11 januára, 2014

Kaleidoskop 9

Ďakujem, Ďakujem, Ďakujem Vám za návštevnosť, za neskutočné odozvy, ktoré si strašne vážim a milujem najviac na svete. 
♥♥♥
Prepáčte mi moje nadšenie, ale som fakt šťastná, lebo som si včera vo vestibule, keď som čakala na tie kozy, čo písali GEO vypočítala priemer prečítaných častí Kaleidoskopu a vyšlo mi päťdesiat ľudí!!! :D
Viem, že vy máte so silnou pravdepodobnosťou viac ale uaaa! :D ♥
Čo sa týka tipov z komentárov, budem Vás musieť sklamať. :/
Rozhodla som sa pree... No veď uvidíte z časti. :D Ale daná postava nie je nová postava, lebo je ešte z druhej časti. :D Ale nie je neznáma ani nová! :P
Takže kapitolu venujem každému kto si nájde čas na prečítanie a na komentár, mám Vás rada. :-*






„Julian, kde si?“
Bežala som dlhým labyrintom chodieb.
Malé dievčatko odeté v otcovej snehobielej košeli, vykrikujúce meno jediného priateľa.
„Julian!“
Ale on tam nemohol byť. Nechcela som, aby tam bol.
Nechcela, nechcela.
„Julian!“
„Mína!“
Zrazu ma objímal pár detských rúk. Bol to Julian.
Obaja sme boli vystrašení a v tomto veľkom zámku celkom stratení.
Bez domova, nemilovaní.
Lenže on tu nemal, nemohol byť. Mohol sa tomu vyhnúť, ja nie.
Jeho strýko naňho nemal taký strašlivý vplyv, ako otec na mňa.
Ale on taktiež podľahol a nezmohol sa na odpor.
„Prehral som,“ zavzlykal, pritisnúc sa ku mne ešte bližšie.
„Nechal som ho, nech ma zavrie do kufra, pretože mi sľúbil... Sľúbil mi...“
„Sľúbil mi, že ťa uvidím, Mína.“
Tušila som to. Zaplavili ma výčitky.
To ja som to zavinila. Bola som príliš dobrá, príliš láskavá, príliš ako mama.
A Juliana som si pripustila priveľmi blízko.
Teraz je koniec kapitoly a začína sa nová, bolestivejšia.
Juliana som pobozkala do anjelských vlasov.
Sebecká Mína.
Ale keď už sme dvaja porazení, snaha nemá cenu.
A tak sme tam ostali.
Dve uplakané deti, s vierou v život, ktorý nemôže večne ukazovať len tú horšiu stránku.


Všetky vyzerali rovnako. Obhorené po dávnom požiari, ledabolo vyčnievajúce zo zeme.
Pod zemou museli byť nekonečné. A nekonečne nebezpečné.
Tristan veľmi riskoval, že sa rozhodol ubytovať práve tu, kde mu na hlavu môže každú chvíľu spadnúť lavína kamenia.
„Tristan!“ vykríkla som. Rada sa chytím do pasce, ak ma chytí on. No nech sa už ukáže.
„Tristan!“ Môj hlas sa ostro odbíjal od kamenných stien vchodov a vytváral tichú ozvenu.
Dlho som tam stála.
Práve keď som pootvorila ústa, pripravená na ďalší výkrik jeho mena, ktosi ma zrazil k zemi.
Stratila som vedomie. 

