25 januára, 2014

Kaleidoskop 11

Táto časť mala pôvodne pribudnúť až zajtra ráno, ale podľa mňa je jedno či dnes v noci alebo zajtra ráno, tak som si vybrala prvú možnosť. :) 
A snežíííííííí! Teším sa ako malé decko! :D 
Anyway, pozerali ste tenis? o.O Hej hej ja som také športové drevo, ale na druhú stranu zbožňujem live prenosy všelijakých zápasov v telke. :3 
Ak ste pozerali, Dominika bola neskutočná, a je mi fakt jedno, že prehrala. Druhé miesto na celom svete jeeeez. :D Alebo tretie?
Znovu nemám nič nové, každý deň rovnaký harmonogram a povaľovanie sa pri ntb na tumblre, mojej fav appke forever. ♥ Pomimo napchávanie sa mandarínkami, čo sa už stalo mojim zlozvykom. :P
(Skúšala som sa aj ísť prejsť, ale po pár metroch ma tá snehová víchrica odviala späť, vážne! :DD)
K časti... Znovu zúfalý stav no muse season, je to asi najotrasnejšia kapitola zo všetkých. -.-
Ani mne nedáva zmysel, proste... Ach nič, dúfam, že Vám to až tak nebude prekážať, musela som niečo napísať, lebo už aj tak pridávam málo, sou...
Venované všetkým, ktorí budú túto noc bdieť. :D Pravdepodobne aj ja, pri knižke a so slúchadlami v ušiach ako vždy... Gooosh nechcem sa ani zajtra zobudiť, lebo pre mňa nedeľa znamená učenie a upratovanie, rovná sa dve veci, ktoré zo všetkého najviac neznášam. -__-
Love. XOXO








Schytil ma za lakeť a sotil do protiľahlej steny, na čo som hlasno zaskučala.
Pri prudkom náraze som na moment videla len tmu.
Neskončil. Hra sa začala.
„Nie! Otec! Otec!“
Hlasno si odpľul a jedinou fackou ma umlčal.
„Ocko neprísť. Ocko vinník,“ prehovoril trhanou angličtinou. Smial sa.
Neverím tomu. Žeby sa mu jeho milovaná dcéra tak rýchlo zunovala?
Miluje ma. Ja ho nenávidím, ale on ma miluje.
Tá beštia mi gombík po gombíku začala zvliekať snehobielu blúzku.
Vzduchom sa šíril ostrý zápach zvratkov a tvrdého alkoholu, ktorý len pomáhal pri zvečňovaní tohto okamihu.
Päť gombíkov. Kopla som ho do mohutného brucha.
Ani sa nehol. Sklonil sa nado mňa a zdrapil ma za odhalenú šiju.
„Dobré dievčatká poslúchať. Ocko chcieť.“
Vykríkla som.
Zrak mi padol na priehlbinku v ohybe môjho lakťa. Na spleť rôznych znakov a geometrických tvarov.
Bola to jazva a zároveň znak, ktorý mi otec urobil pred dávnymi mesiacmi.
Osvietilo ma. Heslo sekty bolo jediné slovko. Obeť. Obeť pre všetko.
Beštia skončila s blúzkou a priblížila sa k opasku mojich nohavíc.
Už mi to bolo jedno. Pochopila som.
 Gerard O´Nee ma využil ako návnadu k docieleniu jeho vášnivých plánov.


