a povedala mu jediné slovko.
Uteč.



Zrak mi zatienila clona belasého svetla.
Jej zdrojom boli lacné dobýjateľné žiarovky ledabolo pripevnené o hrboľatú stropnú plošinu.
Pri pohľade zhora vyzerala tma tam dole ako bezodná priepasť.
Vtiahne vás dnu a už nepustí, až kým po vás ostane matná, temer nehmatateľná spomienka. Aj tá spomienka potom zablúdi v zástupe ďalších, len občas sa niekto rozhodne obrátiť ju do žiary tohto závistlivého, bezočivého, nenávistného sveta.
Avšak aj svet plačúci ťarchou lží a nezáujmu je lepšou variantou než prázdno.
„Priveľa myšlienok?“ opýtal sa Baltazár.
Prikývla som. Lomcovalo mnou znepokojenie.
„Tu sú tie najhoršie prípady. Vrahovia. Zradcovia. Klamári. A predsa len nie najhoršie. Každá jedna osoba v tuneli nárekov nemá v sebe zakoreneného toľko zla ako svet vonku. Politici. Úradníci. Sudcovia. Dokonca lekári. Svet je plný špiny, Mína O´Neeová. Nikto sa nestará, nezaujíma. Som ja výnimkou? Ste vy výnimkou? Ani omylom. Trápi vás to, vidím to v odlesku vašich sĺz, ktoré vám tak neochvejne tečú po lícach, dušička. Desí vás predstava násilia. Desí mňa, áno desí, desí každého. Aj vášho nebožtíka otca desila, ibaže iným spôsobom. No aj napriek všetkým tým starostiam a trúchlivým slovíčkam nejestvuje nebo. Aspoň v tomto svete nie. Štát sem a inde posiela väzňov z celého sveta, aby si tak odpykali svoj trest. Podzemné tunely. Niekdajšie princípy nado všetko. Myslíte si, že som obyčajný nevzdelaný násilník, no som len prostý prostredkovateľ. Ja urobím svoju prácu, Amerika mi vydá peniaze. Povedzte mi niečo, čo si o tom myslíte?“
„Chcem len vidieť Nigela,“ zachripela som.
Začínal ma ničiť chlad, ktorý nespôsoboval pokles teploty ani perina snehových vločiek.
„Ale ten tu nie je.“
V tom momente ma nedokázalo prekvapiť už vôbec nič.
„Ako to?“
„Väzni nemajú mená. Sú označení identifikačnými číslami. Ten váš holobriadok bol odsúdený na verejnoprospešné práce.“
Bez súdu, zamrmlala som.
„Prosím?“
„Odsúdený bez súdu.“
Baltazár sa pousmial. „Súd sa prirodzene konal, lenže vy ste naň nedorazili.“
Potom ma postrčil do zatuchnutého vzduchu podzemia.
Vyzeralo to tam ako v najhoršom období stredoveku. Nestabilné steny tunela boli kamenné a nesúrodé, hrboľatá zemina pod nohami na dotyk chladná.
Priblížili sme sa k obytným priestorom, a ja som pod jemným svetlom lampáša zbadala dlhokánsku železnú konštrukciu a v nej nespočetný počet zasunutých škatuľových postelí.
Periny boli špinavé a roztrhané, po zemi sa váľalo perie.
Pár spiacich sa pod náhlym zdrojom svetla prebralo a zahľadelo do mojej vystrašenej tváre.
Zobudili sa ďalší a ďalší zobudili ďalších.
Hlúčik okolo nás sa začal zväčšovať. Osemdesiat percent väzňov tvorili muži, zvyšok ženy.
Nevidela som tam jediné dieťa, podvedome som si vydýchla.
Nigela som nemohla nikde nájsť.
A vtom som to zbadala.
Pohŕdanie. Ľudská vlastnosť neustále mi vhadzujúca bremená do cesty...
Obklopovalo ma na každom kroku, špinilo mi zrak a špatilo úsudky.
Stále tam bolo. Večne tam bude.
Keď som prechádzala radom zohavených ľudí, po lícach mi tiekli slzy.
