19 januára, 2014

Kaleidoskop 10

Gosh, Gosh, Gosh!!!
Bože, neviete si predstaviť aká som práve unavená, akoby som zabehla maratón. -_-
A viete prečo? Včera večer o ôsmej, hneď ako som sa po dlhej ceste z Košíc vrátila domov, som sa rozhodla aj napriek akútnemu nedostatku múzy napísať Vám novú kapitolu.
Ale len do notesu, lebo som nemala náladu žmúriť do obrazovky...
A dnes ráno, keď som to vyše dvoch hodín prepisovala... Môj notebook sa rozhodol zresetovať.
Takže mi vymazal úplne celú časť, ktorú som z Wordu ešte nestihla prekopírovať. :((
Tak som to znovu prepisovala. (!!!)
Len mňa tak tešia vaše úžasné odozvy, slovíčka plné podpory, za ktoré som Vám taká vďačná. :))
Takže toto je len "malá" obeť, no. :D
Anyway, táto časť je absolútne otrasná, lebo napriek -no muse season- som ju akosi napísala, takže sa vopred ospravedlňujem...
Čo mám nové? V celku nič, nechcem Vám so svojim dudraním kaziť deň. :D
Ale- prečo- ešte- stále- nie- je- sneh?!! :(((
Lots of love, darlings. ♥♥♥






Owneesia nevznikla len tak hocijako. Stvoril ju môj otec.
Raz, keď som bola ešte malé dievčatko, sme sa hojdali v Geraldovom obľúbenom hojdacom kresle na terase a spoločne hľadeli na na prekrásnu nočnú oblohu.
Otec ma učil rozpoznávať jednotlivé súhvezdia, ukazoval mi tváre mesiaca, rozprával o Mliečnej ceste. 
Vedel, aký bol pre mňa vesmír dôležitý, veľmi dobre to vedel.
Pretože jedine vesmír nemá presnú teóriu vzniku, nejestvujú v ňom žiadne pravidlá, smrť uviazne v nekonečne a gravitácia pri jedinom pohybe.
Gerald sa to rozhodol využiť.
"Čo by si povedala na to, keby som po tebe pomenoval hviezdu?"
Moje detské očká sa nadšene rozšírili. "Áno, prosím!"
Otec sa len zasmial a rozstrapatil mi ohnivé vlásky. 
"To bohužiaľ nepôjde, miláčik, musel by som do toho investovať celý majetok, ale..."
"Ale?" So širokým úsmevom som naňho trpezlivo pozrela.
Prešiel si po úhľadne upravených bielych vlasoch.
"Mohol by som po tebe pomenovať tento kraj. Mohol by sa volať..."
"Owneesia! Ako Mína O´ Neeová!" zasmiala som sa.
Vietor zavial a odvanul túto dávnu spomienku.
Sny sú len sny. No občas sa aj ony krížia s realitou. 


„Vyzeráš nádherne, Mína.“
„Ale ja nechcem...“
Nechcem odísť. Nechcem vás opustiť. Nechcem stratiť Barbrine nežné dlane a Oliviinu upokojujúcu auru. A už vôbec nie Líšku. Hoci jej myšlienkové pochody by nedokázal pochopiť ani najbystrejší vzdelanec, vždy mi bola dobrou priateľkou.
Nie však v zmysle jarného vánku, ktorý vám rozcuchá vlasy a odíde...
Líška bola víchrom, ktorý mi podrazil nohy a znovu pomohol vstať, ktorý neušiel.
Vzdychla som si a tvár zaborila do Barbrinej otvorenej náruče, dýchajúc jej jemnú pižmovú vôňu. Na líci ma pošteklil drsný golier jej pracovných šiat.
„Dušička, deje sa niečo?“
Všetko,“ zachripela som podráždene.
Barbra si prsty zaplietla do mojich rozpustených vlasov.
„Bude ti dobre.“ Áno, dúfala v to aj ona.
„Teraz ja!“ Olívia ma objala oboma útlymi rukami.
„Budeme si písať.“
„Samozrejme.“
„Ale tentoraz naozaj. Pokojne aj esemesky, ale daj o sebe vedieť, Mína! Nie ako predtým...“
Olívia na mňa neisto pozrela.
Tá spomienka ma zabolela. Predtým...
Keď som si myslela, že som na všetko sama a v skutočnosti som... nebola.
Avšak človek sa niekedy obklopí takou trúchlivou clonou, že nedokáže zazrieť ani svetlo mihajúce sa za ňou.
„Samozrejme,“ zopakovala som tlmene.
Olívia len slabo prikývla. Obe sme tušili ako som na tom s vyjadrovaním citov.
Odstúpila som, zahľadiac sa na svoj odraz v zrkadle.
Barbra ma prinútila zájsť do obchodného domu a kúpiť prvé čo ma zaujme.
Obyčajné džínsy a sveter s jednoduchým vzorom.
Vsadila som na komfort, čo sa mi nevyplatilo, pretože ako povedala Barbra: „V spoločnosti muža sa takéto vulgárne oblečenie nenosí.“
21. storočie je pre ňu vážne len číslom.
S dušou v stredovekých románoch a pozornosťou v osamelých vintage obchodíkoch...
Takže som tam stála v priveľkej krémovej blúzke, priúzkej károvanej sukni a čiernych pančucháčoch.
„Vyzeráš nádherne, Mína,“ zopakovala Barbra, na čo Olívia len prikývla.
Vzdychla som si, nazrúc von oknom.
Bolo pár hodín pred poludním.
 „Mala by som ísť. Líška...“
„Odovzdáme jej tvoj odkaz.“
Nepríde.
Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a prekročila prah dverí, opustiac jediný domov.