–––––––

Bola neskorá noc. Sedela som schúlená pri nohách postele a roztrasené dlane si pritláčala na hruď.
Srdce mi bilo šialene rýchlo, priam kmitalo každým údom môjho tela.
Ten sen...
Cesta ku konferenčnému stolíku v rohu miestnosti sa ukázala ako nesmierne zložitá.
Hmatala som po drsnom povrchu stien, až kým som nenašla jediný zdroj vody v tejto malej izbietke. Moje suché ústa naplnila voda.
Po prvý krát od otcovej smrti... Mala som akúsi nevídanú schopnosť izolovať sa od nočných môr. Musela som ju mať, ináč... ináč by som to psychicky nezvládla. Dokázala som vyprázdniť si myseľ rovnako ľahko ako vypustiť vodu z vane. A nespomínať... Nenechať sa dostihnúť spomienkami, počernou minulosťou, bežať rýchlejšie ako chladný vánok nesúci útržky môjho niekdajšieho života. A ak si Mína O´Neeová niečo zaumienila, bola neporaziteľnou.
Pol roka som nemala jedinú nočnú moru. Prosté prázdne sny ani  vnútro vákuum.
No teraz...
Porcelánový pohár mi temer vykĺzol z rúk.
Ani som si neuvedomila, že celý golier mojej nočnej košele pomaly presakuje červenkastou tekutinou...
Obliala som sa vínom. Nie vodou. Pila som víno. Nie vodu.
Asi mi od toľkého šoku odumrel aj zmysel rozlišovať chuť.
Ale prečo tak náhle? Prečo práve dnes?
Znovu všetko znenávidím. Znovu to so mnou pôjde dole vodou.
Zovrela som husté pramene svojich posplietaných vlasov a silno potiahla.
Bolesť. Tá ťa udrží pri živote.“ Otcove slová boli nasiaknuté krivdami a páchli po smrti.
Ale vždycky v sebe skrývali aspoň kúsok pravdy.
Gerard mal vo svojom živote jediný cieľ. Stať sa dominantným. Nezávislým. To sa mu aj podarilo. Lenže zatieňoval ho ešte jeden cieľ. Tajný, postradateľný, no predsa tam bol.
Kniha životnej filozofie. Pravdy skryté za súcitom. Chcel jednu napísať a poriadne hrubú.
Vedela som, že na to mal. Bol krutou beštiou, klamárom, rasistom a nemilosrdným tyranom.
To áno. Lenže bol aj géniom.
„Nie,“ šepla som. Prečo naňho znovu myslím? Keď sa mi tak darilo nemyslieť...
Pohár mi vypadol z rúk a roztrieštil sa na drevených parketách.
Priestorom sa rozľahla ozvena rozbíjajúceho sa skla.
Po stene som sa skĺzla na zem medzi roztrúsené črepy.
Som ako otec. Dokážem ničiť, nie tvoriť. Ťažiť zo smrti, zo strát.
Mojou vinou je Nigel vo väzení a Tristan v ohrození. A Julian...
Kedysi nezlomný krásavec, s nebom v očiach a zlatým nádychom vo vlasoch.
Čo je on?
Tulák blúdiaci svetom, strácajúci ambície, ktoré k životu patria.
Upadla som do čiernej miestnosti, s tenkou hranicou medzi prázdnom a nočnou morou.
Ešte predtým som však stihla zazrieť Jane. Jej drsné mozoľnaté ruky ma zdvíhali zo zeme.


Zobudila som sa uprostred ničoty. Aspoň tak mi sivasté brieždenie odohrávajúce sa na oblohe pripadalo.
Ležala som zababušená v nespočetnom množstve diek. Ešte nikdy som sa nezobudila na inom mieste ako v posteli.
V nosných dutinách a v ústach som cítila nahromadené vrstvy čerstvého vzduchu.
Vlasy som mala dôkladne učesané do francúzskeho vrkoča, moje telo bolo odeté v pohodlných blankytných džínsoch a károvanej košeli.
Napadla ma jediná osoba.
„Jane?“
„Bohužiaľ,“ zachripel niekto celkom iný.
Ten zvláštny, unikátny hlas som okamžite spoznala.
Prudko som sa posadila a zadívala priamo do nezábudkových očí. Boli prázdne, avšak neskrývali nenávisť.
