03 februára, 2014

Kaleidoskop 12

Veľmi sa ospravedlňujem za neskoré pridanie časti! Nejako som si zle vyrátala voľný čas, bola som s kamarátkou v meste a veď viete... 
Táto kapitola je najotrasnejšia zo všetkých trochu príliš detektívna a samozrejme čudná, tak som sa vás chcela spýtať či vám tento menší detektívno kriminálny spád prekáža.. :)
Ďalej už nebudem rečniť, snáď, že Vám ďakujem za všetky komentáre, čo sa týka predošlého článku i Kaleidoskopu! Veľmi si to cením a vážim a mám Vás nado všetko rada!!! ;) 
Anyway, venované Faint a myslím, že aj budúca časť bude, lebo som jej kedysi dávno sľúbila dokonalú LP jednodielovku a nejako mi to nevychádza. :D Raz to napíšem, máš moje slovo! ;)
Btw. Tentoraz bez obrázkov a bez flashbacku...






Pohŕdanie. Ľudská vlastnosť neustále mi vhadzujúca bremená do cesty...
Obklopovalo ma na každom kroku, špinilo mi zrak a špatilo úsudky.
Stále tam bolo. Večne tam bude.
Keď som prechádzala radom zohavených ľudí, po lícach mi tiekli slzy.
Boli to chudobní ľudia, bez jedinej mince, bez nádeje a bez moci.
Ale symbolizovali dokonalú vidinu sveta.
Sveta, v ktorom prežije modrá krv a zomrie bedár. Dnešného sveta.
Jeden žobrák sa naklonil a nečisté ruky mi obmotal okolo stehien.
Skôr, než som stihla akokoľvek zareagovať, ho Baltazár prudko odstrčil a kopol do temena.
Zhrozene som vykríkla. Zapchal mi ústa.
Čierna miestnosť, do ktorej sme vošli sa ukázala ako prázdna cela.


O dvanásť hodín skôr


Vynechala som obed aj večeru. Odmietala Janine pokusy o konverzáciu. Odignorovala fakt, že na nočnom stolíku ma čaká pariaca sa šálka harmančekového čaju.
Nechcela som vyjsť na terasu a pokochať sa panorámou zapadajúceho sa slnka ako teplých farieb v zasneženej krajine.
A to všetko z jediného dôvodu. Dostala by som sa pod vplyv Tristana, pod vplyv blčiacich nezábudiek sľubujúcich nekonečnosť.
Taký on bol. Nekonečný ako vesmír.
A mňa vesmír odjakživa fascinoval.
Keď som si vyzliekla obnosené šatstvo a roztrasenú postavu ponorila do plnej vane, myseľ som mala ako epicentrum bojiska. Zúfalo bojujúcu, avšak nevediac o čo.
Vzdychla som si. Predsa som len živočích, stvorený z divokých predkov, ovládaný nezameniteľnými pudmi.
Ale aj to zviera muselo mať nejakú jasnú, blyštiacu sa ambíciu. Úkryt. Teplo. Možno korisť.
Čo hľadám ja? Pár teplých nežných rúk, ktorý mi bude zapletať strapaté vlasy a zotierať slzy...
To som už chcela ako malé dievčatko. Avšak otec nebol citovo založený, rodinný typ.
Teraz hľadám niečo iné. Nigela. Je síce len zámienkou, no dostatočne silnou zámienkou.
Zhlboka som sa nadýchla a ponorila. Keď som pod vlažnou vodou otvorila oči, videla som len svoje nahé telo a biele steny.
Bol to paradox. Bezfarebný svet s bezfarebnou osôbkou vo vnútri.
Už mi znovu preskakovalo. Potrebovala som svoju jedinú drogu.
Cigareta chutila po prázdne a horkých bozkoch. Vždy mi dokázala prinavrátiť identitu.
Zavrela som oči a vyfúkla obláčik dymu, nehľadiac na to, ako budú páchnuť moje vlasy a ako mi stiahne priedušnicu.
Experimentovala som. Na studenú pokožku som si priložila dymiacu časť ohorku, sledujúc nepeknú reakciu. Poranené miesto mi sčervenalo a do tela vyslalo bolestivý reflex.
Všetko je niečím riadené, riadené zákonmi, teóriami, dokonca bežnými vecami ako sú reflexy.
Poraníš sa. Okúsiš bôľ. Spadneš tvárou na štrk. Ochutnáš krv.
Bola som dievča hrajúce sa so zápalkami.
Ale aspoň sa mi už konečne podarilo nemyslieť na Geralda.
Znovu som upadla do mdlôb.