Miesto nášho stretnutia sa nenachádzalo ďaleko od zastaraného komplexu baní a Tristanovho prechodného domova.
Taxíkom som sa nechala vyviezť celkom hore, tesne za hranice Owneesie, za hranice známeho a neznámeho.
Dav ľudí postupne redol, až kým som úplne neosamela, nútená vstúpiť do tejto záhadnej divočiny.
Všade boli štósy vysokej trávy, mohutné koruny stromov tiahnuce sa k oblohe a neisté vydupané cestičky vedúce nevedno kam. Všetko pokryté hrubočiznou vrstvou snehu.
Ticho ovplyvnené len doliehajúcimi zvukmi rušnej Owneesie.
Moje milované mesto s pomerne hustým davom v ktorom som sa mohla poľahky stratiť, na mňa mávalo a vábilo k sebe.
Owneesia bola starou zabudnutou končinou, mestom, ktoré odmietalo podvoliť sa modernej sfére.
Turisti ju obdivovali a chovali k nej rešpekt ako ku bystrej starej žene.
Fascinovala ich tajomná aura tejto zeme, úzke komíny a tehlové stavby, vôňa čiernej kávy, tabaku i čerstvého cesta, akási zádumčivosť či tichá cnosť tunajších obyvateľov.
Ľudia bažili po novom a neobjavenom. Už roky kolonovali cez močiare, jazerá, nehostinné púšte, stále bližšie a bližšie k podstate ich bádania.
Postavili mrakodrapy, vybetónovali dlhé kvádre trávy, zvieratá pozatvárali do parkov, stromy vyrúbali v záujme nadbytočného papiera.
Zo strát a skazy vyťažili milióny.
Ale stále to nenašli. Stále to hľadajú.
Miesto, kde na vás zo všetkých strán netlačia steny, kde nevnímate ťažobu zeme a visiacu oblohu.
Ja som to mesto našla. Našla som Owneesiu.
Owneesiu, kút sveta položený na tajomstvách pozliepaných do seba a držiacich stálu štruktúru.
Owneesia bola dielom môjho otca.
Bola snom a nočnou morou.
Knihou, v ktorej váš najlepší priateľ môže byť vrah, milenec zradca a rival spriaznená duša.
„Vieš, že vyzeráš pekne, keď rozmýšľaš?“
Začula som prasknutie vetvičky a prudko sa otočila.
Bol to nik iný než Tristan.
„Keď tvoju hlavu nezamestnávajú diabolské plány a nevyužívaš zárodky, ktoré ti vnukol otec,“ pokračoval.
Vysokou postavou sa opieral o zamrznutý kmeň stromu a nezábudkové oči upieral do údolia za mnou.
Čierne vlasy mal posplietané ani hriva divého koňa, mohutný trup mu obopínala kožená bunda.
Švihácky výzor pouličného chlapca mu dodávali roztrhané džínsy a lesknúca sa retiazka.
Príťažlivý. To slovko ma štípalo na perách.
Tristan si všimol môj uprený pohľad a uškrnul sa.
„Ty máš Owneesiu vážne rada, však?“
Posmešné jamky sa mu pri úsmeve ešte viac prehĺbili.
Zapýrila som sa.
Odhalil moju slabinu.
„Preto tu stále vyčkávaš ani stará dievka. Preto si taká odolná voči nenávistným maskám okolia...“
„... preto tu teraz stojím,“ dokončila som.
Tristan sa priblížil a oblapil ma okolo roztrasených pliec.
Jeho sila ma nečakane vydesila.
„Lenže proti mne nemáš šancu, to predsa vieš.“ Zreničky sa mu ostro zúžili. „Do dvoch západov slnka bude Nigel vonku, inak za seba neručím.“