Tristan si sadol bližšie ku mne.
„Kde to sme?“
„Na terase,“ usmial sa.
Kde?“
„Na obdĺžnikovom priestore obklopujúcom hlavnú chatu, ktorú postavili moji priatelia.“
„Viem, čo je terasa,“ odfrkla som, no zamykalo mi kútikmi úst.
„Ale napriek tomu sa pýtaš.“
Vzdychla som. Úsmev bol nenávratne preč.
„Kto sa nepýta?“ položila som mu rečnícku otázku. Jeho vlastnú zbraň.
Tristan sa mi obrátil chrbtom. Zamyslel sa.
„Otázky sú jednou z vecí, ktoré stoja v rozpore s dobrom aj zlom. Môžeš dostať kladnú aj zápornú odpoveď.“
„Alebo žiadnu,“ prikývla som. Avšak celú moju pozornosť upútali vystúpené svaly jeho vyrysovanej chrbtice. Mal príliš tesný sveter.
A ja príliš rozbúrené hormóny, pomyslela som si pohoršene.
„Napriek tomu sa ľudia pýtajú. Otázky sú kľúčom k poznaniu. K odpovediam. Ku kľúčovým informáciám. K nájdeniu svojej vlastnej podstaty.“
„Tristan...“ šepla som. Z jeho nezmyselných slov sa mi krútila hlava.
Postavil sa, no ostal obrátený.
„Mala by jestvovať telepatia. Alebo by mohli slová úplne zaniknúť. Raz aj tak skončíme ako zvieratá... Prostoduché tvory vyjadrujúce sa pomocou živočíšnych signálov. Ale vieš čo? Je to irónia. Keby-“
„Prestaň,“ zatiahla som o čosi hlasnejšie.
Konečne stíchol.
Privrela som viečka a nechala sa unášať vlnou ticha. Brala ma so sebou stále hlbšie a hlbšie.
Tristan jej však skrížil cestu.
Chytil ma za ruku a bruškom ukazováka prešiel po reznej rane na dlani.
„Kto sa nepýta?“ zasmial sa, zopakujúc moje slová.
Potom sa zamračil a prinútil ma otvoriť oči.
„Čo sa stalo?“
„Nič,“ odsekla som. Boli sme pri tom. Pri tej ťažšej časti.
„Mína,“ šepol výhražne. Zreničky sa mu zúžili.
„Nič!“ vykríkla som. Zrazu ma pochytila hystéria, ktorá začala trhať mojim telom.
Chcela som uniknúť všetkým otázkam. Spomienkam, ktoré by privolali ďalšie spomienky.
Pobozkal ma. Znovu. Znovu na to nemal najmenšie právo a znovu to urobil.
Celú ma priľahol.
Bol to bozk smrti. Plný vášne a túžby. Prázdny ani kocka ľadu.
Pery mal ako oheň, ktorý pohltil celé moje ústa.
Náš chladný bozk skončil rovnako rýchlo ako sa začal.
„Nenávidím ťa,“ vychrstla som mu do tváre temer hneď, keď sa odtiahol.
„A ja to viem,“ usmial sa a dráždivo mi vdýchol do tváre.
Potom ma k sebe pritisol ako neposlušné dieťa. Pritúlila som sa k jeho teplej hrudi, vymotajúc sa z vrstvy diek.
Tristan mi postrapatil vlasy.
„Spomienky,“ šepla som.
A on zmeravel. Bola to odpoveď na jeho otázku. Krátka a účinná.
Túlili sme sa k sebe v jasnom svetle vychádzajúceho slnka.
Ako znak feng shui. Ja som bola tým čiernym dielikom, on jasno bielym.
„Mína, nerád ti to hovorím, no nedokážem ti pomôcť.“
„Iste,“ zamračila som sa. A teraz to celé pokazil.
„Aký si ty len hlúpy. Vypadni.“
„Čože?“ zvraštil obočie.
„Vypadni,“ rázne som zopakovala. Tristan ma pustil.
A hoci to bolelo ako rozžeravený uhlík na holej pokožke... Dívala som sa na jeho obrátený chrbát mieriaci preč. K Éponine. Ku komukoľvek.
Neľúbil ma a ja som tušila, že ja niky nebudem ľúbiť jeho. Na to už mám city príliš poznačené.
No bol tu. V prítomnom čase.
A ja som niekoho zo súčasnosti zúfalo potrebovala.
Dala som si ráznu facku.
Teraz mysli na Nigela a na nápravu aspoň jedného zo svojich zvrátených činov....