„Mína, otvor!“
Čo sa deje?
„Okamžite otvor!“
Tristan?
„Otvor tie debilné dvere, ináč za seba neručím!“
Nemôžem...
A zrazu sa ozval zvuk praštiaceho sa dreva, pochmúrnu miestnosť naplnilo svetlo.
Dovnútra vpálilo hneď niekoľko osôb.
Mala som v sebe aspoň trochu duchaprítomnosti, aby som siahla po uteráku a aspoň sčasti sa doň zabalila, žmúriac pred ohúrenými pohľadmi.
„Vypadnite,“ vydýchol Tristan.
„Ale, kamoš, my-“
„Vypadnite!“
Keď sa dvere znovu zatvorili, ponáhľala sa ku mne zhrbená postava. Napriek namosúrenému výrazu ma ihneď zabalila do mäkkého župana.
„Jane!“ zvolala som šťastne.
Možno to bola len ilúzia a Tristan tam v skutočnosti...
„Je mi to ľúto, ale nechaj nás samých, Jane.“
„Nie!“ natiahla som sa po zvráskavené predlaktie starej ženy.
„Je toho súčasťou!“
„Súčasťou čoho? Tak nám to povedz, Mína.“ Tieň sa priblížil, sklopila som zrak.
Nemohla som vidieť agresívny nádych jeho jemných čŕt.
„Môžem za to ja.“
„To nám je zrejmé.“
„Zaspala som vo vani.“
„Neozývala si sa.“
„Lebo som zaspala vo vani.“ Moje zúfalé šepkanie neviedlo k ničomu.
Tristan ma drsne chytil za bradu a tým mi nadvihol tvár.
Bol nahnevanejší než som si myslela.
„Netypoval by som ťa na dievča, ktoré tak ľahko podľahne seba poškodzovaniu, slečna O´Neeová,“ prehodil posmešne.
„Lebo ním nie som!“ Teraz som sa hnevala už aj ja.
„Tak čo je toto?!“ Z nôh mi odhrnul župan a ukázal na zapálenú ranku na stehne.
Nevravela som nič. Bála som sa, či sa vôbec dokážem nadýchnuť.
„Tristan, miláčik. Desíš ju.“ Jane sa ho pokúsila chytiť za plece, no jej pomocnú ruku odstrčil.
„Nikam s nami nepôjdeš, Mína O´Neeová. Sklamala si ma.“
Jeho slová ma zasiahli ako šípka trafiaca čierny bod terča.
„A pôjdem! Nigel...“
„Nigel ťa nemusí zaujímať. Koniec koncov, ty si mu prinavrátila peklo, tak načo sa pokúšať o zmenu svojich temných činov?“ odvrkol chladne.
Potom odišiel a dvere zabuchol takou silou, až sa zatriasli neónové svetielka po bokoch kúpeľne.
„Čo sa stalo?“
„Veľmi mu ubližuješ, Wendy- teda Mína. On ťa ľúbi a príliš zložito túto myšlienku prijíma. Tento ľudský cit...“
„Prestaňte, Jane,“ rázne som ju prerušila.
Potom som utrápene vydýchla, vrhnúc na ňu ospravedlňujúci pohľad.
„Ale bol to len jeden blbý ohorok.“ Moje útle stehno, ktoré už začínalo modrať, tomu nenasvedčovalo.
„Tu nejde o tvoju nohu, dušička. Tá predsa patrí k prostej telesnej schránke, ktorá nie je ničím dôležitá. Ide o tvoju dušu. Veľmi si ubližuješ. Tvoje vnútro trpí.“
„To je už moja vec, mám... Mám dôvody.“
Jane na mňa trpezlivo hľadela. „Tak ich vymenuj. Akoby si čítala nákupný zoznam.“
Znovu som si vzdychla. Pripomínalo mi to sedenie u psychologičky.
„To je jednoduché. Otec. Obchod s ľuďmi. Čierna veža tiahnuca sa k nebu. Sekta. Neospravedlniteľné čine. Mama. Jej krásne modré oči a otvorená náruč. Spomienky.“
Jane si všimla moje roztrasené pery a zakalený zrak.
Mračila sa.
„Musíš sa naučiť tú bolesť odohnať, akoby si stláčala tlačidlo off na ovládači televízora.“
„Bolesť ťa udrží pri živote,“ zarecitovala som otcovu osobnú básničku.
„Nie. Bolesť ti zruinuje život.“
Podstata jej slov mi bola stále neznáma.
„Kedysi som bola detská psychologička,“ krátko sa usmiala.
To všetko vysvetľovalo.
Nechala som ju, nech mi kefou nežne prečeše dlhé mokré vlasy.