––––

Zobudila som sa na úplne neznámom mieste.
Všade bolo lístie a mokrá hlina, drevené steny a holé obloky...
Bol to miniatúrny bunker, určite postavený ešte v dávnej minulosti a vzhľadom na nedokonalú prácu pravdepodobne slúžiaci ako niekdajší sklad jedla.
Zahniezdila som sa na mokrom povrchu a pokúsila vstať.
Nešlo to, moje končatiny boli ubolené sťa tucet nožov s vybrúseným ostrím.
Napravila som si okuliare a zahľadela sa cez neveľkú dieru v protiľahlej stene.
Bolo poludnie.
Určovanie presného času podľa polohy slnka a hviezd mi išlo senzačne, no bolo len málo situácií, kedy som sa ocitla bez hodiniek.
Vtom som si všimla, že som prikrytá akýmsi zdrapom bavlneného kusu oblečenia, z ktorého sa neskôr vykľula mužská košeľa. Značky Balaton.
Ale vyžehlené košele z tejto pochybnej firmy predsa nosila jediná mne známa osoba...
„Julian!“ Vykríkla som bez premýšľania.
V prvom okamihu niekto prudko vydýchol a v tom ďalšom som sa nachádzala v náručí pochybnej osoby.
Bol to on. Plavé vlasy i orieškový tón jeho prižmúrených očí by som spoznala aj v spánku.
Ale naposledy sme sa predsa videli keď odo mňa pýtal... zbraň. Geraldovu zbraň.
Tú aj všetko ostatné už stihli pohltiť plamene...
„Zbláznila si sa?“ zvolal, keď som sa začala zmietať v jeho zovretí.
Pritisol si ma ešte tesnejšie k jeho obnaženej hrudi a ja som bola svedkom divokého tanca jeho splašeného srdca.
„Čo to robíš, Julian?“ zastonala som.
Zvrchu na mňa ostro pozrel. Akoby som bola len handrová bábka v priamom strede epicentra výbuchu, no napriek tomu sa všetko točilo okolo nej. Slzy a činy.
A ona sa prizerala.
Presne to som bola.
Šaliem. Šaliem.
Julian si všimol splašené kone v podobe myšlienok pretekajúce sa za mojimi dúhovkami.
Jeho drsné črty tváre zmäkli.
„Mína,“ oslovil ma o stupeň jemnejšie, a so mnou v náručí si sadol na mramorový obrubník úkrytu, v ktorom som ešte pred necelou minútou ležala.
„Pomáham ti. Ide po nás,“ precedil pomedzi zuby.
„Čože? Kto?“
Znovu sa mračil, znovu bol nahnevaný.
„Myslíš si, že je bezpečné len tak v nočnej košeli pricestovať do starých baní, kde sa potulujú všakovakí čudáci a začať tam vykrikovať meno toho kriminálnika...“
„Kriminálnik? A Tristan?“ rozosmialo ma to.
„Ty o tom nevieš, však? O priestupkoch, krádežiach...“
„Ale no tak, Julian, to že je blázon a riadny galgan mi bolo jasné už od začiatku.“
Veľkou dlaňou mi zakryl ústa.
„Nepoznáš ho. Ja som svedkom jeho šarvátok, odkedy som sa vrátil do Owneesie.
Je nepredvídateľný a nebezpečný, nepáči sa mi, že si sa doňho tak bezstarostne buchla.“
Zreničky sa mi zúžili od prekvapenia.
„Ja predsa nie som zamilovaná do Tristana!“
V tej chvíli ma pustil. Posmešný výraz v jeho peknej tvári ma iritoval.
Akoby pochyboval o mojich slovách. Akoby som o nich sama pochybovala...
„Nie som,“ pevne som sa postavila na roztrasené nohy a dlane stisla do pästí.
„Nie som. Ani trochu.“
Julian sa na mňa smutno zahľadel. Bol to porazenecký výraz prázdny ako biela miestnosť bez nábytku, v ktorej sme sa k sebe kedysi túlili... Chápali sa ako jediná osoba. A prostredníctvom stisnutých rúk v sebe snažili znovu objaviť dávno stratenú silu.
„Povieš mu to do očí?“
Prudko som sa obrátila, až sa mi tenký rám okuliarov posunul na stranu.
Tristan.
Toľko som dúfala, že ho nájdem a splním Líškine očakávania...
Že sa ospravedlním a ponúknem pomoc, ktorej nie som schopná.
Lenže on tam stál a v očiach mal čisté pohŕdanie.
Som taká sebecká.
Nie, mne na Nigelovi v skutočnosti nezáležalo.
Chcela som len odstrániť tú zvláštnu ťažobu viny ležiacu v útrobách mojej duše.