Tábor sa rozprestieral na akejsi plytčine, obkolesenej alejou stromov a kľukatým korytom jazera.
Uprostred prírodného ostrovčeka, medzi nízkymi chatrnými stavbami a odhrnutými kopami snehu ležali pozostatky obrovskej vatry.
Tristan si všimol môj ohúrený profil.
„Tvoje vášnivé očakávanie húliaceho gangu kdesi v chudobnej časti Owneesie je marné, dušička,“ prehodil ironicky.
„Sme síce bez peňazí a úbohí, no máme jeden druhého.“
Vtom mi náhly závan chladného vetra nadvihol vlasy, do tváre vmietnuc nezameniteľný zápach.
„Letecké palivo?“ zašeptala som.
Tristan si jemne povzdychol.
„Áno. Kedysi... Kedysi tu havarovalo lietadlo.“
„Súkromné?“ nadvihla som obočie.
„Nie.“
Skôr než som stihla vstrebať plný význam tohto jednoduchého slovíčka, niekto ma celou silou sotil do stĺpu tiahnuceho sa elektrického vedenia.
Vykríkla som, takmer sa zložiac na tvrdú zem.
Tristan mi včas podrazil kolená a prudko zdvihol do náručia.
Zrážka mojej tváre s jeho pevnou hruďou nebola o nič šetrnejšia.
„Éponine, zbláznila si sa?“
Nadvihla som ťažké viečka a zahľadela sa na mladé, no krásne dievča čupiace v kúte.
„Sľúbili ste, že ju sem neprivediete. Sľúbili ste to!“
Triasla sa. Dlhé vlnité vlasy jej vietor hádzal zo strany na stranu.
„Zmenil som názor,“ skonštatoval muž, držiaci ma pevne pri svojej hrudi.
Skôr než som sa stihla nazdať, Tristan ma kládol na nohy a strkal rovno do náruče bucľatej ženy.
Zabalila ma do deky, prihovárajúc sa mi tíšivými slovami.
Nechcela som ich počuť. Nechcela som vidieť hromadiaci sa dav ani vystúpené svaly Tristanovho obráteného chrbta.
Zavrela som oči a myšlienkami sa preniesla do domčeka Barbri a Olívie.
Do Owneesie.


