05 januára, 2014

Kaleidoskop 8


Takže som znovu bezpečne doma. 

A hrdo sa hlásim, že bez modrín, dokonca som ani raz nespadla. :DD 
Boli sme v Ždiari, konkrétne v Strednici a bolo maximálne úžasne. :) Teda musím povedať, že sme to skvele vymákli, lebo v posledný deň už na svahoch bolo viac ľadu ako snehu, takže dneska by sa už veľmi ideálne nelyžovalo. Ale to je celkovo hrozné. Prázdniny a také otrasné počasie, to by malo byť trestné. -_-
By the way, som strašne unavená, nohy ma bolia ako vo zveráku, ale predsa som sa dokopala k napísaniu tejto časti, lebo som vám to sľúbila. :) Aj keď to nie je bohviečo, Tristana dosť odďaľujem, čo vás veľmi nepoteší. :D 
Ale snáď to nejako prelúsknete, idem sa vrhnúť na blogger a nové príspevky, ktorých sa tu nazbieralo teda hojne. oO :D
Enjoy. ♥♥♥





„Akí sú anjeli, ocko?“
„Nebuď hlúpa, Mína, anjeli predsa nejestvujú.“
„A čo nebo? Jestvuje nebo?“ Gerard O´ Nee pracoval a nad hlúpymi otázkami svojej jedinej dcéry pomaly strácal trpezlivosť.
„Ani to nie.“
„Ako si môžeš byť taký istý? Ty si predsa nezomrel, mamička áno. Ona je určite v nebi. A je anjel, lebo anjeli jestvujú. A sú ich milióny, pretože sú ako hviezdy. Nádherní a nezlomní...“
„Tak to už mi stačilo.“Gerard sa prudko nahol a dcéru si nešetrne posadil na kolená.
„Po smrti nasleduje zabudnutie, Mína. Ľudia si svoj život prežijú, no potom zaň zaplatia daň. V podobe tmy.“ Slzy sa už stihli preliať cez viečka dievčatka. S ohnivými vlasmi a jantárovo zeleno modrými očami dieťa symbolizovalo výnimočnosť a sálajúcu silu, čo si jeho otec plne uvedomoval. Mal v pláne z nej vychovať bystrú mladú ženu, niekoho kto by ho mohol nasledovať v obchode a naďalej sa venovať úspešnému biznisu. Chcel ju naučiť klamať. Obchodovať. Naplniť vypočítavosťou a drzosťou. Inými slovami, prevteliť do nej zárodok, ktorý v sebe sám choval. 
Jeho plány mu však neprestajne krížili ilúzie napĺňajúce Míninu hlavu. Dieťa si príliš rado a príliš často vymýšľalo. Veci prikrášľovalo tak, aby z nich nakoniec vzniklo čisté dobro. 
Spravodlivosť. Láska. Túžba po lepších časoch. Dobrota.
Mína mala v sebe priveľa svojej matky. Rovnako krásu. Svoju matku milovala aj dávno po smrti a verila v jej anjelský život.
A Gerard O´ Nee mal v hlave tvrdohlavý ambiciózny plán, že túto časť v nej nenávratne zlomí. Čiastočne sa mu to aj podarilo. Zomrel však priskoro, aby to čo načal, stihol zaviezť do absolútnej dokonalosti.