„Tristan nechoď.“
Vonku už vládol nepokoj, ktorý bol vzhľadom k okolnostiam celkom očividný.
„Tristan nechoď,“ zopakovala som.
Stála som v bezpečí, v chatke za hrubým sklom okenice a z diaľky sa dívala na stále viac sa vzďaľujúcu postavu.
Oblečenú mal krémovú, kedysi snehovo bielu košeľu s chýbajúcimi gombíkmi a celkom vyšúchané kostýmové nohavice.
Pri sebe mal len vreckový nôž. Rovnako všetci ostatní, celá tá banda rútiaca sa do neznáma.
Och, akí sú len hlúpi, pomyslela som si. Vyslobodiť zatknutého údajného kriminálnika len za pomoci nenabrúseného odpadu...
Boli stále ďalej a stále bližšie k Owneesijskej base týčiacej svoje hrozivé kontúry k horizontu.
Ležala hneď za končiarom, cestu k nej by som poznala aj v najhlbšom spánku.
Otec ma tam často brával, aby som sa poriadne pozrela na spodinu a bielu žobrač a uvedomila si, ako dobre sa mám.
Jeho výchovné princípy schvaľovali mnohí. Až na mňa samozrejme.
„Čo urobíš?“ Strhla som sa pri príjemnej ozvene hlasu a horúcom dychu, spaľujúcom moju šiju.
Bola to Éponine. Dlhé vlnité čierne vlasy sa jej vlnili popri tvári, cez ramená až k bokom ako nebezpečné hady.
Mala olivovú pokožku, vystúpené kľúčne kosti a prekrásny matný odtieň pier.
No až vtedy som si všimla jemné chybičky krásy na jej inak dokonalom výzore, ako napríklad stopy po tmavej očnej ceruzke na lícach a nepekný kalný tieň dúhoviek.
Zvedavo sa na mňa dívala ani mačka čakajúca na útok.
Spomenula som si na jej náhlu otázku.
Skrytý význam jej celkom jednoduchých slov bol priveľmi vábiaci a nebezpečný.
Hodila mi kabát, ktorý som mala na sebe, keď som sem v prvý deň prišla.

„Dám ti jednu adresu. Nesklam ma.“

13 komentárov:

  1. Nádhera, dievča moje! ♥
    Ja stále nerozumiem, ako ty dokážeš takto neuveriteľne písať! :3
    Verím v to, že raz budú o Tebe rozprávať ako o autorke najlepších bestsellerov a ja sa budem chváliť tým, že ťa poznám :)
    Čo tak poslať mi jeden autogram už teraz? :)
    ♥♥♥♥♥♥♥
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Julík ďakujem! ♥
      Juuj tak na bestseller to určite nedotiahnem, pre mňa by to bola príliš vysoká priečka, keďže stále sa v podstate len rozbieham, :D
      Och, autogramy neposielam, ten škrabopis by Ti bol na nič. :P
      Looove. ♥ xxx

      Odstrániť
  2. Meow-Meow!
    "Bolesť ti zruinuje život.“
    Veta, ktorá sa stala mojou obľúbenou už iba pre jej význam.
    Všetky naše myšlienky sa ukrývaju za vety, do ktorých vkladáme kúsok seba.
    Netrebu tu ani flashback aby to malo niečo do seba. Stačia iba nápady a myšlienky a predstavivosť, ktorá to celé oživí.
    Príbehom nám ako čitateľom dávaš kúsok svojej fantázie.

