21 februára, 2014

Kaleidoskop 13

 Helooou, ozývam sa po dlhokánskej dobe, ale mala som/ mám zložité obdobie, nazvime to snežienková depresia, ako moje citové pochody nazýva mamka, keďže je pred jarou a ja si idem trhať vlasy, soou...
Písanie chýbalo. Celé tie tri týždne som nenapísala ani čiarku, takže kapitola je dlhšia, aby som Vám ako tak vynahradila odmlku.
Venujem Aničke, alebo teda Ej Mý, lebo jediná z dievčat má na túto poviedku trpezlivosť. ^^ ♥
Ďakujem za prekrásne odozvy a počty prečítaní, tiež už prekročený počet 7000 návštev, ste neuveriteľní!
Ďakujem ešte raz, dúfam, že ani táto časť nesklame, dajte vedieť. :)) 



Jedného slnečného dňa, v pondelok dvadsiateho júla som sedela na hojdačke a listovala si v rodinnom fotoalbume.
Prehánky ustúpili, vietor ustal. Vzduchom sa niesol šuchot lístia, vôňa rosou pokropených marhúľ a škoricového cukru.
Hojdala som sa ako nikdy predtým, pretekajúc sa s víchrom, smejúc sa na mihotajúcom sa svete.
V ten deň som si vymyslela prvého a posledného imaginárneho priateľa. Dievča.
Podľa čiernobielych fotografií a letmých útržkovitých spomienok.
Mala mať mamine prekrásne mahagónové vlasy, dlhé až po pás, vlnité ani listy vŕby.
Jej nízku, ženskú postavu a jemné jantárovo zelené oči.
Jamky v lícach pri jej biliónovom úsmeve.
Na perách texty obľúbených rozprávkových piesní.
Volala sa Arabella a bola mojou najvernejšou priateľkou.
Rozprávala som sa s ňou celé to prekrásne popoludnie.
A potom prišiel otec. Od hlavy po päty ho pokrývalo blato a otvorené tržné rany na rukách.
„Vinník si odpykáva osud seba i svojej obete,“ povedal.
Fotoalbum mi vypadol z rúk.
Prekrásna Arabella sa rozplynula v palete zapadajúceho slnka.


Bola to reštaurácia. Luxusná reštaurácia.
Typ prepychového podniku, ktorého dobré meno vykresľujú vplyvní hostia, kryštálové lustre či ceny ako z predmestia svetovej metropoly.
Kde sú kreslá potiahnuté fingovaným čiernym zamatom a päťramenné svietniky držia svoju zlatistú farbu len vďaka pečlivej opatere.
V reštaurácii boli ľudia odetí v semišových kostýmoch a zvieracích kožušinách, rozprávali výlučne lámanou francúzštinou.
Považovali to za vrchol elegancie, rovnako ako nemilovaných bohatých partnerov, či deti poznajúce krásu v zlatých minciach symbolizujúcich moc.
Stála som pred hlavným vchodom, prázdno sa dívajúc na kontúry smejúcich sa boháčov vnútri.
Éponine sa mýlila. Toto nie je moja elita. Je Geraldova.
Vinník si odpykáva osud seba i svojej obete.
Uvedomila som si, že už hodnú chvíľu nedýcham.
Moje pľúca naplnila zmes smogu rušného Bostonu i závan drahého parfumu elitnej značky.
Zvládnem to.
Keď som sa zaprela do sklenených dverí, môj odraz mi vrazil buchnát do brucha.
Elegantné čierne šaty s hlbokým výstrihom a zamatovou viazankou na bokoch patrili Éponine. Rovnako vypchávky tvoriace značnú časť môjho dekoltu, i vytvárajúce klamlivý dojem kriviek. Dymové tiene na viečkach pôsobili vyzývavo, matno červený rúž sľuboval diskrétnosť a zaručoval pôvab.
Lenže moje neskrotné výrazné vlasy tvoriace závan teplých odtieňov v každom ročnom období boli zviazané do francúzskeho vrkoča a zakryté striebristou sieťkou.
Nebola som zvyknutá na taký priamy pohľad do mojej tváre.
Dodával mi neistotu a znemožňoval plynulý prechod pavučine lží, ktorá tvorila mozaiku môjho života.
Vošla som. Jeden zo zamestnancov v priliehavom kostýmovom obleku s motýlikom mi láskavo podržal dvere. S úsmevom a bez zbytočných rečí ma zaviedol k recepcii.
Snažila som sa nevšímať si fakt, že mi do listovej kabelky vkĺzla jasno biela kartička s telefónnym číslom a adresou.
„Meno?“ Recepčnej tichý hlas kontrastoval s vravou v sále, temer som ho prepočula.
„Som tu na rezerváciu. Jonathan Kinley.“
Strnulo prebehla siahodlhý zoznam a súhlasne prikývla.
„Stôl číslo 16, západné oddelenie, miesto priamo pri oknách. Prajem neopakovateľný gurmánsky aj spoločenský zážitok v La Garce.“