   V archíve vládlo pološero sprevádzané len svitom okrúhleho mesiaca žiariaceho cez pootvorenú okenicu.
Už tak dlho som tu nebola, až mi drevený interiér a obkladané steny prišli celkom neznáme.
Chvíľu som ešte omámene hľadela na zaprášené hojdacie kreslo, v ktorom som kedysi čakala na kamarátku.
Archív bol už dlhé roky úplne prázdny.
V modernej dobe bola minulosť pre ľudí celkom postrádateľná a nedôležitá.
Každý mal svoju myseľ upriamenú na budúcnosť a pojmy v nej zahrnuté s prívlastkom nové.
Čo tam po dávnych bojoch a zoznamoch úmrtí, po vplyvnej smotánke minulých storočí a naopak nevplyvných malomešťanoch i nevoľníkoch.
Koho už len zaujímali veľké udalosti v podobe bálov a banketov či konských dostihov alebo niekdajšie reformy a sprisahania na panovníkov.
Všetky tieto udalosti predstavovali pre dnešné generácie uzavretú kapitolu.
Rovnako aj pre mňa.
Napokon som vzdychla, pošúchajúc si ťažké viečka, snažiac sa zvýšiť ich bdelosť a pohla sa smerom ku dverám.
Míňala som dlhé rady políc s nespočetným množstvom záznamov, ktoré tvorili hlavu i päty Owneesíjskeho archívu, len matne vnímajúc tituly na chrbtoch kníh.
Dvere vedúce do mestskej knižnice boli čoraz bližšie.
Chcela som len nájsť osobu, kvôli ktorej som tu prišla a rýchlo odtiaľ vypadnúť.
Zbabelo ako vždy, ale vzduch tohto komplexu nasiaknutý vrstvou prachu mi ťažil pľúca.
Konečne som zazrela dubové dvere s peknou rezbou, spod ktorých vychádzala clona svetla.
Líška sedela v samom kútiku miestnosti už s novším a modernejším vybavením, s hlavou sklonenou nad hŕstkou kníh s brožovanou väzbou.
„Ach... Mína!“ Keď ma zbadala, prekvapene užasla.
Usmiala som sa nad jej strapatými hrdzavými vlasmi a pokrčenými bavlnenými šatami.
Vlnené pančuchy mala na kolenách roztrhané.
„Ty teda vyzeráš,“ odfrkla som so smiechom. Pravda však bola, že ja som na tom nebola o nič lepšie.
No ona na to mala patričný dôvod. Starosti o rodinu.
Ja len prekliaty truc a problémy, ktoré som si sama spôsobila.
„No áno, zobrala som si ďalšiu zmenu a...“
„Ako sa darí?“ zmenila som tému, snažiac sa vyhnúť rozprávaniu o Líškinej ťažkej práci.
Pokrčila plecami. „Fajn. Knižnica je celkom populárna, keď sme teraz dostali aj tie moderné haraburdy... Musíš vidieť, aké hlúposti teraz tínedžeri čítajú...“
„Snáď inokedy. Poďme domov.“
„Poďme domov,“ zopakovala s únavou.
 