Julian sa vyparil, nechajúc vrstvu ticha nech sa do sýta rozvinie a pohltí všetky tiene i netiene okolo nás.
Nemohla som sa naňho ani len pozrieť.
Len som sa dívala na monotónne odtiene bieleho snehu ťažiaceho tmavé krivky konárov, na zasnežené pole pod mojimi holými nohami, hútajúc, či na jar zase tak nádherne vykvitne, na hlboké údolie pod nami, na vežičky mestečka odhodlane týčiace sa k oblohe.
Na miesto, v ktorom ležala moja zastaraná duša túžiaca po domove.
Po krutej vojne, ktorá by nastala, ak by sa ktorýkoľvek cudzinec pokúsil zmocniť tohto kraja.
Ale Tristan nepoznal krásu detailov a netúžil po jej spoznaní.
Mal veľké tlejúce srdce, celkom odlišné od môjho.
On si vážil vernosť a odvahu. Lásku a pravdu. Úprimnosť a vyrovnanosť.
Preto hľadel na mňa. Na objekt bez jedinej štipky týchto hlbokých citov.
Chcela som vedieť ako ma vníma zvonku. Prečo sa so mnou vôbec zahadzoval.
Mátala ma otázka jeho odhodlania.
Tristan sa o kúsok priblížil.
Medzi nami bolo sedem metrov.
„Ublížila si Nigelovi a nikdy ti to neodpustím. On tak ťažko a vytrvalo bojoval a ty si mu do cesty vhodila najťažšie poleno, aké bolo k nájdeniu.“
Sklopila som zrak.
Už len šesť metrov.
„Udala si ma. Mňa, čo som ten požiar ľutoval dvojnásobne viac, mňa, čo som celé tie dni prechádzal okolo vášho domu, vnímajúc tvoje strhané tváre. Mňa, čo som sa rozhodol urobiť najzávažnejší krok v histórií života. A porozprávať sa s najväčším nepriateľom.
Kvôli tebe. Čo si urobila? Moje meno im vypľula rovno do tváre.“
Tristan sa rozosmial. Chladnejšie ako mráz, ktorý mi prechádzal po odhalenej slonovinovej pokožke.
Päť metrov.
Cítila som sa ako posledný vojak, čo zostal medzi mŕtvymi spolubojovníkmi a pred rútiacou sa druhou stranou.
Jedine Julianova špinavá košeľa predstavovala akúsi oporu.
„Klamala si mi. Wendy, všakže?“ uchechtol sa. „Krásna nevinná Wendy. Dievčatko zlomené ťažkým osudom. Aká ty si vynikajúca herečka, Mína O´ Neeová.
A vieš čo? Ja si ťa pamätám. Pamätám si ťa. Bol som malý chlapec a bolo mi ľúto nenávidenej a zbožňovanej dcéry hrozného otca. Hrávali sme sa, spomínaš?
A ty mi len tak bez okolkov do tváre vychrstneš vymyslené meno.“
Štyri metre.
„Si najchladnejšia osoba akú poznám a ja k tebe necítim nič iné len ľútosť. Ľútosť so všetkým čo k nej patrí. Nikdy si nezažila sálajúce teplo z dlane rodiča, necítila nežnosť z pekných očí matky a ochrannú ruku milujúceho otca. Nepočula tíšivé slova, keď ťa dlhé noci trápili nočné mory. A nikdy to neokúsiš.“
Tri metre.
„Lenže puto priateľstva je mnohokrát silnejšie. Rodičia ťa bez výhrad milujú. O priateľov a ich dôveru musíš statočne bojovať, ignorujúc slová okolia.
Priateľ ťa podrží v zime i v lete, v jari i v jeseni. Lenže ty ho tak tvrdo odmietaš.
Odmietaš mňa, odmietaš nás. A ja ti niečo poviem.
Nie si silná, Mína O´Neeová. Si Geraldova dcéra, no nie si silná.“
Dva metre.
Jeho slová boli nôž. Nôž čo sa opustenému vojakovi zarýval hlbšie a hlbšie do srdca, do duše.
Kmásal mu každý jeden úd tela a šíril najsilnejší jed. Jed osamelosti, porážky.
Tristan zastal.
A díval sa na mňa. Na zlomenú postavu, ktorá sa medzičasom stihla schúliť do klbka na snehovú prikrývku. Nočnú košeľu som mala celú špinavú a premoknutú, vlasy rozhádzané na všetky strany
Meter.
A zrazu sa nado mnou skláňal. Z očí mi sňal okuliare.
O malú chvíľu sa ozval zvuk, pri ktorom som ticho zaúpela.
Rozbíjanie skla. Vážne mi zničil okuliare, ktoré som nosila prakticky celý svoj život?
Dvadsať centimetrov.
Nešetrne ma potiahol za vlasy a tým zdvihol na nohy.
Do mozoľnatých dlaní pevne zovrel moju bradu, prinútiac ma zahľadieť sa mu do nezábudkových očí. Mali presne rovnaký odtieň, aký som si pamätala.
„Klameš samu seba, alebo už len to jadro v tebe je zlé?“ Položil mi zvláštnu otázku.
Tristan bol expertom na rečnícke otázky, na ktoré som nebola schopná odpovedať.
„Ja už ani neviem čo robím,“ zachripela som.
Zbehlo sa to príliš rýchlo.
Chytil ma za šiju a prsty vplietol do strapatých ohnivých kučier, druhou rukou mi obmotal driek.
Ani som nestihla zareagovať a jeho mäkké popraskané pery sa tvrdo pritisli na moje.
Mala som ho všade. Nemohla som mu to však dovoliť, nepoddala som sa.
V jeho rukách som ovisla ako tá handrová bábika, ako ten padlý vojak, ktorý prehral vojnu života a lásky.
Nič však netrvá večne. Ani najtvrdší odpor a nenávisť, zakorenené hlboko v duši.
Človek je pochybný výtvor Boha, na ktorého v skutočnosti nikto neverí, len hľadá oporu v ťažkých mozaikách, z ktorých je pospájané drsné okno života.
Bozky som mu oplácala a tenkými perami blúdila po priehlbinke na jeho brade, hútajúc či je to jazva, alebo len rozkošná jamka od narodenia.
Nakoniec som bola úplne vysilená a zviezla som sa na zem.
Kľakol si ku mne a objal ma.
Nebola medzi nami ani štipka lásky. Žiadna vášeň. Žiadna vernosť. Žiadne city.
Hra ošúchaného pešiaka a dominantného kráľa.
„Ja Nigela oslobodím z okov. A ty mi pomôžeš,“ vyhlásil pevne, s tvárou zamotanou kdesi v mojich vlasoch.
Nič som na to nepovedala.
A predsa som dovolila tomu mrchavému pocitu slobody nech sa prederie na povrch.
Kútiky úst som skrútila do úsmevu.