Keď som ho zbadala, prebehla mnou vlna hnusu i odporu.
Avšak poznania.
Bol to nízky zavalitý muž odetý v snehobielom smokingu a lakovaných topánkach.
S nepeknými drsnými črtami tváre, nagélovanými vlasmi a výraznými bokombradami.
Typ chlapa, ktorý má prsty večne ufúľané od šúchania cigár a myseľ upriamenú na prehýrenú minulosť, uviaznutú kdesi v sedemdesiatych rokoch.
Teraz bol riaditeľom Owneesijskej väznice, napriek tomu, že nepretržite pripomínal výjav z kabaretu.
Stretli sa nám pohľady.
Zapotácal sa, až sa mu hladina bieleho vína temer preliala cez okraj.
„Slečna...“
„Moje meno je Wendy Straussiová.“
Jonathan Kinley náhle zbledol.
Hra sa začala.
„Sadnime si,“ navrhol po chvíli. Spotenú tvár si musel utrieť kvetovaným kapesníkom.
Jeho ponuku som vďačne prijala. Jemný satén pohovky ma pohladil po pokožke.
„Dáte si?“ ukázal na lahodne vyzerajúce jedlo naservírované na alabastrových táckach.
„Kaviár som nikdy nemala v láske.“
V skutočnosti som sa bála o tesný korzet šiat, ktorý by mi pri vyššom tlaku rozmliaždil rebrá.
Jonathan na mňa uprel pohľad mŕtvolne bielych očí.
„Tak o kom to bude tentoraz?“
Jeho náhla otázka ma nijakovsky neprekvapila.
„Nigel Berry.“
Nezaujato som zrakom behala po drahom menu jedálnička.
Črty mu zahalil tieň. Strach nahradil výsmech.
„Tak to nie ste prvá, slečna Straussiová. Dovoľte mi spýtať sa, koľko vašich zvedavých spolupáchateľov môžem ešte očakávať.“
Zvraštila som obočie.
„Čože?“
„Pozdravte odo mňa svojho plavovlasého priateľa Michaela Smitha.“
Zaklonil hlavu a nahlas sa rozosmial.
Julian... O čo šlo? Čo žiadal?“
„Spravodlivosť. Žiadal spravodlivosť.“
Zrazu som mala v hlave celkom jasný obraz svojho priateľa konajúceho bez rozvahy.
Svojho večného a nekonečného spojenca s myšlienkami hlasnejšími než slovami.
Jonathan Kinley ma pozorne sledoval.
„Ste veľmi mladá. No myseľ máte chladnú a zatrpknutú ani stará dievka. Realistka. Sebec. Ambiciózna povaha.“
„Horoskop si môžem prečítať zajtra,“ odfrkla som.
Pousmial sa. „Verte mi, Wendy Straussiová. Päťdesiat rokov na cestách vo vás zanechá akú takú stopu. V ľuďoch viem čítať ako v otvorených knihách.“
Vzdychla som si. Sieťka mi skĺzla z tváre.
„Prečo ste potom skončili ako nenávidený riaditeľ mestskej väznice?“
„Moje korene siahajú až do ďalekého Nemecka, k rodine Adolfa Hitlera. Vždy som uznával sparťanskú výchovu.“
„Na predkov nemožno dopustiť,“ sucho som skonštatovala. „Takže týranie nevinných ľudí a pätnásťročných detí bez možnosti na obhajobu je vás splnený sen?“
Hruď mi prudko stúpala a klesala, narážajúc na perlový náhrdelník.“
Príliš mi pripomínal Geralda.
„Nevravte mi, že ten ohňu vzdorný zasran je váš príbuzný alebo čo?“
Nestihla som zmierniť šok, ktorý mi pretrhol kamennú masku tváre.
„To vy...“
„Strážte slová, drahá slečna Straussiová.“
Chvíľu som na neho hľadela. Na odporného chlapa, ktorý Míne O´ Neeovej podpálil dom.
„Spravodlivosť nejestvuje,“ vydýchla som, prudko sa oprúc o vyrezávanú opierku kresla.
„To viete sama najlepšie. Mimochodom, pozoruhodná voľba odevu. Takú príjemnú spoločníčku som už nemal roky,“ žmurkol.
Prišlo mi nevoľno.
„Už musím ísť.“
Zatváril sa nespokojne.
„Ale, ale, tak rýchlo sa naľakať mojich odvážnych slov? Čo vaša neoblomná ambícia, mylady?“
„Prídem zajtra.“
Práve som si uhládzala záhyby prikrátkych čiernych šiat, keď mi Jonathan Kinley zovrel zápästie.
Nechty mal dlhé a špinavé, no stisk pevný ani skala.
Prehovoril hlasom o dve oktávy tichším.
„Do Owneesie je to tridsaťpäť míľ, načo prekonávať také diaľky?“
„Pustite ma-“
„Čo by ste povedali na súkromnú prehliadku Owneesijskej väznice? Pozoruhodné, že sa v skutočnosti nachádza tu, v Bostone. Je to láskavá ponuka, Wendy Straussiová a vy ju neodmietnete.“