Boli to chudobní ľudia, bez jedinej mince, bez nádeje a bez moci.
Ale symbolizovali dokonalú vidinu sveta.
Sveta, v ktorom prežije modrá krv a zomrie bedár. Dnešného sveta.
Jeden žobrák sa naklonil a nečisté ruky mi obmotal okolo stehien.
Skôr, než som stihla akokoľvek zareagovať, ho Baltazár prudko odstrčil a kopol do temena.
Zhrozene som vykríkla. Zapchal mi ústa.
Čierna miestnosť, do ktorej sme vošli sa ukázala ako prázdna cela.
„Čo to robíte?“ vyštekla som, keď ma strčil o stenu.
„Snažím sa vás zachrániť pred hromadou tých bezduchých cvokov.“
Prekrížila som si ruky na prsiach.
„Mala to byť všeobecná otázka.“
„Je to jednoduchý princíp. Najhoršie primáty do podzemia, kde už viac nemusia ubližovať sebe a hlavne okolitému svetu.“
„Tak primáty,“ zvraštila som obočie. „Sú to ľudské bytosti, každému z nás rovnocenné.“
Baltazár sa uchechtol, vo vrecku šmátrajúc po neznámom predmete. „Že vraj rovnocenné.“
Našiel ho. Vytiahol cigaretu a zapaľovačom ju zapálil. V tme sa zaleskol oheň.
„Každý má právo vidieť slnko, keď sa ráno zobudí,“ šepkala som, „predstava tmy a mreží nad hlavou je príliš skľučujúca. Neverím, že keby toto videl hocaký člen amerického parlamentu, tak by nijakovsky nezakročil.“
Baltazárove oči krátko zasvietili. „Oni vidia peniaze. Hromadu peňazí. Plávajú v nich ako v celkom rovnom riečnom toku s bielym pieskom na dne, až kým sa celkom neutopia.“
Pochopila som. Bola to celkom jednoduchá metafora. Ako Adam a Eva, ktorý sa nechali opantať rečou luhára a neodolali zakázanému ovociu, ktoré im po jedinom načrení prinieslo záhubu.
„A teraz moja milá, sa trochu uvoľnite. Ochránim vás.“ Baltazár sa usmial hrôzostrašným bezzubým úsmevom, ktorý mu temer znemožnila hlboká jazva tiahnuca sa dolnou perou.
Jeho tvár bola maskou, ktorá mohla stelesňovať hlavného zloducha stredovekých divadelných hier.
Prineskoro som si uvedomila, že som s týmto šialencom celkom sama v opustenej tmavej cele. Pokúsila som sa nahmatať kľučku za chrbtom, no boli tam len hrubočizné mreže, podliehajúce hrdzaveniu.
Vrhol sa na mňa ani vlk na bezbrannú ovečku. Zvrieskla som.
Pár väzňov, ktorí zatiaľ len bezducho sledovali slovnú hru ich pána a neznámeho dievčaťa, zmätene zažmurkalo.
Tí by mi nepomohli. Nepoznajú ani princíp otvárania zamknutých dverí spinkou.
„Prestaňte.“ Snažila som sa ho odstrčiť, no jeho ramená pre mňa predstavovali zvieraciu kazajku. Pritiahol si ma ešte bližšie a naplno nasával vôňu mojich náhle rozpustených vlasov.
„Váš otec k vám pustil akýchkoľvek pochybných úbožiakov a na jeho najvernejšiu sluhu, pravú ruku, celkom zabudol. Je mi ľúto, že za to budete pykať práve vy.“
Kričala som, tak ako mi len stiahnuté pľúca dovolili.
Toto sa už nezopakuje, nie tu, nie teraz. Nie keď som už dokázala mať svoje spomienky a ranenú myseľ aspoň trochu pod kontrolou. Toto sa už nezopakuje.
Do mohutnej laby zovrel moje koleno pripravené na úder. Cítila som sa ako na desiatkach miestach priskrutkovaná o mreže, hoci ma držal jediný človek, no nevídanej sily.
„Prestaňte,“ zopakovala som. Šeptom.