Zobudila som sa na vrzgot otvárajúcich sa dverí, na váhu ľudského tela sadajúceho si k nohám mojej postele.
Otvorila som oči, zbadajúc ženskú srdcovitú tvár, ktorá mi prišla známa.
Žena v stredných rokoch mala zavalitú postavu, vejáre vrások okolo očí a úst, dlhé mozoľnaté prsty ponášajúce sa na tie Tristanove.
A tu podobnosť nekončila. Mala celkom rovnaký nezábudkovo modrý odtieň očí.
Cez striebristé kučeravé vlasy sa jej vlnili niekdajšie tmavé pramienky.
Celkovo pôsobila dojmom pracovitej, milej a vľúdnej gazdinky.
„Vy ste Tristanova stará mama!“ zvolala som, prudko sa zdvihnúc z ležiacej polohy.
Navzájom sme sa premeriavali.
„A ty si to problémové dievča, ktoré pobláznilo hašterivé srdce môjho jediného vnuka.“
Zalapala som po dychu. Nie na hlbokom a chrapľavom hlase tejto ženy, ktorý bol mimochodom tiež podobný s Tristanovym.
„Tristan do mňa predsa nie je zamilovaný. Nenávidí ma.“
Žena pokrčila plecami. „Nemienim sa s tebou o tom hádať, dušička.“
„Ako sa voláte?“ mierne som sa usmiala.
„Mám najtypickejšie meno z viktoriánskeho obdobia, drahá moja. Som Jane.“
„Ty budeš tá preslávená Wendy.“
Čože?“ takmer som skríkla. Tristan... On... Prečo by to robil?!
„Nebodaj nie?“ Jane na mňa prekvapene pozrela.
„Och áno, samozrejme, odpusťte, mám problémy s ovládaním.“ Slová sa zo mňa valili rýchlosťou blesku. Ale ak Tristan hodlá hrať ďalšiu hru, ja ho naučím radikálnejšie postupy ako prostú zmenu mena.
„Wendy, mali by sme už ísť. Moji priatelia nás očakávajú.“
„Iste,“ šepla som, prinútiac ubolené kosti k pohybu.
Zrazu som zalapala po dychu. Na sebe som mala dlhé pieskové nohavice o niekoľko čísel väčšie a pochybnú kožušinovú vestu, možno akurát tak z veveričky.
Jane na mňa vrhla ospravedlňujúci pohľad.
„Môj vnuk nemá najlepší vkus, no aspoň ti bude teplo.“
Zaškrípala som zubami, pridajúc do svojho imaginárneho zoznamu ďalší bod.
Najprv ten náhly útok tmavovlasého dievčaťa, pravdepodobne plánovaný.
Potom to hlúpe meno a teraz bedárske šatstvo.
Mala by som začať s hútaním nad svojou verziou nezáväznej hry.
Vonku vládlo pološero príjemne dopĺňané panensky bielym snehom a dozvukmi prekrásneho západu slnka.
Na chvíľu som zastala, kochajúc sa pohľadom na večernú scenériu, no Jane sa na mňa netrpezlivo obzerala.
Vstúpili sme do jednej z najväčších dreveníc, ktorá zvonku pôsobila ako priestranná rodinná chata s terasou po celom obvode obdĺžnikového pôdorysu.
Avšak vnútorné priestory boli celkom tmavé, osvetlené len drobnými žiarovkami fungujúcimi na princípe prijímania slnečnej energie a sviečkami.
Jane mi jednu podala.
Keď sme vyšli z dlhej úzkej chodby, priestor sa celkom rozšíril.
Nachádzali sme sa v hlavnej hale.
Hneď som ho zbadala.
Aj cez ozveny desiatok hlasov, cez hukot harmoniky a opileckého smiechu.
Cez plamene žiariace v obrovitánskom kozube.
Tristan stál v samom rohu miestnosti, s prekríženými nohami a opretý o vyrezávanú lávku. V dlhých prstoch zvieral stonku sklenenej čaše s červeným vínom.
Nehľadel na mňa. Celú jeho pozornosť si ukradlo tmavovlasé dievča, zvíjajúce sa okolo neho a strúhajúce kreatívne pohyby.
Bola to ona. Čiernovláska Éponine. 
Až vtedy som si uvedomila, že to dievča bolo vlastne cigánkou.
So zlatom ovešanom po celom tele, v bielej pirátskej blúzke a v dlhej zamatovej levanduľovej sukni.
Tancovala ani druhá Esmeralda zo zvonára Matky Božej, vlastne bola jej presným klonom.
Zatackala som sa, chytiac sa ponúkanej ruky akéhosi mladíka, neodtrhnúc pohľad od nej. Od nich.
Vyzerali ako dokonalý zamilovaný párik.
V záujme svojej cti a urážky som mohla Tristanovi vpáliť najsilnejšiu facku akej som bola schopná.
Kvôli tomu zdĺhavému bozku spred pár dní.
Lenže to by som nebola ja, ale zúfalé uplakané dievčatko.
Nie Mína O´ Neeová.
Zachytila som Tristanov náhly pohľad a ruky obmotala okolo širokého pása neznámeho mladíka, ktorý mi stále zvieral ruku. Prekvapene sa usmial, no objal ma ešte vrúcnejšie.
Skôr než sa stihol nazdať, skôr než som si stihla uvedomiť čo vlastne robím, pobozkala som ho.
V miestnosti nastalo ticho rušené len vzájomným pohybom našich pier.
Keď sa to všetko skončilo, konečný okamih stál za to.

Na Tristanov výraz by som mohla hľadieť po zbytok svojho života.











Ozaj, ďalšiu kapitolu pridám podľa počtu komentárov, dobre? ^.^
Nehnevajte sa, ale keď ja vážne potrebujem počuť názor, jedno aký, jedno aký dlhý...

14 komentárov:

  1. To je... Ty si...
    Nenormálne dačo, opäť sa opakujem.
    Píšeš čarovne, nie ako väčšina tých trápnych báb, ktoré prepĺňajú celý blogger.
    Každý totiž na to, aby zaujal, využíva sex, drogy a tých piatich chalanov, ktorí muž čertovsky lezú na nervy. -__-
    A ty píšeš nádherne, na štýl mojej milovanej autorky, Margaret Mitchellovej.
    Si veľmi talentovaná a dúfam, že aspoň raz sa mi podarí stretnúť ťa.

