Takže najprv chcem Vám všetkým popriať nádherné vianočné sviatky plné pokoja, lásky a so všetkým ostatným...
A chcem povedať, ako hrozne Vás všetkých ľúbim, koľko pre mňa znamenáte a... proste ste anjeli. :))
Vianoce sú mojím najobľúbenejším sviatkom v roku a vôbec si neviem predstaviť, že by nejestvovali, lebo ich ukrutne zbožňujem. :)
Hlavne teraz, keď mám takú rozcestovanú rodinu a keď sem tak málo spolu. :)
Včerajšok bol jedným z najkrajších dní v roku, dostala som viac darčekov než som dúfala a proste ♥♥♥
Veď to poznáte, pokojne mi do komentárov napíšte ako ste sa mali vy, budem len rada. :)Takže včera som na nič nemala čas, preto som sa dneska rozhodla prebádať všetky tie dávno zabudnuté priečinky a našla som toto. :) Túto
Je vianočná a zľahka filozofická, ale pridať som ju musela, becaause Christmas and reindeers and mandarins and love and babies and I don´t know, enjooooooy. ♥♥♥
---------------------------------------------------------------------------------------------------------
Londýn miloval vianočné sviatky viac než akákoľvek svetová
metropola a svoju vášeň dával patrične najavo.
Dav uponáhľaných Britov sa hmýril vysvieteným námestím,
zmiešaný zoskupením najrôznejších národov, ktoré do mesta pritiahli atraktívne
stánky a pootvárané butiky.
Ľudia si znovu vytvorili akúsi nevedomú naháňačku s voľnými
pravidlami a neznámym víťazom. Vianočný tovar sa rýchlo míňal, dodávky s logami
firiem na kapotách mali čo robiť, aby stíhali dovážať najrôznejší tovar.
Hlavnými farbami tohto ročných Vianoc sa znovu stali šárlatovo
červená, kráľovská modrá s blankytnými odtieňmi a najmä strieborná so
zlatou, žiariace na nápaditých plagátoch a záhlaviach nákupných centier.
Horúca čokoláda išla na dračku, uponáhľaným osobám nemohlo
nič iné poskytnúť akési nebadané zadosťučinenie v nervóznych mysliach.
Pomedzi červené autobusy ufúľané od blata kľučkovali
podomoví obchodníci bažiaci upútať pozornosť ignorantov modernej doby.
S hlučnou spleťou jazykov sa miešali zvuky hustej
premávky a tiež obľúbené koledy hrajúce kdesi v pozadí ako sprievod
nemého filmu.
Nikto si nevšímal dievčatko prepletajúce sa cez masu
vyobliekaných tiel.
Niet divu, bolo príliš všedne oblečené a príliš útle,
aby naň niekto z dospelých čo i len dovidel.
Nikoho bohvieako nezaujal fakt malého decka túlajúceho sa
počas vianočných sviatkov po ulici. To by bolo v prípade, že dievčatko
patrí k ľudským deťom.
Tenký bavlnený šál si pritiahlo bližšie k hrdlu,
zrýchliac krok a minúc obrovskú cukráreň.
Jej prázdny žalúdok protestne zaškvŕkal a do suché
hrdlo jej ihneď naplnili sliny.
Bolo preň neobvyklé cítiť hlad, no dokázalo ho potlačiť.
Sadlo si na zastávku, na oko vnímajúc nepodstatné
konverzácie ľudí okolo a čakalo.
Rado pozorovalo zmenu, ktorá každou sekundou postihovala
mesto.
Sledovalo čo i len najmenší obrat odtieňov na oblohe,
premenu z nebesky modrej na čiernočiernu.
Pre smrteľníkov bola výmena slnka s mesiacom bežná, pre
dievčatko nevídaná.
No to, čo ju najviac fascinovalo... Bol to čas.
Teda hneď po snehu, ktorý počas Vianoc v Londýne tak
zúfalo chýbal...
Dieťa sa ľahko naučilo, že ľudia častokrát menia svoje
pocity či nálady podľa počasia a tento fakt mu pripadal beznádejný.
Keď na tenkú plastovú clonu nad jeho hlavou dopadla posledná
dažďová kvapka a rednúci dav odviezol posledný červený autobus, dievčatko
vstalo.
Vyzlieklo si kabát, napriek tomu, že už bolo premrznuté do
špiku kostí, mieriac ku blízkej opustenej budove na rohu Orleans Avenue.