Jeho nešikovné prsty povolili viazanku na bokoch, bolo len otázkou času kedy mi tenké šaty padnú k nohám.
Toto sa zopakuje...
A vtedy sa ozval výstrel. Zahrmel ako hrom počas letnej búrky.
Guľka mi prefrčala celkom tesne okolo tváre a trafila Baltazára do ľavého ramena.
Zrúkol od bolesti, pustiac ma zo svojich špinavých rúk.
A zrazu bol za mnou Nigel. Chvatne odomkol zamknuté mreže a drsne ma schmatol za rameno. Cez plecia mi prehodil objemný kabát, do ktorého som sa okamžite zababušila.
Bežali sme dlhokánskou chodbou, za pätami vnímajúc chlapský rev odrážajúci sa od kamenných stien.
Takmer som zajasala od šťastia, keď som pred nami zbadala schody vytesané do skaly a vedúce k východu, do tmavej, živej noci.
Vyliezli sme hore, hodiac sa na sneh, plytko dýchajúc.
Nigel mal v sebe našťastie toľko duchaprítomnosti, aby kužeľovité dvierke zamkol a zatarasil západku.
„Nočná mora. Toto je nočná mora.“
Chvíľu som plakala, no s úsmevom na tvári. Nech je svet akokoľvek nečistý, nech ja som nečistá, stále je tu obloha. Mesiac a hviezdy. Ligotajúci sa sneh a blčiace okenice domov kdesi v diaľke, kde sa už ľudia zrejme pripravujú na spánok, alebo pri zvuku lámajúcich sa plameňov v kozube pozerajú televíziu. Stále je tu aspoň teória i predstava harmónie.
„Nemala si sem chodiť,“ ozval sa chlapec, upierajúci na mňa nenávistný pohľad.
Hlas mal tvrdý a chrapľavý ako päťdesiatročný chlap po prehýrenej noci.
Usmiala som sa naňho. Zachránil ma.
„Prišla som po teba, Nigel. Privediem ťa domov.“
„Nestojím o tvoju pomoc!“ vykríkol ako v hystérii. „Je mi zle už z toho, že som zmiju ako ty musel zachrániť, kvôli debilnému dlhu,“ odpľul si. „Mal som na poslednú chvíľu zmeniť smer. Zaslúžiš si zomrieť viac ako Baltazár. Viac ako ja. Viac ako ktokoľvek.“
Neprestajne som sa dívala na oblohu. Bola taká nádherná...
Akoby sa hviezdy práve zobudili a súhvezdia zoskupili...
„Prečo?“
„Opantala si môjho najlepšieho priateľa. Môjho brata. Kvôli tebe mu podpálili domov, kvôli tebe mu zabili rodičov. Viem to. A viem, že to vieš ty. Tristan to vie najlepšie a predsa ťa...
Doriti! Prečo Boh dopustil, aby si ľudia tak bezhlavo odpúšťali?“
„Pravdepodobne kvôli možným obetiam.“
Zdalo sa mi to, alebo som práve zazrela padajúcu hviezdu?
„Obete,“ odfrkol. „Obete majú slúžiť akémusi účelu.“
Zasmiala som sa. „Nigel, máš pätnásť rokov, nehraj sa tu na nejakého filozofa, prosím ťa.“
„Nerobím to zámerne. Takto proste rozmýšľam.“
„Pozoruhodné.“
„Si ako tvoj otec. Sarkastická, hrubá, nečestná.“
„Akoby si ty mohol poznať môjho otca a porovnávať ma s ním?“
Zachmúril sa. „Poznám ho. Z rozprávaní. Udržiaval kontakty s mnohými ľuďmi.“
Ako môže byť obloha taká tmavá, priam sýto čierna, keď jej toľké miliardy hviezd dávajú svetlo?
„Okamžite odíď. Nechaj ma tu. Nechcem odísť.“
„Nechceš sa vrátiť k svojej rodine? K Tristanovi?“
„Nemôžem sa dívať, ako z neho robíš trosku priamo pred mojimi očami,“ sykol tak nenávistne, až mi zamrazilo dušu.
„Dobre,“ prižmúrila som viečka.
Potom som už počula len doznievajúce Nigelove kroky, kontrastujúce s mäkkým snehom a svoj spomalený dych.