Takže Líška sa mi predsa nevyhýbala. Mala tonu vybavovačiek ako vždy, zatiaľ čo ja som sa trápila svojimi sebeckými úvahami. Bolo mi zo seba zle, čo iste tiež nebola žiadna novinka.
Celú noc som prebdela.
Ráno som sa rozhodla urobiť raňajky skôr než Barbra vstane. Nejaké žemle s arašidovým maslom a poriadne ocukrované kakao, nič zložité. Tiež by mi dobre padla šálka kávy.
Ale na polceste do kuchyne ma zastavili niečie bledé prsty.
Zovreli mi lakeť a ostré nechty zabodli do odhalených ramien.
So zlým tušením som sa k nej otočila.
„Čo si tu urobila, Mína?“ Líškin hlas sa triasol tak usedavo, až som mala pocit, že sa rovno predo mnou rozplače.
V rukách držala výtlačok Owneesijských novín spred pár dní.
Písali v nich samé lži, no Líškina rodina ich nepretržite odkupovala.
Titulok hlásal: Slečna O´ Neeová pomohla s prinavrátením bezpečia do Owneesie.
Mladý podpaľač si už odpykáva svoj trest.
Lenže na obrázku nebol Tristan. Ale Nigel.
S rozstrapatenými vlasmi, ešte zle zahojenou ranou na ramene, ktorú som mu nedávno sama pozašívala a s prázdnym výrazom v očiach. Na rukách mal putá.
„Čože?“ zvrieskla som. Myslela som, že sa tam na mieste zložím.
Líška mi nešetrne zapchala ústa, postrčiac ma do svojej poloprázdnej izby.
Keď za nami zamkla, zamračene sa na mňa zadívala.
„Je nevinný?“
„To je predsa jedno! Má sotva pätnásť!“ vypľula som.
„Opováž sa na mňa kričať! Ja za to predsa nemôžem, Mína!“ Sršal z nej hnev.
Na nás obe. Čo to robíme?
„Dobre. Prepáč mi to, ja-“
„Zopakujem otázku. Je ten chlapec nevinný?“
Zamyslela som sa. Keď sme s Tristanom odišli, ostal tam už len on. Ale pochybujem, žeby mal dosť síl na taký závratný čin.
A pri sebe nemal nič iné okrem špinavých šiat. V mojom dome by sa našli zápalky, no ani desať krabičiek by mu nepomohlo rozpútať taký ničivý oheň.
„Áno. Myslím, že áno.“
„Tak prečo si ho udala?“
Znova som stratila kontrolu. „Ja som ho neudala! Snažila som sa mu zo všetkých síl pomôcť a zašila som mu ranu a prichystala posteľ a nechala ho u seba a... Prečo by som ho potom udávala?“
„Tak koho si teda bonzla?“ Líškine dúhovky vo farbe roztaveného zlata nadobudli horkastý odtieň.
„Tristana,“ vzdychla som si. „Je mi to ľúto. Tak strašne ľúto.“ Tvár som si od hanby schovala do dlaní.
Čakala som. Zbytočne. Líška nemala v pláne objať ma a ubezpečiť, že všetko bude v poriadku, tak ako by to na jej mieste urobila Barbra. Potrebovala som to počuť.
Ale nemala som na to žiadne právo.
„Choď za ním. Za tým Tristanom. S Nigelom sú v príbuzenskom vzťahu, nemám pravdu?“
Prikývla som, no až potom na plno vstrebala jej slová.
„Čože? To- To nemôžem. On ma zabije, Líška, zabije. Nemám ísť najprv na políciu? Oni to všetko spôsobili, ja som to tak nechcela, prisahám...“
Líška si prekrížila ruky na hrudi a odhodlane na mňa pozrela.
Už to nebolo to unavené dievča spiace v mestskom archíve.
Bola tu jej druhá nezlomná maska bažiaca po spravodlivosti...
„Nezabije. Inak sa oňho postarám.“
Neveriacky som pokrútila hlavou. „Ty ho nepoznáš. Ten chlapec, Nigel, je preňho sakramentsky dôležitý, v tomto smere sa mu nedá veriť.“
Líška nespokojne zacmukala.
„Kto si? Ja toto zlomené sedemnásťročné dievča predsa nepoznám. V mojich čerstvých spomienkach je tvrdá a nebojácna hrdinka, taká bystrá a odvážna, až o desať rokov prevyšuje svoj skutočný vek. Nikdy sa nikým a ničím nenechá zastaviť a napriek tomu, že prežila peklo na zemi, myseľ má ambicióznu, lojálnu a jedinečnú.“
„Máš o mne prehnanú mienku, Líška,“ zašeptala som.
S úsmevom na mňa pozrela, pokrútiac hlavou.


  Neverila som tomu, kde sa práve nachádzam. V Líškinom rodinnom aute, pomalom a doudieranom, bola to doslova konzerva, hoci som kedysi tomuto pojmu nerozumela.
V čipkovanej nočnej košeli a starom kabáte. V uličke tmavšej a nebezpečnejšej než všetko, čo mi je známe.
Trasúc sa od zimy, dôkladne rozoberajúc svoj nestabilný plán. Nestabilný.
Napokon sa aj tak rozpadne ako domček z karát.
Hlavu som si neprestajne udierala do volantu, mysliac na jediné slovo. Hlúpa. Hlúpa. Hlúpa.
Čo to Líška trepala? Tvrdá a nebojácna hrdinka?
Po Gerardovi som úplná, ale úplná troska.
Svoju prítomnosť v tomto špinavom pajzli som si znovu uvedomila, až keď mi skupinka podozrivo vyzerajúcich mladíkov zabúchala na kapotu.
Hľadeli na mňa škeriaci sa chuligáni.
„Za koľko?“ zakričal na mňa jeden z nich, dosť hlasno, aby som ho počula aj cez tenké okienka auta, ktorým sa vôbec nedalo veriť.
Tvár som skrútila do znechutenej grimasy, plyn pridajúc najprudkejšie, ako táto konzerva dokázala. Keď som ich míňala, pousmiala som sa nad ich užasnutými tvárami rozvalenými na chodníku.
Ale neboli mŕtvi, iste nie. Včas sa stihli vyhnúť čelnému nárazu.
Avšak v tomto stave a v siedmej hodine ráno som za seba nedokázala ručiť.