Chlad. Necítila som nič iné než chlad zarezávajúci sa do útrob môjho tela, prekonávajúci kožušinovú štólu i ošúchaný kabát.
Mesiac si  vymenil opraty so Slnkom a zmocnil sa vlády nad prázdnou štvrťou Bostonu.
Vôňu sušených rastlín a zeleného čaju nahradila rozpínajúca sa hmla, blížiaca sa do útrob vášho tela a vyhľadávajúca najtemnejšie tajomstvá.
Nastala noc tichá ako deň počiatku.
Ani zožltnuté stránky obľúbenej detektívky.
„Nasledujte ma.“
Stúpala som po stopách Jonathana Kinleyho, roztrasených a neistých.
Neodvážila som sa zdvihnúť zrak a hľadieť do sivastých tehál múrov, obklopujúcich väzenie.
Ukázali by nám príbehy svoje, i dávno zabudnuté.
Odkryli by slzy, ktoré už stihli naveky vyschnúť.
„Nechvejte sa tak, prinášate mi tým zbytočné obavy,“ napomenul ma môj rival a zároveň jediný spoločník. „Sme tu. Po tom ste predsa túžili, nie?“
Vydýchla som chladný vzduch, ktorý mi ťažil pľúca.
Z oblohy začali klesať snehové vločky.
„Iste. Nepredlžujme to. Zaveďte ma k Nigelovi.“
„Ako prosím?“
Jonathanovu tvár zahatal tieň. V mesačnom svite sa zaleskli biele zuby tvoriace široký úsmev.
„Mali ste na mysli súkromnú prehliadku väznice. V skromnom návrhu som nespomenul jediné meno svojho právoplatného väzňa.“
Zreničky sa mi prudko rozšírili. „Čo to-“
„Baltazár.“
Bezhviezdnu noc zrazu preťalo svetlo, ktorého zdroj tvorila horiaca fakľa.
Zbadala som nepríjemne povedomú tvár postaršieho muža.
„Oboznám slečnu O´ Neeovú s pravidlami tohto milého miesta. Nauč ju etikete, aby ďalej nerobila hanbu Owneesii. Bostonu. Južnej Amerike.“
Zjajkla som.
„Toto je vaša neprekonateľná stratégia? Ukončiť hru iným hráčom? Žiadne eso?“
„Nie, moja milá. Dávno zhasnutá svieca sa už nedá znovu zapáliť. Hráčka bez jediného plánu hry nikdy nebola hráčkou.“
„Ste zmija, Jonathan Kinley. So sakramentským počtom životov. Ale aj mačka raz dopadne na ostrie.“
Krátko sa obrátil. Neuveriteľne svetlé dúhovky nadobudli karmínové fliačiky.
Usmieval sa.
„Vážim si vašu poklonu, Mína O´ Neeová.“
Potom odišiel, nechajúc ma napospas najhoršej oživenej spomienke mojej bodavej minulosti.
Pri pohľade na Baltazárovu zjazvenú tvár ma zložitá jazva v ohybe lakťa štípala ako soľ v otvorenej rane.
„Zaobídeme sa bez úrazu, dušička, v to pevne verím a dúfam,“ uškrnul sa.
Priblížili sme sa k mĺkvemu múru, oblúkovito ho obišli a znenazdajky stáli pred kužeľovitým útvarom vyhĺbeným do zeme.
Baltazár nahmatal západku a nešetrne za ňu potiahol.