„Mami, prečo nespíš?“
„Nemôžem, dušička.“
„Pohádala si sa s hviezdami?“
Mama zaklonila hlavu a schuti sa rozosmiala.
„S hviezdami sa nedarmo hádať, mami. Ukážu ti svoju pravú tvár, takú krásnu, že sa z nej nikdy nespamätáš.“
Mama len prikývla. Pritiahla ma bližšie k sebe a pobozkala do ohnivých vlasov.
„Ty si moja hviezda. Mína.“


Zobudila som sa na takú ostrú bolesť, až som tupo vykríkla. Ktosi mi jemne zakryl ústa.
„Pšššt, už bude dobre. Si v bezpečí.“
„Tristan?“
„Áno?“
Zažmurkala som, zbadajúc, že ležím na jeho kolenách zababušená ešte v ďalších dvoch vrstvách.
Čosi podskočilo. Zvuk motora. Boli sme v aute.
Ale to teraz nebolo podstatné. Opantávala ma smaragdová zeleň, spev džungle skrytý za hustým závojom mihalníc. V tých dúhovkách sa prelínali všetky odtiene zelenej ako nevídaná dúha.
„Máš prekrásne oči.“
V jeho tvári sa zračilo prekvapene. Potom sa usmial tak nádherne, až mi stislo srdce.
Naklonil sa, ústa vnoriac do mojich vlasov. Jemne mi bozkával cestičku v nich.
Bol to zvláštny, dôverný dotyk. Akoby som ho už pred dávnymi rokmi zažila...
„Spi už,“ usmial sa krásny chlapec nado mnou. Z neznámeho dôvodu mal v očiach slzy.

Poslúchla som. 



13 komentárov:

  1. Evulienka.
    Rozmýšľala si, aké by to bolo skvelé, keby si to raz vydala?
    Pretože ak niečo takéto úchvatne a dychberúce dokáže splodiť štrnásťročné dievča, s ktorým by mala metať puberta o stenu a jediné čo by ťa malo zaujímať je či máš dobrý lak na nechty, prosím, ako budeš písať o 10 rokov?
    Je to magické, čítať tie slová a po každej kapitole si uvedomiť, že sa z toho stáva stále viac a viac napínavejší príbeh, ktorý by si istotne ľudia prečítali i v knižnej verzií.
    Dievča, neviem čo plánuješ do budúcnosti. Čo chceš študovať, čomu sa chceš venovať. Ale prosím, prosím, nezahoď svoj výnimočný talent na písanie a neupadni do zabudnutia len na nejakom Blogu.
    Choď, píš, vydaj.
    Aby som raz s hrdosťou v očiach a s tvojou knihou v ruke mohla povedať "toto je moja Evulienka."

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ivušík.
      Poviem ti úprimne, rozmýšľala, rozmýšľam nad tým stále.
      Ktorá pisateľka poviedok na svojom skromnom blogu, kdesi v zástupe ostatných nad tým nerozmýšľala?
      Ale asi sa bojím, či by to fungovalo. Či by sa to ľuďom páčilo, či by im to neprišlo príliš depresívne a či by radšej nesiahli po nejakej obľúbenej upírskej trilógii, alebo...
      Alebo neviem.
      Tvoju chválu si vážim nado všetko, ale som perfekcionistka a budem drieť a zlepšovať sa až do úplnej dokonalosti, keďže teraz k nej táto čudesná poviedka nemá ani len blízko... :)
      Uf, no to by si sa asi dosť divila, že ja v tej puberte naozaj som. Možno len jedným krôčkom, ale stále som. Laky na nechty, móda, chalani... To asi neminie nikoho. :D
      Len niekoho viac, niekoho menej a ja som ten druhý prípad. :3
      Desať rokov je dlhá doba, ja ani neviem, čo budem robiť zajtra, nieto o týždeň, takže uvidíme. :)
      Znovu ďakujem. Je neskutočné prečítať si, že niekto ozaj verí v tento príbeh. ♥
      A o to viac, že si to ty, ktorej už mali dávno vydať hrubú knihu, bestseller, ktorý by si ľudia dravo kupovali. :)
      Dohodneme sa na jednom. Vydám knihu ja, vydáš ju aj ty a ja budem šťastná už len pri tom keď dosiahnem štvrtinku tvojej predajnosti. :P
      Ivka. :D ♥
      Ja len... ďakujem...

