Padol z oblohy. Ten tvor pripomínal ozrutného vtáka,
atramentové perie mal prepichnuté desiatkami šípov. Krvácal tak strašne, akoby
niekoľkokrát za sebou skočil z mrakodrapu priamo na betónom pokrytú ulicu.
Lenže tu sme boli uprostred nekonečných polí v srdci vidieka.
Keď jeho skmásané telo narazilo na ostré hlavičky pšenice,
ani nevzdychol. Keby som bola otočená chrbtom, prítomnosť tohto tvora by som si
vôbec nevšimla.
Pokúsil sa natiahnuť zlomené krídlo, ktoré sa však nepohlo
ani o malíček.
Zlomok sekundy som váhala.
V živote som o takejto bytosti nepočula, nieto
čítala.
Ale on trpí.
Potkýnajúc som sa priblížila a prehovárala samú seba,
že mi neublíži. Napriek dedkovým výstrahám, že aj tvor na pokraji smrti je
schopný zabíjať. Či už hlasom alebo pohľadom, zoznam bol pestrý.
Ešte ma nezbadal. Jemne som sa sklonila a využila svoju
šancu prezrieť si ho.
Od dlhých zahnutých pazúrov na nohách, cez šupiny, ktoré mu
pokrývali celé telo- od začiatku pazúrov až po pár centimetrov nad kľúčnou
kosťou, k prekvapivo ľudskej, nádherne chlapčenskej tvári. Mal ružovkasté
viečka, výrazné lícne kosti a obočie zvraštené bolesťou.
Ignorovala som myšlienku, že ma môže každú chvíľu zabiť a potriasla
mu plecami.
Ak mu mám pomôcť, musí spolupracovať.
Prudko otvoril oči a ja som zalapala po dychu. Jeho
dúhovky mali jasne zelenú smaragdovú farbu. Ako lístie, ako trávu, ako...
Namieril na mňa dlhý šupinatý prst.
Začal sa zvíjať v agónii, voľnou rukou trhal hrste
riedkej trávi.
„Neboj sa,“ kľakla som si k nemu. „Neublížim ti.“
Z vypätím všetkých svojich síl do mňa sotil zovretou päsťou.
Preletela som vzduchom a dopadla na úzku poľnú cestu vo
vzdialenosti desať metrov.
Ešte pred chvíľou som tu stála, pozorujúc ho, ako padá z vrstvy
mrakov.
Teraz sa mi na bruchu začala vytvárať škaredá modrina.
Hodnú chvíľu som sa na svojho útočníka chmúrila, on si ma už
však nevšímal.
Nech si anjel, alebo
netvor, pomyslela som si. Tak rýchlo
sa nevzdám.
Rozbehla som sa naspäť k nemu a na jeho
prekvapenom, priam zhrozenom výraze sa jemne uškrnula.
„Čo odo mňa chceš, bezvýznamná?“ vzdychol si.
„No dovoľ! Pomôcť ti, ty čudák,“ automaticky som sa
ohradila.
Ticho sa zasmial.
„Mne už niet pomoci.“
„To nevrav,“ šepla som.
S prázdnym pohľadom sledoval, ako si z pleca sťahujem
batoh a so splašeným trhnutím ho otváram. Chvíľu mi trvalo kým som našla
to, čo som hľadala.
Vreckový nôž a niekoľko vodičiek z dedkovej výroby.
Z hlavy som si sňala jednoduchú šatku a pevne mu ňou
obviazala krvácajúci koniec pravého krídla. Nebolo to kvalitné škrtidlo, ale
aspoň niečo.
Nemala som už po ruke
žiadnu inú látku, tak som s nožom odrezala dlhý nerovný kus zo svojej
flanelovej košele. Ten mal byť na hlavu.
Pred stiahnutím som mu ešte čelo potrela vodičkou z najvzácnejších
byliniek v dedkovej zbierke.
Chlapec ticho zastonal.
So sústredeným výrazom v tvári som pokračovala vo
svojej práci.
Jeho smaragdové oči ma po celý čas intenzívne sledovali.
„Čo je?“ zaúpela som, keď to začínalo byť neúnosné. „Viem,
že moje liečiteľské schopnosti sú na nič, ale... máš lepší nápad?“
„Eh, veľmi nie. Ďakujem.“
„Môžem zájsť po odborníka. Pár ich tu...“
„Nie!“ zvrieskol.
So zatajeným dychom som sledovala ako privrel viečka a znechutene
sykol.
„To ma radšej rovno zabi. S tým nožíčkom to bude ťažké,
ale nie nemožné.“
„Čo to... mám chuť ti vlepiť facku. U nás v dedine
sa takto nikdy nevraví.“
„Áno, veď vy ste svätí,“ zamrmlal.
Jeho štipľavé poznámky ma začínali neskutočne iritovať.
No náhle sklapol a začal rytmicky odfukovať.
Hádam nezaspal...
V tvári bol príliš bledý, jeho vážne zranenia sa mi
vôbec nepáčili.
Zodvihla som posledný kúsok zo svojej košele a napadlo mi,
že by som mohla zájsť k neďalekému potoku. Aj na tomto mieste som jasne
počula zurčanie vody.
Predsa len... Studená voda by mu pomohla.
Nie.
Ešte by sa v tomto stave pokúsil zdrhnúť.
Vo fľaši mi ostala len trocha minerálnej vody, ktorá bola
rozpálená od ostrého slnka, no riskla som to.
Keď sa navlhčená látka dotkla jednej z množstva rubínových
fľakov na atramentovom perí, strhol sa. Akoby sa chcel odtiahnuť, no v poslednej
chvíli si to rozmyslel.
„Prepáč,“ šepla som.
Slabo sa pousmial, na ľavom líci sa mu vytvorila nebadaná
jamka.
Takto sme ostali ešte hodnú chvíľu.
Až kým som sa neodhodlala na základnú otázku.
„Kto ťa napadol?“
Jemne ním myklo, avšak na tvári si zachoval kamenný výraz.
„Skúšal som vyletieť vyššie ako je povolené a... narazil som
do brala,“ zaškeril sa.
„Videla som bronzové šípy, ktoré ti prepichli telo,“
namietla som.
Ale... kde sa podeli. Veď som ich jasne videla! Žeby
blúznim?
„Blúzniš.“ Chlapec potvrdil moje obavy. „Teraz mi povedz
svoje meno, dievča.“
„Heidi,“ zamrmlala som.
„Heidi,“ zopakoval svojím zvučným hlasom. Pripomínal mi
harfu.
Vtom ma jemne objal a svoje mäkké pery mi pritlačil na
čelo.
Zmizol.
A s ním aj všetky dôkazy, že tam vôbec bol.