Zaplavila ma nádej v lepšie časy...





17 komentárov:

  1. Odpovede
    1. IT IS AMAZING!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

      Odstrániť
  2. Dokonalosť! Dokonalosť! Dokonalosť!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ou...
    Wow...
    Umrela som na dokonalosť, dovi dopo, táto poviedka je naj! ♥
    Božsky píšeš, Mína a Tristan :3 ♥♥♥
    Raz, keď budem prechádzať mnou milované kníhkupectvá, verím, že Tvoje meno bude svietiť na obálke bestsellerov :)
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ale Juli. :D Na tento nezmyselný text sa určite neumiera, tým som si stopro istá! ;)
      A Tvoje meno sa bude hrubým písmom vytlačené na chrbtoch krásnych úspešných kníh, moje len tak v spodnej poličke. :D ♥
      Juuj ale veľmi preveľmi ďakujem, zlatko, vy mi vždycky dokážete zlepšiť náladu. ♥♥♥

      Odstrániť
  4. Aké úžasné, je ponoriť sa do tvojho sveta, keď sa má človek úplne na houby :3
    Ďakujem.
    Priznám sa, že som si Juliana veľmi nezapamätala, predsa len sa tam len mihol.
    No a Tristan? Čo k nemu vlastne? :D Tá časť bola úplne dokonalá :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Do môjho sveta? :D Hrozne sa mi páči ako to znie. ♥
      Ale panebože, JA ďakujem! :))
      Julian zaberal väčšinu druhej časti, ale to už bolo dááávno. :3
      Ja ťažký sklerotik som si ho skoro tiež nepamätala. :D
      Čo k nemu vlastne, že? :DD ...
      Ďakujem krásne, no dokonalá určite nie je. :)) ♥