      Odstrániť
    2. Neďakuj mi.
      Ja ti len vravím pravdu, ktorú si ty, ako jedna z mála, zaslúžiš len tú najlepšiu.
      A čo, že si perfekcionista? Píš, zdokonaľuj, ale nikdy o sebe nepochybuj.
      Myslím, že v tom prípade s upírskou trilógiou s tebou nesúhlasím. Upíri, vlkolaci, víla Amálka a ja neviem kto ešte, to už je otrepané. Každý druhý spisovateľ píše o tom istom, len dá iné mená, iný sled udalostí. Vieš aký obrovský BOOM by si rozpútala týmto príbehom? Príbehom, ktorý má v sebe obrovské množstvo tajomna, správnu dávku násilia, niekde hlboko zakorenenú nenávisť a ťažko sa črtajúcu lásku. Niečo úplne iné, na ako čo sme zvyknutí.
      A čo ak by to bolo depresívne? O čom by bol svet, keby ľudia čítali len happy endy, pričom 70% populácie happy end nikdy nezažije? Musia byť aj príbehy, ako ten tvoj, ktorý ukazujú odvrátenú stránku života, príbeh ktorý sa nebojí ukázať, že nie všetko zlato sa blyští. Dievča, ak by som mohla, ak sa mi raz podarí vyštudovať školu, ktorú chcem a stanem sa vydavateľkou, ty budeš prvá, ktorej knihu vydám. Pretože tvoje dielo si zaslúži uzrieť svetlo sveta.
      Váž si tieto slová, pretože takúto chválu nedávam hocikomu. Len tým, ktoré si to zaslúžia. A zo všetkých blogov čo čítam ste len dve.
      Takže Evka, neďakuj mne.
      Ďakuj sebe, ďakuj Bohu, komukoľvek v koho veríš.
      Si obrovský talent a bola by veľká škoda, keby ťa svet nespoznal.

      A čo tam po nejakých mojich trápnych FFkách.
      Toto si zaslúži obdiv, nie to moje.

      Odstrániť
  2. Po prečítaní tejto časti som musela chvíľu počkať, aby som vlastne vedela niečo zmysluplné napísať, hoci za to neručím :D
    Je to nádherné!
    Nádherné je slabé slovo.
    Táto časť sa mi špeciálne veľmi páčila, lebo... proste... Mala si tam také myšlienky, postrehy, či príklady z každodenného života, mala si tam kruto opísanú realitu...
    A!
    Musím vyzdvihnúť Baltazárov monológ na začiatku časti!
    Neuveriteľný :3
    Som rada, že som spoznala Tvoj blog, že som spoznala Teba (hoci len takýto elektronickým spôsobom) :)
    Verím tomu, že ak by si raz toto poslala do vydavateľstva, bol by to bestseller a ver mi už, keď Ti to poviem, lebo nie som jediná, ktorá si to myslí :)
    Píšeš o ťažkých a zložitých situáciach živote takým spôsobom, že čitateľ sa na chvíľu zastaví a uvedomí si: takto to skutočne je...
    Takých autorov, ako si ty, potrebujeme a ja viem, že Ty raz niečo vydáš :)
    Ja sa teraz normálne hanbím niečo aj písať :D
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Julka... Nikdy Ti nebudem schopná splatiť tieto komentáre, ktoré pre mňa znamenajú tak veľa.
      Som neskutočne rada, že sa páči, keďže nikdy si nie som istá, či to zaujme...
      Ale ty si taký milý človiečik, že aj keby som napísala najväčší prepadák roka, ty by si v ňom našla tie svetlé stránky. :)
      Ďakujem. Ďakujem krásne. ♥
      Ale ak niečo vydám, tak až po Tebe a po Ivke a po všetkých mojich skvelých čitateľkách, ktoré samé píšu čarokrásne! :))
      Ale počkaj, prečo by si sa hanbila písať, nemalo by to byť skôr naopak? o.O :D
      ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

      Odstrániť
  3. Ja už mám prázdniny za sebou, no ty si ich uži! :)
    Ten mail..odpísala som ti na komentár, všetko tam je.. :)

    Toto....toto bude kniha. Ty niečo dosiahneš. Pretože ty máš talent. Ty vieš zaujať. Ty si úžasná a talentovaná! :) Knihu chcem samozrejme s osobným venovaním! :D :3
    Nerobím si srandu. Naozaj. Skutočne verím, že ty máš na to napísať knihu. Pravdupovediac píšeš lepšie a krajšie ako niektorí "dnešní spisovatelia" keď dokážu mať knihu oni, dokážeš to aj ty :)
    Znova sa opakujem ale je to neskutočne úžasné a ja len zízam s otvorenými ústami. Celkovo si sa aj zlepšila a vlastne sa zlepšuješ každou časťou. Na článok sa teším :3
    Love you ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Juuj vy už nemáte prázdniny? Hoci je vonku hnusne, ani za svet by sa mi nechcelo do školy. :D
      Ďakujem za ten mail, v najbližšej dobe určite napíšem. (Takže hneď zajtra. :P)