  

13 komentárov:

  1. „Bolesť. Tá ťa udrží pri živote.“
    Toto ma proste dostalo, lebo to je sakra pravda.
    Úžasná časť! Nechcem, aby táto poviedka aj niekedy skončila! :) Je proste taká iná a tým výnimočná a skvelá. :)
    Si megasuper ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Julííí ďakujem! ♥
      Za všetku chválu, ktorú si nezaslúžim. ^.^
      Ty si megasuper, honey, thanks again. ♥ ♥ ♥
      Looove. XO

      Odstrániť
  2. Oh my gosh...
    Píšeš ako absolútny profík, toto je proste... Zbožňujem tento príbeh,, áno príbeh, pretože toto nie je len taká obyčajná poviedka. <3
    P.S. Tenis bol super xD

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jeez ja a profík?! :D :D
      Ani omylom, ale ďakujem krásne veľmi, že si to myslíš. :3
      Príbeh... Máš pravdu, na bežnú poviedku je to príliš mätúce. :P ♥
      P.S. Súhlas! xDD

      Odstrániť
  3. Normálne neviem k čomu sa vyjadriť prv...No tak, tenis som nepozerala, ale na hokej sa nenormálne teším. V piatok som bola na jednom zápase. Milujem tú atmosféru :3
    Sneží...Hm peklo nemusí byť len červené :D Ale nie. proste ja sa teším na leto a neviem sa dočkať teplých dní. Strašne ma tá zima niekedy ubíja, Ale keď sa na to pozerá z okna je to krása :) Len škoda, že tak nebolo na Vianoce....Včera ma vytiahla kamoška von :D Anoi ja nemám rada chodiť v zime niekam, ale včerajšok bol proste mega. Kalvárka, tajomná atmosféra, sneh :3 No ale nie sme tu kvôli tomu.
    Strašne strašne som sa tešila na novú časť. Keď je vikend tak uuž viem, že tu bude nová časť. Ako to robíš dievča? Vždy dokážeš zaujať, napíšeš to tak rýchlo - oproti mne :D
    Je to dokonalé, úžasné! Popisuješ tie postavy. pocity. Tvoj štýl je jednoducho úžasný.
    Ten flasback na začiatku :O
    Minule som premýšľala, kde som meno Éponine už začula. A to bolo tu :3 BTW: Tristan no ja z neho nemôžem...Dokonalosť sama a ja len budem tešiť na ďalší diel. Inšpiruješ človeka :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áále Faint. :D Tvoje komentáre vždycky tak potešia! ♥
      Jéé hokejové zápasy a hokejisti. :3 ♥ ♥
      Ale samozrejme atmosféra tiež. :D Ja som bola dneska korčuľovaaať, hoci mi to vôbec nejde. -.-
      Ináč zo všetkým s tebou súhlasím, čo sa týka leta, toho snehu, Kalvárky- ozaj, dáávno som tam nebola... :(
      Ďakujem!! Som vážne hlúpa, ale až teraz som si uvedomila, že nové časti pridávam hlavne cez víkendy. :P :D
      Ale ja nepíšem rýchlo, ozaj nie. :) Písaniu sa cez týždeň ukážkovo vyhýbam, a až potom niekedy sa konečne dokopem k otvorenému Wordu... -Prvých osem minút zízanie na prázdnu stránku, samozrejme. -.- :D-
      Ach joj, ešte raz ďakujem! ♥ Rada sa hrám s prídavnými menami, to je všetko. :D
      Ale waaait meno Éponine som nevymyslela ja, ale muzikál Bedári, ktorý som nedávno videla... Bolo tam jedno tmavovlasé dievča s týmto nezvyčajným menom. :)
      Tristaaan. ♥ :D (Áno, každý vie, že JA som najväčšia fanynka. :P :DD)
      Normálne si mi spríjemnila večer! ♥♥♥

      Odstrániť
    2. Korčule nemám rada :D hrozne ma pri tom bolí noha...hej no :D dala som Soni svoje zranenie.
      Hej tú Ěponine som videla v litike máme úryvok z Bedárov :)
      Píšeš rýchlejšie ako ja :D Nezapieraj. Už ma pomaly dobiehaš. Aj ja píšem skoro len cez víkendy aj to tento skoro vôbec :D Inak uvedomila som si. že Prešov je strašne krásne mesto. Asi by som ho nevymenila za ruch nejakého veľkomesta. Aj keď Košice sú tiež úžasné :3 Kultúra ide ruka v ruke s umením :)

      Odstrániť
  4. Tristan :33 .... inak, úžastná poviedka :) Nedá sa popísať ako veľmi sa mi to páči :) len tak ďalej ! :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujeeem! ♥ To som rada, že sa páči, budem sa snažiť ďalej, keď tu mám také skvelé čiateľky.. :)

      Odstrániť
  5. Spôsobuješ mi HEART ATTACK .

    V hlave mám prázdnotu.
    Neviem sa vyjadriť slovami,
    no možno mojimi pocitmi.

    Zbožňujem tvoje písanie.
    Tie slová, ktoré mi dokážu spríjemníť ten kúsok dňa.

    Každý deň očakávam niečo nové,
    niečo čo zaplaví moju mysel od spomienok na určity čas .
    A práve to docieľuje tvoj príbeh.

    Prosim ťa už nikdy nespochybňuj svoju tvorbu.
    Pretože žiadna časť nemôže byť otrasná,
    v každej je niečo geniálne, niečo dokonalé...

    Tvoj názor na východniarsky zapadákov zdieľam:)
    Nech žiju Košice :D
    Dúfam že si pochopila môj nepochopiteľný výlev pocitov ...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Boo to ty mne tiež!!
      Stále viac a viac sa teším na tvoje komentáre, proste. :D ♥
      Ďakujem miliónkrát, darlin´. ♥
      Ale teraz vážna otázka. Ty píšeš básničky? o.O
      Ak nie, tak by si mala začať! Už len kvôli tým slovám, ktoré akoby boli súdené patriť do strof a veršíkov...
      A tvoje komentáre sú až príliš nadpozemské, stávaš sa podozrivou. :DD ;)
      Jeeej už som povedala ako tvoje názory a postrehy zbožňujem? :33 :D ♥

      Btw. Košice? No táák podľa mňa je to tisíc násobne krajšie mesto, ako náš Prešov, nechci sa hádať. -__-
      Really! Máme akurát tak Max a Kalvárku! -.- :D
      (Môj ocko je z Košíc, takže tam chodíme celkom často. :))
      Iste, že pochopila, si poklad. ♥ xoo

      Odstrániť
  6. Páni je to dokonalé :3 Miluju tvé povídky :)3
    P.S: Strašně moc děkuju za pochvaly povídek, moc se toho cením :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne! :)) ♥
      A nemáš vôbec, ale vôbec za čo. ;)

      Odstrániť