      Odstrániť
  5. Vždy ma pripravíš o slová a vyrazíš mi dych. Ani moja obrovská slovná zásoba nestačí na opísanie mojich dojmov :)
    Chcem sa spýtať... film One Day sa páčil? (kniha je trošku lepšia)
    Evuš si skvelá romantička s obrovským talentom a raz budeš Spisovateľka s obrovským S, pretože ty na to máš :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ty môj poklad, ďakujem veľmi krásne!!! ^.^
      Ale ja a skvelá romantička? :D Skôr si pripadám ako uslzený amatér- to mám z tých dojákov a tvoj One Day mi v tomto smere veľmi nepomohol! :D :((
      Čo sa týka toho neskutočne dokonalého filmu, raz dva Ti napíšem na blog, Mimuš! ;)
      Anyway, vieš ty čo? My sa niekedy v budúcnosti stretneme v nejakom vychytanom Londýnskom kníhkupectve, kde budeme predávať naše knihy po stovkách a potrasieme si rukami! :DD Aká som ja trápna, ok, končím! -__- :D
      Dreaaaams! ♥♥

      Odstrániť
  6. Je to překrásné :) Máš talent na psaní a tohle to dokazuje :33
    Gratuluji k návštěvnosti :3 Zasloužíš si jí a věřím, že bude ještě větší :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujeeem toľkú chválu si ani nezaslúžim, ale ste zlatíčka. ♥ :))
      Ešte raz ďakujem, v to verím aj ja. :D ♥

      Odstrániť
  7. Nádych...Výdych...Nádych...Výdych.
    Ja tomu nemôžem uveriť.Oni sa pobozkali
    Nádych...Výdych.
    Túto kapitolu už čítam druhy krát a po každe tomu nemôžem uveriť . Čakala som niekoho iného ale Julian ?
    Nádych...Výdych
    Tie slová ktore jej povedal ? Dievča ja ťa priam milujem .
    Nádych...Výdych...
    Nedokážem to rozdýchať.
    Blažený úsmev na tvári a iskričky štastia v očiach.
    Čakám na ďalešiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, darlin´ nemala by som náhodou ja lapať po dychu? :D
      Z tých tvojich neskutočných a úžasne podporujúcich komentárov rozhodne áno! oO :)
      Juliana teda nečakal nikto, keby som bola na vašom mieste, rozmýšľam kto to vôbec je! :D
      Ale tak chcela som prinavrátiť staršiu a zabudnutú postavu... :)
      Počkaj ale breeeeeathe! :D
      Juj, dala som vám sem priveľa šokov naraz? ^^
      Nabudúce sa pokúsim o pokojnejšiu čas, sľubujem! O:)
      Ešte raz Ti ďakujem, veľmi si cením takú skvelú čitateľku! ♥

      Odstrániť
  8. Vyrazila si mi dych! Vy ma dnes s Ivkou Blake chcete zabiť? Najprv Fight a teraz toto. Volajte mi zachránku! Prosím ! Ja sa tu scvoknem z toho! Beautiful! Nemám slov. To ako opisuješ detaily je neskutočne zaujímavé. Dodáva to tomu príbehu takú štipku niečoho, čo ani popísať neviem. Jednoducho WoW. A ten Tristan.. OMFG!! I wanna kiss him. On je tááák..joj.. I keď keby mi rozdrtil okuliare tak by som ho asi nakopala do zadku. (Ktorý má určite chutný:-D) Byť Mínou tak sa na neho vrhnem a už by ma od neho neodlepili. (O:-)) Zbožnujem zlých chlapcov. Rawwrr. Každopádne neskutočná vďaka za novú dokonalú časť! :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ty si mi vyrazila dych! :OO
      Už len pomyslenie, že moja poviedka Ťa dokáže uchvátiť aspoň trošku ako Ivkin Fight je neskutočná! :)
      Ale neboj to zvládneš. :D
      Ach, Tristan, Tristan. :33
      Ja tiež zbožňujem zlých chlapcov, takže Tristan je niečo ako spojenie všetkých mojich ideálov... :D
      Ale keby že niekoho takého ako je on spoznám ( o čom silno pochybujem :D), dám Ti hneď vedieť! :3
      Teda hneď po mne, aby sme si rozumeli! :DD
      Ozaj, ďakujem za všetku chválu, si veľmi veľmi zlatá, ďakujem! :)) xoo

      Odstrániť