      Och, čím ďalej viac komentárov čítam, tým som si čoraz viac istá, že ste sa proti mne spykli. Všetky. Takéto komentáre písať hneď na večer, nerozplačete ma predsa. -.- :DD
      Ďakujem najviac, Mimuška, osobné venovanie budeš mať hrubými písmenami na stranu a pol, to Ti môžem zaručiť. :)
      No... Na osobné náklady by to nešlo, takže asi budem niekde v kútiku čakať, kým sa to niekomu natoľko zapáči, aby sa ponúkol vydať túto spleť nezmyslov a potom...
      Potom si vás všetky do jednej vyhľadám! :D
      Me too. ♥

      Odstrániť
  4. Ach dievča...
    totálne a mega brutálne.
    Nemám slov!
    Tak som sa potešila, keď som uvidela novú časť, že som si ju okamžite musela prečítať. Zatiaľ sa mi aspoň vstrebala mastička na popálených prstoch (dlhá história :D keď som blbá a nešikovná. Black Light Burns na živo a bolestivo :D)
    Ale dosť bolo kecania. Naozaj nemám slov, Stále tak úžasné a dych berúce. Fakt obdiv a rešpekt. Každému, kto namiesto fajčenia a chodenia po baroch zapne word a stratí sa v prúde svojich vlastných slov, myšlienok a svetov :) Len tak ďalej. A súhlasím, aj keby som ťa mala dotiskať, vydáš tú knihu! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To nie je fér. -.-
      Ty, čo píšeš 50x lepšie ako ja, ty ma toľko chváliš? :D
      Sári, (a viem tvoje meno :P) v prvom rade na seba dávaj pozor, lebo viem aké to je popáliť si prsty, takže sme už dve nešikovné. :D (takisto dlhá história :D spojenie žehličky a obľúbenej pesničky v rádiu...)
      Súhlasím. Viac ľudí by sa malo dať na knihy a na písanie, na hudbu a na maľovanie... Veď my vieme najlepšie, že umenie je iný svet. ♥
      Thank you soou much. :))

      Odstrániť
  5. Ok ja to predýchavam.
    Absolutne som niečo take nečakala. Mala som rôzne predstavy no toto.? Mám chuť začať kričať a taktiež aj radostne sa smiať.
    To čo jej povedal Nigel a potom Tristan? Toto nieje dobrá kombinácia a ty to dobre vieš :) ja myslím že už ani nedýcham :)

    Tento príbeh pekonáva všetkú predstavivosť, ktorú v sebe mám. si nepredvídateľná a ja neviem čo mám očakávať už vôbec.

    Mala by som to prestať čítať, pretože mi to nerobí dobre, ale keď ja nemôžem.

    Vieš ľudia sú rôzny. Každý ma iný talent, každý zbožňuje niečo iné, no každého z nás spojuje niečo iné. Nejaká vášeň k určitej veci, piesni, osobe. No nás čitateľov práve v tejto chvíli spojuje vášeň k tomuto príbeh.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Chúďa moje, to som nemala v úmysle, ospravedlňujem sa. :))
      Ale Boo, si vážne poklad, na tvoje postrehy a komentáre sa vždycky tak teším! ♥
      No, o nepredvídateľnosť sa celkom snažím, lebo sama nemám nejak extra v láske, ľahko predvídateľné a očakávané kapitoly, no a hlavne koniec by mal byť najlepšia bodka za príbehom. Už teraz ho mám premyslený a poviem Ti, bude to najväčšia nepredvídateľnosť zo všetkých. :D
      Možno to bude odo mňa sebecké, ale nechcem kvôli zmätenosti deja prísť o takú skvelú čitateľku ako si ty. :/ ♥

      Posledným odstavcom si mi vrazila buchnát do rebier.
      To JA by som nemala čítať tvoje komentáre, pretože mi úsmev prerazí líca. :)
      Ďakujem Ti, nekonečne. ♥♥♥

      Odstrániť