Dívali sme sa do podzemného komplexu zašpinených cieľ, ktoré boli zrušené a zakázané v roku 1894. 




8 komentárov:

  1. Chýbala si mi :) ♥
    Aj Tvoje dokonalé písanie a všetko, čo je s tým spojené :)
    A v dnešný večer, ktorý mám aj ja okorenený "snežienkovými" depresiami, mi táto časť padla úplne dokonalo vhod :)
    Páči sa mi to, celé sa mi to páči, ako som už veľa krát povedala, Tvoj štýl písania je úplne odlišný a viem si predstaviť, že Tvoje knihy si raz budem kupovať :)
    Prepáč, že nič viac zmysluplnejšie som nenapísala, ale... chápeš :)
    Dokonalé ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Presne toto mi chýbalo :3 Tvoj štýl a neprekonateľny opis udalosti :)
    Ty.si sa narodila s talentom a vieš ho aj využiť. Pri tejto časti som mala zimomriavky..si dokonalá romanticka duša so zmyslom pre drama :3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Juuuj ♥
    Som strašne rada že si napísala novú časť.
    Viem aké to je niečo nenapísať dlhšie ako jeden týždeň.

    Táto časť je neskutočná aj keď...
    Nenachádzam slová aj keď som strašne ukecaná osoba.
    Ten koniec je zakončený veľmi zaujímavo a ja mám možno trošku veľké očakávania čo sa stane...

    Slová nahradzuju moje myšlienkové pochody, ktoré sa skrývajú v tajnom priečinku mojej mysle.
    Moje oči hítajú každé slovo akoby to bolo to posledné čo v živote prečítam.
    Moje pocity su zmiešané a moja predstavivosť, ktorá si každým okamihom predstavuje tú jedinečnosť, ktorú do toho vkladáš.
    Milión motýľov mi lieta v žalúdku a pritom sa ich krýdla obtierajú o moju pokožku. Radosť ktorá vo mne prekvitá pri slovách je niečo neskutočné, niečo neidentifikovateľné.

    Ps: Čakám novú časť skoro, pretože zanechať takýto koniec aj keď ponapínať nás bol tvoj zámer no je životu nebezpečný.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. No ja nemám slov. Vážne!
    Asi zahrabem, totálne na teba nemám. Heh predbehla si ma :D Ale to bude asi tým, že som tie depresie mala pred tebou a tak no...
    Totálne mega kapitola. Už chápem jednému odseku v tej predchádzajúcej. Forenshadowing :D
    Hitler mi pripomenul Orlie hniezdo, akurát sme sa o ňom dnes bavili so sesterkiným mužom :)
    A ku komentáru: Žiaľ, žiaden náhradný termín nie je :/ WT si dali šnúru koncertov po Europe majú jeden deň na odohratie a presun do iného mesta. Totálne ma to štve :/ Ešte akí zlatí boli, že sa presunú do väčšej haly pre ten záujem lístov :/ Nemuseli by ísť na Ukrajinu a do Kyjeva keď sa tam teraz šalia...Mohli by sa vrátiť k nám :D Nuž. verím,že sa mi raz podarí ísť na niekoho koncert.
    Uf a už totálne idem písať ĽAS! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Moja milovaná Evulienka.
    Čo si to urobila s Mínou?! ČO SI TO UROBILA SO MNOU?!
    nemám slov, ako vždy, už si si asi aj zvykla nie?
    dievča ak sa ty raz nestaneš spisovateľkou, zožerem záchodovú kefu. bez srandy. milujem to ako dokážeš písať, ako skladáš slová, vety, príbehy. myslím, že by si bola lepšia ako 99% slovenských spisovateliek. lebo ty na to máš a si v tom vynikajúca!!!
    s nesmiernym obdivom, ktorý sa každou novou časťou zväčšuje ti posielam lásku.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Páni, proboha já nemám slov. Je to neskutečné...
    Tohle mi v tvým povídkách trochu chybělo, dokonalé :3

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Evka :O viem , som strašný človek že som si až teraz prečítala, že je to venované mne :3 ďakujem Evi, ty talentovaný muflon :D zasa nemám slov.... proste úžastné ! :) ( nechce ma prihlásiť do gmailu, tak musím písať ako anonym, prepáč :DDD )

    OdpovedaťOdstrániť