    To ako dokonalo to tu všetko opisuješ je niečo geniáne.
    Moje zmysly sú ohromené, no nemôžu rozumne uvažovať.
    V hlave mi hučí a v bruchu cítim asi kŕdeľ motýov a to len preto že som sa do tohto príbehu zamilovala....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, moja, človek je rád, že má aj takú čitateľku ako si ty, čitateľku, ktorá dokáže čítať aj medzi riadkami a v prostých slovách hľadať skryté myšlienky...
      Ďakujem. ♥ Pri písaní sa snažím vyčistiť si myseľ a netrápiť sa školou a školou. :D
      Ale som neskutočne rada, že Ťa tento môj príbeh zaujal, hoci je častokrát nezmyselný a zmätený. (!!!)
      Ďakujem znovu, tvoje komentáre by som bola schopná čítať od rána do večera, ty náš básnik! ♥♥

      Odstrániť
  3. Tak si ma predbehla :D
    Ale niee.
    Strašnne straašne moc ti dakujem za venovanie :) Ono to vždy človeka poteší :) Príjemne pohladí na duši. Ja neviem na tú jednodielovku sa nepamätám, ale keď bude..O bože tak sa na ňu neskutočne teším! :)
    Vôbec mi nepríde detektívna, skôr taká časť pripravujúca na niečo veľké :) A ja viem, že to bude niečo veľké.
    Tvoje myšlienky sú úžasné :) Bolesť ti zruinuje život, udrží ťa pri živote. Raz som vymyslela čosi v tom zmysle, že strach je najväčšia bolesť, ale vôbec to nie je také úžasné :)
    Neskutočne inšpiruješ dievča, hneď mám chuť písať :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Juuj znovu? :DD
      A to Ti dávam dosť veľa času pri tom! :P :D
      Anyway, nemáš vôbec za čo! :)) Tú jednodielovku som už navrhla/ sľúbila si v októbri, novembri, takže sa fakt nedivím, že si na to zabudla. :D Ale ja si to našťastie pamätám a posnažím sa čo najskôr...
      Ale každý vie, čo to znamená, keď ja poviem "najskôr".
      Och, máš pravdu, slovo "veľké" to celkom vystihuje. :3
      Popri "mätúce", ktoré vždycky zvíťazí! ♥ :D
      Hmm... Náhodou, mne sa to dosť veľmi páči!
      Strach je najväčšia bolesť... Alebo aj slabina, však? :)
      Ďakujem krásne, už píííš! :D ♥

      Odstrániť
  4. Že najhoršia? Evulienka, nesranduj.
    NAJLEPŠIA!!!!!!!!!!!!!!!!!! Prosím, prosím, čo najskôr ďalšiu, jednoducho..ach.. milujem tú záhadnosť.. milujem tristana, mínu.. proste.. prosím si ďalšiu dávku drogy!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ivušik, aké je neskutočné znovu si prečítať tvoj komentár!
      A ešte k tomu pozitívny názor... ♥
      Ďakujem veľmi krásne, od Teba si to vážim ako... ako všetko. :D

      Odstrániť
    2. veľmi ale veľmi sa mi páči, že táto poviedka je tak iná od tých všetkých.. že sa nesústredíš na vzťah mína & tristan, ale skôr na tú temnotu, ktorá sprevádza mínu celým jej životom, to ako dokážeš poňať tú akčnosť, mysterióznosť a to všetko..aaaaaach

      Odstrániť
  5. Asi sa budem len opakovať..
    Zbožnujem tvoje vlasy, komentáre, články, príbehy, blog a všeeetko ostatné :)
    Tvoj blog je akoby niečo iné, nové. A opakujem sa ešte raz. O pár rokov už budeš mať vlastnú knihu :3 Potom si poprosím podpis a venovanie :P :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vlasy? :DD
      Áále Mimuš, to nemyslíš vážne. :P
      No čo iné môžem povedať než Ďakujem. ^^
      Som rada, že som Ťa tú mohla spoznať, Mimuš, to venovanie budeš mať na prvej strane. :D

      Odstrániť
  6. Je to dokonalé :3 Ten konec...aww:)) Čte se to úžasně :)) Moc jsem se těšila a nezklamala jsi :) Těším se na pokračování :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne. :3
      Do pokračovania sa už snáď večer pustím. :))

      Odstrániť