  Tak kde si, Tristan? Dumala som, vezúc sa tou chudobnou a chatrnou tvárou Owneesie.
Nech už to máme za sebou, prosím, chcem to mať za sebou.
A zasa sebecká.Nech je Nigel v poriadku. V Boha neverím, no nenechá predsa nevinné dieťa umrieť vo väzení alebo v akej diere sa ten úbožiak nachádza.Kde to vlastne mierim?Pri matných spomienkach na Tristana som v hlave mala len tú starú baňu alebo čo to vlastne bolo na úplnom konci mesta...
Cestu som vážne len odhadovala... No otec ma tam raz vzal. Ako malú v záujme vzdelávania a rozširovania vedomostí o kultúre svojho rodného mesta.
Vtedy boli bane ešte prístupné verejnosti.
Odvtedy sa postupne vykradli a v prítomnosti chátrajú..
Neverím alebo si skôr nechcem pripustiť, že by mohol byť Tristan taký chudobný...
Jestvujú predsa aj iné možnosti ako napríklad jednoizbové byty v chudobnejších činžiakoch tuná neďaleko.
Asi sa len rád skrýva, udržiava anonymitu a závoj tajomna, ktorý je však u mňa omnoho hrubší.
Viezla som sa pár desiatok míľ, vnímajúc prebúdzajúce sa mesto, tony bieleho snehu, ktorý stále pribúdal a vianočné ozdoby, ktorými sa Owneesia už pomaly zahaľovala.
Na Vianoce som ani nepomyslela. Koniec koncov, bol len ôsmy december.
Už som skoro tam...Privrela som viečka a pridala, ignorujúc možnosť šmyku na zamrznutých cestách.
A zrazu sa na obzore začali črtať čierne kontúry niekdajších baní.
Boli ich desiatky. Ako ho nájdem? Pravdepodobnosť jedna ku stovke.
Zaparkovala som na okraji štrkovej cestičky, zhlboka dýchajúc.
Tak fajn, Mína, ukáž, čo je v tebe.
Vonkajší mráz zabodávajúci sa do mojich odhalených nôh a výstrihu ma už ani neprekvapoval.
Vydala som sa krížom cez celý pozemok, akosi dúfajúc že na mňa Tristan sám skočí. Možno to ani neprežijem. Možno tu dokonca nie je. Možno by som sa mala začať sústrediť.
Všetky vyzerali rovnako. Obhorené po dávnom požiari, ledabolo vyčnievajúce zo zeme.
Pod zemou museli byť nekonečné. A nekonečne nebezpečné.
Tristan veľmi riskoval, že sa rozhodol ubytovať práve tu, kde mu na hlavu môže každú chvíľu spadnúť lavína kamenia.
„Tristan!“ vykríkla som. Rada sa chytím do pasce, ak ma chytí on. No nech sa už ukáže.
„Tristan!“ Môj hlas sa ostro odbíjal od kamenných stien vchodov a vytváral tichú ozvenu.
Dlho som tam stála.
Práve keď som pootvorila ústa, pripravená na ďalší výkrik jeho mena, ktosi ma zrazil k zemi.
Stratila som vedomie. 




Tak kto to bude? 
Tomu, kto uhádne meno toho, čo napadol Mínu, venujem ďalšiu časť. :3
Ale obávam sa, že to nikoho ani nenapadne, no za pokus nič nedáte. :D 

14 komentárov:

  1. Znovu pekelne brutálna časť! Je to niečo ako detektívka, ale fakt dobrá detektívka, nie ten príklad ošúchanej väzby s nudným dejom...
    A napriek tomu, že sa to odohráva v súčasnosti, je to tajomné a návykové.
    No a na tvoju otázku fakt odpovedať neviem, hoci venovanie by ma potešilo :D

    Adrián

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, maximálne si to cením. ♥
      Och, a čo keby som ti budúcu časť venovala ako pravdepodobne jedinému mužskému čitateľovi Kaleidoskopu? :DD Not bad idea. ;)

      Odstrániť
  2. Ehm... Stratila som slová :) Vôbec som niečo také nečakala . V&razlo mi to dych , musím to rozdýchať:) Milujem tento príbeh ako čokoládu .

    This is wonderful !!!