„Kde si trčala, Aljaška?!“
„V centre mesta, bola som na via- teda kúpiť vrecko škorice a dve fľaše rumu, pestúnka.“
Dievčatko sa nahlo a z premoknutej igelitky
vytiahlo daný tovar.
„Výborne, anjelik.“ Tvár postaršieho archanjela v podobe
ľudskej stareny ihneď preťal spokojný úsmev.
„Musím- Musím ísť,“
vydýchlo dieťa, vnímajúc kropaje potu stekajúce po jeho slonovinovej pokožke.
Už to viac nemohlo vydržať. Potrebovalo cítiť ťarchu krídel
medzi odhalenými lopatkami.
„Iste. Ale dnes v noci sa už nezahrávaj s tou otázkou,
Aljaška.“
Boli Vianoce. Lietať nad tieňmi zahalenými budovami a ozdobnými
reťazami ovešanými skupinkami stromov bol najväčší sen dieťaťa.
Rozpažilo svoje dlhé páperové krídla a znovu slastne
zavzdychalo, akoby to ani nebola súčasť jeho tela.
Dievčatko už bolo znovu anjelskou bytosťou vyslanou na zem
za spáchaný hriech.
Ale neľutovalo ho.
Neľutovalo zradu, ktorú pred piatimi rokmi spáchalo.
Keď bolo toto malé dieťa ešte dospelým krásnym anjelom...
Anjelom Aljaškou, ktorý vládol nad touto severskou krajinou ako nikto iný a napriek všetkému nebol
šťastný...
Aljaška neľutovala skok, ktorý podstúpila a ktorý jej
celkom dolámal ruky.
Tam hore, hoci to vlastne hore ani nie je, bol takýto typ samovzplanutia nevídaný, takže
rovnako aj zakázaný.
Ale nezáležalo nad minulosťou, anjelská bytosť v podobe
dievčatka sa znovu upriamovala na prítomnosť.
Tam necítilo nič.
Tu cítilo a vnímalo temer všetko.
V neposlednom rade hviezdy, krásne a iskrivé,
nebezpečné a vzdialené.
Bez otáčania ide ten,
kto mieri ku hviezdam.
Áno.
Pre dievčatko láska neznamenala vôbec nič. Nenávidelo ju. Už
len tú ilúziu.
Anjelov opantávali iné veci. Nemalo zmysel ich menovať.
Dieťa znovu naklonilo hlavu do dostatočného uhla, aby
detailne dovidelo na prázdne ulice.
Ešte nikdy nevidelo Londýn taký tichý a prázdny.
Ešte nikdy nevidelo toľko žiarivo rozsvietených oblokov a tlmený
dozvuk detských výkrikov.
Vianoce muselo mať pod rukou priveľa dobrých duchov, aby sa
docielil takýto efekt.
Ale dievčatko tým nemyslelo bájne hororové postavičky, ako
by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale ten výrazný pruh myšlienok v hlave každého
človeka.
Už len to, že si každý v mysli povie „Sú Vianoce“ a jeho
nálada sa zmení o 360 stupňov.
Keby to skúsil anjel ako Aljaška, nič by to neznamenalo.
Preto to dievčatko ani neskúšalo, vianočné sviatky boli
čisto ľudským potešením.
Mračná sa zrazu zoskupili a vytvorili nepreniknuteľnú
priepasť, zatieňujúcu aj najjasnejšiu Polárku.
Ale nevyzeralo to na sneh.
O pár hodín sa prudko rozpršalo.
Ďalší týždeň znamenal pre Londýn viac než veľa.
Nikto si neuvedomoval nevýraznú skutočnosť, pretože žiadna
ľudská bytosť nikdy nespoznala a nespozná anjela.
Aljaškin trest sa náhle skončil.
Na zem prišiel ďalší anjel, mladý brčkavý chlapec o nič
rozdielnejší od dievčatka.
Keď odbila dvanásta, cez mračná sa predrala snehová vločka.
S kryštálovým odleskom, pravá a nedotknuteľná.
Ľadová melanchólia bola zvukom zimných nocí...
Pretože anjeli a hviezdy
sa zjavujú, ale iba tomu, kto ich miluje a volá.
Tak znel posledný verš básne istého vplyvného ruského
básnika.
Kto mohol pochopiť skrytý význam jeho slov, že najväčšou
inšpiráciou bola preňho bájna anjelská dievčina menom Aljaška?