    Adrián

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čože? o.O
      Nevieš si predstaviť ako veľmi si ma potešil. Nevieš!
      Pretože Margaret Mitchellová je môj najväčší, ale ozaj najväčší vzor, takže... Bože, ďakujem!
      A čo sa týka toho sexu a drog, súhlasím. Možno nie celkom úplne, ale v podstate máme názor rovnaký. :)
      Ale chalanov z One Direction zbožňujem! :D
      Nooo ja až taká talentovaná nie som, aby sa Ti oplatilo márniť čas so stretnutím, hoci keď vidím tvoje úžasné komentáre, rada by som. :))
      Ešte raz ďakujem!

      Odstrániť
  2. Juuj Evush toto bol krásny darček ku meninám...Som rada. že si to nakoniec nevzdala a prepísala si to teda ešte raz.
    Nemúzovské obdobie? Nezdá sa mi :) Bolo to rovnako úžasné ako vždy a plne súhlasím s komentárom vyššie...Na druhej strane ja to mám tak, že keď sa nedokopem, múza nepríde...
    Tak čo k tomu viac? Teším sa viac na Tristana a Mínu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, ty máš meniny? o.O
      Prepáč, prepáč, mala som si spomenúť! Ešte Ti napíšem na fb... :)
      Ja som rada, že som to nevzdala a od hnevu nezničila tú úbohú klávesnicu. :D
      Ďakujem Ti krásne za komplimenty, veľmi si ich cením a vážim! Bez Teba a tvojich úžasných komentárov si už ani neviem predstaviť tento pochybný blog, ďakujem za každý jeden. ♥♥

      Odstrániť
  3. To je úžasné!!! Toto by som mohla čítať stále! :)
    Mám nápad! Čo keby som Ti vybavila individuálne štúdium a počas pobytu doma by si písala pridávala? :D
    Okej, to bol dobrá sprostosť, ale tak ma to napadlo :)
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Julkaa ďakujem!!! ♥♥♥
      Tvoj nápad je neskutočne dobý! :OO :D
      Ale vážne, ak to dokážeš zariadiť, celou bytosťou súhlasím! :3
      A nie je to sprostosť. :/ :D
      Looove ♥♥♥

      Odstrániť
  4. Your fan thinks :
    Ani si neviem predstaviť ako musela Mina vyzerať v tom obleční.
    Your fan thinks:
    Myslím že som si zamilovala Tristana a jeho povaho alebo ako to napísať
    Your fan thinks:
    Éponine - úžasne meno.
    Your fan things:
    ... Dokonalý pôžitok mi poskytuje len kniha, ktorá sa ustavične, stranu za stranu, drží na vysokej úrovni, ktorá ma ustavične strhuje, a ja ju až po poslednú vetu čítam so zatajeným dychom…
    Your fan thinks:
    Raz by sme sa mali stretnúť a pokecať :) Som nadšená z novej časti ako z každej inej :)
    "Čarovný ľudia dokážu čarovné veci."

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mojaaa ďakujem!!!
      Nejestvuje väčšia radosť ako čítať tvoje mega úžasné komentáre, to mi ver! :D
      Som rada, že sa Ti tieto moje bezcieľne výplody tak páčia, aj že meno Éponine zaujalo (inšpirácia -Bedári-). :)
      Veľmi rada by som sa s Tebou stretla! Hockedy! :3
      Ja som z Prešova, východniarsky zapadákov...
      Čarovní ľudia? Určite si tým nemyslela mňa, ja predsa nie som nič iné než dievča, ako sa vraví "in love with words" :))
      Ale ďakujem krásne, Boo! :)

      Odstrániť
  5. Je to dokonalé :) Měla by ses spisovatelkou, máš na to talent :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, vďaka, ale k dokonalosti mám ešte ďaleko! :D
      Rada by som bola spisovateľkou, ale pochybujem, že to pôjde na plný úväzok.. ;)

      Odstrániť
  6. a máš novú čitateľku :O Oh môj bože, ako takto niekto dokáže písať... obdivujem ťa :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nemôžem byť šťastnejšia, keď prídem z tej hnusnej školy a uvidím komentár od novej čitateľky. ^^
      Som rada, že si sem zavítala a zanechala komentár a že sa moja skromná poviedočka páči. :)) Ďakujem! ♥

      Odstrániť
  7. Evuš moja krásna :3
    Milujem každú vec, čo napíšeš :)
    Znova nemám slov...a... uh...
    Obdivujem ťa za to, že si dokázala prejsť s 1D na takýto žáner a neskutočne ti to ide :3
    MILUJEM TO TU :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mimuš ďakujem! ♥
      Si strašne veľmi zlatá. :3
      Och, ale ja už sa na svoj niekdajší 1D žáner ani nepamätám, pravdepodobne ostanem verná tomuto. :)
      Ja milujem tvoje komentáre! ♥♥

      Odstrániť