    Popravde mám viac typov kto by ju mohol udrieť :) Ako prvá ma napadla Líška čo keby ju zradila :)
    Potom Nigel a nakoniec Tristan :DD
    Ale napadol ma aj jej otec čo keď svoju smrť len predstieral ?? :)

    "Who hit her?"
    "This is secret!"

    Stále to čítam do okola pretože ... pretože ... pretože to je tak amazing :P
    Ty si sa bola lyžovať :3 Ja som sneh nevidela ani nepamätam :DDD

    I like snow because I feel like a fairy tale :3

    Your fan :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Oh God, ako čokoládu? oO
      Pre mňa to je teda jedna z najväčších lások na svete, takže ďakujeeeem honey, hrozne si ma potešila! :D :))
      Ale nie je to wonderful, hoci by som bola rada, keby bolo... :)
      Čo sa týka tvojich tipov, sú vážne bystré a silno pravdepodobné, no veď uvidíme. ^^
      Ale Mínin otecko to nebude, neplánujem oživovať mŕtvych, neboj. :DD
      A snoooow. :(( My biggest wish. ♥
      Thanks again, I really appreciate it. :)))

      Odstrániť
  3. Skvelé! Chýbala si mi tu, ale som rada, že si v poriadku doma a že sa Ti na lyžovačke páčilo :) Ja si myslím, že to je Líška, ale no neviem, nechám sa prekvapiť ;)
    Perfektné, ako vždy ♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Julkaa veď ty si mi chýbala tiež, na vleku som celý čas rozmýšľala nad
      Don´t let me go a nad Toxic. :DD
      Ale vážne! :P
      No ale počkať, prečo všetci podozrievate tú úbohú Líšku? :D
      Vyzerá až tak záporácky? :D
      Vlastne sa ešte stále rozhodujem koho do role útočníka nasadím, takže všetko je možné.. :)
      Thank you love. ♥ xoo

      Odstrániť
  4. toto je moja Evulienka! a toto je moja droga!
    Ja si skúsim typnúť, že to bude Nigel.. ale ten by mal byť vo väzení...(?) .. neviem, vážne, opäť som stratila slová, moja myseľ ešte nechce fungovať, doznieva v nej totižto táto dokonalosť..
    - lost of love my lovely!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ivííík nikomu nedovolím aby ma tak volal, len Tebe. :P :DD
      Takže Nigel... Hmm. :D
      Veď uvidíme. ;)
      Ďakujem darlin´. Veľmi! ♥♥♥

      Odstrániť
  5. Opäť ďalšia úžasná kapitola, tohto úžasného príbehu :3
    Som rada, že si sa vrátila živá a zdravá. Chcela by som niekedy ísť na lyžovačku, ale odvtedy ako som si na jednej sánkovačke zlomila nohu mi také veci veľmi nedovolia :D A jediná lyžiarka u nás je mamka.
    No ale tu teraz nejde o mňa ale o tento príbeh.
    Nuž padli tu rôzne typy na útočníka...ja si myslím, že by to mohol byť Nigel. že: "oh my sweet revenge," :D Alebo nová postava. Každopádne sa nechám prekvapiť :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Yes. :DD
      Ty si mslíš, že je to úžasné? oO Znova ďakujem, neviem sa vynaďakovať ako vidím. :))
      Och, aj ja som rada, že som sa vrátila živá a zdravá, dokonca som prežila kotvu, muhehé. :D
      Och, ten úraz chápem, ja som si zlomila ruku pri korčuľovaní na ľade a odvtedy mám k tomuto športu akúsi averziu... :)
      Ale lyžovanie je s takým adrenalínovým nadšencom ako je moja mamka fakt nutné, takže nemám na výber.. :D
      Oh my sweet revenge! :DD
      :D To je dobrý nápad, keď sa prestanem smiať. :D
      Oká, soou Líška a Nigel hlavní podozriví, hmmm. 8) :)
      Budem sa snažiť nesklamať! ;))

      Odstrániť
  6. Konečne komentujem a znovu len hovorim, že je to.uzasne a ja to celé ľúbim :3
    Mima

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Miluju tvoje povídky :3 Další dokonalá část jako vždy :33 Jen tak dál :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, tak to som rada, nápodobne!! :) Ďakujem za pochvalu. ;)) x

      Odstrániť